Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/23/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219190
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219190.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.

Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika- Ministerstvo
spravodlivosti SR so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 12. decembra 2013
č.k. 15C/215/2012- 54 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza. Odporcovi nepriznal náhradu
trov konania. Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods.
1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2, zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení platnom
do 31.12.2012. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh
navrhovateľa je nedôvodný. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného

postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má
len ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri
výkone verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny

úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo
zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Navrhovateľ namietal nesprávny úradný
postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, svoje
nároky oprel o tvrdenie, že súdy rozhodli o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po zákonnej lehote,
pričom v dobe bezdôvodnej nečinnosti súdu mu vznikla škoda a nemajetková ujma. Podľa názoru súdu
vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná

15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd
nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie aexekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne upravuje situácia, keď súd takýto rozpor zistí a
je povinný nie udeliť poverenie ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Pokiaľ teda navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu

Prievidza v exekučných konaniach, v ktorých súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po zákonnej 15 -dňovej lehote, je toto tvrdenie nepravdivé, pretože na zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia zákon lehotu neupravuje. Súd sa však v namietanom exekučnom konaní zaoberal
primeranosťou lehoty, v ktorej o žiadosti o udelenie poverenia rozhodoval. K rozhodnutiu o žiadosti o
udelenie poverenia teda došlo po necelých troch mesiacoch po doručení žiadosti o udelenie poverenia

a to potom, čo oprávnený neposkytol exekučnému súdu súčinnosť. Povinnosť podrobiť exekučný
titul preskúmaniu súdu vyplýva priamo zo zákona. Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá
pre nepreskúmateľnosť ex. titulu, keď oprávnený nepredložil úverovú zmluvu. Nakoniec exekučné
konanie bolo zastavené a k vymoženiu pohľadávky oprávneného by v danom konaní nikdy nedošlo.
Navrhovateľ tiež v konaní ničím nepreukázal, že by prípadným oneskoreným rozhodnutím súdu mu súd
spôsobil škodu z titulu vecných výdavkov a nákladov na správu pohľadávky, výdavkov na urgencie,

publikačnévýdaje,poštovnéapodobne,pretože zexekučnéhospisu vôbecnevyplýva,žebyoprávnený
smerom k súdu do rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia vôbec konal, v spise sa
nenachádzažiadnaurgencia,žiadosťoinformáciuostavekonaniasanachádzalenjedna.Jehotvrdenia
o tom, že podával opakované žiadosti o informácie o stave konania, sťažnosti na prieťahy v konaní
sú nepravdivé, čo mal súd preukázané z úradného záznamu súdu z 9.12.2013, č.l.38 spisu. Z týchto

dôvodovsúddospelkzáveru,ževpostupesúduvzhľadomnanavrhovateľompredkladanýexekučnýtitul
v exekučnom konaní, zavinení zastavenia exekučného konania na strane navrhovateľa, v neposkytnutí
súčinnosti exekučnému súdu, nemožno vidieť nesprávny úradný postup pre účely citovaného zákona.
I keby dĺžka konania súdu o žiadosti o udelenie poverenia vykazovala znaky prieťahov v konaní,
navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu v príčinnej súvislosti so

skorším rozhodnutím o zamietnutí žiadosti vznikla. Jeho tvrdenia o majetkovej škode a nemajetkovej
ujme, resp. strate možnosti zaobstarať si iný exekučný titul považuje súd len za účelové a ničím
nepodložené tvrdenia. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa
nebol podaný dôvodne a preto ho v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa
§ 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca mal v konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok

nanáhradutrovkonaniaatentonároksivkonaníajuplatnil.Súdmuvšaknáhradutrovkonanianepriznal
z dôvodu, že v konaní mu žiadne trovy nevznikli, keďže ich vznik žiadnym spôsobom nepreukázal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený

sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa
vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2
O.s.p. napriek tomu, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský

súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak

v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré

súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,
že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas

nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich

dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v

konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto

nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré

boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového
súdu je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),

aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu
zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré uvádzal
aj v návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a
nezodpovedá ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia

prvostupňového súdu.Aj keď navrhovateľ neuviedol, konkrétne v čom vidí nedostatky v právnom posúdení veci, krajský
súd na zdôraznenie správnosti rozsudku prvostupňového súdu dodáva, že zo znenia ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora

stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna
nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z

najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve
preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie
exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba
na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní

vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného
poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých
druhov výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa,
podľa ktorého je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S
ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla

rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú:

