Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, August 13, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/70/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813201142
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8813201142.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobkyne: G. T., nar. XX. XX.
XXXX, bytom U. XXXX/X, C., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Vladimír Babin, Hlavná 29,
Prešov, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 792
752, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, o
určenieneplatnostirozhodcovskejzmluvy,oodvolanížalobkyneažalovanéhoprotirozsudkuOkresného
súdu Vranov nad Topľou zo dňa 22. 10. 2013, č. k. 3C/40/2013-101 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o určení, že zmluva o revolvingovom úvere je v časti úrokovej

sadzby úveru 70 % neplatná.

Zrušuje rozsudok vo výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, vo výroku o trovách
konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom určil, že zmluva
o revolvingovom úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania je v časti ročnej úrokovej sadzby úveru
70 % neplatná. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania.

Rozhodnutie odôvodnil nasledovne, cit.: „zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8300042431 uzavretej
medzi účastníkmi konania zo dňa 10. 10. 2011 vyplýva, že žalobkyni ako dlžníčke bol žalovaným
ako veriteľom poskytnutý revolvingový úver vo výške 1 200 Eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splatiť
v mesačných splátkach po 64,29 Eur. Celková čiastka úveru tak predstavovala sumu 2 700,18 Eur
pri ročnej úrokovej sadzbe úveru 70 %. Súčasťou zmluvy boli aj zmluvné dojednania zmluvy o
revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s. r. o., ktoré vymedzujú vzťahy medzi

žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou, ktoré vznikli v súvislosti s uzatvorením zmluvy
o revolvingovom úvere. Dňa 10. 10. 2011 žalovaný ako veriteľ uzatvoril so žalobkyňou ako dlžníčkou
rozhodcovskú zmluvu č. 8300042431, v zmysle ktorej dlžníčka vyhlasuje a svojím podpisom potvrdzuje,
že súhlasí s uzatvorením rozhodcovskej zmluvy. Žalovaný pokusom o zmier zo dňa 15.11.2012 oznámil
žalobkyni, že je v omeškaní s úhradou splátok z poskytnutého úveru a vyzval ju, aby do siedmich dní
od doručenia výzvy uhradila celkovú sumu vo výške 2 777,43 Eur s tým, že v prípade nerešpektovania
výzvy si žalovaný uplatní svoje nároky na príslušnom súde, resp. rozhodcovskom súde. Z výsluchu

žalobkyne na pojednávaní súd zistil, že táto do poštovej schránky dostala brožúrku, na ktorom bolo
uvedené telefónne číslo, na ktoré aj zavolala a dohodla si stretnutie ohľadom poskytnutia úveru. Z
dôvodu, že žalobkyňa má u zamestnávateľa minimálnu mzdu, jej pani, s ktorou sa žalobkyňa stretla,
povedala, že nemá vyplňovať údaje o deťoch a rodinnom stave, lebo jej úver nevyjde. Pri podpisovaníúverovej zmluvy jej bolo vysvetlené, že jej nebude poskytnutá suma 1 200 Eur ako požadovala, ale iba
1 027 Eur. Následne na účet žalobkyni bola pripísaná suma 1 027 Eur titulom poskytnutého úveru.
Keďže žalobkyňa poskytnutý úver zo svojho príjmu nebola schopná splácať, informovala ju účtovníčka,

že jej budú zrážať zo mzdy po 65,27 Eur mesačne, pričom jej bolo doposiaľ z platu zrazené 6 x po
64,27 Eur. Žalobkyňa k tomu uviedla, že ani nevedela o tom, aby podpisovala dohodu o zrážkach zo
mzdy.“ Na takto zistený skutkový stav súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 2 písm. a), § 3 ods.
1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z., § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z., § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods.1,
4 Občianskeho zákonníka uzavrel, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou

zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je aj v súlade s komunitárnou
úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých
podmienkach spotrebiteľských zmluvách. V zmluve dohodnuté úroky sú odplatou za užívanie požičanej
istiny. V súlade s dobrými mravmi je len výška úrokov, ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty
(odmeny)zaužívaniepožičanejistiny,tedaňoudôjdekzhodnoteniupožičanýchpeňažnýchprostriedkov
bežnýmspôsobom.Vrozporesdobrýmimravmipodľasúdnejpraxejespravidlatakávýškaúrokov,ktorá

podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na
najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Vzhľadom na
skutočnosť, že v zmluve zo dňa 10.10.2011 bola dohodnutá ročná úroková sadzba úveru 70 %, čo je
takmer 5,5-násobne vyššia ako obvyklá úroková miera, bol súd prvého stupňa toho názoru, že takto
dohodnutá výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi, preto je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka

neplatná.

V predmetnom konaní sa žalobkyňa ďalej domáhala určenia, že rozhodcovská zmluva uzavretá medzi
účastníkmi konania dňa 10. 10. 2011, č. 8300042431, je neplatná. Poukazujúc na body 2, 3, 7
rozhodcovskej zmluvy prvostupňový súd uzavrel, že rozhodcovská zmluva je samostatná zmluva,

nezávislá od zmluvy o revolvingovom úvere. Žalobkyňa rozhodcovskú zmluvu podpísala dobrovoľne a
jej neuzavretie nemalo žiaden vplyv na platnosť zmluvy o úvere, nakoľko nebola podmienkou uzavretia
zmluvy o revolvingovom úvere. Žalobkyňa mala možnosť od zmluvy odstúpiť, a teda ovplyvniť existenciu
rozhodcovskej zmluvy a tým aj obsah vzájomného vzťahu so žalovaným. Súd uzavrel, že rozhodcovská
zmluva spĺňa charakter individuálne dojednanej zmluvy, a preto nemôže byť neprijateľnou podmienkou

a žalobu v tejto časti zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p.. V prejednávanej veci vychádzajúc z
pomeru úspechu a neúspechu účastníkov, kedy neúspech bol v zásade rovnaký, súd vyslovil, že žiaden
z účastníkov nemá pravo na náhradu trov konania.

Žalovaný v podanom odvolaní uvádza, že postup súdu prvého stupňa vychádza z použitia nesprávneho
ustanovenia zákona na posudzovanú vec dôsledkom čoho sú nesprávne tak skutkové, ako aj právne
závery. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku zmeniť, žalobu zamietnuť a
priznať žalovanému trovy konania.

Žalobkyňa odvolaním napadla výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a nepriznaní náhrady
trov konania. Uviedla, že jej neskúsenosť a nevedomosť žalovaný využil pri podpisovaní rozhodcovskej
zmluvy, ktorá bola vopred naformulovaná žalovaným a bola jej podsunutá na podpis bez toho, aby bola
dôsledne poučená o jej význame a dôsledkoch. Upozornila na geografický faktor v zmysle judikatúry

Súdneho dvora C-240/98, C-244/98 Oceano Grupo Editorial, kedy neprimeraná vzdialenosť od miesta
rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu
k uplatňovaniu práva. Ďalej poukázala aj na Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách a na rozsudky Európskeho Súdneho dvora C-240/98 Oceano Grupo Editrial
SA a Rocio Murciano Quintero, z ktorých vyplýva obligátornosť zásahu súdu pri nekalej podmienke aj v

prípade, ak na to primeraný spotrebiteľ nepoukáže. Navrhla, aby odvolací súd v napadnutých výrokoch
rozsudok zmenil, žalobe vyhovel, priznal žalobkyni náhradu trov konania, alternatívne navrhla rozsudok
v jeho napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie prejednanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec v rozsahu napadnutého odvolania (§ 206

O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a odvolanie žalobkyne je dôvodné.

