Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 2, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/9/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201227
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1014201227.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov

JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci navrhovateľa: R.
B., nar. X.X.XXXX, štátna príslušnosť Sýrska arabská republika (ďalej len „Sýria"), kurdská národnosť,
moslimské vierovyznanie sunnitskej vetvy, posledný pobyt v krajine pôvodu obec V., oblasť B., okres R.,
provinciaR.,Sýria,t.č.P.,zastúpenýMgr.JarmilouVargovou,Brečtanová21,Bratislava,protiodporcovi:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie
rozhodnutia odporcu ČAS: MU-78-20/PO-Ž-2014 zo dňa 9.6.2014, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/49/2014-48 zo dňa 25. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/49/2014-48 zo dňa
25. novembra 2014, p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

PREDMET KONANIA

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-78-20/PO-
Ž-2014 zo dňa 9.6.2014 v časti o neudelení azylu. Napadnutým rozhodnutím odporca podľa § 13 ods.
1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len ,,zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl a podľa §
13 a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi
bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. Podľa názoru
krajského súdu odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa vo všetkých dôvodoch jeho odchodu
z krajiny pôvodu.

K výroku o neudelení azylu krajský súd zdôraznil, že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o
azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto zákonnom
ustanovení. K naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie,

okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov,smerujúce voči konkrétnej osobe, navrhovateľovi. Tu faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol
naplnený. Žiaden štátny orgán nevykonal voči navrhovateľovi žiadne kroky administratívneho, trestného,
či iného postihu. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej

podmienky udelenia azylu, teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom
prípade nebolo preukázané. Odporca sa podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa a tieto
skutočnosti vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom
postavení utečencov z roku 1951. Záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky na udelenie
azylu v zmysle zákona o azyle, je vecne správny vzhľadom na záver odporcu o tom, že v danom

prípade sa zjavne jedná o žiadateľa o azyl, ktorý objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo
strany štátnych orgánov, ani zo strany neštátnych pôvodcov. Nasvedčuje tomu aj samotné tvrdenie
navrhovateľa, ktoré prezentoval v správnom konaní. Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu
celého azylového konania sa krajskému súdu javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa
ako neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa než tým, ktoré sú ako dôvody pre
udelenie azylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone a azyle a potvrdzujú záver, že v prípade

navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle.

V prípade navrhovateľa nebola tu preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o
postavení utečencov a zo zákona o azyle.

Ako vyplýva z Príručky UNHCR z roku 1992 - Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa
Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov, za utečencov nemožno
považovať osoby, ak jediným motívom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej službe bola nechuť
k vojenskému výcviku alebo strach z boja. Na druhej strane, pokiaľ by si výkon vojenskej služby
vyžiadal účasť vo vojenských operáciách, ktoré sú v rozpore s jeho vnútorným politickým, náboženským

alebo morálnym presvedčením alebo svedomím, je možné trest alebo jeho hrozbu za dezerciu alebo
vyhnutie sa vojenskej službe považovať za prenasledovanie. Výnimočnými situáciami pritom musia byť
vojenskéoperáciepodľa§13ods.2zákonoazyle,ktorésúzavrhnutiahodnézpohľadumedzinárodného
spoločenstva pre ich rozpor s morálkou. Navrhovateľ nikdy nevykonával žiadne vojenské operácie a
preto krajský súd nepovažoval jeho námietky za opodstatnené.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi pred odporcom neuviedol ani skutočnosti, z ktorých by bolo možné
vyvodiť záver, že by z dôvodu národnostnej príslušnosti Kurd zažíval nejaké problémy v krajine pôvodu.
Preto sa krajský súd s námietkami týkajúcimi sa postavenia národnostných menšín a rozporu zisteného
skutkového stavu s obsahom spisu nestotožnil.

Podľakrajskéhosúduniejedôvodnáaninámietka,žeodporcamalvzhľadomnímvyhodnotenejsituáciiv

krajine pôvodu navrhovateľa posudzovať ako žiadateľa na mieste. Je vecou žiadateľa, aby svoju žiadosť
odôvodnil tak, ako to pokladá za potrebné. Nie je povinnosťou odporcu, aby si dôvody žiadosti o azyl
domýšľal, resp. ich vyhľadával. Navrhovateľ nikdy neuviedol okolnosť, že by o azyl žiadal z dôvodov,
ktoré nastali po jeho odchode z krajiny pôvodu.

Krajský súd ďalej dodal, hodnotiac vyjadrenia a skutky navrhovateľa, vrátane jeho opakovaných

odchodov z pobytových táborov, že tieto nenasvedčujú skutočnosti, že by navrhovateľ hľadal na území
SR ochranu pred prenasledovaním v jeho krajine, ale skôr nasvedčuje jeho ekonomickej migrácii,
využívajúc na to súčasnú situáciu v krajine pôvodu.

Krajský súd nepovažoval námietky navrhovateľa za dôvodné, podľa jeho názoru neboli spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. K podaniu advokátky z 29.9.2014

krajský súd poznamenal, že v zmysle ust. § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Je zrejmé,
z akých argumentov odporca vychádzal, riadne zistil skutkový stav veci a z tohto podkladu neskôr
vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencií dôvodov pre udelenie azylu.II.

Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie v celom rozsahu z dôvodov, že súd

prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K neúplnému zisteniu skutkového stavu veci navrhovateľ uviedol, že prvostupňový súd ako aj odporca
pred ním, nedostatočne zistil skutkový stav veci, a to v kontexte nevykonania dôkazu, Príručka
UNHCR: Posudzovanie medzinárodnej ochrany ohľadom na ľudí utekajúcich Sýrskej arabskej republiky.

