Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 9, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/187/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204624
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204624.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek
senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 6C/226/2012-121 zo dňa 12. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu, zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo
výške 885,12 eur a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Opätovný návrh žalobcu na prerušenie
konania vyhodnotil súd prvého stupňa ako nedôvodný a tento zamietol. Konštatoval, že obsahovo ide o
totožný návrh, aký už raz žalobca v tejto veci podal, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté. Uviedol, že
Občiansky súdny poriadok neupravuje výslovne postup súdu v prípade podania návrhu na prerušenie
konania s rovnakým obsahom ako ten, o ktorom už bolo v tom istom konaní rozhodnuté, preto súd
prvého stupňa považoval za potrebné o novom návrhu rozhodnúť. O návrhu na prerušenie konania
nerozhodol súd prvého stupňa samostatným uznesením a nevyčkal právoplatnosť rozhodnutia práve
z dôvodu rozhodnutia o predchádzajúcom návrhu na prerušenie konania, pretože odvtedy nedošlo k
žiadnej zmene odôvodňujúcej predpoklad iného rozhodnutia. Aj v prípade, že by mal odvolací súd
iný názor, takáto procesná situácia by bola reparovateľná tak, že by odvolací súd zrušil, resp. zmenil
výrok rozhodnutia o návrhu žalobcu na prerušenie konania a súčasne by zrušil ostatné výroky rozsudku.
Podľa názoru súdu prvého stupňa treba vychádzať zo všeobecných zásad civilného konania, najmä
zo zásady účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konania (§ 6 O.s.p.). V prípade podania ďalšieho
návrhu na prerušenie konania s totožným znením nie je potrebné čakať na právoplatnosť rozhodnutia
a súd sa môže s procesným návrhom vysporiadať v konečnom rozhodnutí, v rozsudku, s tým, že
daný výrok má účinky uznesenia. Žalobca uviedol, že majetková škoda a nemajetková ujma vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn.
4Er/799/2008 spočívajúcom v tom, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodol súd po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty. Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci
samej pojednávanie na deň 12.2.2014, na ktorom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v
neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu. Žalobca doručil súdu prvého stupňa e-mailom

dňa 10.2.2014 o 8:20 hod. žiadosť o zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania
do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu Slovenskej republiky. Poukázal na to, že o námietke
zaujatosti sudcov Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v tejto veci právoplatne rozhodol Krajský
súd v Trenčíne a v novej námietke zaujatosti žalobca neuvádzal žiadne nové dôvody na vylúčenie
konajúceho sudcu. Z dokazovania vykonaného listinnými dôkazmi mal súd prvého stupňa preukázané,
že dňa 21.11.2010 podal žalobca ako oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora. Dňa 8.12.2010
vyzval exekučný súd doterajšieho exekútora na predloženie spisu a vyúčtovanie trov exekúcie a toto
urgoval ďalšou výzvou zo dňa 21.2.2011. Súdny exekútor sa vyjadril podaním doručeným exekučnému
súdu dňa 10.3.2011 tak, že navrhol exekúciu ako neprípustnú zastaviť. Uznesením č.k. 4Er/799/2008-23
zo dňa 28.3.2012 exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti uzneseniu
podal oprávnený odvolanie a súčasne podal dňa 26.7.2013 návrh na prerušenie konania. Krajský súd
v Trenčíne uznesením č.k. 19CoE/217/2012-50 zo dňa 27.12.2012 odvolanie oprávneného odmietol a
návrh na prerušenie konania zamietol. Rozhodnutie exekučného súdu nadobudlo právoplatnosť dňa
1.8.2012.