Úver je odplatný právny úkon. Ekonomickým cieľom finančného úveru (causa) je poskytnutie peňažných
prostriedkov spravidla za odplatu (úroky) na určitú dobu za účelom ich ekonomického využitia podľapredstáv dlžníka alebo aj na dohodnutý účel. V tomto duchu postráda akúkoľvek logiku úverovanie,
podľa ktorého podstatnú časť úveru inkasuje veriteľ už v deň poskytnutia úveru. Ako vyplýva z obsahu
spisu z fakticky poskytnutého úveru 1 027 Eur mala žalobkyňa ako dlžníčka zaplatiť žalovanému ako

veriteľovi úver a úroky za celú dobu čerpania úveru vo výške 2 700,18 Eur. Za takéhoto stavu aj európske
právo pripúšťa súdnu kontrolu ceny hlavného plnenia (porovnaj uznesenie C-76/10 POHOTOVOSŤ).
Ročná úroková sadzba úveru predstavovala 70 %, a preto je možné konštatovať, že odmena, resp.
odplata za úver v rozsahu 70 % zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo
akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a niet dôvod na iné ako úžerné označenie takýchto úrokov

(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Cdo/26/2011 o neplatnosti 48 % úrokov pre rozpor s
dobrými mravmi). Hmotnoprávny základ pre takýto záver dáva ust. § 39 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Nemali by byť preto žiadne pochybnosti o tom, že v prejednávanej veci neprimeraná výška úrokov 70

% ročne je v spoločnosti neuznávaná a hodnotená ako odporujúca dobrým mravom.

Odvolací súd tým nechce konštatovať neplatnosť celej úverovej zmluvy, ale iba odplaty, pretože
neplatnosť úverovej zmluvy by nebola v prospech ani spotrebiteľa, ktorý by tak musel vydať bezdôvodné
obohatenie prakticky vzápätí po získaní úveru napriek výhodnosti splátok. Navyše sa javí, že cenové

praktiky žalovaného sú na úkor jasnosti a zrozumiteľnosti. Za takéhoto stavu aj Európske právo pripúšťa
súdnu kontrolu ceny hlavného plnenia (porovnaj uznesenie C-76/10 POHOTOVOSŤ).

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov potvrdil rozsudok vo výroku o určení, že zmluva o
revolvingovom úvere je v časti úrokovej sadzby úveru 70 % neplatná, ako vecne správny (§ 219 O. s. p.).

Odvolacie námietky žalobkyne proti zamietavému výroku rozsudku považuje odvolací súd za dôvodné
a pre zdôraznenie uvádza nasledovné:

Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na odklon od judikatúry Súdneho dvora, ktorá neprijateľnosti miesta

súdneho konania z tzv. geografických dôvodov priznáva relevanciu, ak sa tým na strane spotrebiteľa
sťaží uplatnenie jeho práv. Súdny dvor v rozsudku C-240/98 až C-244/98 spojené prípady Océano
Grupo Editorial SA konštatuje, cit.:

,,Kde už bola takáto podmienka v spore v hlavnom procese zahrnutá v zmluve medzi spotrebiteľom a

predajcom alebo dodávateľom v zmysle Smernice a nebola individuálne prerokovaná, vyhovuje všetkým
kritériám zaraďujúcim ju pre účely Smernice ako nečestnú.

Podmienka, ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej
jurisdikcii,kdemápredajcaalebododávateľsvojehlavnéobchodnésídlo,zaväzujespotrebiteľapodrobiť

sa výhradne jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje
predložiť obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady
spojené s obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byť prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo
ochranu. Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť
alebo zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z pododstavca (q) odstavca 1 Prílohy

ku Smernici.

Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na proces a robí
mu to menej obtiažnym.

Keď je neprerokovaná jurisdikčná klauzula zahrnutá v takej zmluve v zmysle Smernice a deleguje
právomoc na súd v územnej jurisdikcii, kde má predajca alebo dodávateľ svoje obchodné sídlo, považuje
sa za nečestnú v zmysle Čl. 3 Smernice, pokiaľ spôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej viery značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán na ujmu spotrebiteľa.

