Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoPr/4/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113213406
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113213406.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa: O. H., nar.
XX. XX. XXXX, bytom H. č. XXX, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Eduardom Šoškom,
advokátom so sídlom Q., N. N. č. XX, proti odporcovi: Roľnícke družstvo so sídlom vo Višňovom, so
sídlom Višňové, Areál PD, IČO: 36 387 461, zastúpenému splnomocneným zástupcom Mgr. Branislavom
Samcom, advokátom so sídlom Q., E. E. č. X, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17Cpr/3/2013-106 zo dňa 28.
apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 17Cpr/3/2013-106 zo dňa 28. 04. 2014 určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 02. 04. 2013 dané odporcom je neplatné. Odporcovi uložil povinnosť
zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok za podaný návrh vo výške 99,50 eur, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení konštatoval, že navrhovateľ sa domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 02. 04. 2013 zo strany odporcu je neplatné, pracovný pomer naďalej trvá a zároveň
sa domáhal zaplatenia náhrady mzdy v sume priemerného zárobku, do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia.

V časti nároku na náhradu mzdy navrhovateľ neodstránil vady podania, preto súd uznesením č. k.
17Cpr/3/2013 zo dňa 09. 07. 2013 podanie navrhovateľa v časti nároku na náhradu mzdy odmietol.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 07. 2013.

Z vykonaného dokazovania vzal súd za nesporné, že dňa 03. 04. 2013 prevzal navrhovateľ listinu
označenú ako „okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka práce“ datovanú dňom
02. 04. 2013, v ktorom okamžitom skončení pracovného pomeru bol dôvod skutkovo vymedzený tak,
že opakovane porušil povinnosti tým, že dňa 11. 03. 2013 riadne nenastúpil na pracovnú zmenu, z
toho dôvodu vznikla neospravedlnená neprítomnosť v práci a svoju neprítomnosť nenahlásil svojmu
nadriadenému a ani ju neospravedlnil. Zamestnávateľ tiež poukázal na čl. 4 písm. g/ pracovného
poriadku.

Súd aplikujúc ust. § 77, § 68 Zákonníka práce dospel k záveru, že všetky formálno-právne náležitosti
tohto právneho úkonu sú riadne splnené. Právny úkon bol urobený písomne, skutkovo je v ňom
vymedzený dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a v stanovenej lehote v zmysle §
68 ods. 2 Zákonníka práce bol navrhovateľovi aj doručený, dňa 03. 04. 2013. Dospel však k záveru, že
neboli naplnené materiálne náležitosti tohto právneho úkonu, t. j. že došlo k takému konaniu na strane
zamestnanca, ktoré by odôvodňovalo použitie tohto spôsobu skončenia pracovného pomeru ako to má
na mysli ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.

Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru odporca skutkovo vymedzil tak, že navrhovateľ
dňa 11. 03. 2013 riadne nenastúpil na pracovnú zmenu, opakovane sa dopustil porušenia pracovnej
disciplíny, keď ešte dňa 18. 03. 2013 prevzal upozornenie o závažnom porušení pracovnej disciplíny a
na okamžité skončenie pracovného pomeru bol upozornený.

V prejednávanej veci mal súd vykonaným dokazovaním za preukázané, že odporca konaním uvedeným
v okamžitom skončení pracovného pomeru síce porušil pracovnú disciplínu, keď dňa 11. 03. 2013
po skončení pracovnej neschopnosti nenastúpil do práce a nastúpil až dňa 12. 03. 2013, avšak
nebolo v konaní jednoznačne preukázané, že v pondelok 11. 03. 2013 vopred bol do zmeny priamo
zaradený navrhovateľ. Zo skutkových zistení vyplynulo, že vopred zmeny neboli rozpísané a prax u
zamestnávateľa bola taká, že na zmeny sa striedali dvaja strážnici a odporca túto prax toleroval. Súd
prihliadal i na skutočnosť, že navrhovateľ vykonával prácu u odporcu v pozícii strážnika od 01. 01. 2000 a
v priebehu celého súdneho konania zamestnávateľ netvrdil, že v dôsledku porušenia pracovnej disciplíny
jednodňovou neprítomnosťou navrhovateľa v práci došlo k vzniku škody alebo inej ujmy.