Význam zisťovania presných a aktuálnych údajov, ktoré má správny orgán v rámci konania pri
posudzovaní žiadosti o azyl posudzovať a ktoré má zabezpečiť pri posudzovaní opodstatnenosti obáv
z prenasledovania je explicitne vyjadrený v čl. 8 ods. 2 kvalifikačnej smernice, ktorá konštatuje, že pri
posudzovaní, či má žiadateľ opodstatnenú obavu z prenasledovania alebo je reálne ohrozený vážnym
bezprávím, alebo má prístup k ochrane proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu v časti krajiny

pôvodu v súlade s ods. 1, členské štáty zohľadnia v čase prijímania rozhodnutia o žiadosti všeobecné
okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny a osobné okolnosti žiadateľa v súlade s článkom 4. Na tento
účel členské štáty zabezpečia, aby sa získali presné a aktuálne údaje z príslušných zdrojov, napríklad od
VysokéhokomisáraOrganizácieSpojenýchnárodovpreutečencovaEurópskehopodpornéhoúradupre
azyl. K zohľadneniu týchto správ zaväzuje priamo kvalifikačná smernica a pokiaľ tak odporca neurobil,

nemohol dôsledne zistiť skutkový stav veci, čo viedlo k nesprávnym skutkovým i právnym záverom. Ak
by sa súd ňou zaoberal zistil by, že navrhovateľ spadá pod viaceré rizikové profily osôb, ktorým UNHCR
odporúča udeliť azyl, z dôvodu jeho imputované politického presvedčenia, z dôvodu dezercie z armády,
z dôvodu príslušnosti ku kurskej menšine a kvôli postaveniu utečenca na mieste. Súd sa maj zaoberať
aj informáciami uvedenými vo vyjadrení z 29.9.2014.

K nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci navrhovateľ uviedol,
že prvostupňový súd ako aj odporca nesprávne skonštatovali, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na
udelenie azylu. Navrhovateľ má v prípade návratu obavy pred prenasledovaním spočívajúcim v použití
fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných
alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,

odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu.
Predovšetkým sa obáva prenasledovaniu v podobe trestného stíhania alebo trestu za odmietnutie
výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy
uvedené v § 13 ods. 2. Pôvodcom prenasledovania je štát a nie je vylúčené ani prenasledovanie zo
strany neštátnych aktérov.

Pokiaľ ide o dôvody prenasledovania navrhovateľ zdôraznil svoje postavenie dezertéra s imputovaným
politickým presvedčením v zmysle Príručky UNHCR: Posudzovanie medzinárodnej ochrany s ohľadom
na ľudí utekajúcich Sýrskej arabskej republiky sú osoby s podobným profilom ako má navrhovateľ
spôsobilé na poskytnutie medzinárodnej ochrany vo forme azylu za imputované politické presvedčenie.
V súvislosti s príslušnosťou k národnostnej menšine - navrhovateľovi ako príslušníkovi kurdskej

národnostnej menšiny odporúča Príručka UNHCR udeliť azyl, preto nepovažujú za dostačujúce
konštatovanie súdu, že navrhovateľ neposkytol žiadne informácie o problémoch, ktoré by mal v krajine
pôvodu z dôvodu príslušnosti k národnostnej menšine, zhoršujúcu sa situáciu Kurdov a aktuálne
informácie dokladal do svojich vyjadrení, ktorým sa súd vôbec nezaoberal a len skonštatoval, že je
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, odkázal znova na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/13/2014 z 10.6.2014, ktoré priamo konštatuje, že by mal
odvolací súd v azylovom konaní upustiť od formalizovaného prístupu, čo by mohlo znamenať ohrozenie
života. Navrhovateľ tiež poukázal na postavenie utečenca na mieste - keďže sa stal aj utečencom na
mieste, nakoľko sa situácia po jeho odchode zhoršila, mal odporca a zároveň aj odvolací súd zohľadniť
aj tento aspekt, odporca má povinnosť v zmysle § 19a zákona o azyle posúdiť každú žiadosť jednotlivo

a posúdiť všetky aspekty.Navrhovateľ ďalej nesúhlasil s konštatovaním, že v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť
obáv. Táto je preukázaná jednak všeobecnými informáciami o krajine pôvodu navrhovateľa, a to jednak
tými, ktoré sú v spise odporcu, ako aj inými dostupnými informáciami pojednávajúcimi o situácii tých

osôb, ktoré dezertovali z vojenskej služby, či z usmernenia UNHCR v prípadoch posudzovania žiadostí
žiadateľov zo Sýrie. Je teda zrejmé, že žiadateľ napĺňa pojmové znaky pre udelenie azylu a nie
len doplnkovej ochrany. Dostupné správy preukazujú, že je pravdou, že navrhovateľ je ako dezertér
považovaný za oponenta Sýrskej vlády, čím je mu prisudzované politické presvedčenie, je pravdou,
že osoby sú z tohto dôvodu prenasledované, je pravdou, že aj armáda je aktérom, ktorý porušuje

ľudské práva a jej činy možno označiť za trestné činy proti ľudskosti, príslušníci kurdskej národnostnej
menšiny sú rovnako prenasledovaní, je pravdou, že UNHCR považuje osoby rovnakého profilu, ako je
navrhovateľ, za osoby spĺňajúce podmienku prenasledovania a odporúča takýmto osobám udeliť azyl.

Navrhol preto rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na
ďalšie konanie.

III.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

V úvode svojho vyjadrenia odporca popísal prebiehajúce konanie i svoje rozhodnutie. K podanému
odvolaniu uviedol, že navrhovateľova právna zástupkyňa nepredložila žiadne relevantné dôkazy
vzťahujúce sa na žiadosť, pričom neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by mali mať vplyv a boli by
opodstatnené na zrušenie rozsudku krajského súdu, a tým aj napadnutého rozhodnutia migračného

úradu v časti výroku o neudelení azylu. Navrhovateľ nikdy nemal problémy so štátnou mocou ani
inými subjektmi a taktiež nebol nikdy zo žiadneho dôvodu perzekvovaný. Podľa odporcu v prípade
navrhovateľa neboli splnené podmienky na udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle, čo
svojim rozsudkom potvrdil krajský súd. V krajine pôvodu nebolo proti menovanému vedené trestné
konanie, ani nebol väznený, nikým nebol napadnutý a ani mu nikto neublížil. Taktiež nebol vystavený

mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Opravný prostriedok považuje
za neodôvodnený a účelový. Navrhovateľova žiadosť o udeleniu azylu bola posúdená zákonným
spôsobom a všetky okolnosti, ktoré uviedol boli posúdené individuálne, ako aj vo všetkých relevantných
súvislostiach. Napadnuté rozhodnutie preto považuje odporca za vydané v súlade so zákonom, s čím
sa stotožnil aj krajský súd a preto navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť.

IV.

Argumentácia rozhodnutia odporcu

V rozhodnutí, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a poskytol doplnkovú ochranu uviedol, že
navrhovateľ bol 13.3.2014 na základe Dublinského dohovoru vrátený zo Spolkovej republiky Nemecko.

Poukázal na to, že prvý krát požiadal navrhovateľ o azyl 15.10.2011. Po podaní vyhlásenia bol zaslaný

do Záchytného tábora Humenné. Menovaný sa však v zákonnej lehote 3 dní od podania vyhlásenia
nedostavil do ZT, pričom neboli známe žiadne dôvody, ktoré by mu v tom bránili. Preto bolo jeho konanie
vedené pod ČAS: MU-461/PO-Ž-2011 dňa 26.10.2011 zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o
azyle.

Dňa 23.11.2011 bol na základe Dublinského dohovoru vrátený zo Spolkovej republiky Nemecko na

územie SR. S menovaným bol uskutočnený vstupný pohovor za účelom objasnenia jeho žiadosti
o udelenie azylu a 14.2.2012 bolo v konaní rozhodnuté, keď mu rozhodnutím migračného úradu
ČAS: MU-556-19IPO-Ž-20011 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle nebol udelený azyl, pričom súčasne
podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu nebola poskytnutá doplnková ochrana. Dňa
20.3.2012 menovaný podal proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok na Krajský súd v Bratislave,

ktorý rozsudkom č. 9Saz/19/2012-27 z 2.5.2012 potvrdil rozhodnutie migračného úradu v časti oneudelení azylu, a zrušil rozhodnutie vo výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Proti výrokovej časti
rozhodnutia Krajského súdu Bratislava o potvrdení rozhodnutia migračného úradu o neudelení azylu
podal žalobu na Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom č. 10Sža/17/2012 zo 7.8.2012 rozhodnutie Krajského

súdu Bratislava potvrdil. Dňa 24.9.2012 menovaný svojvoľne, bez udania dôvodu a upovedomenia
personálu, opustil PT Rohovce a zdržiaval sa viac ako 7 dní bez priepustky mimo azylového zariadenia.
Jeho pobyt nebol migračnému úradu známy. Na základe týchto skutočností bolo jeho konanie vedené
pod ČAS: MU-556IPO-Ž-2011 dňa 5.10.2012 podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle zastavené.

Dňa 15.5.2013 bol menovaný na základe Dublinského dohovoru vrátený na územie SR z Dánska. Podľa

§ 4 ods. 6 zákona o azyle sa opakovane považoval za žiadateľa o azyl, nakoľko išlo o cudzinca, ktorý
bol na územie SR vrátený z členského štátu Európskej únie z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu
je príslušná SR. Menovaný sa však v zákonnej lehote 3 dní od podania vyhlásenia nedostavil do ZT,
pričom neboli známe žiadne dôvody, ktoré by mu v tom bránili. Preto bolo jeho konanie vedené pod
ČAS: MU-231IPO-Ž-2013 dňa 27.5.2013 zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle.

Dňa 3.7.2013 bol menovaný na základe Dublinského dohovoru opakovane vrátený na územie SR z

Dánska.. Dňa 24.7.2013 sa svojvoľne, bez udania dôvodu a upovedomenia personálu nedostavil pri
presune zo ZT Humenné do PT Rohovce a zdržiaval sa viac ako 7 dní bez priepustky mimo azylového
zariadenia.Jehopobytnebolmigračnémuúraduznámy.Nazákladetýchtoskutočnostíbolojehokonanie
vedenépodČAS:MU-327IPO-Ž-2013dňa1.8.2013podľa§19ods.1písm.f)zákonaoazylezastavené.

Počas vstupného pohovoru navrhovateľ uviedol, že sa plne pridržiava dôvodov, ktoré uviedol v

predchádzajúcich konaniach. O udelenie azylu žiada preto, lebo udalosti v Sýrii ho viedli k tomu, aby
dezertoval z armády. Zotrvanie v armáde by znamenalo, že súhlasí so zabíjaním civilistov armádou
Sýrie. Jednotka menovaného sa síce nikdy nezúčastnila vojenských akcií, ale v ostatných mestách bolo
konanie armády neprípustné a armáda zabíjala civilné obyvateľstvo. Na povinnú vojenskú službu, ktorá
trvá v Sýrii jeden a pol roka, nastúpil 1.5.2010. Naposledy slúžil u pechotného oddielu č. 100 v oblasti

Judayet Artouz v Damašku. V mesiaci júl 2011 od oddielu dezertoval a utiekol do rodnej obce, kde žil
asi mesiac. Rodičia sa však báli o jeho život a bezpečnosť, a preto sa rozhodol odísť do zahraničia.
Podľa vyjadrenia žiadateľa je situácia v Sýrii neúnosná. Vojaci povinnej vojenskej služby nie sú do
zálohyprepúšťanívpôvodnýchtermínoch,alezostávajúslúžiťajnadstanovenúdobupovinnejvojenskej
služby. Do zálohy sú prepúšťaní bez akéhokoľvek systému, podľa rozhodnutia armády v rôznych

termínoch. Za dezerciu v dobe mieru je podľa žiadateľa v Sýrii trest 9 mesiacov vo vojenskej väznici v
púšti, ale v súčasnosti sú dezertéri trestaní zastrelením. Osobne nebol síce svedkom podobných činov,
ale z počutia vie, že tí čo dezertovali zmizli a nikto o nich nič nevie.