Systém ochrany uvedený Smernicou je založený na idei, že spotrebiteľ je v slabom postavení voči
predajcovi alebo dodávateľovi vo veci práva vyjednávať a jeho úrovne znalostí. To vedie k tomu, že
spotrebiteľ odsúhlasí predajcom alebo dodávateľom vopred skoncipované podmienky bez toho, aby
mohol ovplyvniť ich obsah.Cieľ Článku 6 Smernice, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nečestné podmienky nie sú
pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nečestnej

povahe takých podmienok. V sporoch, kde zahrnuté sumy sú často obmedzené, môžu byť právnické
poplatky vyššie než vložená čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol použitie nečestnej
podmienky. V počte členských štátov procedurálne predpisy umožňujú jednotlivcom brániť sa v takých
konaniach a je reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybní podmienku prednesenú
proti nemu“.

Odradzujúci aspekt rozhodcovského konania (Arbitrážny súd v Bratislave alebo Rozhodcovský súd v
Banskej Bystrici) vo vzdialenosti cca 300 - 460 km od bydliska žalobkyne v čase vzniku zmluvy bol
objektívne umocnený aj výlučnou príslušnosťou súdu na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku
v mieste rozhodcovského konania (§ 88 ods. 2 in fine O.s.p.). Nič na veci nemení, že sa nakoniec
predmetné konanie po eurokonformnom prístupe prvostupňového súdu uskutočňuje v mieste bydliska

žalobkyne (porov. Každý vnútroštátny súd...je povinný v plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a
chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, pričom musí prípadne neaplikovať akékoľvek
vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je s ním v rozpore.." Simmenthal (C-106/77, ECR
629) In Bröstl, A. a kol.: Ústavné právo SR, str. 113 alebo tiež Ústavný súd SR v náleze z januára
2011 konštatuje: „Všeobecný súd...v rozsahu svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva Európskej

únie a je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a z úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne
ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, bez
toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným
postupom....Všeobecný súd má v súvislosti so zabezpečovaním plného účinku práva Európskej únie
okrem iného k dispozícii postup podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, t. j. v

prípadepotrebyrozhodne,žepožiadaSúdnydvorEurópskehospoločenstvaorozhodnutieopredbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy a v tej súvislosti konanie preruší.ÚS SR sa v uvedenom náleze
hlási k prednosti práva EÚ a je v ňom vyjadrené, že každé vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore
s právom EÚ sa neuplatní alebo inak povedané každé vnútroštátne ustanovenie musí byť v súlade s
právom EÚ, aby sa mohlo uplatniť (tzv. eurokonformný výklad). PL. ÚS 3/09.

Naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.) v spotrebiteľských veciach vyplýva z ustanovenia §
3 ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ZOS) (3) Každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách 9).(5) Proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi

na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne
uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo
na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

Odvolací súd pripomína judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej je rozhodcovský rozsudok
založený na neplatnej rozhodcovskej doložke ničotným aktom (3Cdo 146/2011, 6Cdo 143/2011, 6Cdo
1/2012 a pod.). Rozsudok o určení je naplnením práva podľa § 3 ods. 3, 5 ZOS a nepredstavuje
prekážku rozsúdenej veci res iudicatae (m.m. uznesenie KS v Trnave vo veci 10CoE 308/2011 ,,V

závere odvolací súd odmietol i ďalšiu námietku oprávneného, týkajúcu sa existencie právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia a založenia ním údajnej prekážky právoplatne rozsúdenej veci; keďže
nulitný (z pohľadu práva neúčinný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania
a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje“. Ústavný súd ČR konštatuje ,,Zmluvná
autonómia a jej ochrana nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca

alebo ústavný princíp, či iný ústavne chránený verejný záujem, ktoré sú spôsobilé zmluvnú autonómiu
proporcionálne obmedziť. Východisko pre posúdenie otázky, či možno rozhodcovskú doložku považovať
za neprimeranú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (v zmysle zbavenia spotrebiteľa práva podať
žalobu) spočíva v skutočnosti, že rozhodcovské konanie nie je nachádzaním práva, ale dotváraním
záväzkového vzťahu zmluvných strán činnosťou rozhodcu zastupujúceho strany, ktoré na rozhodcu

delegovali svoju vôľu“. Nedá sa nepripomenúť povinnosť členských štátov zbaviť spotrebiteľov
nečestnýchzmluvnýchpodmienokvrežimeporovnateľnomvnútroštátnympravidlámverejnéhoporiadku
(C-76/10 POHOTOVOSŤ, bod 50).Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd sa preto nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že
žalobkyňa rozhodcovskú zmluvu zo dňa 10.10.2011 č.8300042431 (č. l. 9 spisu) podpísala dobrovoľne.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na neprimeranosť ďalších zmluvných podmienok v existencii

nekalej obchodnej praktiky žalovaného vrátane praktiky s používaním takmer nečitateľného textu
uvedeného v rozhodcovskej zmluve. Zo strany prvostupňového súdu v tejto súvislosti však došlo k
aplikácii inštitútov, ktoré sa navzájom vylučujú. Je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že žalobkyňa
nemá právnické vzdelanie a úver poskytnutý žalovaným by niekoľko násobne preplatila aj napriek
evidentne problémovej zmluve o revolvingovom úvere.

Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína rozsudok Súdneho dvora EÚ C-165/05 Mostaza Claro
„Smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vyžaruje, aby vnútroštátny súd, na ktorý je podaná žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a zrušil toto rozhodnutie z
dôvodu, že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku, hoci spotrebiteľ sa dovolával tejto neplatnosti

nie v rámci rozhodcovského konania, ale výlučne v rámci žaloby o zrušenie“.

Žalobkyňa v odvolaní namieta, že žalovaný využil jej neskúsenosť, nevedomosť pri podpísaní
rozhodcovskej zmluvy. Táto zmluva bola vopred naformulovaná žalovaným a bola jej podsunutá na
podpis bez toho, aby bola dôsledne poučená o jej význame a dôsledkoch. Tu odvolací súd poukazuje na

nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného
vzťahu a v tom zmysle ani jeho aktivita. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§
53 ods. 5 Občianskeho zákonníka) a je povinnosťou nie len súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho
posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami. Odvolací súd je toho názoru, že aj toto konanie je prejavom nerešpektovania práv

spotrebiteľov. Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napr.
osobitným vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Arbitráž totiž môže fungovať, ale za
transparentných podmienok, ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v
prípade rozhodcu ide.

Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v
Občianskom zákonníku. Nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných
praktík (klamlivá obchodná praktika.; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa).
Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže
(predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, sa

zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení
technika predkladania - vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku)
papiera.

Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných

podmienok s argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma a odsudzuje ako
konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ
práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval
rozhodcovskú doložku.

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou musí vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má
poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky je
neprijateľné.

Žalovaný ako veriteľ nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi

sa rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri poskytovaní služby, ktoré môžu privodiť
ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, keď sa využíva najmä
omyl, lesť, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27. 09. 2010, podľa ktorého: „Zmluvná
podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálnedojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť
exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak

síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom (čo je aj prípad
prejednávanej veci), ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak
by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. ...“.

Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z
predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom
postavení. To platí aj v prejednávanej veci, keď zmluvný vzťah založený medzi účastníkmi konania
obsahoval aj vedľajšie zmluvné ustanovenia formulárovej povahy (rozhodcovská zmluva). Žalobkyňa
nemala možnosť ovplyvniť obsah rozhodcovskej zmluvy, mohla ju buď prijať ako celok alebo odmietnuť.
Obsah tejto rozhodcovskej zmluvy bol dodávateľom (žalovaným) vopred pripravený a na jej obsahu

žalobkyňa nijakým spôsobom neparticipovala. Už len samotný fakt spochybňuje tvrdenie žalovaného,
že ide o individuálny návrh žalobkyne na riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa
podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol

schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.
3 ods. 2 smernice).

