Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, November 18, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/18/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113010712
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Chovanko

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6113010712.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Chovanka a sudcov

JUDr. Jána Deáka a JUDr. Juraja Babjaka prejednal na verejnom zasadnutí konanom 18.11.2014
odvolanie obžalovaného Q. B. a krajského prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
z 18.10.2013, sp. zn. 5T/45/2013 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 2 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia
slobody a ochrannom opatrení, ktorým bola obžalovanému uložená psychiatrická liečba ambulantnou
formou.

Rozhodujúc vo veci podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného Q. B., nar. XX.XX.XXXX o d s u d z
u j e podľa § 145 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 39 ods. 3 písm. b) Tr. zák. na trest odňatia slobody
vo výmere 8 (osem) rokov.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu s
minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Q. B. z a m i e t a .

V ostatných výrokoch ostáva napadnutý rozsudok nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Vyššie označeným rozsudkom bol obžalovaný Q. B. uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu
vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., § 145 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na §
139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedený v skutkovej vete napadnutého
rozsudku.

Za to mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, so zaradením do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. mu bol uložený aj ochranný dohľad v trvaní 1 roka.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. mu bol uložený trest prepadnutia veci - vreckového zatváracieho
noža s poistkou zn. Sevotech o celkovej dĺžke 182 mm.

Podľa § 73 ods. 2 písm. b) Tr. zák. mu bolo tiež uložené ochranné opatrenie - ochranná psychiatrická
liečba ambulantnou formou.Podľa § 187 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť Všeobecnej zdravotnej
poisťovni a.s. Bratislava škodu vo výške 2.695,80 €.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolania obžalovaný a tiež krajský prokurátor.

Obžalovaný v písomných dôvodoch predovšetkým namietal právnu kvalifikáciu skutku, keď nie je možné
uvažovať o tom, že by jeho konanie spĺňalo všetky predpoklady k tomu, aby jeho konanie bolo posúdené
ako pokus vraždy. Pri tejto kvalifikácii musí byť preukázaný úmysel páchateľa spôsobiť smrť a slovné,

mimické a manuálne prejavy sami osebe nemusia byť rozhodujúce a musí sa vychádzať z vonkajších
prejavov, medzi ktoré nepochybne patrí aj zistenie motívu. Práve absencia takéhoto motívu umožňuje
prijať záver, že nie je správna kvalifikácia jeho konania podľa § 145 Tr. zák.

Vo veci bolo vykonané znalecké dokazovanie, pričom pôvodní znalci uviedli, že konal v afekte, ktorý
mal za následok stav, v ktorom nemohol svoje konanie ovládať. Ďalším znaleckým dokazovaním bolo

preukázané, že síce konal v afekte, avšak ovládacie schopnosti neboli u neho vymiznuté. V tejto
súvislosti pripojil znalecký posudok znalcov L.. L. N. a L.. V. L., ktorí sa dôsledne zaoberali jeho
duševnýmstavomatítokonštatovali,žeunehonebolaúplnezachovanáanirozpoznávaciazložka.Ďalej
argumentoval tým, že zo žiadnych dôkazov nevyplýva, že by mal úmysel poškodenú usmrtiť, pričom
samotný použitý nástroj ani množstvo útokov proti poškodenej, nesvedčia bez ďalšieho o úmysle ju

usmrtiť. Tento záver nasvedčuje tomu, že jeho konanie je potrebné kvalifikovať v zmysle ust. § 155 Tr.
zák. Poškodenej sa totiž nevyhrážal, išlo o konflikt, počas ktorého reagoval afektívne a na skutok sa
nijak nepripravoval.

V závere svojho odvolania poukazoval na závery znaleckého posudku, ktorý konštatoval pozitívnu

prognózu jeho nápravy. Doposiaľ súdne trestaný nebol, pričom osobnosť bývalej manželky zapríčinila
situácie tzv. kalamitné stavy, ktoré sú charakteristické prevahou emocionality. Poškodená s ním
zaobchádzala niekedy ako s duševne chorým, čo sama diagnostikovala ako prejavy schizofrénie a v
tomto m aj psychicky udržiavala.

Navrhol preto, aby sa súd po oboznámení s ďalším znaleckým posudkom a jeho konanie kvalifikoval
podľa ust. § 155 Tr. zák. v štádiu pokusu a s prihliadnutím na podstatné zníženie ovládacej schopnosti,
v zmysle § 39 ods. 3 Tr. zák. mu uložil taký trest, ktorý nie je bezprostredne spojený s jeho výkonom.