V priebehu správneho konania boli všetky skutočnosti uvedené žiadateľom opätovne objektívne
vyhodnotené a komplexne posúdené. Na základe výpovede menovaného a všetkých dostupných

informácií je zrejmé, že nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V jeho
prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k
určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle a z Dohovoru o právnom postavení
utečencov z roku 1951. Zároveň neboli preukázané opodstatnené obavy z dôvodov uplatňovania

politických práv a slobôd, ktoré vyplývajú zo zákona o azyle a z Ústavy SR.

Menovanývkrajinepôvodunevyvíjalžiadnučinnosť,prektorúbymuvnejvsúčasnostihrozilaakákoľvek
perzekúcia zo strany polície, armády či iných zložiek štátu. Vo vzťahu k nemu nedošlo absolútne k
žiadnemu konaniu zo strany štátnych orgánov, ktoré by bolo možné zaradiť pod pojem prenasledovanie
v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle.

Hlavným dôvodom žiadosti o azyl v prípade menovaného je dezercia z armády a problémy, s ktorými by
sa z toho dôvodu mohol stretnúť. V zmysle definície pojmu prenasledovanie, by menovaný v Sýrii mohol
maťopodstatnenéobavyztrestnéhostíhaniaalebotrestuzaodmietnutievýkonuvojenskejslužbyvčase
konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2 zákona oazyle. Ide o trestné činy proti mieru, vojnové trestné činy, trestné činy proti ľudskosti, závažné nepolitické
trestné činy alebo činy, ktoré sú v rozpore zo zásadami OSN. Jednotka, v ktorej bol menovaný zaradený,
nikdy počas jeho pobytu v Sýrii nezasiahla do žiadnych vojenských akcií. Je preto iba jeho domnienkou,

že by bol nasadený do bojových akcií proti civilistom. Z toho dôvodu nemožno vyhodnotiť jeho situáciu
tak, že by išlo o reálnu hrozbu jeho nasadenia do akcií proti civilistom. Svedčí o tom aj fakt, že vojaci,
ktorí boli pripravení zasiahnuť, boli vyzbrojení samopalmi a dostali železné identifikačné karty, spravidla
používané iba v čase vojny. Menovaný podobnú kartu nedostal, sám uviedol, že nemá žiadne doklady o
tom, že slúžil v armáde, a preto je preukázané, že jeho jednotka nebola v čase jeho vojenskej služby v

Sýrii v priamej bojovej pohotovosti. Dezercia menovaného teda prišla v čase, kedy ešte vôbec nemohol
vedieť, či by sa akcií proti civilistom zúčastnil. Z toho dôvodu sa jeho dezercia, aj napriek jeho tvrdeniam,
nedá chápať ako odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu. Nikdy nedostal rozkaz zúčastniť
sa akcií, kde by sa takéto činy páchali a zároveň ani nedezertoval v situácii, kedy by mu zaradenie do
podobných akcií reálne hrozilo. Nemôže byť teda vyhodnotené, že by dezertoval práve kvôli odmietnutiu
zúčastniť sa na trestných činoch, ktoré sú uvedené v § 13 ods. 2 zákona o azyle. Navyše nie je splnená

ani druhá podmienka, aby bolo odmietnutie vojenskej služby azylovo relevantné. Musí ísť o odmietnutie
vojenskej služby v čase konfliktu. Situáciu v Sýrii podľa medzinárodného práva nebolo v čase jeho
odchoduvauguste2011možnépovažovaťzavnútroštátnyvojenskýkonflikt.Muselobytotižísťokonflikt
medzi sýrskymi ozbrojenými silami a inými organizovanými ozbrojenými skupinami majúcimi velenie a
kontrolujúcimi časť územia, čo umožňuje viesť trvalé a koordinované vojenské operácie. Zo všetkých

informáciíoSýriijevšakzrejmé,ževauguste2011išlovSýriieštezostranydemonštrujúcichonenásilné
demonštrácie, ktoré sa nedajú chápať ako ozbrojený odpor. Neexistovalo vtedy ešte ozbrojené hnutie
proti prezidentovi Asadovi, ako je tomu teraz.

Okrem toho pod pojem prenasledovanie spadá aj neprimerané alebo diskriminačné stíhanie alebo trest.
K uvedenému však treba dodať, že sýrsky prezident Asad vydal viacero amnestií prepúšťajúcich väzňov,

pod ktorú spadali aj vojenskí dezertéri. Tieto sa rovnako vzťahovali na trestné činy vojenskej dezercie.
Navyše boj proti dezertérom v Sýrii je zameraný výlučne proti dezertérom, ktorí so zbraňami v rukách
po dezercii vystúpili proti sýrskej armáde, čo menovaný neurobil. Okrem trestného činu dezercie sa
nedopustil žiadneho iného trestného činu a preto by mohol uvedené amnestie v Sýrii využiť. Rovnako
všetkyrepresieštátusúnamierenévýlučnevočibojovníkom,ktoríbojujúprotisýrskejarmádeacivilnému

obyvateľstvu. Aj z toho je zrejmé, že nemá záujem stíhať osoby, ktoré sa nedopúšťajú násilností, ale
zameriava sa na osoby kladúce aktívny odpor, páchajúce násilie a útočiace na vojenské jednotky.

V súvislosti s opodstatnenosťou obáv z prenasledovania, tak u menovaného v súvislosti so situáciou v
Sýrii, môže existovať subjektívny prvok. Skutočne môže mať reálny strach zo svojho uväznenia kvôli
dezercii a rovnako mohol mať strach z nasadenia proti civilistom. Z tohto pohľadu sa žiadateľova

výpoveď javí ako vierohodná. Definícia však vyžaduje okrem subjektívneho prvku aj reálne preukázanie
objektívnych prvkov. Iba v prípade existencie subjektívneho a objektívneho prvku môžu byť obavy
žiadateľavyhodnotenéakoreálnahrozbaprenasledovania.Priobjektívnomprvkujepotrebnévyhodnotiť
výpoveď menovaného a posúdiť situáciu v krajine pôvodu. Všeobecne by mal byť strach žiadateľa
považovaný za opodstatnený, ak je schopný primeraným spôsobom dokázať, že jeho ďalší pobyt v

krajine pôvodu by sa stal z dôvodov relevantných na udelenie azylu neznesiteľný, alebo by sa stal
neznesiteľný v prípade návratu. Vzhľadom na posúdenie dôvodov menovaného v súvislosti so situáciou
v Sýrii však bolo preukázané, že jeho pobyt v Sýrii sa nikdy nedostal do takého štádia, že by bol
neznesiteľný, a že by mu reálne hrozili situácie, ktorých sa obáva. Neexistuje teda kauzálny nexus medzi
priamou hrozbou zapojenia sa do akcií voči civilistom a dezerciou menovaného. Rovnako existencia

amnestií prezidenta Asada a prepustenie zadržaných, ktorí sa nezapojili priamo do násilností, jasne
svedčia o tom, že Asadov režim nemá záujem o zadržiavanie ľudí, ktorí nepáchajú násilnosti. Práve
do tejto skupiny ľudí patrí aj menovaný. Z toho dôvodu v jeho prípade chýba objektívna stránka obáv
z prenasledovania, preto je obava pred prenasledovaním, aj keď môže byť subjektívne menovaným
pociťovaná, neopodstatnená.

Odporca poukázal na to, že v zmysle kritérií a postupov pri udeľovaní štatútu utečenca vypracovanými
UNHCR v roku 1992 dezercia z armády a strach z trestu nie je dôvodom na udelenie štatútu utečenca.
Zároveň ako zbeh nemôže byť vylúčený z ochrany. Za utečenca môže byť považovaný ak preukáže, že
by bol neúmerne kruto potrestaný z rasových, náboženských, národnostných, sociálnych a politickýchdôvodov, alebo z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine. Tento trest musí však rozsahom presahovať
trest za dezerciu. Menovaný však podľa svojej výpovede strach z dôvodov rasy, náboženstva,
národnosti, politických názorov alebo príslušnosti k sociálnej skupine nemal, preto môžeme tento dôvod

úplne vylúčiť a rovnako v uvedenom prípade môžeme vylúčiť potrebu udelenia azylu, nakoľko naň
neexistujú žiadne relevantné dôvody. Rovnako možno štatút utečenca udeliť ak by nasadenie do akcií
bolo proti jeho presvedčeniu. Môže ísť o presvedčenie politické, náboženské alebo sociálne. Menovaný
dezertoval práve kvôli presvedčeniu sociálnemu, lebo sa obával, že bude nasadený proti civilnému
obyvateľstvu, ale ako bolo vyššie spomenuté, išlo iba o jeho subjektívne obavy a objektívna stránka

obáv z prenasledovania bola vyvrátená. Navyše je zrejmé, že akcie sýrskej armády v súčasnosti nie
sú prioritne namierené voči civilnému obyvateľstvu, ale výlučne proti vzbúrencom, medzi ktorými už v
súčasnosti prevažujú radikálni islamisti a bojovníci naverbovaní z rôznych štátoch. Dôvody žiadateľov
spojené s dezerciou musia byť posudzované objektívne a citlivo. Za dezerciou sa môžu skrývať
opodstatnené obavy z prenasledovania, ktoré sú azylovo relevantné. V prípade menovaného však ani
po hĺbkovom a individuálnom preskúmaní jeho dôvodov, nebolo preukázané, že by mal v krajine pôvodu

dôvodnú a opodstatnenú obavu z prenasledovania. Na základe výpovede menovaného a všetkých
dostupných informácií je zrejmé, že menovaný nesplnil zákonom ustanovené podmienky pre udelenie
azylu na území SR. Na základe uvedených skutočností migračný úrad, ako správny orgán, je toho
názoru, že situácia menovaného nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia najvyššej
formy právnej ochrany zo strany SR cudziemu štátnemu príslušníkovi, adekvátna. Z podstaty azylového

práva plynie, že azyl je špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len
tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom vymedzené podmienky. Musí byť preukázané, že pôvod obáv
je reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, a to zo strany štátu a jeho
orgánov. V prípade menovaného neboli preukázané opodstatnené obavy z takéhoto prenasledovania a
preto možno odporca skonštatoval, že dôvody jeho žiadosti tak, ako ich uviedol a zdôvodnil v priebehu

konania o azyle možno považovať za irelevantné a neopodstatnené z hľadiska udelenia azylu na území
SR.

Navyše dôvody menovaného na udelenie azylu už boli preskúmané v konaní ČAS: MU-556/PO-
Ž-20011 a podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle nebol udelený azyl. Výrokovú časť o neudelení azylu
potvrdil rozsudkom č. 9Saz/19/2012-27 Krajský súd v Bratislave a zároveň rozsudkom č. 10Sža/17/2012

Najvyšší súd SR. Z uvedeného je zrejmé, že už v roku 2012 bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že
menovaný nespĺňa podmienky na udelenie azylu na území SR. Menovaný v súčasnom konaní neuviedol
žiadne nové dôvody, ktoré by už neboli posúdené v konaní ČAS: MU-556/PO-Ž-20011 a je teda zrejmé,
že nemá ani v súčasnosti relevantné dôvody na udelenie azylu na území SR.

Vzhľadom na to, že neboli splnené dôvody pre udelenie azylu, bolo potrebné v zmysle zákona o azyle

tiež posúdiť, či cudzinec spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR.

V súvislosti s vážnym a individuálnym ohrozením života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľnéhonásiliapočasmedzinárodnéhoalebovnútroštátnehoozbrojenéhokonfliktuodporcauviedol,
žebezpečnostnásituáciavSýriijevsúčasnejdobenestabilnáavkrajineprebiehaobčianskavojna,pred
ktorou utieklo zo Sýrie už vyše troch miliónov ľudí. Podľa odhadov Sýriu každý deň opustí zhruba 7000

ľudí. Súčasné nepokoje spôsobili v Sýrii viac ako 5,1 milióna vnútorne vysídlených osôb. Z provincie
Aleppo, odkiaľ menovaný pochádza, bolo vysídlených už viac ako l 250 000 ľudí. Navyše menovaný
sám uvádza, že v Aleppe prišiel osvoj dom, ktorý bol poškodený pri bombardovaní nemocnice. Vo
vnútroštátnom ozbrojenom konflikte zahynulo už vyše 120 tisíc ľudí. Pred krízou bolo Aleppo domovom
približne 20 % celkového počtu obyvateľov Sýrie a mesto Aleppo bolo ekonomickým hlavným mestom

krajiny a centrom poľnohospodárstva, priemyslu a obchodu. Vo februári 2012 opozičné sily získali
kontrolunadsevernoučasťouprovinciemedzimestomAleppoatureckouhranicou,vrátane2oficiálnych
hraničných priechodov. Mesto Aleppo je v súčasnosti rozdelené do vládou a opozíciou kontrolovaných
oblastí, pričom veľké pásy východných, južných a niektorých severných častí mesta sú pod kontrolou
opozície a zvyšok, vrátane západnej oblasti, je pod kontrolou sýrskej vlády. Výrazné strety vypukli

tiež v niektorých štvrtiach, keďže frakcie vnútri opozície bojovali medzi sebou o kontrolu. Strety medzi
kurdskými skupinami a opozičnými frakciami sú tiež obvyklé. Samotnú provinciu Aleppo majú pod
kontrolou prevažne povstalci. V poslednom čase tam však vládne sily dosiahli určité vojenské úspechy.
Dochádza tu k častému ostreľovaniu zo zeme aj zo vzduchu. Situácia v niektorých štvrtiach sa miernezlepšila pred koncom roka 2013 v dôsledku zrušenia obliehania, čo zlepšilo dodávky tovaru do mesta
Aleppo. Avšak nedostatok chleba, paliva a zdravotnej starostlivosti mali aj naďalej vplyv na miestne
obyvateľstvo. Veľký počet chodcov aj naďalej prechádza medzi oblasťami kontrolovanými sýrskou

vládou a opozíciou cez prechod Bustan Al - Zahra pri hľadaní práce alebo nižších cien základných
komodít. Prechod je veľmi nebezpečný a civilisti sú často terčom ostreľovačov. Naďalej teda znášajú
ťažobu bojov. Navyše aj samotné mesto Afrin, odkiaľ menovaný pochádza je v súčasnosti ohrozené
bojovými akciami a situácia je tam podobná, ako v celej provincii Aleppo.

V prípade bezpečnostnej situácie v Sýrii, ako aj v samotnom Afrin, teda možno uplatniť rozsudok

Európskeho súdneho dvora C-465/07, ktorý relevantné ustanovenia "Smernice Rady 2004/83IES z
29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov
tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú
medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany" vyložil nasledovne: „Existencia vážneho
a individuálneho ohrozenia života alebo osoby žiadateľa o doplnkovú ochranu nie je podriadená
podmienke, že žiadateľ predloží dôkaz o tom, že je špecificky dotknutý z dôvodu okolností vlastných jeho

osobnej situácii. Existencia takéhoto ohrozenia môže byť výnimočne považovaná za preukázanú, pokiaľ
miera neselektívneho násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt, posudzovaná príslušnými
vnútroštátnymi orgánmi rozhodujúcimi o žiadosti o doplnkovú ochranu, alebo súdmi členského štátu
dosiahne tak vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná
osoba vyhostená do predmetnej krajiny alebo do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej

prítomnosti na tomto území čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho a individuálneho ohrozenia.“

Okrem toho Súdny dvor v predmetnom rozsudku konštatoval, že "požiadavka „individuálneho“ ohrozenia
je plne odôvodnená. Táto požiadavka slúži na poukázanie na skutočnosť: že neselektívne násilie musí
byť také, aby pre žiadateľa o azyl nevyhnutne predstavovalo pravdepodobnú a vážnu hrozbu. Je
potrebné poukázať na dôležitosť rozlíšenia medzi vysokým stupňom individuálneho rizika a rizikom,

ktoré závisí od individuálnych znakov. Hoci určitá osoba by nebola vystavená hrozbám z dôvodu
charakteristík, ktoré sa jej týkajú, skutočnosťou zostáva, že je individuálne dotknutá, pokiaľ neselektívne
násilie výrazne zvýši riziko ohrozenia jej života alebo jej osoby, inak povedané, jej základných práv.“
Teda“z hľadiska dôkazného bremena to znamená, že individuálny charakter ohrozenia nemusí byť v
prípade stanovenom v písmene c) článku 15 smernice pre ukázaný v takej miere, ako je to požadované

pre prípady stanovené v písmenách a) a b) tohto článku. Závažnosť násilia však bude musieť byť
preukázaná takým spôsobom, ktorý nevzbudí pochybnosti o neselektívnom a závažnom charaktere
násilia, ktorému je vystavený žiadateľ o doplnkovú ochranu.“

Pri posudzovaní kritérií vážneho bezprávia a na základe princípu individuálneho posudzovania
každej jednej žiadosti o potrebe poskytnutia medzinárodnej ochrany sa správny orgán prikláňa k

záveru, že v prípade návratu osoby menovaného do krajiny jeho pôvodu nemožno s dostatočnou
istotou predpokladať, že by nebol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu
pretrvávajúcej nepriaznivej bezpečnostnej situácie v Sýrii, ako aj v samotnom Afrine, odkiaľ pochádza.
Napriek posúdeniu jeho žiadosti o udelenie azylu ako irelevantnej z hľadiska zákona o azyle, resp.
Ženevského dohovoru, sa migračný úrad v súvislosti s informáciami o bezpečnostnej situácii v Sýrii

a v provincii Aleppo, v prípade menovaného prikláňa k potrebe poskytnutia mu doplnkovej formy
medzinárodnej ochrany. Na základe uvedeného teda migračný úrad dospel k záveru, že v prípade
návratu menovaného do krajiny pôvodu, resp. do Afrinu, berúc pri tom do úvahy rizikovú bezpečnostnú
situáciuatiežprincípindividuálnehoposudzovaniapotrebyposkytnutiaochrany,nemožnosdostatočnou
istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu svojvoľného

násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Preto správny orgán
rozhodol, že je potrebné menovanému poskytnúť doplnkovú ochranu na území SR.

Odporca pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa vychádzal z informácií pochádzajúcich z materiálu
„Sýria“ zo 16.5.2014 vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p. : MU-
ODZS-2014/000070-010 vypracovanému k uvedenému prípadu.K stanovisku právnej zástupkyne navrhovateľa odporca uviedol, že právna zástupkyňa uvádza, že
ide o opakovanú žiadosť menovaného pričom predchádzajúca žiadosť už bola súdne preskúmaná
a migračný úrad nie viazaný rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. 9Saz/18/20l2. Tento rozsudok

však potvrdil výrokovú časť o neudelení azylu a zaviazal migračný úrad iba k ďalšiemu dokazovaniu
pri posudzovaní poskytnutia doplnkovej ochrany. Táto však bola menovanému v aktuálnom konaní
poskytnutá, takže predmetné rozhodnutie ČAS: MU-78-20/PO-Ž-20l4 nie je v rozpore s uvedeným
rozhodnutím súdu. Rovnako sa migračný úrad stotožňuje s tým, že je v Afrine naozaj zlá a neudržateľná
bezpečnostná situácia. Migračný úrad si uvedomuje zlú bezpečnostnú situáciu v provincii Aleppo, ako aj

boje, ktoré tam prebiehajú, táto situácia prináša neselektívne násilie voči všetkým obyvateľom regiónu.
Tieto obavy menovaného však nie sú dôvodom na udelenie azylu, ale dajú sa subsumovať pod reálnu
hrozbu vážneho bezprávia. Z toho dôvodu migračný úrad pristúpil k poskytnutiu doplnkovej ochrany.
Aj zdôvodnenie žiadosti zo strany právnej zástupkyne smeruje skôr k ohrozeným civilným obyvateľom
a k neselektívnemu násiliu a nie k azylu. Politické prenasledovanie k osobe žiadateľa priraďuje úplne
účelovo, nakoľko menovaný nikdy nevyvíjal žiadnu politickú činnosť a ani neexistuje žiadny dôvod,

prečo by mu mala byť prisudzované. Ide o bežného dezertéra, ktorý sa chcel vojenskej službe vyhnúť
z dôvodu, aby nemusel bojovať a nie o osobu, ktorá by sa vyhýbala vojenskej službe z azylovo
relevantných dôvodov. Podobné dezercie sú bežným javom a nemožno im pripisovať dôvody, ktoré pri
nich v skutočnosti neexistujú. Rovnako aj názor právnej zástupkyne, že by dezercii menovaného boli
prisudzované politické dôvody je účelový a špekulatívny a ani samotná právna zástupkyňa ho nedokáže

nijakýmspôsobomreálnezdôvodniť.Pokiaľideoto,čijemenovanýutečencom"surplace",takmigračný
úrad vyhodnotil, že situácia a postavenie menovaného sa nijako nezmenili. Zmenila sa iba všeobecná
situáciavkrajine,kdeterazdochádzaknásiliu.Predtýmmôžemaťmenovanýobavy,alevtomtoprípade
nejde o utečenca "sur place", nakoľko menovaný nemal a ani v súčasnosti nemá dôvody relevantné na
udelenie azylu.

V.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 2.
apríla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,
najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia odporcu.

Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné
alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbehrôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití
fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných
alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3.

odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4.
neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za
odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy
alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti
deťom.

§ 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp.
slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18
rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl.

Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo 10.

Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,

rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti
o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu.

Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľaust.§13azákonaoazyleministerstvoposkytnedoplnkovúochranužiadateľovi,ktorémuneudelilo

azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej
hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne
ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného

alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

§ 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi,
slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní dokazovanie procesne legálnymi
dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (informácie z materiálu "Sýria"

zo 16.5.2014 vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p.: MU-ODZS- 2014/000070-010
vypracovanému k uvedenému prípadu.).

V odvolaní proti rozsudku krajského súdu navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k uplatneným námietkam navrhovateľa považuje za dôležité
zdôrazniť, že tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského
súdu, ani zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Zobsahuspisukrajskéhosúduvyplýva,žekrajskýsúdrozhodolbezpojednávaniavsúlades§250fOSP

a po oboznámení sa s administratívnym spisom navrhovateľa zaujal relevantné stanovisko k dôvodom
jeho žiadosti o azyl.Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho
konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá
jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom

platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom
administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto
konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v
konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno

takémuto postupu principiálne nič vytknúť.

Na podrobné závery krajského súdu o nesplnení podmienok na udelenie azylu odvolací súd v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu
stotožňuje.

Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne zistil skutkový stav

veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencii dôvodov pre udelenie
azylu v zmysle ust. § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa ust. § 13 ods. 1 zákona o azyle.

Odporca sa aj podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne obsažne zaoberal všetkými skutočnosťami
viažucimi sa k žiadosti navrhovateľa, k ich vyhodnotení nemožno mať žiadne výhrady.

Odvolacie námietky navrhovateľa, ktorými vyčítal krajskému súdu neúplné zistenie skutkového stavu

a nesprávne skutkové zistenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodné. Krajský
súd podľa názoru odvolacieho súdu riadne preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam.
Odvolací súd je toho názoru, že odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa na základe náležite zisteného
skutkového stavu, keďže navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu uvedené v § 8 alebo v § 10

zákona o azyl, ale splnil podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany uvedené v § 13a zákona o azyle.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé, že navrhovateľ v krajine pôvodu nečelil žiadnemu
prenasledovaniu zo strany štátnych, či neštátnych pôvodcov, ktoré by zakladalo dôvod na udelenie
azylu na území Slovenskej republiky. Rovnako ani nemohol byť posudzovaný ako žiadateľ na mieste.
Počas početných azylových konaní neuviedol žiadny relevantný dôvod, na základe ktorého by mu

mohol byť azyl z navrhovaných dôvodov udelený. Taktiež jeho opakované odchody z územia Slovenskej
republiky počas trvania azylových konaní, nesvedčia o skutočnosti, že by mal navrhovateľ o poskytnutie
medzinárodnej ochrany vo forme azylu skutočný záujem.

Zhoršená bezpečnostná situácia v krajine pôvodu bola odporcom vzatá do úvahy, a práve preto mu bola
poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany, ktorej zmyslom a účelom je poskytnúť

subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú
ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o
azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Aplikácia tohto inštitútu
doplnkovej ochrany sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu

azylu.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967
Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania
uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť,
aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k

týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Preto pokiaľ navrhovateľ v konaní pred odporcomv čase rozhodovania o jeho žiadosti neuvádzal skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodzovať záver
že by z dôvodu svojej príslušnosti ku Kurdskej národnostnej menšine bol v krajine pôvodu v období
jeho odchodu z nej vystavený problémom nebolo možné odporcovi dôvodne vyčítať, že sa uvedenými

okolnosťami bližšie nezaoberal.

Navrhovateľ počas celého správneho konania uvádzal ako dôvod svojej žiadosti možné problémy
súvisiace s opustením sýrskej armády. Odporca vo svojom rozhodnutí riadne a dostatočne obsažne
zdôvodnil,prečoniejemožnénazákladetohtodôvodunavrhovateľoviazyludeliťastýmtozdôvodnením
saodvolacísúdplnestotožňuje.Ďalšiedôvodyuviedolnavrhovateľažnásledne,vopravnomprostriedku

proti rozhodnutiu odporcu. Tieto námietky boli krajským súdom náležite vyhodnotené a dostatočne
zdôvodnené.

Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný
za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu
z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom.

Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred

bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú
zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré
sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v
obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto
inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené.

K odvolacej námietke navrhovateľa, ktorý krajskému súdu vyčítal nesprávne právne posúdenie,
považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť nasledujúce: Z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, že
účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických
práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone
vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí byť preukázané, že je nositeľom

určitého presvedčenia (politického, náboženského, a podobne), pre ktoré je v krajine, ktorej občianstvo
má (v krajine jeho posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z
dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému
prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť.

Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky pre udelenie azylu

v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil, keď jeho rozhodnutie potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní administratívneho spisu odporcu ako aj spisu
krajského súdu zistil, že odporca pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval s primeranou
starostlivosťou, obstaral dostatok relevantných informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, tvrdenia
navrhovateľa s týmito informáciami porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Z rozhodnutia

odporcu vyplýva, že situáciu v krajine pôvodu dostatočne zistil a popísal s odkazom na zdroje, z ktorých
informácie čerpal. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu je zrejmé, akým spôsobom odporca konfrontoval
údaje navrhovateľa s informáciami o krajine jeho pôvodu, a na základe akých skutočností dospel k
záveru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany v
zmysle zákon o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky nekonštatoval pochybenie pri zisťovaní a

hodnotení skutkového stavu. Námietky navrhovateľa obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku krajského
súdu vyhodnotil ako nedôvodné.

Odvolací súd dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa dostatočne zaoberal
všetkýminámietkamiadospelksprávnemuzáveru,žeopravnýprostriedoknavrhovateľaneboldôvodný.

Navrhovateľom v odvolaní uvádzané skutočnosti, nepovažoval za také, ktoré by záver o zákonnosti

rozhodnutí a postupov odporcu a krajského súdu vyvrátili, odvolacie námietky neboli spôsobiléspochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c a §

250k ods. 1 OSP tak, že navrhovateľovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.