Súd dospel k záveru, že porušenie pracovnej disciplíny - absenciu navrhovateľa na pracovisku v rozsahu
jedného dňa nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť závažným spôsobom, ktoré
by malo za následok výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, akým je okamžité skončenie
pracovného pomeru. Neprítomnosť navrhovateľa na pracovisku nijakým spôsobom nezasiahla do chodu
prevádzky odporcu. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že v pracovnom poriadku neprítomnosť
zamestnanca v práci odporca považuje za porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom a
za dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Pokiaľ ide o porušenie pracovnej disciplíny
oznámené listom adresovaným navrhovateľovi dňa 13. 03. 2013 s upozornením, že dňa 20. 02. 2013
závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu, dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol
neurčitý, nebol v ňom vymedzený skutok tak, aby z neho bolo zrejmé akým spôsobom mal navrhovateľ
porušiť pracovnú disciplínu, preto súd nemohol na predmetné upozornenie prihliadať.

Vzhľadom na uvedené súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané odporcom
navrhovateľovi listom zo dňa 02. 04. 2013 je neplatné. V prípade vyslovenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo Zákonníka práce vyplýva, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu
naďalej trvá (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce), preto bolo nadbytočné uvádzať toto konštatovanie vo výroku
súdu ako žiadal v petite navrhovateľ.

Keďže navrhovateľ je podľa § 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu v
celom rozsahu vyhovel, v zmysle § 2 ods. 2 cit. zákona zaviazal odporcu ako neúspešného účastníka na
zaplatenie súdneho poplatku vo výške 99,50 eur podľa pol. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Rozhodnutie o trovách konania si súd s poukazom na ust. § 151 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“) vyhradil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal odporca prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie, ktorým sa
domáhal aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol alebo
aby rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

Poukázal na to, že odporca vydaním pracovného poriadku využil zákonné oprávnenie v zmysle ust.
§ 84 Zákonníka práce a so súhlasom svojich zamestnancov vydal pracovný poriadok, s ktorým
bol preukázateľne oboznámený i navrhovateľ. V tomto internom predpise záväznom pre všetkých
zamestnancov, ktorí s ním boli oboznámení, jednoznačne definoval ako dôvod skončenia pracovného

pomeru „neospravedlnenú absenciu v akejkoľvek dĺžke trvania (ak zamestnanec neoznámi dôvod
neprítomnosti v práci do 24 hodín od skončenia pracovnej zmeny, v ktorej chýbal“).

Citovaná právna norma sa stala pre navrhovateľa po oboznámení s ňou právne záväzná, a to vrátane
sankcie za porušenie pracovnej disciplíny formou neospravedlnenej absencie na pracovisku. Súd sa
v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal s právnou záväznosťou čl. IV písm. g/ Pracovného
poriadku RD Višňové a oprávnenosťou jej aplikácie na konkrétny prejednávaný prípad, túto normu
ignoroval, resp. nad jej rámec skúmal intenzitu porušenia povinnosti zamestnanca a závažnosť
porušenia pracovnej disciplíny, hoci samotné konanie bolo obsiahnuté v hypotéze internej normy, ktorá
stanovovala i príslušnú sankciu.

Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/248/2011, v ktorom súd
vyslovil názor, že určité protiprávne konania zamestnanca, pokiaľ sú uvedené ako závažné porušenia v
pracovnom poriadku zamestnávateľa, sú naozaj závažnými porušeniami pracovnej disciplíny.

V ďalšom poukázal na to, že v časti návrhu, v ktorej sa navrhovateľ domáhal určenia, že pracovný
pomer trvá, navrhovateľ nemal naliehavý právny záujem na podaní takejto žaloby. Súd mal preto žalobu
v tejto časti zamietnuť, nie vyriešiť ju bez meritórneho rozhodnutia, len s poznámkou v odôvodnení, že v
prípade vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplýva, že pracovný pomer
navrhovateľa u odporcu naďalej trvá, z ktorého dôvodu by bolo nadbytočné uviesť túto skutočnosť vo
výroku.

Navrhovateľ si v konaní pôvodne uplatnil tri nároky, z ktorých bol jeden odmietnutý a ďalší mal súd
zamietnuť. Uvedené má význam pre konečné rozhodovanie o náhrade trov konania, keď s poukazom
na uvedené nemal navrhovateľ v konaní procesný úspech vo väčšom rozsahu ako odporca.

