Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 29, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3CoE/335/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814212480
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3814212480.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 792 752, právne zast. Mgr. Lenkou Zichovou, LL.M., advokátkou,
so sídlom Stropkovská 3, Bratislava, proti povinnému: J. P., bytom K. E. T. XXX/X, štátny občan
Slovenskej republiky, o vymoženie 1.729,94 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. septembra 2014, č.k. 9Er/2590/2014-17, takto dňa 29.

mája 2015

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jána Sokola
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1-3,5, § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka s

poukazom na príslušné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a smernice
Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený sa
návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 10.06.2014 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému,
a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, sp.zn RK-75/11/13-SAS,
ktorý vydal dňa 22.01.2014 Slovenským arbitrážnym súdom, zriadeným Slovak arbitration court,
s.r.o., rozhodcom JUDr. Marekom Morochovičom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.02.2014 a

vykonateľnosťdňa25.02.2014.Súdprvéhostupňazpredloženéhoexekučnéhozistil,žedňa08.03.2013
uzatvoril oprávnený ako veriteľ s povinným ako dlžníkom zmluvu nazvanú ako „Žiadosť o poskytnutie
revolvingového úveru / Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej oprávnený
poskytol povinnému úver vo výške 870 Eur a povinný sa zaviazal splatiť poskytnutý úver v 42 mesačných
splátkach vo výške 46,62 Eur v termínoch splatnosti dohodnutých v Zmluve. Súd v prvom rade skúmal
samotnú „Zmluvu o revolvingovom úvere" č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.03.2013, ktorá vytvára právny

rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že ide
o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený
obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom
(povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Vzhľadom ku skutočnosti, že
povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený
svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej Rozhodcovskej zmluvy č. XXXXXXXXXX

uzavretej dňa 08.03.2013. Preskúmaním Rozhodcovskej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa
08.03.2013, konkrétne čl. 5 vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku.
V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné
ustanovenie rozhodcovskej doložky na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj
samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým, ako
k uzatvoreniu zmluvy o úvere povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného

dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto rozhoduje v tomto
prípade, je oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenejformulárovej zmluve. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby

mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial
a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo
Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej
podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu
nekalých zmluvných dojednaní (podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku

dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v
právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení ku dňu uzatvorenia zmluvy). Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom
základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky
odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať
za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na

vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský
rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené
skutočnosti, súd prvého stupňa v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený rozhodcovský rozsudok
vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť

rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov podľa
§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. h), podľa ustanovenia § 205
ods. 2 písm. b), d) a f) OSP. Mal za to, že exekučný súd sa pri rozhodovaní neúplne zaoberal

rozhodcovskou zmluvou, dôsledkom čoho sú nielen zjavné chyby a nedostatky v zistení skutkového
stavu, ale neobstojí ani jeho následné právne posúdenie. Oprávnený aj s poukazom na § 53 ods. 2
Občianskeho zákonníka zdôraznil, že rozhodcovská zmluva predstavuje individuálnu dohodu, ktorá nie
je (resp. nebola) podmienkou uzavretia paralelnej zmluvy o revolvingovom úvere. Ďalej uviedol, že
povinný mohol ovplyvniť obsah rozhodcovskej zmluvy pred a po jej uzavretí, keď mohol od uzavretej

zmluvyvlehote14dníodstúpiť,očombolajriadnepoučený.Oprávnenýnepovažovalzáverexekučného
súdu, že rozhodcovská zmluva je zmluvou formulárovou a bez možnosti zmeniť jej obsah, za správny.
Za sporné nepovažoval, že sa v danej veci jedná o spotrebiteľský právny vzťah a že sa na zmluvu
o úvere vzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch, čo však bez ďalšieho nespôsobuje nedovolenosť
plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku a jeho rozpor s dobrými mravmi. Poukázal na uznesenie

Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3 M Cdo 11/2010. Oprávnený ďalej uviedol, že zákon o rozhodcovskom
konaní nestanovuje žiadne osobitné pravidlo, a preto rozsah prieskumnej pôsobnosti exekučného
súdu vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom je v štádiu pred vydaním poverenia totožný s rozsahom
prieskumnej pôsobnosti vo vzťahu k rozsudkom všeobecných súdov, čo potvrdzuje aj uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Cdo 159/2009 zo dňa 16.06.2009. Oprávnený tiež poukázal na stanovisko

generálnej prokurátorky vo veci C-453/10 a na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3M Cdo 14/2011
zo dňa 22.11.2012. Oprávnený poukázal aj na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn.
43CoE/372/2013 zo dňa 21.11.2013 a sp.zn. 1CoE/328/2013 zo dňa 10.12.2013, ako aj uznesenie
Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 8CoE/4/2014-42 zo dňa 31.01.2014. Ďalej uviedol, že povinnosť uviesť
v rozhodcovskej zmluve poučenie o rozdiele medzi občianskoprávnym a rozhodcovským súdnym

procesom nestanovuje žiaden platný právny predpis. Oprávnený navrhol, aby odvolací súd v celom
rozsahu zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si
uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 97,40 Eur, vrátane DPH.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako
vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Podľa § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky
podľa osobitného predpisu, vydaného pred 01. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov
od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehotenemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov
rozhodcovského konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené
na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je

spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 01. januáru 2015, sa
použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ustanovenia tohto zákona sa
použijú aj na konania začaté pred 01. januárom 2015.