Krajský prokurátor v písomných dôvodoch predovšetkým uviedol, že pokiaľ ide o výroky o vine, zaradení

na výkon trestu odňatia slobody, o uložení trestu prepadnutia veci, o uložení ochranného dohľadu a
o náhrade škody, sa v plnom rozsahu stotožňuje. Nesúhlasí však s uložením trestu odňatia slobody
vo výmere päť rokov s použitím § 39 ods. 1,2 písm. c) Tr. zák. a s výrokom o uložení ochranného
psychiatrického liečenia ambulantnou formou.

Ďalej poukázal na obsah ust. § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. a § 72 ods. 1,2 písm. a) Tr. zák., pričom
zvýraznil, že súd uloží ochranné liečenie v prípadoch uvedených v § 39 ods. 2 písm. c) a § 40 ods.
1 písm. d) Tr. zák. alebo, ak páchateľ činu inak trestného nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný
a jeho pobyt na slobode je nebezpečný. Súd tak môže urobiť aj vtedy, ak páchateľ spáchal trestný
čin v stave zmenšenej príčetnosti a jeho pobyt na slobode je nebezpečný. V rámci dokazovania

vykonaného v prípravnom konaní i na hlavnom pojednávaní nebol získaný podklad pre konštatovanie
nebezpečnosti pobytu obžalovaného na slobode. V posudzovanom prípade sa k tejto otázke vyjadrili
dokoncadvedvojiceznalcov-psychiatrov,pričomvtomtodospelikabsolútnejzhode,keďnebezpečnosť
pobytu obžalovaného na slobode, ani potrebu jeho psychiatrického liečenia, nekonštatovali. Zistili len
prítomnosť sklonov k sebapoškodzovaniu, čo úzko súviselo najmä so zistenými tzv. histriónskymi

osobnostnými črtami. Záver súdu o prítomnosti samovražedného pokusu obžalovaného bezprostredne
po skutku, nie je správny. Podpálenie veci v miestnosti, založenie požiaru, poranenie sa na hrudi a
v oblasti brucha, následný únik zo zadymenej miestnosti, v ktorej sa šíril požiar a následný skok zo
schodov z neveľkej výšky na nohy v čase, keď už boli na mieste prítomní príslušníci polície, svedčia
skôr pre záver o opätovnom demonštratívnom, hysterickom správaní sa obžalovaného, aké boli u

neho zaznamenané pri viacerých konfliktoch s poškodenou, a to aj v prítomnosti ich známych. Napriek
uvedeným záverom znalcov, ktoré majú podklad v exaktných vyšetreniach, odborných znalostiach a
dlhoročných skúsenostiach, súd uvádza: ,,Znalci prekvapujúco liečenie nenavrhli“.S poukazom na uvedené išiel prvostupňový súd vo svojich záveroch o potrebe ukladania ochranného
psychiatrického liečenia nad rámec zistení, vyplývajúcich z vykonaného dokazovania a aj nad rámec
zákona, pretože pobyt obžalovaného na slobode nebezpečný nie je. Postup súdu je celkom badateľne

motivovaný snahou príliš neublížiť obžalovanému ukladaniu trestom, čo potom vyústilo do znásilnenia
vyššiecitovanýchzákonnýchustanovení,upravujúcichukladanieochrannéhoopatreniaamimoriadneho
znižovania trestu odňatia slobody. Prvostupňový súd mal totiž splnené podmienky len pre konštatovanie
zmenšenej príčetnosti obžalovaného v čase spáchania skutku a tiež splnené zákonné predpoklady pre
využitieinštitútumimoriadnehozníženiatrestuodňatiaslobody,alelenvrámcizákonnéholimituvzmysle

§ 39 ods. 3 písm. b) Tr. zák.

V neposlednom rade uloženým trestom nie je splnená úloha generálnej prevencie, ktorý má trest plniť
tým, že pôsobí odradzujúco smerom do spoločnosti na potencionálnych páchateľov obdobnej trestnej
činnosti. Trest odňatia slobody v trvaní päť rokov, ukladaný za obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu
pokusu, navyše na osobe chránenej - blízkej, kde do úvahy prichádzala trestná sadzby v rozmedzí 20

až 25 rokov, s istotou zákonom vyžadovanú úlohu nebude.

Z týchto dôvodov prokurátor navrhol, aby krajský súd s poukazom na ust. § 321 ods. 1 písm. d), e) Tr.
por. zrušil napadnutý rozsudok vo výrokoch o uloženom treste odňatia slobody a uloženom ochrannom
opatrení - ochrannom psychiatrickom liečení a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol vo veci v

intenciách jeho odvolania.