Ako vyplýva z rozhodcovskej zmluvy (č. l. 9 spisu) v danom prípade išlo o predtlačený formulár,
kde žalobkyňa nemala na výber možnosť individuálne dohodnúť obsah zmluvy. Z obsahu spisu a

napokon aj zo samotného výsluchu žalobkyne pred súdom nevyplýva, žeby jej žalovaný vysvetlil význam
rozhodcovskej zmluvy, resp. pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť prípadný proces a po preukázateľnom
poučení jej dal na výber sa rozhodnúť. Preto ak napr. spotrebiteľ mal vyjednať tento súkromný proces,
mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. O nich však v spise niet žiadnej zmienky. Preto názor
prvostupňového súdu, že rozhodcovská zmluva spĺňa charakter individuálne dojednanej zmluvy nemôže

byť akceptovateľné a je z pohľadu vykonaného dokazovania neudržateľné.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská zmluva spĺňa
charakter individuálne dojednanej zmluvy, lebo predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských zmlúv
spotrebiteľom za stavu, keď títo nepoznajú pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru,

pretože táto doložka je zakotvená na samostatnom liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Zistený skutkový stav teda potvrdzuje záver, že išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Za takých
okolností vec nemohla skončiť neúspechom žalobkyne, ale naopak poskytnutím ochrany žalobkyne

ako spotrebiteľky. Napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá
a vo výroku o trovách konania je v rozpore s princípom spravodlivého usporiadania veci týkajúcej sa
neprijateľnej zmluvnej podmienky uplatňovanej v rozhodcovskej zmluve.

Zákonným súdom vo veciach týkajúcich sa unijného práva je súd v spojení s rozhodnutím Súdneho

dvora, ktorý podá výklad príslušného unijného práva. Súd prvého stupňa tento princíp porušil, a preto
boli splnené podmienky na zrušenie rozsudku vo výroku, ktorým súd žalobe v prevyšujúcej časti zamietol
v zmysle ust. § 221 ods.1 písm. f) O. s. p..

Odvolací súd nie je zástancom kasačných rozhodnutí v prípade tzv. nevyhnutného dvojinštančného

posúdenia nároku a nemyslí si ani, že princíp dvojinštančnosti je ústavným princípom, keďže v ústave
o dvojinštančnosti niet zmienky (porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp. zn. I. US/777/07 ze dne 31.
07. 2008).

No zdá sa, že judikatúra Najvyššieho súdu SR v otázke tzv. zmeňujúcich rozsudkov je konštantná.

Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/303/2008 z 30. júla 2009 vyplýva:
„ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom
prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskehosúdneho konania odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd
tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť
prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z

hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom však rozhodujúcich skutkových zistení.“

Zároveň takýto postup podľa Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/40/2009 z 5.
novembra.2009) je zodpovedajúci princípu dvojinštančnosti: „pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym
názorom odvolacieho súdu zostáva dvojinštančnosť zachovalá, nakoľko účastník má po opätovnom

rozhodnutí súdu prvého stupňa (po zrušení a vrátení jeho predchádzajúceho rozhodnutia) možnosť
znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, že súd
prvého stupňa je po zrušení a vrátení svojho predchádzajúceho rozhodnutia viazaný právnym názorom
odvolaciehosúdu,jedanápriamozákonom(§226O.s.p.),pretonemôžezakladaťvadukonaniazmysle
§ 237 písm. f) O .s .p.“.

So zreteľom na uvedené odvolací súd zrušil rozsudok vo výroku, ktorým súd prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a vo výroku o trovách konania a vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie (§ 221 ods.1 písm. f) O. s. p.).

Úlohou súdu prvého stupňa bude vo veci opätovne rozhodnúť, pričom súd prvého stupňa je viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O .s. p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.