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p.,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie
v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k
záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného
vyhotovenia napadnutého rozsudku je vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods.
2 O. s. p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať, a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v reakcii na odvolacie námietky odporcu odvolací
súd dodáva, že okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 Zákonníka práce
predstavuje závažný zásah do práv účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Okamžite skončiť pracovný
pomer možno preto len výnimočne. Spravidla je odôvodnené vtedy, ak nastali také okolnosti, z ktorých
vyplýva, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca zamestnával až
do uplynutia výpovednej doby. Okamžite skončiť pracovný pomer možno zároveň len zo zákonom
taxatívne uvedených dôvodov. Jedným z týchto dôvodov je porušenie pracovnej disciplíny, nie však
akékoľvek porušenie, ale len porušenie závažné (§ 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce). Citované
ustanovenie patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, keďže zákon v žiadnom
zo svojich ustanovení nekonkretizuje čo je závažným porušením pracovnej disciplíny. Posúdenie
závažnosti porušenia pracovnej disciplíny závisí od okolností konkrétneho prípadu. Pri hodnotení
intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom súd prihliada k osobe zamestnanca, k funkcii,
ktorú vykonáva, k jeho doterajšiemu postoju k plneniu si pracovných povinností, k času a situácii, za

ktorých k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, k miere zavinenia zamestnanca, k spôsobu a intenzite
porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny pre
zamestnávateľa, k tomu, či zamestnanec svojim konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod. Pri
hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom súd nie je viazaný tým, ako
zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku alebo v inom internom predpise hodnotí určité konanie
zamestnanca, ktoré predstavuje porušenie pracovnej disciplíny. Hodnotenie stupňa intenzity porušenia
pracovnej disciplíny patrí výlučne súdu, preto nie je rozhodujúce, či zamestnávateľ vo svojom pracovnom
priadku určil, či a aké konkrétne konania majú, či nemajú byť ohodnotené tým - ktorým stupňom intenzity
porušenia pracovnej disciplíny.

Dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom, podľa obsahu jeho
písomného vyhotovenia, v danom prípade bolo opakované porušenie pracovných povinností tým, že
zamestnanec dňa 11. 03. 2013 riadne nenastúpil na pracovnú zmenu, z ktorého dôvodu mu vznikla
neospravedlnená neprítomnosť v práci a svoju neprítomnosť nenahlásil svojmu nadriadenému a ani ju
neospravedlnil. Súd prvého stupňa pri skúmaní, či navrhovateľ (zamestnanec) konaním popísaným v
písomnom vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 02. 04. 2013 závažne porušil
pracovnú disciplínu náležite prihliadol k okolnostiam významným pre posúdenie intenzity porušenia
pracovnej disciplíny, v odôvodnení rozhodnutia sa dostatočným spôsobom vysporiadal s tvrdeniami
účastníkov konania a správne ustálil, že v danom prípade sa nejedná o porušenie pracovnej disciplíny
závažné, ktoré by spĺňalo podmienky pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Odvolací súd sa so
závermi okresného súdu plne stotožňuje.

Pokiaľ odporca v odvolaní namietal, že súd nad rámec pracovného poriadku skúmal intenzitu porušenia
povinnosti zamestnanca a závažnosť porušenia pracovnej disciplíny, odvolací súd uvádza, že i keď
pracovný poriadok má normatívny charakter, je záväzný len pre zamestnávateľa a jeho zamestnancov
(za predpokladu, že bol vydaný v súlade s právnymi predpismi), nie pre súd. Ako už bolo vyššie
uvedené, hodnotenie stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny patrí výlučne súdu, ktorý nie je v
tomto smere viazaný hodnotením konkrétneho konania v pracovnom poriadku. V tomto smere môže
byť pracovný poriadok jedným z podkladov (nie však jediným) pre hodnotenie intenzity porušenia
pracovných povinností zamestnanca.

Nedôvodná je i odvolacia námietka odporcu, pokiaľ namietal nezamietnutie návrhu navrhovateľa v časti,
v ktorej sa domáhal určenia, že pracovný pomer ďalej trvá. Z návrhu navrhovateľa vyplýva, že tento
sa určenia trvania pracovného pomeru nedomáhal osobitne, ale ako následok vyslovenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ako však správne uviedol okresný súd, trvanie pracovného
pomeru v prípade určenia neplatnosti jeho skončenia priamo vyplýva z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce,
a teda konštatovanie trvania pracovného pomeru by bolo v danom prípade nadbytočné.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o povinnosti
odporcu zaplatiť súdny poplatok, ktorý odvolací súd preskúmal ako výrok závislý na výroku vo veci
samej, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Nakoľko okresný súd o trovách konania nerozhodol s tým, že o týchto bude rozhodnuté postupom podľa
§ 151 ods. 3 O. s. p. (do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej), rozhodne súd prvého
stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O. s. p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.