Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, March 30, 2012

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 3Er/684/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607206665
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Botevová
ECLI: ECLI:SK:OSLM:2012:5607206665.2

Uznesenie

Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: Q., nar. XX. X. XXXX, bytom R., pre vymoženie pohľadávky
462,06 Eur s prísl., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského
úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. Ex 3114/07, takto

r o z h o d o l :

Exekúcia sa z a s t a v u j e v časti vymáhania poplatku za poskytnutie úveru vo výške 221,74 Eur
(6.680,- Sk), v časti vymáhania 91,25 % ročného úroku z omeškania zo sumy 221,74 Eur predstavujúcej
poplatok za poskytnutie úveru a v časti vymáhania 81,75 % ročného úroku z omeškania zo sumy 454,09
Eur (13.680,- Sk) od 31. 1. 2007 do zaplatenia.

o d ô v o d n e n i e :

Pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým sa dňa 9. 8. 2007 začalo exekučné konanie pod sp.

zn. Ex 3114/07 na vymoženie pohľadávky vo výške 13.920,-Sk s prísl., priznanej Rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Karloveské rameno 8,
Bratislava, IČO: 35 922 761, SR 3030/07 zo dňa 14. 5. 2007. Súdnemu exekútorovi
bolo udelené poverenie č. 5505 010968* zo dňa 4. 9. 2007 na vymoženie uloženej
povinnosti zaplatiť 13.920,- Sk a 0,25 % úrok z omeškania denne zo sumy 13.680,- Sk od 31. 1. 2007
do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania vo výške 4.336,- Sk a trovy exekúcie.

Z jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd má oprávnenie a zároveň
aj povinnosť skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného
konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia dôvodu
na zastavenie exekúcie tak môže súd na návrh účastníka ako aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení
exekúcie.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa§45ods.1zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) aleboc) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Tunajší súd v súlade s citovanými ustanoveniami ex offo preskúmal podmienky zákonnosti exekúcie a
zistil,žetátojevedenánazákladeexekučnéhotitulu,ktorýsčastipriznávazákonomnedovolenéplnenie,
ktoré je v rozpore s právnymi predpismi.

Predmetná exekúcia sa vykonáva na základe tuzemského rozhodcovského rozsudku, ktorým bola
odporkyni (povinná v exekúcii) uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (oprávnený v exekúcii) sumu

13.920,- Sk spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 13.680,- Sk od 31. 1. 2007 do
zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 4.336,- Sk, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie uviedol skutočnosť, že povinná do začatia exekučného
konania nesplnila povinnosť uloženú rozhodcovským rozsudkom.

Zozneniaustanovenia§52ods.1Občianskehozákonníkavyplýva,ževýpočetzmlúv,ktorésúzmluvami
spotrebiteľskými je taxatívny. V prípade spotrebiteľských zmlúv však nie je jediným vnútroštátnym
prameňom práva Občiansky zákonník. Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere (toho času nahradený zákonom č. 250/2007 Z. z.) v ust. § 23a zadefinoval
spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako

aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Naviac, predmetný
zákon v ustanovení § 23a ods. 2 určuje Občiansky zákonník za subsidiárny prameň práva pre všetky
spotrebiteľské zmluvy. Na základe vyššie uvedeného tak možno konštatovať, že pre posúdenie, či sa
v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu, nie je určujúci iba taxatívny výpočet zmlúv v ust. § 52

ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale aj vymedzenie spotrebiteľských zmlúv v ust. § 23a ods. 1 zákona
o ochrane spotrebiteľa. Len takýto výklad je v súlade s cieľom, ktorý sa má dosiahnuť smernicou a s
judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej môže súd členského štátu prostredníctvom eurokonformnej
interpretácie (výklad vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením a cieľmi smernice) interpretovať a
aplikovať normy vnútroštátneho spotrebiteľského práva tak, aby sa ochrana spotrebiteľa maximálne

priblížila účelu, rozsahu a kvalite ochrany, ktorú priznáva v danom prípade smernica. Smernicu je
tak nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich
režim spotrebiteľských zmlúv. Naviac, právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj špeciálnu
úpravu spotrebiteľského úveru, ktorou bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon č. 258/2001 Z.
z., ktorý definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe

zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce
akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie
peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Podľa ust. § 3 zákona o spotrebiteľskom
úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho

podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú
upravené v ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednou zo základných náležitostí
zmluvyospotrebiteľskomúverejeajdojednanieročnejpercentuálnejmierynákladov(ďalejlen„RPMN“),
ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru. Zohľadňuje úroky a poplatky spojené s

poskytnutím úveru a časové obdobie ich splácania. Zákon o spotrebiteľských úveroch spája absenciu
RPMN s negatívnym dôsledkom pre veriteľa, a to tým, že úver poskytnutý na základe takej zmluvy je
bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch).

Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľského vzťahu,

vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ (oprávnený v exekúcii) v rámci svojej
podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinná v exekúcii) peňažné prostriedky vo forme
úveru. Výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I súd zistil, že predmetom činnosti
oprávneného je okrem iného aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Zákon o spotrebiteľskýchúveroch v ust. § 1 ods. 2 negatívne vymedzuje druhy zmlúv, na ktoré sa uvedený zákon nevzťahuje.
Nakoľko predmetná zmluva o úvere nespadá pod žiadnu zo zmlúv uvedených v taxatívnom výpočte
uvedeného ustanovenia, na právny vzťah medzi oprávneným a povinným treba použiť ustanovenia

zákona o spotrebiteľských úveroch. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa
vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.
Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru , ktoré povinná
ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené vopred pre neznámy počet potenciálnych spotrebiteľov. S
poukazom na ust. § 52 ods. 1 a § 54 Občianskeho zákonníka nemá na posúdenie právneho vzťahu

medzi oprávneným a povinným význam skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení
Obchodného zákonníka, resp. že došlo k voľbe práva medzi účastníkmi. Normy spotrebiteľského práva
sú vo vzťahu k Obchodnému zákonníku špeciálnymi ustanoveniami, preto sa na daný vzťah uplatní
právna zásada použitia špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou (lex specialis derogat lex generalis).
Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa za každých
okolností musia použiť ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, bez ohľadu

na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá. Na základe uvedeného tak súd po
preskúmaní zmluvy dospel k názoru, že z obsahu zmluvy a postavenia účastníkov zmluvy jednoznačne
vyplýva, že sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

Exekučný súd môže v súlade s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2

zákona o rozhodcovskom konaní exekúciu zastaviť aj bez návrhu, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporuje dobrým mravom. Súd tak v rámci exekúcie môže kontrolovať zákonnosť postupu
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Preskúmaním rozhodnutia rozhodcovského súdu, mal
súd preukázané, že rozhodcovský súd len formálne potvrdil právo oprávneného uvedené v zmluve o

úvere,pričomvôbecnepreskúmal,čisamedziúčastníkmizmluvynejednáospotrebiteľskýprávnyvzťah.

Za plnenie právom nedovolené sa považuje také plnenie, ktoré je výslovne zakázané alebo sa
svojim obsahom alebo účelom prieči zákonnému zákazu. V danom prípade rozhodcovský súd priznal
zákonom nedovolené plnenie. Preskúmaním zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia

úveru súd zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných
podmienok, ktoré sú absolútne neplatné. Neprijateľnými podmienkami sa chápu akékoľvek ustanovenia
v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa za predpokladu, že sa nejedná o individuálne dojednané
zmluvné ustanovenia. Pojmovým znakom individuálne dojednaných zmluvných ustanovení je to, že

spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť ich obsah, čo v konkrétnom prípade urobiť nemohol. V predmetnej
zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o RPMN, ktorá patrí medzi základné informácie, ktoré
je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru. Neuvedením RPMN
tak veriteľ spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, nakoľko spotrebiteľa uviedol do
omylu v podstatnej okolnosti. Účelom RPMN je určenie skutočnej ceny úveru, čím má byť spotrebiteľovi

umožnené porovnávať ponuky rôznych poskytovateľov úverov s cieľom vybrať si najvýhodnejší úver
podľasvojichpotrieb.NeuvedenieRPMNmápodľanázorusúduzanásledoknezrozumiteľnosťzmluvyo
spotrebiteľskom úvere, nakoľko spotrebiteľ, ktorý je v slabšom postavení aj čo do právneho povedomia,
nemá v takom prípade reálnu predstavu o celkovej výške nákladov poskytnutého úveru. V predmetnej
veci treba naviac konštatovať, že neuvedením RPMN bola zakrytá nekalá zmluvná podmienka v podobe