Krajský súd na podklade podaných odvolaní podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako i konanie, ktoré im predchádzalo a zistil, že len
odvolanie krajského prokurátora je v celom rozsahu dôvodné. Jeho odvolacie námietky totiž považuje

za plne opodstatnené, a preto sa v celom rozsahu priklonil k argumentácii uvedenej v odôvodnení jeho
odvolania,ktorúsiosvojilazdôvodustručnostinaňuvpodrobnostiachpoukazuje.Krajskýsúdnarozdiel
od mienky obžalovaného mal zato, že sa skutočne svojím konaním, ktoré ani nespochybňoval, dopustil
obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu v zmysle § 14 ods. 1 Tr. zák.

Pokiaľ ide o skutkový stav, ktorý ustálil okresný súd, tak tento bol na základe rozsiahleho a úplného
dokazovania správne zistený. Ide predovšetkým o výpovede poškodenej C. Q., predtým B., svedkov D.
B., L. Y., L. P., L. F., F. L., U. L., T. A., L. G., ktorých obsah podrobne rozviedol v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Tiež vychádzal aj z obsahu znaleckého posudku z odboru zdravotníctva, znaleckej mienky
znalkyne - psychologičky U.. L. M. a zo záverov psychiatrického posudku znalcov L.. P. R. a L.. T. C.. Ani

odvolací súd nemá najmenšie pochybnosti o tom, že to bol práve obžalovaný, ktorý v inkriminovanom
čase pod vplyvom omamných látok po hádke s poškodenou, túto značnou silou a prudkosťou opakovane
bodol vreckovým nožom s dĺžkou čepele 7,8 cm do krku, prednej hrudnej steny vľavo, nad plece ľavej
hornej končatiny, do chrbta v driekovej časti a tiež jej spôsobil dve rezné rany na pravej hornej končatine,
keď sa poškodená jeho útoku rukami bránila. Uvedené závery nesporne vyplývajú z dôkazov, ktoré

správne označil a vyhodnotil okresný súd. Keďže ani obžalovaný, ani krajský prokurátor nemali žiadne
námietky voči takto zistenému skutkovému stavu, tieto si krajský súd v celom rozsahu osvojuje a
keďže sa s nimi aj stotožňuje, v celom rozsahu na v podrobnostiach odkazuje na príslušné odôvodnenie
napadnutého rozsudku.

Okresný súd konanie obžalovaného v súlade s obžalobou správne právne posúdil ako obzvlášť závažný
zločin vraždy podľa § 145 ods. 1,2 písm. c) Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., keď aj
krajský súd mal za to, že jeho konanie bezprostredne smerovalo k usmrteniu poškodenej a k tomuto
následku len preto, že sa jej podarilo uniknúť.

Po preskúmaní veci krajský súd zistil, že právne závery prvostupňového súdu sú správne a odvolacie
námietky obžalovaného, ktorými tento namietal aj zákonnosť použitia ustanovenia § 145 ods. 1,2 písm.
c) Tr. zák. súdom prvého stupňa s požiadavkou posúdenia jeho konania ako trestný čin ublíženia na
zdraví podľa §155 Trestného zákona v štádiu pokusu, totiž považoval odvolací súd za nedôvodné.
Z hľadiska právneho posúdenia konania obžalovaného treba pripomenúť, že pri trestných činoch proti

životu a zdraviu, psychický vzťah páchateľa k následku jeho konania (t.j. forma zavinenia a dosah
zavinenia) sú spravidla zistiteľné len na základe nepriamych dôkazov. Pokiaľ ide o úmysel páchateľa
spôsobiť poškodenej ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, postačuje zistenie, že vedel, že môže svojim
konaním spôsobiť tento následok a bol s tým uzrozumený. Na také uzrozumenie možno usudzovaťnajmä z intenzity útoku (značná sila a prudkosť bodnutia), použitú zbraň, zo spôsobu jeho vykonania,
najmä z toho, proti ktorej časti tela útok smeroval (hrudník, krk, chrbát ako sídla orgánov nevyhnutných
pre život), vrátane jeho pohnútky (agresia pod vplyvom omamných látok).

Okresný súd správne posúdil intelektuálnu zložku (vedomia) úmyselného konania obžalovaného,
vykonané relevantné dôkazy vo vzťahu k zložke vôle obžalovaného, teda či bol uzrozumený len s
následkom ťažkej ujmy na zdraví, alebo bol uzrozumený s následkom aj vo forme smrti, vyhodnotil
správne.

Okolnosti subjektívneho charakteru (okrem prípadného priznania) je možné dokazovať iba nepriamo, z
okolností objektívnej povahy, z ktorých sa dá podľa zásad správneho myslenia usudzovať na vnútorný
vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov chránených Trestných zákonom. V prípade,
uzrozumenia - § 15 písm. b) Tr. zák. - páchateľ neráta so žiadnou konkrétnou okolnosťou, ktorá by mohla
zabrániť následku, ktorý si predstavoval ako možný, a to tak vo vzťahu k vlastnému zásahu, ako aj vo

vzťahu k zásahu niekoho iného. Pri nepriamom úmysle vyjadruje uzrozumenie páchateľa jeho aktívny
vôľový vzťah k spôsobeniu následku relevantnému pre trestné právo.

Bolo preukázané, že obžalovaný bodol poškodenú opakovane značnou prudkosťou a intenzitou
ostrým vreckovým nožom s 7,8 cm čepeľou dôrazne do oblasti krku, hrudníka a chrbta, pričom jej

spôsobil závažné a život bezprostredne ohrozujúce poranenia, ktoré by mali fatálne následky nebyť jej
úniku a urýchleného lekárskeho zákroku, teda krokov a postupov nezávislých na predstavách a vôli
obžalovaného. Poškodenej zasiahol životne dôležité orgány - veľké cievy, dýchacie cesty, periférne
nervy a pľúca, pričom vzhľadom na zraňujúci predmet, jeho charakter i veľkosť, ako aj vzhľadom na
miesto vpichov - hrudník a krk, musel vedieť, že takéto zranenie, resp. i smrť môže poškodenej spôsobiť.

Celkove jej spôsobil sedem bodných a bodno-rezných rán, pričom jednoznačne išlo o ťažké zranenie,
ktorým boli ohrozené veľké cievy, dýchacie cesty a srdce, teda nesporne pre život dôležité orgány.
Život poškodenej bol bezprostredne ohrozený a len leteckým prevozom do zdravotníckeho zariadenia,
kde jej bola poskytnutá rýchla odborná starostlivosť, k nenapraviteľnému následku nedošlo. Bol teda
uzrozumený s tým, že môže spôsobiť smrť poškodenej (§ 15 písm. b/ Tr. zák.). V danom prípade ide o

ukončený pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1, § 145 ods. 1 Tr. zák., pretože
objektívne z vykonaných dôkazov vyplynulo, že v tomto prípade obžalovaný vykonal všetko, aby iného
usmrtil, ale k následku trestného činu (k smrti poškodenej) bezprostredne po čine nedošlo pre okolnosti
nezávislé na jeho vôli.

Aj krajský súd na základe rozsiahleho dokazovania zistil, že obžalovaný je trestne zodpovedný,
pretože nemal žiadne pochybnosti o jeho príčetnosti, ako jednej zo základných podmienok trestnej
zodpovednosti. I keď obžalovaný od začiatku trestného stíhania k veci nevypovedal, svoju obhajobu
založil na tvrdení, že si na svoje konanie nepamätá, a preto nie je trestne zodpovedný.
Znalec L.. Q. Y., spoluautor psychiatrického znaleckého posudku, ktorý bol zadovážený už v prípravnom

konaní, na hlavnom pojednávaní na základe aj výpovedí poškodenej a matky obžalovaného modifikoval
právny záver vo svojom posudku tak, že obžalovaný v čase činu nemal schopnosť svoje konanie
ovládať, na zistenie, že ovládaciu schopnosť mal zníženú v nepodstatnej miere a k výpadku jeho pamäti
nedošlo. Na tomto mieste je potrebné poukázať na vyjadrenie obžalovaného, ktorý na tieto závery znalca
reagoval „ že zrejme s tou astenickou poruchou osobnosti to nebolo až tak vážne, pretože inak by

nemohol pracovať na Islande ako stavbyvedúci. Ja som si nie vedomý, že by sa u mňa prejavovali nejaké
poruchy, ku ktorým sa vyjadrili znalci.“

Aj znalci psychiatri L.. C. a L.. R. na základe preukázaného skutkového stavu, vyšetrenia obžalovaného
a odborných znalostí uzavreli, že schopnosť obžalovaného rozpoznať protiprávnosť a spoločenskú

nebezpečnosť svojho konania bola v čase spáchania činu prítomná v plnom rozsahu a jeho schopnosť
toto svoje konanie ovládať bola podstatne, forézne významne zmenšená v dôsledku vystupňovaného
afektu. V jeho konaní sa toto zmenšenie prejavilo zmenšením schopnosti ovládnuť svoje afektové,
hostilné agresívne konanie ku škode poškodenej, ale nie však jeho vymiznutím, pričom je schopný
chápať účel a zmysel trestného konania v plnej miere. Psychologička L.. U.. L. M. tiež konštatovala,

že obžalovaný netrpí žiadnou duševnou chorobou v zmysle choromyseľnosti a jednalo sa u neho o
polymorfnú poruchu osobnosti s histrionskými rysmi. Išlo u neho o vytesnenie emočne neprijateľných
zážitkov z dôvodu, aby si zachoval pozitívny sebaobraz. Pamätal si v krátkom čase po skutku, čo sa
stalo a tento záver podporuje aj výpoveď svedka L., ktorému obžalovaný uviedol, čo sa stalo.Obžalovaný teda svojou obhajobou, že nechcel poškodenú usmrtiť, tak preceňuje význam motívu. Motív
je síce jedným zo znakov subjektívnej stránky, ktorá zahrňuje znaky týkajúce sa psychiky páchateľa,

avšak v danom prípade má význam len pre stupeň nebezpečnosti konania obžalovaného, lebo nie
je znakom skutkovej podstaty zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. na rozdiel od zavinenia,
ktoré je nevyhnutné pre naplnenie, ktorejkoľvek skutkového podstaty trestného činu. Možno pripustiť,
že obžalovaný potom ako pod vplyvom návykových látok sa pohádal s poškodenou, následne túto
vreckovým nožom s dĺžkou čepele 7,8 cm opakovaným bodaním napadol. Okrem toho z pohľadu

odvolacieho súdu, je inkriminované konanie obžalovaného konformné s jeho emočne nestabilnými -
impulzívnymirysmi.Natomtomiestetrebazdôrazniť,žeuobžalovanéhobolozistenépoužitiemarihuany
a tiež opioidného analgetika - Tramadol, ktorý bol zistený aj u poškodenej. Pokiaľ ide o marihuanu,
jej následky používania sú všeobecne známe, a to zmena nálady, zvýšenie reakčného času, zmenená
orientácia v čase a priestore, ale tiež impulzívne chovanie.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 130 ods. 5 Tr. zák., podľa ktorého návykovou
látkou sa na účely Trestného zákona rozumie alkohol, omamné látky, psychotropné látky a ostatné látky
spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti,
alebo jeho sociálne správanie. V súvislosti s obhajobou obžalovaného sa nakoniec žiada zdôrazniť,
že ustanovenie o vylúčení trestnej zodpovednosti pre nepríčetnosť (§ 23 Tr. zák.) sa nepoužije, ak si

páchateľ privodí krátkodobú duševnú poruchu, čo aj z nedbanlivosti, požitím alebo aplikáciou návykovej
látky, v dôsledku čoho sa privedie do stavu nepríčetnosti a v takom stave sa dopustí činu, ktorý má znaky
trestného činu, alebo ak sa páchateľ privedie do stavu nepríčetnosti v úmysle spáchať trestný čin.

Krajský súd ako listinný dôkaz na verejnom zasadnutí prečítal znalecký posudok, ktorý vypracovali

znalci L.. L. N. a L.. V. L.. Z ich záverov v podstate vyplynulo, že obžalovaný v čase činu mal
zmenšenú rozpoznávaciu, ale aj ovládaciu schopnosť, podkladom ktorého konštatovania je, že konal vo
vystupňovanom afekte, a že jeho pobyt na slobode môže byť potenciálne nebezpečný, a preto navrhli
uložiť mu psychiatrické liečenie ambulantnou formou.

Tieto závery však odvolací súd neprijal, pretože nemal žiadne pochybnosti o objektívnosti a odborných
znalostiach znalcov U.. L. M., L.. P. R., ale tiež L.. Q. Y., ktorí v prípravnom konaní aj na hlavnom
pojednávaní zhodne konštatovali, že vzhľadom na zistený skutkový stav, správanie sa obžalovaného
po čine a jeho vyjadreniach k svedkovi F. L., obžalovaný nie je duševne chorý a jeho pobyt na slobode
nie je nebezpečný. Na tomto mieste opäť krajský súd zdôrazňuje, že obžalovaný v čase činu bol pod

vplyvom návykových látok, ktorou skutočnosťou sa znalci L.. N. a L.. L. vôbec nezaoberali.

Pri ukladaní trestu za takto zistenú vinu mal krajský súd na zreteli účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák.
a podľa § 34 ods. 4 Tr. zák., prihliadol aj na spôsob vykonania činov, ich následky, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Obžalovaný sa pokúsil v podstate pre banálne nedorozumenie, ktoré sa opakovane vyskytovalo v ich
manželstveaktorévpodstatesámpodvplyvomomamnýchapsychotropnýchlátokvyvolal,usmrtiťsvoju
manželku, a tým spôsobiť nenapraviteľný následok. Zaútočil so zbraňou na najvýznamnejší chránený
záujem - na ľudský život. V rámci hodnotenia osoby obžalovaného súd zistil, že tento doposiaľ súdne

ani priestupkovo potrestaný nebol a v mieste bydliska neboli zistené žiadne závady v jeho správaní sa
na verejnosti. Obžalovanému tak poľahčovalo, že pred spáchaním činu viedol riadny život, pričom mu
žiadna okolnosť nepriťažovala.

Za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. možno páchateľovi uložiť trest odňatia

slobody na 15 až 20 rokov. Podľa § 14 ods. 2 Tr. zák. pokus trestného činu je trestný podľa trestnej
sadzby ustanovenej za dokonaný trestný čin.

Pochybil okresný súd, keď v predmetnej trestnej veci použil zmierňujúce ustanovenie § 39 ods. 2 písm.
c) Tr. zák., podľa ktorého súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto

zákonomajvtedy,akodsudzujepáchateľa,ktorýspáchaltrestnýčinvstavezmenšenejpríčetnosti,asúd
má za to, že vzhľadom na zdravotný stav páchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného
liečenia dosiahnuť ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania, pričom nie je viazaný obmedzeniami
uvedenými v odseku 3 a zároveň uloží ochranné liečenie. Tiež nesprávne použil ustanovenie § 72 ods.1, 2 písm. a) Tr. zák., podľa ktorého súd uloží ochranné liečenie v prípadoch uvedených v § 39 ods. 2
písm. c) a § 40 ods. 1 písm. d) alebo ak páchateľ činu inak trestného, nie je pre nepríčetnosť trestne
zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný.

Podľa § 39 ods. 3 Tr. zák., pri ukladaní trestu pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu súd nesmie uložiť
trest odňatia slobody kratší ako 8 rokov, ak je v osobitnej časti Trestného zákona dolná hranica trestnej
sadzby trestu odňatia slobody aspoň 15 rokov.

Rozsiahlym znaleckým dokazovaním, ktoré sa týkalo skúmania duševného stavu obžalovaného, bez
akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že obžalovaný v čase činu nebol nepríčetný, a teda bol trestne
zodpovedný, pričom jeho pobyt na slobode nie je nebezpečný. Bola u neho konštatovaná len zmenšená
príčetnosť, pretože jeho rozpoznávacia schopnosť v čase spáchania činu bola prítomná v plnom
rozsahu, ale jeho schopnosť toto svoje konanie ovládať, bola významne zmenšená v dôsledku
vystupňovaného afektu.

Všetky tieto skutočnosti našli svoj odraz vo výmere trestu odňatia slobody a to na dolnej hranici trestnej
sadzby v trvaní 8 rokov za použitia § 39 ods. 3 písm. b) Tr. zák.

Odvolacísúdpodľa§48ods.4Tr.zák.obžalovanéhozaradildoústavusminimálnymstupňomstráženia,

i keď mal byť zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia, vzhľadom na ustanovenie § 48 ods.
3 písm. b) Tr. zák. Mal totiž za to, že jeho náprava vzhľadom na pozitívnu prognózu u neho, bude lepšie
zaručená v tomto ústave aj s prihliadnutím na okolnosti prípadu.

Odvolací súd obžalovanému tiež zrušil výrok, ktorým bolo obžalovanému uložené ochranné opatrenie -

ambulantná psychiatrická liečba, pretože na jeho uloženie neboli splnené základné zákonné podmienky,
ktoré vyžaduje ustanovenie § 73 ods. 2 písm. b) Tr. zák.

Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por.
zamietol.

Keďže ostatné výroky napadnutého rozsudku - o prepadnutí veci, o ochrannom dohľade a náhrade
škody zodpovedajú stavu veci a zákonu, tieto ostali nezmenené.

Z týchto dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.