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým
súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, že
žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 04.11.2009 a exekučným titulom bol

rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Súd
dňa 1.12.2009 vyzval oprávneného na predloženie úverovej zmluvy pre posúdenie, či rozhodcovský
rozsudok nezaväzuje povinného k nedovolenému plneniu. Dňa 21.12.2009 bolo súdu oznámené, že
zmluva predložená nebude, z dôvodu že už bola preskúmavaná rozhodcovským súdom. Následne
exekučný súd uznesením zo dňa 19.2.2010 č.k. 15Er 2295/2009-10 žiadosť o udelenie poverenia z

dôvodu nepreskúmateľnosti exekučného titulu zamietol ktoré rozhodnutie bolo potvrdené aj odvolacím
súdom a následne uznesením zo dňa 04.8.2010 konanie zastavil, preto v postupe exekučného súdu,
ktorý rozhodol v lehote necelých troch mesiacov od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia, naviac za situácie, že musel k súčinnosti vyzývať oprávneného, ktorý mu ju neposkytol,
rozhodne nemožno identifikovať prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného

súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na
lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom

na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods.2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I.
ÚS 63/00, I. ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať,
že zamietnutie žiadosti a následné zastavenie exekučného konania (za stavu, kedy právny predpis

nezakotvoval žiadnu lehotu) vzhľadom na neuposlúchnutie výzvy súdu navrhovateľom (teda v dôsledku
konania resp. nekonania navrhovateľa) nebolo možné považovať za zbytočné prieťahy.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby prvostupňový súd opätovne preskúmaval
rozhodnutia súdu v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného
rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.nezákonnérozhodnutiepodľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.Zodpovednosťzaškoduznesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn.

2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol domáhať len podľa §
5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako
nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa nestalo.

Napriekvyššieuvedenémuodvolacísúdvovzťahuknavrhovateľomtvrdenémunesprávnemuúradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným

titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 6.10.2009 „Asturcom“) .
V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom
uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a ani

odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3 Cdo
50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť

rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

Súčasne odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody,

prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad
zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods. 1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. a to
existencia nesprávnehoúradnéhopostupu. Vdanejvecivšakprvostupňový,aniodvolacísúdexistenciu
toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že

by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, či nedostatok
odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že prvostupňový súd porušil jeho právo na kontradiktórny
súdny proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi resp. jeho zástupcovi prvostupňový súd

doručil písomné vyjadrenie odporcu k návrhu dňa 15.10.2013 (spolu s predvolaním na pojednávanie).
Pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na deň 12.12.2013. Na
pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný. Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal
čas v rozpätí takmer dvoch mesiacov oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu,
a možnosť vyjadriť sa k nemu či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas

predvolaný.Nielenžebolazachovanázákonomstanovená5-dňoválehotanaprípravupojednávania,ale
navrhovateľ mal väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť
sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý
bol súčasťou spisu.

Neobstojí tiež tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného

skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, prvostupňový súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol
navrhovateľ riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa.Pred termínom pojednávania podaním zo dňa 5.12.2013, doručeného súdu prvého stupňa dňa
06.12.2013, doručil právny zástupca navrhovateľa súdu prvého stupňa e-mailom návrh na zrušenie
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, z dôvodu, že

podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky proti
rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne ako porušovateľovi základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1,
čl.48ods.1prvávetaÚstavySlovenskejrepublikyaprávazaručenéhočl.6ods.1Európskehodohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým tento rozhodol o nevylúčení sudcov Okresného
súdu Prievidza z rozhodovania tejto veci. Súčasne žiadal konanie prerušiť do doby rozhodnutia ÚS

o tejto sťažnosti., Odporca sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil, súhlasil s prejednaním veci
v jeho neprítomnosti. Súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 12.12.2013
bez prítomnosti účastníkov konania, pričom súčasne tiež zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní
lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého

stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu navrhovateľa
postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 119 ods. 4 O.s.p. Na strane právneho zástupcu
navrhovateľa absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa
12.12.2013 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky vyplýva, že dňa20.2.2013 právny zástupca navrhovateľa
prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.10.2012 č.k. 17NcC/607/2012-14, v zmysle

ktorého zákonná sudkyňa JUDr. Jarmila Schromová, (ktorej bola vec pridelená po vylúčení pôvodnej
zákonnej sudkyne JUDr. Eve Kiššovej), nebola z prejednania a rozhodnutia vylúčená. . Toto vykonateľné
uznesenie je bez zmeny okolností v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd
prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa
§ 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti

sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo.
Odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti navrhovateľa
rozhodol uznesením č.k. IV. ÚS 695/2013-10 zo dňa 12.12.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods.
1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde). Ustanovenie §
101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo
jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania
alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na
prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas

nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa
nemôže pojednávania sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou
nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať
dôvodný znak ospravedlniteľnosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej
veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Z rozhodnutia o ústavnej sťažnosti nepochybne

vyplýva, že právny zástupca navrhovateľa túto sťažnosť doručil ústavnému súdu už 18.4.2013, teda v
dostatočnom čase pred termínom pojednávania, teda napriek tomu, že vedel o ním tvrdenom dôvode
na zrušenie pojednávania v čase prevzatia predvolania, v rozpore s ust. § 119 ods. 2 O.s.p. nepožiadal
o odročenie ( zrušenie) pojednávania bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel . Odvolací
súd je toho názoru, že v súlade s § 41 ods. 2 O.s.p. je potrebné návrh na zrušenie pojednávania

posúdiť ako návrh na odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 2 O.s.p.. Novela Občianskeho súdneho
poriadku vykonaná zákonom č. 388/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2012 zaviedla obligatórne náležitosti
návrhu na odročenie pojednávania. Návrh právneho zástupcu navrhovateľa tieto obligatórne náležitosti
neobsahuje.Odvolacísúdkonštatuje,žezobsahupredmetnéhonávrhunevyplývažiadnydôležitýdôvod
neúčasti právneho zástupcu navrhovateľa na pojednávaní dňa 12.12.2013. Súd prvého stupňa návrh

právnehozástupcunavrhovateľaneakceptoval,nezistil dôležitýdôvodnaodročeniepojednávania,preto
mu nevznikla podľa § 119 ods. 4 O.s.p ani informačná povinnosť o tom, že pojednávanie bude odročené.
Z dikcie tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že pokiaľ súd neinformuje účastníkov o odročení
pojednávania, nie je dôvodný predpoklad že súd návrh na odročenie pojednávania akceptoval a preto
je potrebné sa pojednávania zúčastniť. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa nariadením

pojednávania na prejednanie veci samej umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania vecivrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa
vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím

na všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd
prvého stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a odporcu
splnené všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa
v konaní vyplýva, že právo navrhovateľa na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené.
Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania

možnosť konať pred súdom. Súdne konanie v predmetnej veci prebehlo pred súdom prvého stupňa s
pojednávaním. Právny zástupca navrhovateľa a odporca mali reálnu možnosť predkladať skutočnosti a
dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého stupňa končil dokazovanie. Súd prvého
stupňa vykonal priamo na pojednávaní poučenie účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Občiansky
súdny poriadok formu poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. nepredpisuje. Toto poučenie môže byť
vykonané aj ústne na pojednávaní, čo súd prvého stupňa zaznamenal v zápisnici o pojednávaní.

Odvolaciu námietku navrhovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa
vyhodnotil preto odvolací súd ako nedôvodnú. K námietke navrhovateľa, že súd predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, proti ktorému podal
odvolanie, odvolací súd uvádza, že v zmysle § 171 ods. 2 O.s.p. je uvedené rozhodnutie o prerušení
konania vykonateľné pred nadobudnutím právoplatnosti. Ďalej krajský súd dodáva, že vzhľadom na

možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho
dôvodu je správne, ak prvostupňový súd uprednostnil princíp hospodárnosti a rýchlosti konania, ktorého
nedodržanie je navrhovateľom tvrdeným vecným dôvodom podania samotného návrhu. V konečnom
dôsledku ako bolo už vyššie uvedené ústavný súd o sťažnosti navrhovateľa rozhodol, čím pominuli
skutkové dôvody od ktorých odvodzoval navrhovateľ opodstatnenosť podaného návrhu na prerušenie

konania.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd už

uznesením zo dňa 30.10.2012 pod sp.zn. 17NcC/607/2012-14 právoplatne rozhodol, že sudkyňa ktorá
vo veci rozhodla, nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Ústavná sťažnosť navrhovateľa
vočipredmetnémuuzneseniunadriadenéhosúdu bolaodmietnutáprenedostatokprávomociústavného
súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 12 2013 č.k. IV. ÚS 695/2013-10). Nie je preto dôvodná námietka

v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu
rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z
31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Naviac, po preskúmaní obsahu podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
konštatuje, že niektoré odvolacie dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci, tvrdenia navrhovateľa

nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé. Je zrejmé, že
obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca navrhovateľa tak, aby obsiahol odvolacie dôvody
takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých navrhovateľ uplatnil proti odporcovi na súdoch Slovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,

keď navrhovateľ napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky a pod. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie
v postupe súdu prvého stupňa v danej veci.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny,

za použ. ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 ods.1 O.s.p.
Odporcovi ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Odporca trovy
odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Preto odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 O.s.p. nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .