Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 4, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/200/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114221166
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8114221166.2

Rozhodnutie

Okresný súd Prešov v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22
Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpeného: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o.,
so sídlom Piaristická 707/25, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, proti žalovanej: P. S., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. XXX/XX, XXX XX M. Š., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Spotrebiteľské
združenie OSA, Fedinova 9, 851 01 Bratislava, IČO: 42260086, právne zastúpeného: Advokátska

kancelária HKP Legal, s.r.o., so sídlom Sasinkova 6, 811 08 Bratislava, IČO: 36 727 334, o zaplatenie
347,68 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 204,61 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,75 % ročne zo sumy 204,61 € od 12.09.2012 až do zaplatenia.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi v prospech jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie

Goliášová Gabriela, s.r.o., náhradu trov konania pozostávajúcu z iných trov konania vo výške 3,61 €, a
to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Žalovaná a vedľajší účastník nemajú právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Podaním došlým súdu dňa 28.7.2014 sa žalobca domáhal na žalovanej zaplatenia sumy v celkovej
výške 347,68 € spočívajúcej v

- istine vo výške 303,57 €,

- úroku vo výške 17,77 €,

- poplatku za výpis z účtu vo výške 6,52 €,

- úroku za hotovostné transakcie vo výške 19,77 €,

- úroku za poistné vo výške 0,04 €,

- úroku za nevyužitú GP - poistné vo výške 0,01 €.

Vo svojom návrhu vychádzal žalobca z toho skutkového základu, že dňa 03.03.2011 uzatvoril ako
veriteľ so žalovanou ako dlžníkom Úverovú zmluvu č. 6103003885, ktorej predmetom bolo poskytnutie

revolvingového úveru. Neoddeliteľnou súčasťou Úverovej zmluvy boli Úverové zmluvné podmienkyspoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., pričom žalovaný mal zároveň obdržať od žalobcu ako
neoddeliteľnú súčasť Úverovej zmluvy aj Príručku pre držiteľa, ktorej súčasťou je Sadzobník poplatkov.

Predmetom Úverovej zmluvy bolo poskytnutie peňažných prostriedkov - revolvingového úveru vo výške

úverového rámca v sume 320 € zo strany žalobcu žalovanej prostredníctvom úverovej karty. Keďže
žalovaná bola v omeškaní s úhradou svojho záväzku, v zmysle Úverových zmluvných podmienok s
názvom „Ukončenie úverovej zmluvy“ bola žalovaná žalobcom vyzvaná listom zo dňa 28.8.2012 k
splateniu celého zostatku úveru, ktorý pozostáva z nezaplatených splátok po splatnosti, upomienky a
zmluvnej pokuty a zo zosplatnených budúcich splátok v lehote 15 dní od odoslania výzvy.

Žalobca sa k predmetu konania ďalej vyjadril písomným podaním, ktorého faxové vyhotovenie došlo
súdudňa17.12.2014avktoromuviedol,ževtomtoprípademaloísťoposkytnutierevolvingovéhoúveru,
ktorým je dlhodobý, opakovateľný a obnoviteľný úver, ktorý sa žalovanej poskytuje k uspokojovaniu
jej priebežných finančných potrieb a umožňuje jej čerpať po odsúhlasení zo strany žalobcu peňažné
prostriedky prostredníctvom úverovej karty do výšky nevyčerpaného zostatku úverového rámca a
následne uhrádzať splátky v minimálnej dohodnutej výške, pričom môže uhradiť aj celý čerpaný úver

jedinou splátkou.

Následne žalobca cituje § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. ako aj § 10 vrátane dôvodovej správy. Na
základe citovaných ustanovení zastáva názor, že revolving je ekvivalent pojmovo zhodný s povoleným
prečerpaním tak, ako je uvedené v § 10 Zákona č. 129/2010 a z toho dôvodu nie je opodstatnené pri
tomto type úveru uvádzať RPMN, a preto neuvedenie tohto údaja nie je porušením zákona č. 129/2010

Z.z.

Žalovaná sa k predmetu konania písomne po doručení žaloby nevyjadrila.

Do konania na strane žalovanej vstúpil vedľajší účastník Spotrebiteľské združenie OSA, v zastúpení
advokátskou kanceláriou HKP Legal s.r.o.

Tento vo svojom vyjadrení po citácii zákonných predpisov uviedol, že podľa jeho názoru Úverová

zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou neobsahuje náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia.

PodľavedľajšiehoúčastníkaÚverovázmluvazodňa03.03.2011obsahujelenvýškusplátok(vneurčitom
percentuálnom vyjadrení) bez toho, aby bolo vymedzené, kedy je splatná prvá splátky, od ktorého
termínu sa odvíja splatnosť ďalších splátok a konečná splatnosť úveru, ktorá ja taktiež povinnou
náležitosťou podľa písm. f) vyššie uvedeného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z.

Ďalej vedľajší účastník uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi žalobcom a

žalovaným neuvádza ani ďalšiu povinnú náležitosť, a to ročnú priemernú mieru nákladov a celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

Na základe vyššie uvedených vád posudzovanej Úverovej zmluvy má vedľajší účastník za to, že takáto
zmluva spôsobuje, že poskytnutý spotrebiteľský úver má byť bez úroku a bez poplatku.

Potom ako na pojednávaní konanom dňa 18.12.2014 súd neschválil zmier účastníkov konania

nasledujúceho znenia:

„Žalovaný sa z a v ä z u j e zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 347,68 €, vyčíslený úrok z omeškania
vo výške 56 € a úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 347,68 € odo dňa 17.7.2014 až
do zaplatenia, a to v mesačných splátkach vo výške 13 € splatných vždy do 25. dňa toho-ktorého
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom uznesenie o schválení zmierunadobudne právoplatnosť a to tak, že pri omeškaní čo len jednej splátky stáva sa zročným celé dlžné
plnenie.

Žalovaný sa z a v ä z u j e zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 50 €, a to v mesačných

splátkach vo výške 13 € splatných vždy do 25. dňa toho-ktorého kalendárneho mesiaca nasledujúceho
po kalendárnom mesiac, v ktorom uznesenie o schválení zmieru nadobudne právoplatnosť a to tak, že
pri omeškaní čo len jednej splátky stáva sa zročným celé dlžné plnenie.“,

rozhodol na pojednávaní konanom dňa 04.06.2015 tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu 03.03.2011 - Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona

je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. - Na spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania, ktorý
sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, sa vzťahujú ustanovenia § 1, § 2, § 3 ods. 1
písm. a) až d) a § 3 ods. 3, § 4 ods. 14, § 5 až 8, § 9 ods. 1, 4, 6 až 8, § 10, § 11, § 12 ods. 2, § 15,

§ 17, § 20 až 23 a § 25 až 27.

Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. - Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti - výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely

jeho splatenia.

Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. - Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti

- ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. - Zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného
prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, musí obsahovať tieto
náležitosti:

a) podľa § 9 ods. 2 písm. a), b), d), f), g), i) a w),

b) povinnosť spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške,

c) výšku poplatkov spojených so spotrebiteľským úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a podmienky, za akých sa tieto poplatky môžu meniť.

Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. - Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.

2 písm. a) až k), r) a y).

Z Úverovej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom dňa 03.03.2011
vyplynulo, že sa žalovanej poskytuje úverový rámec vo výške 320 €, pričom výška mesačnej splátky
mala byť 4 % z dlžnej čiastky a ročná úroková sadzba 26,28 % alebo 11,88 %, a to podľa výšky čerpanej
sumy.Súčasťou Úverovej zmluvy boli aj Úverové podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. podľa §
3 Hlavy 2, ktorých po uzatvorení ÚZ zriadi spoločnosť klientovi úverový účet pre čerpanie poskytnutého
úveru do výšky prideleného úverového rámca. Úverovým účtom sa rozumie účet, na ktorom spoločnosť

eviduje svoje pohľadávky voči klientovi z poskytnutého úveru a tomu zodpovedajúce záväzky klienta.

Podľa § 1 Hlavy 7 ÚZP - Úverová zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú.

