Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 5, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 6CoE/55/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6407200423
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Mikluš
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6407200423.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. , so sídlom v
Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: C. S., nar. XX.XX.XXXX, D. D. č. XXX, XXX XX
D. D. , vedenej pod sp. zn. EX 15/2007 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský
úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 525,13,-
Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k.
11Er/71/2007-36 zo dňa 24.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa ust. § 57 ods.
1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučného
poriadku) s poukazom na § 45 ods. 1 písm. b, c, ods. 2/ zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, § 52 a nasl. zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) a za
použitia smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným
zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala
v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie spotu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal
na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako
celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda ja rozhodcovskému konaniu.
Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa.
Navyše sídlo „dohodnutého“ rozhodcu je značne vzdialené od trvalého bydliska spotrebiteľa, čo mu
môže- na rozdiel od blízkosti štátneho súdu- sťažiť účasť na rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na
uvedené súd dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľná
rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom, preto boli podľa názoru exekučného súdu splnené podmienky na vyhlásenie exekúcie
za neprípustnú a jej zastavenie.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval
svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. V prvom rade namietal, že mu bola odňatá možnosť
konať pre súdom a exekučný súd mu tak neumožnil viesť kontradiktórne konanie, v rámci ktorého
by uplatnil svoje stanoviská k otázkam nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej

podmienky. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS zo dňa
05.04.1993, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii
uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn.
II ÚS 140/2010 zo dňa 18.04.2010 a rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013
Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V prípade predmetnej právnej úpravy, ako je
zrejmé z uvedeného rozsudku, sa uplatnenie smernice 93/13/ES musí uskutočňovať prostredníctvom
„spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom
konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ. V danom
prípade však exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice svoju povinnosť upozorniť účastníkov
konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, a tiež možnosť vyjadriť sa
oprávnenému k prípadnému stanovisku povinného. Exekučný súd sa mal tiež obrátiť na Súdny dvor
EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí
spotrebiteľ riešil spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa
§ 53 ods. 1, 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože s prihliadnutím na
relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky, by
nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice
musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používanie terminológie
a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišností interpretácie komunitárneho práva
aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členský štátov.
Súd si túto povinnosť nesplnil. V tomto smere oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia Spolkového
súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky, ktoré podľa neho podporujú uvedenú
právnu argumentáciu. Z týchto je podľa neho zrejmé, že súdy týchto členských krajín Európskej
únie pristupujú k výkladu predmetného článku smernice zásadne odlišne. Samotné podriadenie sa
rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky podľa oprávneného nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Ďalej poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 13CoE 44/2012 zo dňa 24.05.2012, z ktorého je podľa oprávneného zrejmé,
že ak exekučný súd už vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné aby v
nasledujúcich procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy/doložky a na
takého posúdenie potom viazal jej zastavenie, pretože ide o nezákonný postup, ako aj na uznesenie
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012, pretože toto podľa neho
svedčí o opodstatnenosti ním uplatnených odvolacích dôvodov. Ďalej namietal nedostatok právomoci
exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, ktorým nesprávnym postupom
exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu
postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s
výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku. Všeobecný
súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu
limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní, a keďže
mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce
zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv
a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom
nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní
revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku tak, ako
ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). Je
povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a
jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava,
ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné
právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať
sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s
platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom
všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil
rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný
súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany

dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45
ods. 2/ Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska
princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné,
aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku
rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným
súdom, a bol by zbavený dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o
zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania.
Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom
odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí
byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo
na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním
zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na
smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku,
oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského
súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde
pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ
sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na
všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval
uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinnou za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol
úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré
mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej
zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o
úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá, o. i., aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na
to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo
forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Namietal aj nesprávne
posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy
o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 %
za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa
názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore
s dobrými mravmi ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z
vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369
ods. 1/ Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje
predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 %
denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je
obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Obdo 26/2004
zo dňa 22. 09. 2005, sp. zn. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je
možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých
úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je
sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne
a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom
skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal
exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto
oprávnený navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. prerušil a Súdnemu dvoru
predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Žiar nad Hronom. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa § 374 ods. 4/ O. s. p. s vyjadrením, že podanému odvolaniu nemieni
vyhovieť.

Krajský súd, ako súd odvolací v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných ust. §
212 ods. 1/ O. s. p. a postupom podľa § 214 ods. 2, § 219 ods. 1/ O. s. p. bez nariadenia pojednávania
uznesenie okresného súdu potvrdil.

Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhmi na prerušenie konania
v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b, c/ O. s. p.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl. 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002).

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve
aj otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení
uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora

EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona, a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie
vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na základe
exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 0100/06 zo dňa 21.02.2006. Základný
právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého
úveru dlžníkovi na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXX zo dňa 02.08.2005.

V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere
si oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník upravili rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory,
ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.,
so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu.

Podľa § 52 ods. 1/ Občianskeho zákonníka (platného a účinného k 31.12.2007) spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto
zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na
uzavretie zmluvy.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Podľa § 53 ods. 1, 2/ Občianskeho zákonníka platného a účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.

Podľa § 53 ods. 4/ Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ
teda súd zistí, že exekučný titul predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,
podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval
súladnosť exekučného titulu- rozhodcovského rozsudku so zákonom za nedôvodnú. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19
zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti
na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka konania, a
to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd
poukazuje, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v
spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z
uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému
dokazovaniu. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení
dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného v ustanovení
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, teda pre neprípustnosť jej vedenia je odvolanie v zmysle
Exekučného poriadku prípustné. Preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného
súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom tohto odvolacieho- druhostupňového konania.

Odvolací súd považuje za správne právne hodnotenie okresného súdu, že vzťah, ktorý vznikol medzi
oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským. Z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný
je podnikateľským subjektom a že by bol pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci
svojej obchodnej činnosti. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou
Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z
hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru odvolací súd posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie
§ 53 ods. 4/ Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy tým absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou
z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený.
Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v bode 17 zmluvných
dojednaní. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania
pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na
spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného
zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v
predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny
jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej
zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi- povinnému absolútne
odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom
a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského
súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.

Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora ES nie
je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadný,
nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa
spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len podporne
poukázal na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219
ods. 1/ O. s. p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.