Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 20, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoP/22/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3713206926
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3713206926.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr.

Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej vo veci navrhovateľky Ing. Mgr. U. Z., učiteľky,
bytomS.X,V.,právnezastúpenejJUDr.Q.C.,advokátkouAdvokátskejkancelárie,V.XXXX/XB,G.,proti
odporcovi Mgr. Q. Z., výsluhovému dôchodcovi, bytom Q. XXX/XX, J. Y., za účasti kolízneho opatrovníka
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v V. O., pracovisko V., o rozvod manželstva a úpravu práv a
povinností k maloletému dieťaťu, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Považská
Bystrica zo dňa 8 januára 2015, č.k. 6P/42/2013-183, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, t.j. v úprave práv a povinností rodičov k maloletému na

čas po rozvode p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom rozviedol manželstvo účastníkov a maloletého zveril na čas po
rozvode do osobnej starostlivosti odporcu. Zároveň určil navrhovateľke výživné a komplexne upravil jej
styksmaloletým.Vychádzalzozistení,ževseptembri2013opustilanavrhovateľkaspoločnúdomácnosť
v J. Y. a odsťahovala sa do V., kde začala spolužitie so svojim terajším partnerom. Z manželstva
pochádzajú dve deti, toho času plnoletá dcéra a maloletý syn, ku ktorému bolo potrebné upraviť práva
a povinnosti rodičov na čas po rozvode. Po odchode navrhovateľky zo spoločnej domácnosti ostali obe
deti s otcom, a to celý školský rok 2013/2014. S matkou sa v tomto období stretávali podľa dohody

rodičov. V uvedenom školskom roku ukončila dcéra účastníkov stredoškolské vzdelanie a odsťahovala
sa za matkou do V.. Od septembra 2014 tam navrhovateľka zapísala do ZŠ aj maloletého, ktorý v V.
od toho času býva. O jeho dočasnom zverení matke bolo rozhodnuté aj predbežným opatrením OS V..
Počas pobytu u matky maloletý otca navštevoval. Na základe právneho posúdenia podľa § 24 a § 25
Zákona o rodine zveril okresný súd maloletého odporcovi. Pre toto riešenie svedčili výsledky znaleckého
dokazovania a okresný súd k tomu konštatoval, že aj keď má maloletý rád oboch rodičov, zmeny v rodine
účastníkov zapríčinila svojim nezodpovedným správaním navrhovateľka, ktorá sa rozhodla pre zmenu

života a opustila spoločnú domácnosť. Násilne vytrhla dieťa z prostredia, v ktorom vyrastalo a v ktorom
malo lepšie životné podmienky ako v terajšom bydlisku navrhovateľky. Navrhovateľka s partnerom,
maloletým a dospelou dcérou účastníkov obývajú dvojizbový dom, čo nie sú rovnaké podmienky ako mal
maloletý v pôvodnom bydlisku. Ohľadom styku okresný súd vychádzal z otcom navrhovaného režimu,
ktorý je v základe založený na každom druhom víkende od piatka 14.00 do nedele 20.00 a okrem toho
na polovici prázdnin. Výživné zo strany navrhovateľky určil okresný súd na 50 eur mesačne.Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, a to do časti o
úprave práv a povinností rodičov k maloletému. V tejto časti žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie, pretože navrhovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom,

súd neúplne zistil skutkový stav keď nevykonal navrhnuté dôkazy, z dôkazov, ktoré vykonal dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon vec aj nesprávne právne posúdil.

Navrhovateľka v prvom rade poukázala na nesprávne zistenú príčinu rozvratu manželstva, ktorou podľa
nej nebolo opustenie spoločnej domácnosti z jej strany, ale predchádzajúci dlhodobý nezáujem odporcu
o rodinný život. Toto nesprávne zistenie okresného súdu bolo navyše nesprávnym východiskom aj

pre jeho rozhodnutie ohľadom zverenia maloletého. Pritom maloletý sám má záujem ostať u matky,
čo oznámil aj odporcovi. Tento záujem uviedol aj kolíznemu opatrovníkovi pri šetrení pomerov dňa
24.8.2014 ako aj 7.11.2014. V neposlednom rade chce maloletý ostať u matky aj pre silnú súrodeneckú
väzbu ku svojej sestre, ktorá ostala v prvom roku po odchode matky zo spoločnej domácnosti u otca iba
z dôvodu potreby ukončenia strednej školy v mieste dovtedajšieho bydliska.

