Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 16, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/708/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214267
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214267.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
15C/192/2012-147 zo dňa 28. mája 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Martin. Za preukázanú považoval
okolnosťpodaniažiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodypredpríslušnýmorgánom
a súčasne konštatoval nedôvodnosť námietky premlčania vznesenej odporcom.
V súvislosti s meritórnym posúdením veci okresný súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov

vedúcich k zamietnutiu uplatneného nároku. Vychádzal zo skutočnosti, že vo veci tamojšieho súdu
sp. zn. 17Er/3847/2010 na základe exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) bola dňa 9.8.2010
exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd po
vykonaní nevyhnutného posúdenia a preskúmania uznesením zo dňa 21.9.2010 predmetnú žiadosť
zamietol; to znamená, že nezodpovedalo stavu veci tvrdenie navrhovateľa o údajnom „omeškaní“
exekučného súdu viac ako 162 dní.
Zároveň okresný súd zdôraznil, že na prípad negatívneho rozhodnutia (nevydania poverenia) lehota

15 dní „nedopadá“. Za osobitne významnú považoval povinnosť exekučného súdu skúmať materiálnu
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pričom spotrebiteľské spory vykazujú (vzhľadom na osobitnú
pozornosť venovanú ochrane spotrebiteľov, a to i v rámci „európskeho rozmeru“) zvýšenú náročnosť v
rovineprávnejičasovej.Pokiaľtedaexekučnýsúdvechodnotilaprávneposudzoval,išloočinnosť,ktorá
nespĺňa charakteristiku zbytočných prieťahov a nie je možné ju považovať za nesprávny úradný postup.
Okresný súd vyhodnotil návrhy navrhovateľa na doplnenie dokazovania (znaleckými posudkami) ako
neurčité, resp. nezrozumiteľné, a preto ich zamietol. Neakceptoval ani žiadosť navrhovateľa o odročenie

pojednávania, ktorú skutočnosť mu elektronicky i oznámil. V súvislosti s tvrdením o konaní vylúčeného
sudcu konštatoval, že zákonný sudca sa necíti zaujatý a samotný navrhovateľ opakovane uviedol,
že námietku zaujatosti nepodáva. Totožné závery vyplývajú z rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý sa
predmetnou otázkou opakovane zaoberal.O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému (§ 142 ods. 1 O.s.p.) odporcovi ich
náhradu nepriznal, keďže si ich výšku nevyčíslil a z obsahu spisu táto nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu
nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise,
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Taktiež však (súčasne) namietal, že okresný
súd nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, lebo (on) predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o

zrušenie pojednávania. V tejto spojitosti tvrdil, že nemal možnosť vyjadriť sa k prednesom odporcu,
k vykonaným dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení. Upozornil tiež
na to, že pôvod listinných dôkazov nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
išlo o listiny založené v exekučnom spise. Zároveň si okresný súd obsah a rozsah dokazovania určil
(bez akéhokoľvek zdôvodnenia) sám. Meritórne rozhodnutie označil taktiež za predčasné z dôvodu, že
konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania; na inom

mieste odvolania namietal, že o danom procesnom návrhu nebolo (vôbec) rozhodnuté.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Súdu prvého stupňa vytýkal (i) viacero omylov; napr.

mal konštatovať, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v
odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie
okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu
exekútorovi doručil. Osobitne navrhovateľ zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre

zmeškanie.
Odvolateľ ďalej uviedol, že okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu (celkových)
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, aby okresný súd svoje
rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje

identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník - povinný. Navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však
dokazovanie neprípustne skrátil, pričom odvolateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Súčasne však
tvrdil, že znalecký posudok predložil, ale okresný súd nevykonal dokazovanie oboznámením sa s jeho

obsahom.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za vnútorne rozporné; na jednej strane bolo
zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pre ktorú nečinnosť sa nenašiel

žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nebolo
konštatované.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je

právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám
obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by

navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť.
Z obsahu spisu tiež vyplýva, že spoločne s predvolaním na (prvé) pojednávanie bolo právnemu
zástupcovi navrhovateľa doručené (dňa 2.1.2014) i vyjadrenie odporcu vo veci samej; t.j. do termínu
pojednávania, na ktorom bolo vydané meritórne rozhodnutie (28.5.2014), mal dostatok času sa s nímoboznámiť a (aj v prípade eventuality neúčasti na pojednávaní) naň reagovať. Tým je vyvrátená zásadná
odvolacia námietka navrhovateľa o tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany. Už
v predmetnom predvolaní bol navrhovateľ poučený i podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Predvolanie na termín pojednávania (dňa 28.5.2014 - streda), na ktorom bolo vecne konané a
rozhodované, bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené 24.4.2014. Až elektronickým podaním
(bez zaručeného elektronického podpisu) dňa 23.5.2014 (piatok) navrhovateľ žiadal o zrušenie
pojednávania z dôvodu „objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.

Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie
rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.
Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie
pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka
za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a zároveň nie je porušená zásada

kontradiktórnosti sporového konania.
Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal v pomerne krátkom časovom predstihu - z hľadiska
pracovných dní - pred jeho termínom. Napriek tomu okresný súd v zmysle § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
bezodkladne posúdil predmetnú žiadosť a jej neakceptovanie i (elektronicky) oznámil procesnej stane
navrhovateľa.

Nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľa ohľadne konania „vylúčeného“ sudcu. Zákonný sudca
sa vo veci necítil byť zaujatý a vo vzťahu k obsahovo zmätočnému podaniu navrhovateľa (o.i.
formulujúcemu neexistujúci inštitút „generálnej námietky zaujatosti“) platí - v doterajšom priebehu
konania už vyslovený (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/130/2013 z 30.4.2013; či

11Co/221/2013 z 11.11.2013) - záver odvolacieho súdu. Preto nebol/nie je dôvod na rozhodovanie o
nevznesenej námietke zaujatosti. Ani v posudzovanom odvolaní neuviedol odvolateľ žiadne iné/ďalšie
okolnosti, ktoré by mali zakladať vylúčenie zákonného sudcu.
Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na
právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na

prerušenie konania podaný nebol, niet preto rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by bolo možné/
potrebné vyčkať.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, v ktorej navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu
vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že nebolo prípustné rozhodnúť bez jeho nariadenia.

Neopodstatnenými sú tiež tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)
založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo
vykonané (aj) oboznámením obsahu exekučného spisu sp. zn. Okresného súdu Martin 17Er/3847/2010
- ktorý dôkaz výslovne (č.l. 1 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval

navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str.
7, 8; č.l. 153, 154 spisu).
Okresný súd teda rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania
iniciovaného práve navrhovateľom. Taktiež konkrétne vymedzil dôvody, pre ktoré nevykonal
dokazovanie znaleckými posudkami označenými/predloženými navrhovateľom.

V úplnom rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je odvolacia
námietka, v zmysle ktorej súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a
pre túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Naopak, okresný súd
jednoznačne vymedzil, že v súdenej veci „neplatila“ 15-dňová lehota a súčasne výslovne pomenoval/

označil dôvody konkrétneho časového trvania rozhodovania o žiadosti na udelenie poverenia.
Právnej úprave nezodpovedajúcou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu
nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie
odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim
súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie

sa odporcu (odhliadnuc od toho, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho
neznamená povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.V rámci vecného posúdenia prejednávaného prípadu krajský súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi
(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania

enormného množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu
k dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu (t.j. chronológia a zmysel úkonov v exekučnej
veci založenej na rozhodcovskom rozsudku ako exekučnom titule, zvýšené nároky na rozhodovanie v
spotrebiteľských veciach, „neplatnosť“ lehoty 15 dní v prípade nevydania poverenia, atď.).
Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.

Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, resp. „že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní
odvolacích dôvodov.
Nadväzne je úplne nenáležitým tvrdenie o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok

dôvodov. Naopak, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia.

Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto

úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
poverenia (odhliadnuc od zamietnutia žiadosti o jeho vydanie). Predovšetkým však nezodpovedá
tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde navrhovateľ skutkový základ uplatneného
nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do
15 dní.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci

samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s

§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu
trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v
súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.