neprimeranejodplatyzaposkytnutieúveru.Povinnásazaviazala,žezaposkytnutýúvervovýške7.000,-
Sk zaplatí poplatok vo výške 6.680,- Sk, čo predstavuje 95,43 % hodnoty poskytnutého úveru. Takáto
odplata niekoľkonásobne prevyšuje odplaty, za ktoré poskytujú úvery banky a v právnom štáte, ktorý
rešpektuje, implementuje a aplikuje spotrebiteľské právo Európskej únie nemôže byť pochýb o tom, že
takto vysoko dojednaný poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť v žiadnom prípade považovaný za

primeraný, alebo čo i len približujúci sa primeranosti odplaty.

Absenciu RPMN zákon o spotrebiteľských úveroch nesankcionuje neplatnosťou, ale zároveň však
poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom smere, že takto dojednaný spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a formálne

priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške
13.680,-Sk s prísl. V prípade ak zmluva údaj o RPMN neobsahovala, rozhodcovský súd nemohol
zaviazať povinnú na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru.Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že povinná neuhradila ani jednu splátku poskytnutého úveru.
Na základe uvedeného je tak možné oddeliť zákonom dovolené od nedovoleného plnenia. Pokiaľ
rozhodcovský súd priznal oprávnenému nárok na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za

poskytnutie vo výške 13.680,-Sk, táto suma predstavuje súčet výšky poskytnutého úveru 7.000,- Sk a
výšky poplatku za poskytnutie úveru 6.680,-Sk. Zákon nevylučuje zastaviť exekúciu v časti,
ktorá prevyšuje zákonom dovolené plnenie, preto súd exekúciu zastavil v časti poplatku za poskytnutie
úveru vo výške 6.680,-Sk.

Podľa § 53b Občianskeho zákonníka, ak je predmetnom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu
nesmú byť vyššie, ako ustanoví vykonávací predpis.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškania s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. v znení platnom do 31. 12. 2008, ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho poriadku, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby

určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Preskúmaním exekučného titulu súd dospel k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore s požiadavkou
ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a na základe
uvedeného priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z omeškania.

Bezohľadunato,čisizmluvnéstranyvoľbouprávadojednali,žesaichvzťahybudúriadiťustanoveniami
Obchodného zákonníka, ktorý v čase uzatvorenia zmluvy výšku úrokov z omeškania neobmedzoval,
bolo treba na daný vzťah aplikovať úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ktorá je pre spotrebiteľa
výhodnejšia. Právna úprava spotrebiteľského práva vychádza z niekoľkých zásad, medzi ktoré patrí aj
to, že zmluvné podmienky upravené medzi veriteľom a spotrebiteľom sa nemôžu odchýliť od ustanovení

Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Na základe uvedeného sa tak spotrebiteľ
nemohol vzdať výhodnejšej úpravy v Občianskom zákonníku. Preto ak rozhodcovský súd priznal
oprávnenému zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojím rozhodnutím

zaviazal povinnú v časti na plnenie právom nedovolené.

Priznané úroky z omeškania prevyšujú zákonné úroky, ktoré v čase k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu upravovalo nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. Pokiaľ sa povinná dostala do omeškania
so zaplatením sumy predstavujúcej nesplatený úver 13.680,-Sk od 31. 1. 2007 do zaplatenia, má

oprávnený nárok na 9,5 % ročné úroky z omeškania.

VyššieuvedenývýkladjevsúladesosmernicouRadyč.93/13/EHSzodňa 05.04.1993onekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), ktorá bola čiastočne implementovaná
do právneho poriadku Slovenskej republiky zákonom č. 150/2004 Z. z. novelizujúcim Občiansky

zákonník a nakoniec zákonom č. 568/2007 Z. z., účinným od 1. 1. 2008. Zároveň treba podotknúť, že
ustanovenia smernice boli premietnuté aj do iných právnych predpisov (zákon o ochrane spotrebiteľa,
zákon o spotrebiteľských úveroch). Tento prameň komunitárneho práva má podstatný význam pre
úpravuspotrebiteľskýchzmlúvvpráveEurópskychspoločenstiev(ES)aEurópskejúnie(EÚ).Slovenská
republika je odo dňa pristúpenia viazaná všetkými právne záväznými aktmi inštitúcii ES a EÚ, a to za