Podľa § 2 Hlavy 7 ÚZP - Klient je povinný celý čerpaný úver a všetky záväzky klienta voči spoločnosti
splatiť na požiadanie spoločnosti v prípade, že

a) sa oneskoril s platením aspoň 2 splátok alebo sa oneskoril s platením 1 splátky po dobu dlhšiu ako
3 mesiace,

b) uviedol v návrhu nepravdivé údaje,

c) porušil niektorú z ďalších povinností vyplývajúcich z ÚZ, ÚP alebo z dokumentov, ktorých predmetom
je zabezpečenie pohľadávok vyplývajúcich z ÚZ,

d) bolo začaté exekučné, konkurzné alebo vyrovnávacie konanie na majetok klienta.

Žalobca vo svojich písomných podaniach tvrdí, že ním poskytnutý úver je v súlade so zákonom a

úverová zmluva obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom, pričom sa odvoláva na § 10 zákona
č. 129/2010 Z.z., ktorý upravuje Zmluvu o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania.

Podľa § 2 písm. e) Zákona č. 129/2010 - Povoleným prečerpaním je forma spotrebiteľského úveru, ktorý
umožňuje spotrebiteľovi disponovať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku jeho
platobného účtu, ktorý má vedený u veriteľa.

Podľadôvodovejsprávy,naktorúsaodvolávaajžalobcavčastitýkajúcejsapojmupovolenéprečerpanie
je uvedené, že ide o: „výslovnú dohodu v Úverovej zmluve, na základe ktorej veriteľ umožňuje
spotrebiteľovi disponovať s finančnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku jeho bežného
účtu, ktorý má vedený u veriteľa. Pod tento typ úveru patrí napríklad dnes už bežne používaný tzv.
kontokorentný úver.“

Súdpovažujezapodstatné,ževtomtoprípadeúverposkytnutýžalobcomžalovanejpodľatoho,akoznie
úverová zmluva a Úverové zmluvné podmienky, nie je spotrebiteľským úverom vo forme povoleného
prečerpania, teda kontokorentným úverom ale je revolvingovým úverom.

Podľa internetovej stránky wikipedia.sk kontokorentný úver je kombináciou vkladového a úverového
účtu. Klient má v Komerčnej banke otvorený bežný účet a k nemu má schválený tzv. úverový rámec

(suma, do výšky ktorej môže klient čerpať úver).

Naproti tomu revolvingový úver je krátkodobý úver s možnosťou obnovovania. Z hľadiska čerpania úveru
funguje podobne ako úver z kontokorentného účtu. Na rozdiel od neho je však účelový a nezávislý na
konkrétnom bežnom účte.

Vdanomprípadejenepochybné,žeokontokorentnýúver,tedaospotrebiteľskýúverformoupovoleného

prečerpania nešlo, pretože ako vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia § 3 Hlavy 2 Úverových
zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia žalovaná u žalobcu nemala zriadený účet,
ale tento účet (aj to len na evidenciu pohľadávok žalobcu a záväzkov klienta) jej zriadil žalobca až po
uzatvorení Úverovej zmluvy.

Ďalej pre aplikáciu § 10 zákona č. 129/2010 Z.z. je nutné, aby išlo o úver formou povoleného

prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do 3 mesiacov. V danom prípade je zrejmé to, žesamotné zriadenie účtu až poskytnutím úveru odporuje pojmu povoleného prečerpania, pretože v čase
uzatvorenia zmluvy tu nebol účet, ktorý by bolo možné prečerpať a naviac z Úverovej zmluvy nevyplýva
ďalšia nutná podmienka aplikácie § 10, a to, že musí ísť o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorý sa

musí splatiť na požiadanie alebo do 3 mesiacov.

V danom prípade z § 1 Hlavy 7 Úverových zmluvných podmienok vyplýva, že Úverová zmluva je
uzatvorená na dobu neurčitú.

Pokiaľ ide o možnosť splatenia úveru na požiadanie, zákon týmto myslí situáciu, keď veriteľ je oprávnený
kedykoľvek a bez uvedenia dôvodu požiadať dlžníka o splatenie úveru. V tomto prípade tomu tak nie

je, pretože právo na tzv. predčasné splatenie úveru má žalobca podľa Úverových podmienok iba v
prípadoch v nich výslovne uvedených, a to v Hlave 7 § 2 písm. a) - d).