Navrhovateľka namietala aj objektivitu znaleckého posudku a vyjadrenie znalkyne k námietkam matky,

spočívajúce iba v tom, že sa pri výsluchu stotožnila s písomným posudkom považovala navrhovateľka za
nedostatočné. Okresný súd tiež nevyhodnotil dôkazy svedčiace v prospech zverenia maloletého matke,
a to najmä správy ÚPSVaR V. z 19.9.2014 a 7.11.2014, ktoré boli podkladom aj pre predbežné opatrenie
zverujúce maloletého dočasne matke. Z uvedených správ vyplýva, že maloletý opakovane chcel ostať
u matky a navštevovať školu v V.. Okresný súd sa uvedenými dôkazmi vôbec nezaoberal a rozhodnutie

založil len na neaktuálnej správe z 10/2013.

Podľa navrhovateľky došlo aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu, ktoré spočíva v
nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia a s tým spojenom odňatí možnosti konať pred
súdom. Závažným pochybením je aj nevypočutie maloletého súdom, ktoré navrhovateľka opakovane
navrhovala.

Za nesprávne považovala navrhovateľka aj založenie rozhodnutia o zverení maloletého na tom, že
navrhovateľka opustila rodinu, čo je navyše nesprávne zistená príčina rozvratu manželstva. Takýto
dôvod zverenia dieťaťa opomína najlepší záujem maloletého dieťaťa, ktorý je pri rozhodovaní o
maloletých deťoch vždy prvoradý. V súlade s ním okresný súd podľa navrhovateľky nerozhodol.
Nezohľadnil, že pre zotrvanie u matky sa v 9/2014 rozhodol sám maloletý. V celom napadnutom

rozhodnutí sa okresný súd s týmto postojom maloletého nevysporiadal.

Napokon navrhovateľka s odvolaním sa na rozhodnutie KS Banská Bystrica zdôraznila, že podmienky
hmotného zabezpečenia dieťaťa nemôžu byť prvoradé pri rozhodovaní, ktorému z rodičov má byť dieťa
zverené, ale sú to hlavne osobnostné schopnosti a možnosti rodičov zabezpečiť čo najlepší duševný a
telesný vývoj dieťaťa. Je povinnosťou súdu riadnym dokazovaním zistiť v tomto smere vždy spoľahlivý

podklad pre rozhodnutie o zverení dieťaťa. V danom prípade nemožno hovoriť o vytrhnutí maloletého z
pôvodného prostredia, keď maloletý sa pre zmenu rozhodol po tom, ako u otca strávil po odchode matky
celý jeden rok. Mal tak dostatočný priestor a východiská na zváženie tejto zmeny a vedel o všetkých
jej dopadoch vrátane zmeny školského prostredia, okruhu priateľov a pod. Za rok strávený u matky sa
maloletý veľmi dobre adaptoval. Zvykol si v škole, realizuje tu mimoškolské aktivity, je v častom kontakte

so starými rodičmi zo strany matky a veľmi dobre si rozumie s partnerom matky. Súčasne sa stretáva s
otcom podľa dohody, čo je dôkazom, že matka styku nebráni.

Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu navrhoval napadnutý rozsudok potvrdiť, pretože sa priklonil
k záverom znaleckého posudku.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že maloletý má k nemu

lepší citový vzťah, je k nemu úprimnejší a chce byť s ním. O tom, ž emaloletý chce zostať s otcom
svedčí aj jeho záujem o voľnočasové aktivity v mieste bydliska otca, ako práca v urbáre, športové aktivity.Vôľu zostať u otca vyjadril maloletý pri pohovore s kolíznym opatrovníkom dňa 30.1.2015 ako aj dňa
24.2.2015. Odporca uviedol, že maloletý má matku rád, no tým čo matka robí mu ubližuje. V záujme
dobra maloletého by ho navrhovateľka nechala pri otcovi a akceptovala by jeho rozhodnutia.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a viazaný dôvodmi odvolania zistil,
že je potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne
správny. Krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa
ktorého možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajský súd zistil, že viaceré dôvody odvolania sú uplatnené
opodstatnene. Na základe zhodnotenia dôkazov obsiahnutých v spise je však napriek uvedenému

rozsudok vo výroku vecne správny.

Je pravdou, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav keď nevykonal všetky navrhované dôkazy
potrebné na rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Nijako sa totiž nevysporiadal so
správou ÚPSVaR V. vypracovanou na základe šetrenia zo dňa 7.11.2014 (č.l. 164), teda po vyšetreniach
účastníkov u znalca vykonaných dňa 20.9.2014. Z nej krajský súd zistil, že pracovníkom ÚPSVaR V. dňa

7.11.2014 maloletý opakovane uviedol, že chce ostať bývať u mamy, čím potvrdil už skôr prezentované
rozhodnutie.