Za aplikácie § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1, 2, 3 písm. a/, b/, c/, d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012 a od 1.1.2013, § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku v znení účinnom od 1.12.2006, § 103, § 104 ods. 2, § 154 ods. 1 O.s.p., dospel súd prvého
stupňa k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Súd najskôr skúmal, či sú splnené podmienky konania aj vzhľadom na tvrdenie žalovaného, že vo veci
konajúci súd nie je oprávnený skúmať prieťahy v konaní. Právnym základom nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť aj nesprávny úradný postup súdu, pričom tento môže spočívať
aj v zbytočných prieťahoch v konaní. Pokiaľ sa žalobca domáha náhrady škody podľa citovaného zákona
na základe nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, je podľa názoru
súdu prvého stupňa daná právomoc a príslušnosť okresného súdu tento nárok vecne posúdiť, prejednať
a rozhodnúť o ňom. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozhodnutia vyporiadal s námietkami
žalovaného o procesných nedostatkoch žaloby a o jej zmätočnosti. Poukázal na to, že žalobca nárok na
náhradu škody skutkovo vymedzil a nie je potrebné, aby ho aj právne posúdil. Žalobca nárok v zásade
vyvodzoval z toho, že rozhodnutím súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej
30-dňovej lehoty bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Námietku
žalovaného o nesplnení podmienky predbežného prerokovania nároku vyhodnotil súd prvého stupňa
ako nedôvodnú. Podľa názoru súdu prvého stupňa ide v tomto prípade o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý je odstraniteľný a ktorý bol v konaní odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo
od prijatia žiadosti ministerstvo do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a ministerstvo v tejto
lehote nárok žalobcu na náhradu škody neuspokojilo. Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho
vyhlásenia. Vykonaným dokazovaním dospel súd prvého stupňa k záveru, že v exekučnom konaní
nedošlo k žalobcom tvrdeným prieťahom. Exekučný poriadok v § 44 ods. 8 ustanovoval 30-dňovú lehotu
pre rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd o návrhu na zmenu
súdneho exekútora nerozhodol v zákonnej 30-dňovej lehote a o návrhu nerozhodol vôbec. Exekučný
súd uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Ak sa v priebehu exekučného
konania objavili pochybnosti o prípustnosti exekúcie (na čo poukázal súdny exekútor), exekučný súd
bol povinný tieto okolnosti preskúmať a rozhodnúť. Ak exekučný súd dospel k záveru, že sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, konal správne, keď nerozhodoval o návrhu na zmenu
exekútora, ale rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a túto zastavil. V tomto konaní nemožno
posudzovať zákonnosť rozhodnutia exekučného súdu, toto rozhodnutie nebolo doteraz zrušené, treba
ho považovať za vecne správne. Na tento postup exekučného súdu nemožno aplikovať 30-dňovú
zákonnú lehotu. Ak neboli splnené podmienky na pokračovanie v exekúcii, nebol dôvod ani na zmenu
súdneho exekútora. Keďže sa na daný prípad zákonná lehota nevzťahovala, nemohlo dôjsť ani k
porušeniu práv žalobcu v dôsledku nerozhodnutia súdu v takejto lehote. Súd prvého stupňa konštatoval,
že žaloba nesmerovala k preskúmaniu prípadných prieťahov v exekučnom konaní spôsobených tým, že
exekučný súd s omeškaním rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení. Poukázal
na to, že ak by aj konajúci súd zistil prieťahy v konaní na strane exekučného súdu, dospel k záveru,
že nie sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady škody, a to preukázanie vzniku škody, jej výšky
a príčinnej súvislosti medzi konaním (nečinnosťou) exekučného súdu a vzniknutou škodou. Žalobca
k vzniku škody a výške majetkovej škody nepredložil ani nenavrhol žiadne relevantné dôkazy. Táto
škoda nevyplýva ani z pripojeného exekučného spisu, ktorý neobsahuje žiadnu urgenciu ani žiadosť

o informáciu o stave rozhodovania exekučného súdu. Do rozhodnutia exekučného súdu o návrhu na
zmenu exekútora bol pôvodný exekútor povinný naďalej riadne vykonávať úkony v exekúcii. Žalobca len
vo všeobecnej rovine uviedol stratu dôvera pôvodného exekútora a podozrenie zo vzniku škody na jeho
strane, neuviedol a nepreukázal nijaké konkrétne pochybenie pôvodného exekútora, v dôsledku ktorého
by žalobcovi vznikla škoda. Súd prvého stupňa nemohol priznať žalobcovi ani náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Poukázal na to, že takúto náhradu by bolo možné žalobcovi priznať v prípade, že
iba samotné konštatovanie porušenie práva by nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedeného sa žalobca
nedomáhal. Žalobca nepreukázal ani existenciu nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že pokiaľ žalovaný
namietal nepreukázanie nároku žalobcu aj z dôvodu nepreukázania skutočností uvedených v § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení od 1.1.2013, toto ustanovenie nemožno v danej veci aplikovať,
keďže žalobca uplatnil svoj nárok skôr, ako toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Súd prvého stupňa
sa v odôvodnení zaoberal znaleckým posudkom č. 1/2013 vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr. G.
E., PhD., ktorý žalobca založil do konania v obdobnej veci (sp.zn.6C/109/2012). Súd prvého stupňa
uvedený znalecký posudok oboznámil v tomto konaní, hoci žalobca nepredložil jeho kópiu, naopak v
liste zo dňa 2.9.2013 výslovne uviedol, že v každom konaní predloží podrobnú právnu argumentáciu
založenú na tomto posudku. V tomto konaní tak žalobca neurobil. Tento posudok však nie je dôkazom,
ktorý by mal význam v prejednávanej veci. Ide o znalecký posudok vypracovaný znalcom z odboru
právnych vzťahov k cudzine, odvetvia európskeho práva za účelom zistenia, či je právom Európskej
únie zakázané, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, boli rozhodované
rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Akákoľvek odpoveď na položenú
otázku nemá význam pre toto konanie, pretože v danom prípade bolo na základe exekučného titulu,
ktorým bola notárska zápisnica, vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Za nadbytočné považoval
súd prvého stupňa vykonanie dokazovania výsluchom svedkov ako osôb pôsobiacich na súde vo vzťahu
k nesprávnemu úradnému postupu súdu z dôvodu, že jediným objektívnym dôkazom o prípadných
prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe súdu a o prípadnom nezákonnom
rozhodnutí môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejme všetky úkony a rozhodnutia súdu v danej
veci, ako aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých úkonov. Súd prvého stupňa vyslovil, že nebol
dôvod vo veci rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, pretože žaloba nebola dôvodná už v samotnom
právnom základe. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods.
1 v spojení s § 151 ods. 2 O.s.p.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho
zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.

Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu
prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s
titulu udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdavkov. V tejto časti považoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie
považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie
práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd, zhodne s názorom súdu prvého stupňa, považoval návrh žalobcu na prerušenie konania,
ktorý bol súd prvého stupňa doručený 10.2.2014 za nedôvodný. Porovnaním obsahu návrhu žalobcu
na prerušenie konania zo dňa 6.6.2013 (prvého vo veci) a návrhu žalobcu na prerušenie konania zo
dňa 10.2.2014 (druhého vo veci) odvolací súd zistil, že ide o totožné návrhy z istých dôvodov. K návrhu
o prerušenie konania zo dňa 10.2.2014 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu nepripojil ústavnú
sťažnosť, ktorou odôvodňoval zrušenie pojednávania a prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
b/ O.s.p. a podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Vzhľadom na právnu skutočnosť, že o totožnom návrhu
žalobcu na prerušenie konania zo dňa 6.6.2013 bolo v danej veci už právoplatne rozhodnuté a v čase
rozhodovania o návrhu žalobcu na prerušenie konania zo dňa 10.2.2014 z dôvodu konania o ústavnej
sťažnosti žalobcu pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky o
ústavnej sťažnosti žalobcu zo dňa 13.12.2012 rozhodol uznesením č.k. III. ÚS 293/2013-12 zo dňa
2.7.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu, je nepochybné, že dňa
10.2.2014 žalobcom tvrdený dôvod na prerušenie konania podľa citovaného ustanovenia neexistoval.
Súd prvého stupňa rozhodol správne, keď návrh na prerušenie konania zo dňa 10.2.2014 zamietol. Za
procesnú vadu v danej veci a za daných okolností nepovažoval odvolací súd ani skutočnosť, že súd
prvého stupňa rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania priamo vo výroku rozsudku. V tomto
smere sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že aj napriek tomu je výrok o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania procesným výrokom s účinkami uznesenia. Iná situácia by nastala, ak by
bol odvolací súd iného názoru a návrhu na prerušenie konania by vyhovel, čím by bol založený zákonný
dôvod na zrušenie rozsudku vo veci samej.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku žalobu zamietol
a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné
uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal z dôvodu, že žalovaný podľa § 151
ods. 1 O.s.p. trovy konania nevyčíslil a z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevyplývajú. Svoje
rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2
O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne
obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu, nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov
tohto okresného súdu nie je v tejto veci daná. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým,
či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd
(§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie
sudcovi Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr. Radoslavovi Svitanovi, PhD. Krajský súd
v Trenčíne ako nadriadený súd uznesením č.k. 17NcC/502/2012-16 zo dňa 18.10.2012 rozhodol, že
sudca JUDr. Radoslav Svitana, PhD. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Odvolací súd
skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane
zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala

z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z
obsahu spisu vyplýva, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou sp.zn.
4Er/799/2008 nebol JUDr. Radoslav Svitana, PhD. zákonným sudcom. Odvolací súd v konaní nezistil z
hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto
vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného
sudcu nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym
konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť
sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a
nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov
odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Procesnou povinnosť súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla a
účinná a aby sa rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávať
tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Prípravou pojednávania podľa § 114 O.s.p. treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu
senátu) od začiatku konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K procesným úkonom, ktoré
je súd povinný vykonať podľa § 114 ods. 2 O.s.p. patrí doručenie návrhu na začatie konania (žaloby)
spolu s prílohami odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením rozhodujúcich
skutočností na svoju obranu a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na predloženie
listiny, v súdom určenej lehote. Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje, ide o tzv.
sudcovskú lehotu, ktorú možno v odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. V rámci prípravy
pojednávania vykoná súd poučenie všetkých účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vrátane tých,
ktorí sú zastúpení v konaní právnym zástupcom. Ide prejav koncentračnej zásady a zásady neúplnej
apelácie civilného procesu. Ak žalovaný splní povinnosť a k žalobe a k prílohám sa vyjadrí v lehote
určenej súdom, súd toto vyjadrenie bez zbytočného odkladu odošle žalobcovi.

Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá
všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd
prvého stupňa dňa 18.12.2012 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe
vyjadril v lehote 15 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 21.2.2013. Poučenie podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p. vrátane poučenia podľa § 14 ods. 1, § 30, § 119, § 147a, § 151 ods. 1 O.s.p. vykonal
súd prvého stupňa uznesením zo dňa 6.11.2012 a výzvou zo dňa 28.11.2012. Na deň 10.6.2013 nariadil
súd prvého stupňa v právnej veci pojednávanie. Spolu s predvolaním na pojednávanie súd prvého
stupňa opätovne doručil žalobcovi, právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému poučenie účastníka
konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a právnemu zástupcovi žalobcu odoslal vyjadrenie žalovaného k
žalobe. Právny zástupca žalobcu a žalovaný prevzali doručované písomnosti súdu dňa 14.3.2013.
Dňa 7.6.2013 o 16:36 hod. bol súdu prvého stupňa doručený návrh právneho zástupcu žalobcu na
zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania. Súd prvého stupňa odročil pojednávanie
na neurčito z dôvodu rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania, ktorý bol dňa 4.7.2013 doručený
žalovanému. K návrhu sa žalovaný nevyjadril. Súd prvého stupňa uznesením č.k. 6C/226/2012-66
zo dňa 25.7.2013 návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Proti uzneseniu podal v zákonnej
lehote odvolanie žalobca. O odvolaní žalobcu proti vydanému uzneseniu rozhodol Krajský súd v
Trenčíne uznesením č.k. 4Co/636/2013-97 zo dňa 31.10.2013, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil. Na deň 12.2.2014 nariadil súd prvého stupňa vo veci pojednávanie, v doručenom predvolaní
na pojednávanie vykonal súd prvého stupňa opätovne poučenie účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
Právny zástupca žalobcu dňa 10.2.2014 o 8:20 hod. doručil súdu prvého stupňa návrh na zrušenie

pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej žiadosti. Ústavná sťažnosť nebola súdu prvého stupňa doručená.
Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania, odkázal na svoje
písomné vyjadrenie vo veci. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom
procesnom postupe splnil a mal dňa 12.2.2014 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na
prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení.
Vyjadrenie žalovaného spolu s pripojenými prílohami k vyjadreniu mal právny zástupca vo svojej faktickej
dispozícii od 14.3.2013 pred začiatkom pojednávania vo veci samej dňa 10.6.2013. V tomto smere
tvrdenie žalobcu nie je pravdivé.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní
lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd
prvého stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu
postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Na strane právneho zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod,
pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 12.2.2014 zrušiť alebo odročiť. Z
doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie Krajského
súdu v Trenčíne o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dňa 8.11.2012.
Toto vykonateľné uznesenie je v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd
prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa
§ 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti
sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo.
Odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu rozhodol
uznesením č.k. III. ÚS 293/2013-12 zo dňa 2.7.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č.
38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde). V čase nariadeného pojednávaní
vo veci dňa 12.2.2014 na strane žalobcu a ani jeho právneho zástupcu neexistoval dôvod na
zrušenie pojednávania a prerušenie konania, ktoré žalobca navrhol z tých istých dôvodov. Ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo
jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania
alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na
prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa
nemôže pojednávania sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou
nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať
dôvodený znak ospravedlnosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej
veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná
zákonom č. 388/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2012 zaviedla obligatórne náležitosti návrhu na odročenie
pojednávania. Návrh právneho zástupcu žalobcu tieto obligatórne náležitosti neobsahuje. Odvolací
súd konštatuje, že z obsahu predmetného návrhu nevyplýva žiadny dôležitý dôvod neúčasti právneho
zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 12.2.2014. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa
nariadením pojednávania na prejednanie veci samej na deň 12.2.2014 umožnil sporovým stranám
zúčastniť sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku
všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu
i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s
prihliadnutím na všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané,

že súd prvého stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného
splnené všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v
konaní vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním
veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať
pred súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého
stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj tvrdenie právneho zástupcu žalobcu,
že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom
č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z. a
zákonom č. 517/2008 Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010
Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2011, zmena vykonaná zákonom
č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013) v znení do 31.12.2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ
nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho

úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní sp.zn. 4Er/799/2008. Nesprávny
úradný postup žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp.
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Na preukázanie nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu
vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinným Y. G. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku povinnému vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 3110467 (EX 369/2003).

V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nerozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je
nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť
u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal,
že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené a boli podstatnou a
rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala
nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani v
právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s posúdením
a hodnotením listinného dôkazu, znaleckého posudku č. 1/2013 vypracovaného znalcom doc. JUDr.
PhDr. G., PhD. Za splnenia všetkých procesných povinností, ktoré vykonal súd prvého stupňa v súlade
s príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď
účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a predkladať dôkazy a na pojednávaní dňa 12.2.2014
vyhlásil dokazovanie za skončené, odvolací súd v súlade s § 213 ods. 5 O.s.p. nezistil dôvody na
doplnenie dokazovania, pre ktoré nebol daný právny základ žalobcom uplatnených nárokov.

Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,
tvrdenia žalobcu nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvody takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých žalobca uplatnil proti žalovanému na súdoch Slovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky, nepravdivé sú aj tvrdenia dodržania povinnosti súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
a postupu podľa § 123 O.s.p. Súd prvého stupňa mal v konaní k dispozícii znalecký posudok č. 1/2013,
o ktorom žalobca v odvolaní tvrdil, že tento hodlal predložiť ako dôkaz o výške majetkovej škody. Z
tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe súdu prvého
stupňa v danej veci.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 ods.1 O.s.p.
Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Žalovaný trovy
odvolacieho konania v lehote najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslil.
Odvolací súd konštatuje, že žalovanému z obsahu spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.
Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania podľa § 151 ods. 2 O.s.p. nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.