Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 28, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoE/69/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214205130
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2214205130.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Bratislava, Pribinova
25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Bratislava,
Kubániho 16, proti povinnej: M. M., nar. X. L. XXXX, bytom Z., Z. XXX/XX, o 1.256,95 eur s
príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo 6. mája
2014 č. k. 12Er/193/2014-13, EX 236/2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Ing. Ivana
Šteinera, PhD. (ďalej len „exekútor“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Toto rozhodnutie
odôvodnil právne ust. § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a
doplnení, čiže exekučného poriadku); § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/ a ods. 5 a §

54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a §
2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako i poukazom na Smernicu Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“),
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 20/2008 z 22. apríla 2009 a
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v tzv. spotrebiteľských veciach C-76/10 a C-243/08. Vecne

mal potom (súd prvého stupňa) za to, že Rozhodcovskú zmluvu (predstavujúcu základ pre prejednanie
veci rozhodcovským súdom a vydanie ním aj rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul) uzavretú medzi
účastníkmi 17. februára 2011 (teda v rovnaký deň ako bola medzi nimi uzavretá zmluva o revolvingovom
úvere č. 8500002724) treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak
podstatou príslušného dojednania je strata možnosti spotrebiteľa brániť sa voči nárokom dodávateľa

na všeobecnom súde a povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu v každom prípade iniciovania
sporu jeho zmluvným partnerom (veriteľom). Ak spotrebiteľ si takúto zmluvnú podmienku osobitne
nevyjednal a ani nemal možnosť eliminovať takéto ustanovenie zo zmluvy predloženej mu veriteľom,
neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy mala za následok aj jej neplatnosť a preto i nemožnosť udelenia
poverenia na vykonanie rozhodcovského rozsudku vydaného na jej podklade (rozsudku Slovenského
arbitrážneho súdu zriadený pri Slovak arbitration court, s.r.o. v Bratislave z 10. septembra 2013 sp. zn.

244/07/13); dôvodil potom okresný súd.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na zrušenie uznesenia a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V praktickej zhode s obsahom svojich skorších
odvolaní v druhovo totožných veciach skončených v prvom stupni s rovnakým výsledkom aj tu súdu
prvého stupňa vytýkala nesprávnosť právneho posúdenia ním veci, majúc predovšetkým za to, že tu
neexistuje oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa, ktorý mal možnosť neuzavrieť

rozhodcovskú zmluvu, po jej uzatvorení mal možnosť od nej v lehote 14 dní odstúpiť, domáhať saurčenia jej neplatnosti, jej neplatnosť namietať v rozhodcovskom konaní či podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Za podstatné považovala odvolateľka najmä to, že povinný mal možnosť
rozhodcovskú zmluvu nepodpísať (pri výslovnom uvedení v bode 2 tejto zmluvy, že jej uzatvorenie nie

je podmienkou uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere) a v prípade jej uzatvorenia od tejto mohol
odstúpiť v lehote 14 kalendárnych dní (bod 7 rozhodcovskej zmluvy). Podľa odvolateľky potom ani
výhrady súdu prvého stupňa k obsahu rozhodcovskej zmluvy nie sú právne opodstatnenými, ak výber
jednej z alternatív riešenia sporov je na žalobcovi a tým môže byť podľa okolností prípadu i spotrebiteľ;
pričom za nekalú s prihliadnutím na judikatúru v tzv. spotrebiteľských veciach ako i § 53 ods. 4 písm. r/

O. z. možno považovať len doložku nútiacu spotrebiteľa spory riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní
a o taký prípad tu pre možnosť výberu rovnako nešlo. Napokon tiež ani z dôvodovej správy k ust. § 53
ods. 4 písm. r/ O. z. nemožno vyvodiť neplatnosť rozhodcovskej doložky ako celku.

Povinná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú

vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladanýprípadpotrebyprejednávaniaajtakejtovecinapojednávaníodvolaciehosúdu)adospelk
záveru,ženapadnutéuznesenietrebapovažovaťzasprávneanámietkyvočinemuzostranyoprávnenej
tak logicky za nedôvodné.

Akceptovať v prvom rade nešlo už odvolaciu námietku o možnosti slobodného rozhodnutia sa

neskoršieho povinného, či samostatnú rozhodcovskú zmluvu uzavrie alebo nie. V tomto prípade totiž
nešlo ponechať bez povšimnutia, že rozhodcovská zmluva bola súčasťou tzv. balíka, ktorým prioritne
došlo k dojednaniu s povinným Zmluvy o Revolvingovom úvere (ktorej neoddeliteľnou súčasťou mali byť
aj Zmluvné dojednania Zmluvy o Revolvingovom úvere); tieto listiny tvoriace súčasť takéhoto tzv. balíka
boli povinnej predložené na podpis (a týmto i podpísané) rovnaký deň (17. februára 2011) a oprávnená

neprodukovala žiadne dôkazy spôsobilé presvedčiť o tom, že povinnému bol objasnený i význam
rozhodcovskej zmluvy alebo že v osobe takéhoto účastníka zmluvy malo ísť o iného než priemerného
(tu rozumej nadpriemerne informovaného) spotrebiteľa, pričom ustanovenie rozhodcovskej zmluvy
deklarujúce opak (tzv. poučenie dnešného povinného o význame rozhodcovskej zmluvy a o možnosti po
jej podpise od tejto v lehote určenej veriteľkou odstúpiť) nemožno považovať za dostačujúce vzhľadom

k tomu, že aj v prípade predmetnej rozhodcovskej zmluvy ide o listinu formulárového charakteru.