Rovnako vec čiastočne nesprávne právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.)., keď rozhodnutie o
zverení maloletého založil aj na skutočnosti, že zmeny v rodine zapríčinila svojim nezodpovedným
správaním navrhovateľka. Bez ohľadu na správnosť záveru okresného súdu o príčinách rozvratu

manželstva (v ktorej časti je rozsudok právoplatný), nie je miera podielu rodiča na týchto príčinách
kritériom pri zverení maloletých detí na čas po rozvode podľa § 24 Zákona o rodine. Rovnako
nebol dôvod zakladať toto rozhodnutie na porovnaní bytových možností u otca a matky. Materiálne
zabezpečenie dieťaťa, teda aj bytová otázka sa stáva kritériom pre zverenie až vtedy, keď je u niektorého
z rodičov táto okolnosť natoľko negatívna, že dieťa ohrozuje. Samotné vhodnejšie podmienky u jedného

z rodičov než u druhého nie sú nijako významným kritériom zverenia, pokiaľ sú inak materiálne
podmienky u oboch rodičov vyhovujúce, teda také, že neohrozujú priaznivý vývoj dieťaťa. Bývanie
dieťaťa v dvojizbovom dome s troma blízkymi dospelými osobami takým rozhodne nie je.

Napriek uvedeným nesprávnym záverom okresného súdu predstavoval v danom prípade dostatočný,
a jediný relevantný záver pre riešenie otázky zverenia maloletého znalecký posudok vypracovaný v

konaní. Jeho záver bol v otázke priaznivejšieho prostredia pre maloletého dostatočne presvedčivý,
posudok bol vnútorne jednotný, laikovi pochopiteľný a nevyvolávajúci pochybnosti o jeho správnosti.
Vzhľadom na jeho záver je pochopiteľné, že navrhovateľka sa s ním nestotožnila, no objektívne
nebol daný dôvod pochybovať o jeho záveroch. Ten nespočíval ani v neskoršom vyjadrení maloletého
zaznamenanom pri šetrení kolízneho opatrovníka dňa 7.11.2014, teda že maloletý chce ostať u

matky. I keď pri výsluchu znalkyne bolo namieste požadovať vysvetlenie tohto neskoršieho postoja
maloletého, čo okresný súd nevykonal. Aj bez toho má však krajský súd za to, že vyjadrenie maloletého
neprezentuje skutočnú prevažujúcu vôľu maloletého. Zo znaleckého posudku ako aj z vyjadrenia
kolízneho opatrovníka k odvolaniu mal totiž krajský súd za preukázané, že voľbu medzi rodičmi nie
je maloletý schopný vyriešiť sám. Má rád oboch rodičov, voľbou jedného z nich nechce sklamať a

stratiť toho druhého. Vzhľadom na takýto nerozhodný postoj maloletého spôsobený vysoko pozitívnou
citovou väzbou k obom rodičom, je veľmi ťažko zistiť, či je u maloletého niektorý z rodičov vôbec
preferovaný, a ktorý to prípadne je. Vôbec na to už nemožno súdiť z priamych vyjadrení maloletého
na priamu otázku. To je zrejmé aj z vyjadrenia kolízneho opatrovníka k odvolaniu, ktorému maloletý pri
pohovore uskutočnenom v rámci šetrenia vo februári 2015 odmietol uviesť, pri ktorom z rodičov by chcel

ostať, rozplakal sa a rozhovor bol ukončený. Vzhľadom na takto ťažko zistiteľný postoj maloletého a
vysokú mieru stresu, ktorú to v ňom vyvoláva, bolo preto možné a potrebné sa v danej veci spoliehať
iba na znalecké dokazovanie vychádzajúce z odborných psychologických vyšetrení. Preto okresný
súd nepochybil v tom, keď maloletého sám nevypočul a k jeho výsluchu nepristúpil ani krajský súd.
Vyjadrenie maloletého pred znalcom je v tomto prípade potrebné považovať za dostatočné.Vzhľadom na uvedené dôvody vecnej správnosti napadnutého výroku o zverení maloletého krajský súd
rozsudok v napadnutej časti potvrdil, a to vrátane závislých výrokov o výživnom a styku, pretože vo
vzťahu k nim neboli uplatnené žiadne odvolacie dôvody a úpravu nimi založenú možno považovať za

vyhovujúcu. Správny bol napokon aj výrok o náhrade trov konania založený na ust. § 144 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 144 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože sa jedná o
konanie o rozvod manželstva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .