Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 15, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/685/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203023
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214203023.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a Mgr. Jozef Mačej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 9C/59/2014-133 zo dňa 5. augusta 2014,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody
vo výške 125,- Eur a nemajetkovú ujmu 567,95 Eur za nesprávny úradný postup súdu, charakterizovaný
nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov, a to v zmysle zákonných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Návrh odôvodnil tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie na

majetok povinného z titulu zmluvy o úvere. Tvrdil, že Okresný súd Galanta mal rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti,
ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Postupom okresného súdu
mu vznikla majetková škoda v celkovej výške 125,- Eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. Primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti,

ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaným zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie sumu 567,95 Eur.
Uviedol, že pred podaním návrhu na súd postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a
písomnoužiadosťoupožiadalodporcuopredbežnéprerokovaniejehonárokunanáhraduškody. Včasti
rozhodnutia o trová konania , žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový
súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15

ods. 1, § 16 ods. 4 a 5, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. c), d) a § 44 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“). O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. §
142 ods. 1 O.s.p.. Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, že dospel k záveru, že návrhu žalobcu nieje možné vyhovieť. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v exekučnom
konaní vedenom pod spisovou značkou 13Er/345/2011.

Žalobca ako oprávnený podal u súdneho exekútora dňa 01.03.2011 návrh na vykonanie exekúcie
voči povinnej osobe na vymoženie jeho nárokov zo zmluvy o úvere č. 2550496. Exekučná vec je
vedená u súdneho exekútora pod č.k. EX 4086/2011. Zo strany súdneho exekútora boli návrh na
vykonanie exekúcie, rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie doručené exekučnému súdu dňa 24.03.2011. Na Okresnom súde

Galanta je vedená pod č.k. 13Er/345/2011. Dňa 28.06.2011 exekučný súd vydal uznesenie, ktorým
žiadosť súdneho exekútora ako nedôvodnú zamietol. Dôvodom zamietnutia žiadosti bola neplatnosť
rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul.
Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa v exekučnom konaní dňa 20.07.2011.
Proti uzneseniu zo strany navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní nebolo podané
odvolanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.08.2011. Uznesenie nebolo zmenené ani

zrušené. Navrhovateľ nepredložil žiadne rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by boli konštatované
prieťahy v exekučnom konaní ani sťažnosť na prieťahy, ktorá by bola posúdená ako dôvodná.
Nepredložil ani v návrhu uvádzané žiadosti o informáciu, ani sťažnosti a tieto nie sú ani súčasťou
exekučného spisu. Navrhovateľ podal u odporcu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Odporca na uvedenú žiadosť neodpovedal s odôvodnením, že navrhovateľ neposkytol potrebnú

súčinnosť, čím bol proces predbežného prerokovania zmarený. Odporca nespochybnil podanie žiadosti
na predbežné prerokovanie nároku. V čase tohto rozhodnutia už uplynula 6 mesačná lehota odo dňa
prijatia žiadosti na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
S poukazom na uvedené považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Galanta za neopodstatnený, aj keď Okresnému súdu Galanta bola

doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 24.03.2011 pričom súd túto zamietol
dňa 28.06.2011 - ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa
sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva.
Žalobcasitedauplatnilvtomtokonanínáhraduškodytvrdiac,žeideoškoduspôsobenúmunesprávnym
úradným postupom exekučného súdu, pretože exekučný súd tým, že vydal zamietajúce rozhodnutie po

uplynutí 15 dní, nekonal v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekuč. poriadku. Zo zák. ust. § 44 ods. 2 Exekuč.
por. a ust. § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekuč. por. v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 (teda
aj v čase začatia exekučného konania) vyplýva, že podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Uvedené sa
vzťahuje aj na exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Vyplýva to z dôvodovej správy k zák. č.

102/2011 Z.z., ktorým bola vykonaná aj zmena exekučného poriadku a to aj v to aj v zák. ust. § 41 ods.
2 písm. d/ exekučného poriadku, účinnej od 01.06.2011. Uvádza sa tu, že rozhodcovský rozsudok je
exekučným titulom podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekuč. por. Správnosť tohto záveru osvedčila svojím
autentickýmvýkladomajNárodnáradaSR.Avšakvzhľadomnaskutočnosť,ževpraximožnovysledovať
určité na pochybnosti navrhuje sa výslovne upraviť predmetnou novelou, že exekučným titulom sú aj

vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. Okrem toho z gramatického
aj logického výkladu zák. ust. § 44 /Exekuč. por. v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 (teda aj
v čase začatia exekučného konania) vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na prípad, ak súd vydá
poverenie, tzn. že táto lehota platí len za predpokladu, že nebol zistený rozpor so zákonom. Nevyplýva
z neho však povinnosť rozhodnúť aj o zamietnutí žiadosti v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z tejto povinnosti však platí výnimka
vyplývajúca priamo zo zák. ust. § 44 ods. 2 veta druhá/ Exekučného poriadku účinného v čase začatia
exekučného konania, ktorá sa týka exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekuč. por., teda
notárskych zápisníc, rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených a tiež rozhodnutí
rozhodcovských súdov. V prípade týchto exekučných titulov táto lehota (15 dní) neplatí ani pre vydanie

poverenia. Z tohto potom vyplýva, že po podaní návrhu oprávneným a po doručení žiadosti súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie, je exekučný súd povinný postupovať v zmysle zákonných ustanovení
exekučného poriadku. Musí preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Tento zákonom daný postup musí dodržať. Táto povinnosť mu
vyplýva zo zák. ust. § 44 exekučného poriadku. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že

exekučný súd pred vydaním rozhodnutia ohľadne žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie
skúmal žiadosť súdneho exekútora, návrh oprávneného (v tomto konaní navrhovateľa) na vykonanie
exekúcie a exekučný titul - rozhodcovského rozsudku tak, ako mu túto povinnosť ukladá exekučný
poriadok. Vydať poverenie na základe súdneho rozhodnutia mohol len za predpokladu, že pri takomtopovinnom skúmaní nezistil rozpor. Len v takom prípade mal povinnosť vydať poverenie pre súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie, pričom v exekučnom poriadku je uvedené, že by tak mal urobiť
v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti (ale mimo exekučného titulu, ktorým je aj rozhodcovský

rozsudok). V rámci preskúmania rozpor zistil a preto došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie. Dôvodom zamietnutia žiadosti bola neplatnosť rozhodcovskej doložky, od ktorej sa
odvádzal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. V Potrebné je poukázať napr. aj na nález ÚS SR sp.
zn. II. ÚS 24/2013-40 zo dňa 09.10.2013. Vyplýva z neho, že lehota 15 dní výslovne v zmysle zákona
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, ak exekučným

titulom je rozhodcovský rozsudok. Takže tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd bol povinný vydať aj
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti je nedôvodné. Preto vydanie
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňoch odo dňa doručenia žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pri skúmaní súladu a teda aj konania predchádzajúceho
vydaniu exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku nie je nesprávnym úradným postupom. Naviac
navrhovateľ nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované, že procesný postup

exekučného súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, je nesprávny, že je v rozpore so zákonom, že to je nesprávny úradný postup.
Žalobca tvrdil, že exekučný súd konal nesústredene a so zbytočnými prieťahmi a k vydaniu rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia pristúpil po veľmi dlhej dobe. Zák. ust. § 9 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, ktorý zakotvuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, neobsahuje ustanovenia o právomoci prvostupňového súdu rozhodovať vo veciach náhrady
škody z titulu prieťahov v konaní až po právoplatnom rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti
prieťahom v konaní. Z dôvodovej správy týkajúcej sa novelizácie zákona č. 514/2003 Z.z. (zákonom č.
412/2012 Z.z.) však jednoznačne vyplýva, že k citovanému ustanoveniu zákona bolo potrebné vždy

(teda aj pred účinnosťou novely a teda aj v čase vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia) pristupovať tak, že v rámci konania o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom musí už existovať už príslušné rozhodnutie, ktorý by konštatoval neprávny úradný postup
súdu, vrátane zbytočných prieťahov v konaní. Túto otázku nie je oprávnený skúmať a posudzovať
súd v rámci konania o náhrade škody. Novela nezaviedla nič nové, len explicitne vyjadrila, čo bolo

zrejmé už pred účinnosťou novely. K doplneniu ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. zákonodarcu
nepochybne viedla skutočnosť, že práve z dôvodu absencie explicitného vyjadrenia povinnosti súdu
vychádzať aj pri posudzovaní nárokov vyplývajúcich z tvrdeného nesprávneho úradného postupu z
rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní (s tým, že takéto posúdenie nie je
v právomoci prvostupňového súdu) prichádzalo v praxi k nejednotnosti vo výklade citovaného zákona

a zrejme i k nejednotnosti v konaní pred súdmi. Uvedené vyplýva z bodu 7 dôvodovej správy k návrhu
zákona č. 508/2010 Z.z., ktorý novelizuje zákon č. 514/2003 Z.z., podľa ktorej návrh vychádza z platnej
úpravy, nakoľko existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti
v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

jekompetentnýpreskúmaťústavnýsúd,ktorýjuvsúladesosvojouustálenoujudikatúroupreskúmavždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je
kompetentnýpreskúmavaťsúdvkonaníonáhradeškodypodľazákonač.514/2003Z.z.,alelenÚstavný
súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,

ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z
hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by
preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v

prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických
osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy,
Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený
subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho
nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto

prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne vylúčené a uvedené len potvrdzuje, že
konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený výlučne Ústavný súd SR. Navrhovateľ
do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by existovalo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu,
ktorým by bolo v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovú ujmu vtomto konaní, konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov prípade
rozhodnutia Európskeho súd pre ľudské práva. Absenciou takéhoto rozhodnutia oprávneného orgánu
o existencii prieťahov, tiež nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v

dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci.
Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula. Vo veci súd rozhodoval po uplynutí
šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti odporcom. Na základe uvedeného, nemožno
posúdiť návrh navrhovateľa ako predčasný, ako to tvrdil odporca vo svojom vyjadrení.
Argumentoval, že podmienky na priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne.

Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená nie je.
Žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno (povinnosť tvrdenia) o existencii nesprávneho úradného
postup ako prvej z troch zákonných podmienok. Preto nemôže byť splnená ani podmienka existencie
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, lebo ak neexistuje v danej
veci nesprávny úradný postup, nemôže medzi prípadnou škodou navrhovateľa vzniknúť súvislosť s
nesprávnym úradným postupom, ktorý neexistuje. Navrhovateľ z tohto dôvodu neuniesol dôkazné

bremeno ani o existencii jeho nároku na nemajetkovú ujmu. Táto totiž prichádza do úvahy len v tom
prípade, ak by iba samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V tomto konaní však nebolo možné ani len konštatovanie
porušenia práva, lebo navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom
na uvedené závery nie je potrebné pre účely tohto konania skúmať existenciu škody, jej rozsah a ani

nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady sa navrhovateľ domáha.
Žalobca navrhol doplnenie dokazovania spisom odporcu ohľadne jeho žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku. Uvedené dokazovanie súd nevykonal, lebo odporca nespochybnil doručenie
takejtožiadostiodnavrhovateľaavyjadrilsavtomsmere,žežiadenzuplatnenýchnárokovnavrhovateľa
uspokojený nebol. V tomto smere nejde teda o spornú otázku a dokazovanie v takomto rozsahu by

pre účely tohto konania bolo dokazovaním neúčelným a nehospodárnym a nad rámec dokazovania
potrebného pre účely tohto konania.
Tiež navrhol doplnenie dokazovania aj predložením znaleckého posudku, ktorý si pre účely tohto
konania dal vypracovať. V tomto smere súd takto navrhované dokazovanie nevykonal. Išlo by totiž o
dokazovanie nad rámec dokazovania potrebného pre účely tohto súdneho konania. Nebola totiž splnená

ani len prvá z troch podmienok a to nesprávny úradný postup. Akékoľvek ďalšie dokazovanie o príčinnej
súvislosti, ako aj o výške škody by tak bolo nad rámec dokazovania potrebného pre účely tohto konania,
v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.
Žalovaný vzniesol námietku premlčania vo svojom vyjadrení s tým, že ak došlo k uplynutiu 15-dňovej
lehoty pred dňom 23.04.2009. V danej veci však o takýto prípad nešlo, pretože samotné exekučné

konanie sa začalo až dňa 01.03.2011 podaním návrhu na vykonanie exekúcie navrhovateľom u súdneho
exekútora. Preto sa touto námietkou súd ani nezaoberal.
Keďže navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k neprávnemu úradnému
postupu konaním exekučného súdu v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nároky v tomto konaní, bol
jeho návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnutý.

O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 151 ods. 1/ a 2/ O.s.p. Odporcovi ako úspešnému účastníkovi
konania bola priznaná náhrada trov konania pri vyhlásení rozsudku. Odporca si však trovy konania v
zmysle ust. § 151 ods. 1/ O.s.p. v lehote 3 pracovných dní odo dňa vyhlásenia rozsudku nevyčíslil. Zo
spisu nevyplývajú žiadne trovy odporcu. Preto súd nie je viazaný v časti vyhláseného rozsudku výrokom
o náhrade trov konania a rozhodol tak, že odporcovi trovy nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil

tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z..
Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len
s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške
škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať
výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadeniaodvolaciehopojednávania(§214 ods.2O.s.p.),adospelkzáveru,žeodvolaniuniejemožné
priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p..

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd
v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne

hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou došlou na súd dňa 27.09.2012 domáhal,
aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu majetkovú škodu 125,- Eur a nemajetkovú ujmu 567,95 Eur za
nesprávny úradný postup súdu, charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, a to v zmysle zákonných ustanovení zákona č.

514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci.Uviedol,ževšeobecnýsúd
pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého
práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a realizácia základného práva
nasúdnuochranupredpokladá,žeúčastníkovi súdnehokonaniasasúdnaochranaposkytnevzákonom

predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu.

Nečinnosť súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo

veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej
veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48,
ods. 2 Ústavy SR - z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca uplatňuje
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch, tvrdiac, že mu vznikla majetková škoda
v sume predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným

rozhodnutím súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného
vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v sume pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6, ods. 1Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadomnaujmuspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom.Nesprávnymúradnýmpostupomdošlok
zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu

jeho pohľadávky, a žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote
včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho
pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá -
postup exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára; potreba
náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a

dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v
právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) t.j. 20% z uplatňovanej

istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou). Žalobca
uviedol že postupoval podľa § 15, ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal
žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaný však na žiadosť
pozitívne nereagoval. Žalobca za nesprávny úradný postup exekučného súdu označil skutočnosť, že
exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z obsahu spisu exekučného spisu Okresného súdu Galanta 13Er/345/2011 vyplýva, že žalobca ako
oprávnený podal u súdneho exekútora dňa 01.03.2011 návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej
osobe na vymoženie jeho nárokov zo zmluvy o úvere č. 2550496. Exekučná vec je vedená u súdneho

exekútora pod č.k. Ex 4086/2011. Zo strany súdneho exekútora boli návrh na vykonanie exekúcie,
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie doručené exekučnému súdu dňa 24.03.2011. Na Okresnom súde Galanta je vedená
pod č.k. 13Er/345/2011. Dňa 28.06.2011 exekučný súd vydal uznesenie, ktorým žiadosť súdneho
exekútora ako nedôvodnú zamietol. Dôvodom zamietnutia žiadosti bola neplatnosť rozhodcovskej

doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Uznesenie bolo
doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa v exekučnom konaní dňa 20.07.2011. Proti uzneseniu
zo strany navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní nebolo podané odvolanie. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 09.08.2011. Uznesenie nebolo zmenené ani zrušené. Navrhovateľ
nepredložil žiadne rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by boli konštatované prieťahy v exekučnom

konaní ani sťažnosť na prieťahy, ktorá by bola posúdená ako dôvodná. Nepredložil ani v návrhu
uvádzané žiadosti o informáciu, ani sťažnosti a tieto nie sú ani súčasťou exekučného spisu.
Navrhovateľ podal u odporcu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Odporca
na uvedenú žiadosť neodpovedal s odôvodnením, že navrhovateľ neposkytol potrebnú súčinnosť, čím
bol proces predbežného prerokovania zmarený. Odporca nespochybnil podanie žiadosti na predbežné

prerokovanie nároku. V čase tohto rozhodnutia už uplynula 6 mesačná lehota odo dňa prijatia žiadosti
na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

V exekučnom konaní teda súd rozhodol v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., nakoľko zistil
rozpor exekučného titulu so zákonom, súd nebol povinný do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím,
pretože pre toto rozhodnutie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. nestanovuje lehotu.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto

dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie

alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Galanta, tzn. 24.03.2011 (od 01.06.2010 do
31.05.2011), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie, exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na

podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Galanta
zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú

rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Galanta v
predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora pre vydanie poverenia po lehote 15 dní
neporušil žiadne zákonné ustanovenie. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia

žiadosti v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy,
ak súd vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora, ale zákon v citovanom ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Vzhľadom
na vyššie uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu
v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné

lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery
prvostupňového súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Nie je dôvodná argumentácia žalobcu spočívajúca v tom, že ust. § 9 ods. zák. č. 514/2003 je
aplikovateľné len na zodpovednostné vzťahy, ktoré vznikli od 01.01.2013.Súd prvého stupňa ust. § 9

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nepoužil v znení účinnom od 01.01.2013. Na predmetné ustanovenie
prvostupňový súd poukázal v rámci použitých zákonných ustanovení v znení spred 01.01.2013. Toto
zákonného ustanovenie v znení po 01.01.2013 na vec neaplikoval.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v danej veci, ktoré

by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušnýchorgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného

súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu

z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom

nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani

nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá sčasti ani nie je súladná s odôvodnením napadnutého

rozsudku a ktorá vzhľadom na vyššie uvedené ani nie je spôsobilá dosiahnuť navrhované zrušenie
napadnutého rozsudku, prípadne jeho zmenu.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,

ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho
konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škody žalobcu. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou

hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.
K úvahám žalobcu o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo

rozhodnuté v primeranom čase.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne

nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.