Na základe uvedeného je zrejmé, že v danom prípade o zmluvu o spotrebiteľskom úvere formou
povoleného prečerpania podľa § 10 zákona č. 129/2010 Z.z. nešlo, a preto Zmluva o spotrebiteľskom
úvere musela obsahovať okrem iného aj uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov a rozpisu splátok
na istinu, úroky a poplatky. Keďže uvedená hodnota v zmluve uvedená nebola, je bez ďalšieho zrejmé,

že poskytnutý úver je bez úrokov a bez poplatkov.

Pokiaľ ide o názor KS v Prešove, na ktorý sa žalobca odvoláva, tento sa vzťahoval k zákonu č. 258/2001
Z.z. a ani v čase jeho prijatia nebol prijímaný jednoznačne, keď napríklad KS v BB v rozhodnutí
sp. zn. 17Co/215/2012 zo dňa 10.10.2012 zaujal právny názor, že „pokiaľ zákon o spotrebiteľských
úveroch v § 4 ods. 2 písm. g) určil ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN (bez rozlíšenia, či ide o

revolving, resp. iný druh úveru) akcentujúc jej dôležitosť zákonným znením, že ak nie je RPMN uvedená,
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, navrhovateľ ako dodávateľ finančnej
služby a profesionál na finančnom trhu nemôže túto skutočnosť opomínať, resp. zanedbávať.“

Za účinnosti zákona č. 129/2010 Z.z. už príloha č. 2 v bode II. Stanovuje Dodatočné predpoklady na
výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, podľa ktorých možno RPMN vypočítať aj pri revolvingovom

úvere.

Zplatobnejhistórieposkytnutejžalobcomvyplýva,žežalovanáčerpalaúvervovýške344,51€,zktorého
po odpočítaní sumy 5 € zaplatenej na poistenie, vrátila čiastku 139,90 €.

Na vrátenie tak ostáva suma 204,61 €.

Súd na rozdiel od žalobcu zastáva názor, k predčasnému zosplatneniu úveru a teda k strate výhody

splátok u dlžníka - žalovaného nedošlo, z dôvodu nedodržania postupu podľa § 53 ods.9 Občianskeho
zákonníka (Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ
uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky
a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.).
Upozornenie dlžníka na zosplatnenie totiž žalobca súdu nepreukázal. Vo svojom elektronickom podaní

zo dňa 04.06.2015 žalobca síce spomína telefonát zo dňa 22.05.2012 a SMS zo dňa 22.04.2012 a
22.05.2012, avšak ich vykonanie a obsah súdu nepreukázal.

Pokiaľ ide o úroky z omeškania, vychádzal súd z nasledujúceho:

Podľa § 517 ods.1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy

odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení.

Podľa § 517 ods. 2 Obč. zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo
požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiťpoplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávajúci
predpis.

Podľa Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka, konkrétne § 3 ods.1 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako
základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu

Žalobca požadoval úrok z omeškania odo dňa 12.09.2012. Keďže k tomuto dňu bola dlžná suma 204,61
€, priznal súd úroky z omeškania z tejto sumy.

Ku dňu omeškania bola základná sadzba ECB vo výške 0,75% ročne a úroky z omeškania tak

predstavujú výške 8,75% ročne.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania, postupoval súd podľa § 142 ods.2 O.s.p. - Ak mal účastník vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá
na náhradu trov právo.

Žalobca požadoval zaplatenie sumy 347,68 € a priznaných mu bolo 204,61 €. Jeho úspech tak

predstavuje - 58,8%, neúspech - 41,2% a čistý úspech - 17,6%.

Patrí mu tak náhrada vo výške 17,6% zo zaplateného súdneho poplatku 20,50 €, čo predstavuje 3,61 €.

Pokiaľ ide o náhradu trov právneho zastúpenia k tomu súd uvádza:

Procesný súd vychádza z judikatúry NS SR a ÚS ČR, ktorá síce záväzná priamo nie je, na senát 9C
však pôsobí presvedčivosťou svojho výkladu.

NS SR vo veci sp. zn. 4 M Cdo 21/2009 uviedol, že „Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených
úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa.
Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a
neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej,

právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú
právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu
posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo
každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.“

Procesný súd v danej veci dospel k záveru, že jediným účelným nákladom, ktorý žalobcovi (ktorý

mal v konaní plný úspech) v konaní vznikol, bolo zaplatenie súdneho poplatku. Náhradu nákladov
konania spojených so zastupovaním advokátom procesný súd žalobcovi nepriznal, pretože sa nejednalo
o náklady účelne vynaložené. Procesný súd nijako nespochybňuje právo žalobcu na zastúpenie
advokátom(§25O.s.p.)avpriebehukonaniahorešpektoval.Právoúčastníkanazastúpenieadvokátom
na strane jednej a právo na náhradu nákladov konania s tým spojených na strane druhej sú práva, ktoré

síce spolu úzko súvisia, avšak nie sú nerozlučne spojené. Merítkom účelnosti uvedeným v § 142 ods.1
O.s.p. je preto nevyhnutné pomerovať všetky náklady, ktoré účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda
ajnákladyvynaloženéúčastníkomvsúvislostisjehozastúpenímadvokátom.Naposudzovanieúčelnosti
nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom
realizuje svoje právo na právnu pomoc.

Procesný súd náklady zastúpenia žalobcu advokátom považuje za neúčelné po zistení, že sa jednalo o
vec typovo jednoduchú po skutkovej i právnej stránke, pričom k uplatňovaniu týchto nárokov žalobcomdochádza vzorovou žalobou, v ktorej sa menia iba identifikačné údaje žalovanej strany a výška dlhu.
Vyplňovanie týchto žalôb je rutinnou činnosťou, nevyžadujúcou odborné znalosti.

AktuálnedospelNSSRpriposudzovaníotázkynáhradytrovkonaniavhromadnýchveciachvrozhodnutí

sp . zn. 6 M Cdo 5/2013, k nasledujúcemu záveru: „ Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom
v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej
individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené
na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu,
ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s

názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu
súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti
so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať
advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa
účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom

konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje
k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa
preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré vynaložil v tejto súvislosti
nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a
vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.“

Uvedený právny záver platí podľa procesného súdu aj vo vzťahu k účastníkovi konania.

V rámci argumentácie týkajúcej sa náhrady trov konania súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu
ČR z 25. júla 2012, sp. zn. I.ÚS 988/2012, podľa ktorého typový spôsob uplatnenia pohľadávky je
dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej pomoci, ale parazitovanie
na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do nezmyselnej výšky za účelom

zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na zastúpenie advokátom, resp.
dokonca procesnou šikanou, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci bol účastník vo veci
samej úspešný.

Ústavný súd ČR vo veci sp. zn. III. ÚS 2985/14 uviedol: „Právo žalující strany domáhat se svého nároku
u soudu a využít k tomu služeb advokáta nezbavují obecný soud povinnosti brát na zřetel všechny

relevantní okolnosti pro posouzení výše účelně vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní
pohledávky.

Relevantní okolnosti je třeba vyhodnotit ústavně konformním způsobem, tedy racionálně a srozumitelně,
s respektem k výkladu provedeným Ústavním soudem ohledně posuzování výše nákladů v tzv.
formulářových žalobách, kdy je vedle obecně použitelných obratů prováděna jen konkretizace osobních

údajů žalované strany, čísla linky prostředku hromadné dopravy, data jízdy, variabilního symbolu tzv.
hlášenky revizora a kopie této listiny.

Pokud by obecný soud nepřihlédl ke specifickým okolnostem případu, které mohly mít vliv na výši účelně
vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní pohledávky, porušil by svým postupem právo na
spravedlivý proces zaručené čl. 36 odst. 1 Listiny, a to tím spíše pokud takové okolnosti neúspěšná

strana namítala (srov. nález Ústavního soudu ze dne 15. 5. 2012 sp. zn. II. ÚS 3011/11). Relevantní
okolnosti však nelze toliko slovně zohlednit, nýbrž je třeba je rovněž vyhodnotit ústavně konformním
způsobem, tedy racionálně a srozumitelně.