Správnou podľa názoru odvolacieho súdu potom nie je interpretácia ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ O.
z. (resp. tiež smernice a rozhodcovskej zmluvy) podsúvaná odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť,
že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i
spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie

v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak aj dnešného povinného) treba
považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych
štandardov ochrany spotrebiteľa k takejto strane zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže
vykazovať znaky neprijateľnej (a neplatnej) zmluvnej podmienky.

Oprávnená v uvedenej súvislosti najmä nepripisovala (otázne či úmyselne alebo nevedomky) náležitý

význam tomu, že súčasťou rozhodného znenia hmotného práva aj pre túto vec je ustanovenie § 53 ods.
1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Nemenej významným okrem toho však i je, že jednou z určujúcich
charakteristík výpočtu neprijateľných podmienok zahrnutých do ustanovenia § 53 ods. 4 O. z. počas

celej doterajšej existencie tejto úpravy (nech aj istý čas sa nachádzajúcej v skoršom a to treťom odseku
príslušného paragrafu) je, že ide len o výpočet demonštratívny (príkladmý).

Taktoalesamozrejmemuselabyťcelkombeznádejenaúspechobhajobaexekučnéhotituluoprávnenou
založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatokznačnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu
spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu
vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a

rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom.

Tunajší odvolací súd už v minulosti opakovane zdôraznil a ani v tejto konkrétnej veci nevidí dôvod
čokoľvek meniť na tom, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom
treba považovať za skôr akademickú (nakoľko tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa
nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra

samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné
prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však treba mať za to, že značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to,
ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku
výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným
partnerom spotrebiteľa. Požadovanú rovnováhu potom nie je spôsobilé prinavrátiť ustanovenie, ktoré

prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho
samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo
od svojho zmluvného partnera požadovať).

Práve o takýto súdom prvého stupňa správne kvalifikovaný prípad nanútenia vôle dnešnej oprávnenej
povinnému (spotrebiteľovi) šlo aj v tu posudzovanej veci, nakoľko okrem použitia tzv. formulárovej

zmluvy obsahujúcej množstvo predtlačených údajov (u ktorých tak bolo prinajmenšom problematickým
aj odchýlenie sa od nich, i ak by zmluvný partner osoby disponujúcej takýmto návrhom zmluvy mal
záujem na nej niečo zmeniť, ako na to inak správne poukázal už súd prvého stupňa) síce nemožno
vylúčiť možnosť ponúkanú odvolaním, čiže vyvolanie sporu spotrebiteľom a vybratie si ním, kto by mal
ním iniciovaný spor prejednať, už samotný obsah dojednaní v tomto smere kľúčových však je praktickým

svedectvom ich naformulovania výlučne v záujme zmluvného partnera spotrebiteľa (v uvedenej súv. por.
najmä jednotlivé časti rozhodcovskej zmluvy v ich vzájomnej súvislosti, ktoré síce základné právo výberu
spôsobu riešenia sporu priznávajú žalobcovi, jedno z takýchto ustanovení je však svojim obsahom
praktickým popretím takejto možnosti, keď riešenie sporu zveruje jednému z dvoch vopred určených
rozhodcovských súdov).

Pri riadení sa opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku
ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej
zmluvy tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za
neprijateľnú (a preto i neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však bola i správnosť ďalšieho záveru okresného súdu, že tu nebola

platne založená ani právomoc rozhodcovského súdu (rozhodcu) na prejednanie veci a na vydanie
rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania
ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).
V tomto prípade pôsobila do istej miery aj úsmevne časť argumentácie z odvolania snažiaca sa o
obhájenie čo i len čiastočnej platnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko tu odvolaciemu súdu uniká

význam takéhoto snaženia sa v prípade ustálenia neprijateľnosti (a neplatnosti) v časti z pohľadu
udržateľnosti rozhodcovského rozsudku rozhodujúcej.

Z už uvedených dôvodov bolo samozrejme nadbytočným zaoberanie sa aj inými nedostatkami či už
rozhodcovského rozsudku alebo zmluvných dojednaní účastníkov predchádzajúcich vydaniu takéhoto
rozhodnutia, keďže akýkoľvek názor v tomto smere by na neakceptovateľnosti rozhodcovského

rozsudku majúceho poslúžiť za exekučný titul nemohlo nič zmeniť.

Za situácie, keď aj s inými výhradami odvolateľky procesného rázu (týkajúcimi sa možnosti, resp.
nemožnosti suplovania postupmi exekučného súdu postupov spotrebiteľa) sa tunajší súd už v minulosti
dostatočne vyporiadal a na svoje i odvolateľke nepochybne známe závery v tomto smere prenadbytočnosť ich opakovania odkazuje; výsledkom odvolacieho konania aj v tejto veci mohlo byť len
potvrdenie napadnutého uznesenia ako vecne správneho podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p..

O trovách odvolacieho konania potom (obdobne ako pred súdom prvého stupňa o trovách konania

pred ním) rozhodnuté nebolo, keďže zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným
rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekučného konania (§ 44 ods. 3 veta prvá
E. p.) s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2, § 58
ods. 6 a § 203 E. p. per analogiam). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu
prvého stupňa je potom aj dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách

odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.