podmienok upravených primárnym komunitárnym právom. Záväznosť prameňov komunitárneho práva
je daná aj čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ sa jedná o smernice, táto záväznosť sa prejavuje
najmä povinnosťou zákonodarcu smernicu v určenej lehote vykonať, prípadne i povinnosťou orgánov
aplikácie práva priznať smernici priamy alebo nepriamy účinok. Podľa zmluvy o ES sú smernice záväzné
pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa nimi má dosiahnuť. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže súd

členského štátu prostredníctvom eurokonformnej interpretácie (výklad vnútroštátneho práva v súlade s
ustanovením a cieľmi smernice) interpretovať a aplikovať normy vnútroštátneho spotrebiteľského práva
tak, aby sa ochrana spotrebiteľa maximálne priblížila účelu, rozsahu a kvalite ochrany, ktorú priznávav danom prípade smernica. Túto smernicu je tak nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k
ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 ods. 2 citovanej smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola

navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s
predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna
konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok
zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú
štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola
individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

Podľa článku 6 smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa bodu 1, písm. e) prílohy smernice, nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je okrem iných
aj požiadavka pre spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
kompenzáciu.

Systém založený citovanou smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ je voči dodávateľovi v

slabšom postavení tak pokiaľ ide o jeho kúpnu silu, ako ja pokiaľ ide o jeho úroveň poznania. Uvedená
skutočnosť vedie spotrebiteľa k prijatiu podmienok, ktoré sú vopred pripravené dodávateľom bez
možnosti ovplyvniť ich obsah. Z verejného záujmu na ochrane spotrebiteľa pred nekalými zmluvnými
podmienkami judikatúra Súdneho dvora odvodila povinnosť vnútroštátneho súdu chrániť spotrebiteľov
ex offo (napr. čl. 51 rozsudku Súdneho dvora EU C-40/08 ASTURCOM, v ktorom Súdny dvor judikoval,

že článok 6 smernice treba považovať za kogentné ustanovenie).

Slovenský právny poriadok v súlade so smernicou a judikatúru Súdneho dvora EU v niektorých
prípadoch priamo ukladá súdu, aby aj bez návrhu zastavil exekúciu vedenú na základe rozhodcovského
rozsudku. Súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k názoru, že predmetná exekúcia sa

vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré sčasti priznáva zákonom nedovolené plnenie. Rozhodcovský
súd vôbec neskúmal to, či medzi účastníkmi nejde o spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti
tak vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Pokiaľ rozhodcovský súd
priznal oprávnenému aj nárok na poplatok za poskytnutie úveru, v tejto časti priznal plnenie zákonom
nedovolené. Rozhodcovský súd zároveň priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej ust. § 517

Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z..

Na základe vyššie uvedeného tak súd v súlade s ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v
spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, zastavil exekúciu v časti vymáhania poplatku za
poskytnutie úveru a v časti úrokov z omeškania prevyšujúcich zákonné úroky z omeškania. Vzhľadom

na potrebu jednoznačného percentuálneho vyjadrenia úrokov z omeškania súd určil výšku úrokov
z omeškania, ktoré sú nad rámec zákona, ročným vyjadrením. Súd preto zastavil exekúciu v časti
vymáhania poplatku za poskytnutie úveru vo výške 6.680,-Sk, v časti vymáhania 91,25 % ročného úroku
z omeškania zo sumy 6.680,- Sk predstavujúcej poplatok za poskytnutie úveru, v časti vymáhania 81,75
% ročného úroku z omeškania zo sumy 13.680,- Sk od 31. 1. 2007 do zaplatenia.

Súdny exekútor tak vymôže pohľadávku vo výške 232,36 Eur (7.000,-Sk) a poplatok za upomienku vo
výške 7,97 Eur (240,-Sk) spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 454,09 Eur (13.680,-Sk)
od 31. 1. 2007 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania, trovy oprávneného v exekučnom konaní
a trovy exekúcie súdneho exekútora.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš na Krajský súd v Žiline, písomne v troch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný

čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu
prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.