Právě této povinnosti krajský soud v napadeném rozhodnutí nedostál. Jeho závěru, že žalující stranou
podaný návrh nelze hodnotit jako tzv. formulářovou žalobu, neboť obsahuje konkrétní žalobní tvrzení,

nemůže Ústavní soud přisvědčit ani při maximální zdrženlivosti stran prosazování svého vlastního
hodnocení dílčích skutečností posuzovaného řízení. Jak vyplývá ze spisového materiálu, lze z obsahu
původního návrhu považovat, vedle osobních údajů stěžovatelky, za konkrétní žalobní tvrzení pouze
uvedení linky hromadné dopravy, kterou stěžovatelka měla cestovat bez platného dokladu, datum, kdy
se tak mělo stát, variabilní symbol tzv. hlášenky revizora a kopii této listiny. Všechny ostatní údaje a

tvrzení lze považovat za obecně uplatnitelná ve všech obdobných sporech, kterých žalující strana musí
jako provozovatel hromadné dopravy v krajském městě vést dlouhou řadu. Tak je v judikatuře Ústavníhosoudu chápána formulářová žaloba (srov. např. bod 28 nálezu Ústavního soudu ze dne 29. 3. 2012
sp. zn. I. ÚS 3923/11). Uvedený skutkový závěr krajského soudu lze proto považovat za tzv. extrémně
rozporný s provedenými důkazy, neboť jej při žádné rozumné interpretaci nelze považovat za správný.

Toto hodnocení je přitom v zásadě jediným konkrétním tvrzením, o nějž krajský soud opírá svůj závěr o
účelnosti nákladů vynaložených žalující stranou za právní zastoupení. Zbytek odůvodnění představuje
toliko argumentace obecnými právními principy, dle nichž "žalující má právo domáhat se svého nároku u
soudu a využít k tomu služeb advokáta". Taková tvrzení nelze nijak zpochybnit, nejsou však bez dalšího
dle Ústavního soudu jakkoliv relevantní pro posouzení účelnosti účastníkem vynaložených nákladů

řízení. Kritérium účelnosti je přitom pro přiznání náhrady nákladů řízení zcela klíčové, přičemž Ústavní
soud ve výše zmíněné ustálené judikatuře opakuje názor, že soudní vymáhání bagatelních pohledávek
nenímožnébrátjakovpodstatěbezpracnýzpůsobgenerovánínepřiměřenéhozisku,aťužspolečnostmi
zabývajícími se skupováním pohledávek, či právních zástupců napojených na společnosti, které se
vymáháním bagatelních pohledávek zabývají v podstatě denně.“

Ústavný súd ČR ďalej vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 3372/11 uviedol, že: „Právní řád a jeho

interpretace Ústavním soudem soudům zachovává prostor, aby ve svých rozhodnutích zohlednily nejen
okolnosti průběhu řízení, ale i případné chování účastníků a jejich poměry konstituované ještě před jeho
zahájením (viz ustanovení § 143, § 147 odst. 1, § 150 a § 151 odst. 2 o. s. ř.). Soudy při rozhodování
o náhradě nákladů řízení jsou povinny posoudit účelnost právního zastoupení žalobce, zvláště ve
specifických případech, kdy jde

- zaprvé o řízení, v němž proti rozsudku nalézacího soudu není odvolání přípustné (řízení o tzv. bagatelní
věci),

- zadruhé jednotlivé žaloby se v zásadě liší jen údaji o žalovaných a žalované částce (jde o tzv.
formulářovou žalobu),

- zatřetí jde o pohledávky ze smluv, kde jednou ze stran byl spotřebitel,

- začtvrté jde o smlouvu, nebo podmínky jiného právního důvodu k plnění, při nichž je spotřebitel fakticky
vyloučen z možnosti sjednat si je s jiným obsahem (typicky půjde zejména o smlouvy o přepravě,
dodávce tepla nebo energií, spotřebitelském úvěru, běžném účtu, o poskytování služeb informační
společnosti, o poskytování služeb elektronických komunikací, o pojistné smlouvy, o regulační poplatek
podle zák ona č. 48/1997 Sb., o veřejném zdravotním pojištění a o změně a doplnění některých

souvisejících zákonů).“

Pokiaľ ide o náhradu trov žalovanej a vedľajšieho účastníka, táto im nepatrí z dôvodu neúspechu v
konaní. Tvrdenie vedľajšieho účastníka, že do konania vstupuje iba v časti inej ako nespornej istiny, súd
považuje za špekulatívne a neakceptovateľné. V prejednávanej veci išlo o jeden nárok (nie o viacero
nárokov so samostatným skutkovým základom), preto otázku istiny a príslušenstva oddeliť nemožno.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia
cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup

súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.