V predmetnej veci súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie dôsledne
preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že
v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému

súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom
exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale
aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by
bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov
vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ustanovení §

45 (v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku) priznáva exekučnému súdu právo
preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku). Zákonodarca

jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu (resp. zamietnuť žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie) napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky
uvedené v § 40 písm. a), b) cit. zákona, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrýmmravom.Uvedenéustanoveniepodľasúdnejpraxeumožňujezastaviťexekúciu,resp.zamietnuť

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných
podmienok.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),

na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012,
sp.zn. 6 Cdo 1/2012).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (v znení
účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku), je exekučný súd povinný skúmať existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so

zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp.zn. 5Cdo 230/2011).

Odvolací súd považuje za správny právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná Zmluva o
revolvingovom úvere zo dňa 08.03.2013 je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ust. § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, podľa ktorého je irelevantná právna forma
zmluvy, a teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah.
Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov konania aplikoval príslušné právne
normy chrániace spotrebiteľa. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že
v danej veci je za neprimeranú potrebné považovať rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi

konania dňa
08.03.2013, t.j. v rovnaký deň ako oprávnený s povinným uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere.
Uvedená rozhodcovská zmluva bola uzavretá vo formulárovej podobe, ktorú predkladal oprávnený
povinnému, nebola individuálne dojednaná, jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa lenúdaje o povinnom ako meno, bydlisko a dátum narodenia. Veriteľ mohol na základe tejto rozhodcovskej
zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by
bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v

miestesvojhobydliska.Vsúladesustanoveniamirozhodcovskejzmluvyspočívalvýberrozhodcovského
súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Odvolací súd je aj napriek námietkam oprávneného
rovnakého názoru ako súd prvého stupňa v tom smere, že konanie pred rozhodcovským súdom iniciuje
práve veriteľ. Sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej
formulárovej podobe, jednostranne určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude vec

predložená. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať
v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie
(C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto odvolací
súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka platnom a účinnom v rozhodnom období.

Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa si
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba
konkrétne znamená. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o

tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v
rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec
oprávneného najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Predtlačené
poučenie oprávneného v rozhodcovskej zmluve o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy odvolací
súd nepovažuje za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského konania. Oprávnený si

tak v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne
vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné
meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách).

Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy,
ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez

návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví, ak ide o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky (v tomto prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Ak je
takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v
takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp.zn. IV. ÚS 55/2011). Predmetný rozhodcovský

rozsudok, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe
neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý
exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku.

Čo sa týka ustanovenia rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorého mal povinný právo od zmluvy

jednostranne odstúpiť, aj bez uvedenia dôvodu, do 14 kalendárnych dní od jej doručenia, odvolací
súd uvádza, od zmluvy možno odstúpiť len v prípade, že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy
sa odstúpiť nedá. Ak je zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky
na dodatočné zrušenie zmluvy. Taktiež odvolací súd poukazuje na to, že za individuálne dohodnutú
zmluvu sa nepovažuje zmluva, ktorá bola vopred dodávateľom (veriteľom) naformulovaná a spotrebiteľ

jej obsah nemal možnosť ovplyvniť. Rozhodcovská zmluva sa nestáva individuálne dohodnutou len tým,
že spotrebiteľ má v úzkej časovej lehote hneď po jej podpise právo od tejto zmluvy odstúpiť. Uvedené
tiež nemení nič na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej zmluvy, keď v posudzovanom prípade bola
spotrebiteľovi v konečnom dôsledku odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo
všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde.

Odvolací súd zároveň dodáva, že kto mlčí tam, kde nie je povinný sa vyjadriť, nie je možné toto
jeho mlčanie považovať ani za súhlas ani za nesúhlas. Dodávateľ núti spotrebiteľa spotrebiteľskou
zmluvou ku konaniu, ktoré nie je povinný vykonať, s cieľom dosiahnutia prejednania veci predrozhodcovským súdom a obchádzania ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa.
Znenie rozhodcovskej zmluvy nemusí odporovať doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak
svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza

(in fraudem legis). O obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce
nie je so zákonom v priamom rozpore, avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon nebol dodržaný
(nález Ústavného súdu SR, sp.zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24. 05. 1995).

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §

219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na náhradu trov odvolacieho konania, krajský súd uvádza, že nakoľko
v zmysle ust. § 44 ods. 3 veta prvá Exekučného poriadku napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa,
ktorým bola žiadosť súdneho exekútora zamietnutá, nadobudne právoplatnosť a súd exekučné konanie
aj bez návrhu zastaví, o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.