Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/46/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112241464
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112241464.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava 811 09, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská
republika-MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlomBratislava81311,Župnénámestie
13, ICO: 00166073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 11 C/425/2012-53 zo dňa 29.1.2014, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žaloby na náhradu majetkovej škody, ako aj na
náhradu nemajetkovej ujmy podané na Okresný súd Vranov nad Topľou dňa 27.9.2012 a vedené
pod pôvodnými spisovými značkami 5C/548/2012, 5C/549/2012, 5C/550/2012, 5C/551/2012,
5C/552/2012, 5C/553/2012, 5C/554/2012, 5C/555/2012, 5C/556/2012, 5C/557/2012, 5C/558/2012.
Uznesením z 9.10.2012 Okresný súd Vranov nad Topoľu Prešov predmetné veci spojil na spoločné
konanie. Z dôvodu vylúčenia sudcov Okresného súdu Vranov nad Topľou boli takto spojené veci

postúpené Okresnému súdu Prešov. Tento zo spisu zistil, že v pôvodných exekučných veciach bol
priebeh exekúcie nasledovný:

9Er 276/09 (Ex 11266/09) proti povinnému C. V., žiadosť o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie napadla na súd 23.11.2009. Uznesením zo dňa 31.12.2009,
bolažiadosťzamietnutávčasti úrokov z omeškania. Citované uznesenienadobudloprávoplatnosť
28.1.2010 a hneď 3.2.2010 bolo vydané na zvyšok vymáhanej sumy poverenie pre súdneho exekútora.

8Er 370/09 (Ex 6919/09) proti povinnému X. V., žiadosť o vydanie poverenia bola podaná na súd
17.9.2009. Uznesením zo dňa 8.12.2009 bola žiadosť zamietnutá v časti úrokov z omeškania a
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3.2.2010. Poverenie súd vydal 1.3.2010.
12Er 351/10 (Ex 2371/10) proti povinnému C. V. bola podaná žiadosť na udelenie poverenia 26.4.2010
a poverenie bolo vydané dňa 29.4.2010.
7Er 11/10 (Ex 13974/09) proti povinnému P. N. bola podaná žiadosť o udelenie poverenia dňa 11.1.2010
a dňa 5.3.2010 bola čiastočne zamietnutá v časti úrokov z omeškania. Uznesenie sa stalo právoplatným

7.4.2010a následne 12.4.2010 súd vydal poverenie pre vykonanie exekúcie.
10 Er 110/09 (Ex 2372/09) proti povinnej I. N. bola žiadosť o poverenie podaná dňa 25.5.2009.
Uznesením zo dňa 8.12.2009 došlo k čiastočnému zamietnutiu žiadosti v časti úrokov z omeškania,pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13.2.2010. Následne dňa 2.3.2010 bolo vydané poverenie
na vykonanie exekúcie.
10 Er 59/09 (Ex 1029/09) proti povinnému D. Y. bola podaná žiadosť o udelenie poverenia dňa 6.4.2009

a dňa 26.6.2009 bola žiadosť čiastočne zamietnutá v časti úrokov z omeškania. Uznesenie sa stalo
právoplatným 22.7.2009 a poverenie súd vydal dňa 13.11.2009.
3Er 477/09 (Ex 8841/09) proti povinnej O. Y. žiadosť napadla na súd 14.10.2009. Uznesením zo dňa
29.12.2009 bola čiastočne zamietnutá v časti úrokov z omeškania a po právoplatnosti uznesenia dňa
28.1.2010 súd vydal poverenie dňa 3.2.2010.

10 Er 321/09 (Ex 8308/09) proti povinnej P. Y. bola podaná žiadosť na súd 25.9.2009. Uznesením
zo dňa 12.1.2010 bola žiadosť v časti úrokov z omeškania zamietnutá, pričom uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 2.3.2010 a hneď 5.3.2010 súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
7Er 858/2010 (Ex 14129/10) proti povinnému C. I. napadla na súd žiadosť o udelenie poverenia dňa
29.11.2010. Súd žiadosť čiastočne zamietol v časti úrokov z omeškania dňa 20.12.2010, pričom toto
uznesenie sa stalo právoplatným 19.1.2011. Hneď 24.1.2011 súd vydal aj poverenie pre vykonanie

exekúcie.
9Er 304/09 (Ex 11456/09) proti povinnému C. W. napadla žiadosť na súd dňa 26.11.2009. Uznesením
zo dňa 18.2.2010 bola čiastočne zamietnutá v časti úrokov z omeškania. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 16.3.2010 a hneď 19.3.2010 súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
9Er 218/09 (Ex 9927/09) proti povinnej N. Y. bola podaná žiadosť na súd 28.10.2009. Uznesením dňa

15.12.2009 bola čiastočne zamietnutá v časti úrokov z omeškania. Po právoplatnosti uznesenia dňa
20.1.2010 bolo vydané poverenie hneď 27.1.2010.

Súd prvého stupňa poukázal na to, že vo všetkých vyššie citovaných exekučných spisoch bol o
niekoľko dní po podaní žiadosti žiadaný rozhodcovský spis od príslušného rozhodcovského súdu, ktorý

exekučnému súdu až po niekoľkých mesiacoch zaslal príslušnú úverovú zmluvu. Konštatoval, že vo
všetkých prípadoch, ktoré sú predmetom tejto žaloby, dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti
o vydanie poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť čiastočne zamietnutá a následne po
jeho právoplatnosti vo zvyšku vydané poverenie, rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala
porušenie práva žalobcu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uviedol, že 15-dňová lehota podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku neplatí pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a
nepochybne neplatí ani v prípade, ak súd zamietol žiadosť len čiastočne. Následne súd musel počkať
za právoplatnosťou príslušného uznesenia a vo väčšine prípadov tohto konania potom vydal poverenie
v 15 dňovej lehote a teda rozhodol v zákonnej lehote. V jednej veci dokonca žalobca bola podaná zjavne

nedôvodné, keďže poverenie bolo vydané 3 dní po podaní žiadosti (12Er 351/2010).

Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal ani ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu a to existenciu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pričom súd v tomto smere sa stotožnil s argumentáciou
žalovaného a dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na

správuavymáhaniepohľadávky,pretoženepostačujelenjehotvrdenieotom,žemutietonákladyvznikli.

Ďalším výrokom rozsudku súd nepriznal žalovanej náhradu trov konania. Tento výrok súd zdôvodnil
odkazom na § 142 ods. 1 O.s.p. a tým, že nárok na náhradu trov konania by prináležal len úspešnému
žalovanému, ten si však nárok podľa § 151 O.s.p. neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že postupom súdu sa mu odňala
možnosť konať pred súdom, že v konaní došlo k vadám, k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci tým,
že súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy. Tieto odvolacie dôvody konkretizoval tým, že súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 a zákona č. 514/2003 Z. z.. V
právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného

právneho vzťahu. Súd pri svojom rozhodovaní je viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/212 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona a v znení zákona č. 412/2012 Z. z.. Súd svojím
rozhodnutím de jure a de facto aplikoval princíp prevej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej uviedol,že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna
neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však

ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty
do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Tvrdí, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má
aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lége ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že

zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležité, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,
ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho nebolo na
odvolacom pojednávaní priamo zopakované, či doplnené dokazovanie
vykonané súdom prvého stupňa. Právnym dôsledkom takéhoto preskúmavania veci je viazanosť

odvolacieho súdu v skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§213 ods. 1, 3,4,5 a § 214
ods. 2 O.s.p.). Nakoľko však rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného
vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu a na internete
(§ 156 ods.l, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi
podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov,

než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ
by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§212 ods. 1,3 O. s. p.). Po takomto preskúmaní
napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k závoru, že
odvolanie žalobcu v konečnom dôsledku nie je opodstatnené.

V prvom rade je potrebné uviesť, že nie je dôvodná odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa aplikácie
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov - ďalej len ZZS v znení účinnom od 1.1.2013 pri interpretácii
pojmu „nesprávny úradný postup". Odvolateľ v poddanom odvolaní konštatoval, že v tomto prípade súd
neprípustné „interpretoval" zákon, že ho novelizované ustanovenie „inšpirovalo".

Vo všetkých veciach spojených na spoločné konanie preskúmavaných v tomto odvolacom konaní bola
podaná žaloba na náhradu škody a nemajetkovej ujmy dňa 27.9.2012, teda predo dňom účinnosti
novely zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci č. 412/2012 Z. z.. V
súvislostistoutonovelizáciouneobsahujezákonžiadneprechodnéustanovenia.Vdôsledkutohomožno

ustanovenia uvedené v tejto novelizácie aplikovať len na konania začaté po dni 31.12.2012.

Prvostupňový súd však pri svojom rozhodovaní bol oprávnený a povinný vykladať pojem „nesprávny
úradný postup", pričom nie je vylúčené, aby sa „inšpiroval" novelizovaným znením zákona prípustnou
formou a rozsahom vyložil pôvodné znenie tohto zákonom stanoveného pojmu.

Podľa § 9 ods. 1 ZZŠ v znení účinnom do 31.12.2012, sa za nesprávny úradný postup považovalo aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, a právom chránených záujmov fyzických a právnických

osôb.

Podľa obsahu tohto pojmu mohlo ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu. „K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri
ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale aj v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom

môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo
primeraných lehôt vhodného vydania (nie však vydanie rozhodnutia samo), lebo znaky nesprávneho
úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v
stanovenej lehote"(rozsudok Najvyššieho súdu SR spisovej značky 4Cdo24/2004 zo dňa 1.1.2011).

Z toho istého rozhodnutia najvyššieho súdu je však možné zistiť, že pokiaľ „...orgány

nepostupovali v rozpore so záväznými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na ... konanie ...,
ich konanie nevykazuje znaky nesprávneho úradného postupu..."

Odvolací súd zastáva názor, že bez ohľadu na to, či konanie vo veci náhrady škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci bolo začaté pred alebo po 1.1.2013, nie je možné považovať za nesprávny úradný

postup v zmysle tohto zákona nedodržanie lehoty 15-tich dní stanovej v § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995
zbierky o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len Exekučný poriadok, pokiaľ exekučný súd
rozhodol o podanom návrhu na začatie exekúcie inak, ako vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Znamená to, že pokiaľ bol návrh na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietnutý (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), zastavená exekúcia podľa § 57
ods. 1 Exekučného poriadku alebo bolo exekučné konanie zastavené podľa § 45 zákona č. 44/2002 Z.

z. o rozhodcovskom konaní, nejde o nesprávny úradný postup pre nevydanie rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote.

Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty 15 dní uvedenej v § 44 ods. 1 Exekučného poriadku môže byť
nesprávnym úradným postupom len v prípade oneskoreného vyhovenia žiadosti exekútora exekučným

súdom. Aj v takom prípade by však muselo ísť „o zbytočný prieťah".

V tejto súvislosti možno odkázať na závery Ústavného súdu SR uvedené v nálete IV.ÚS 606/2012
zo dňa 14.12.2012. Ústavný súd tam, okrem iného, zdôraznil, že „... aj niekoľko mesačná nečinnosť
súdu nemusí zakladať práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov". Poukázal na to, že

žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším
počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu,
ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Povinnosťou súdu je organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby so čo najrýchlejšie odstránil
stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so svojím návrhom na rozhodnutie súdu.

Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, právnou a faktickou
zložitosťou prejednávanej veci, legislatívnou úpravou súdneho procesu, správaním účastníkov konania

a v konečnom dôsledku objektívnou možnosťou súdu rozhodnúť vec včas pri zachovaní poradia veci
podľa dátumu ich nápadu na súd.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom napadnutého rozsudku, že v žiadnej z vecí spojených na
spoločné konanie tvoriacich predmet tohto odvolacieho konania, neboli splnené podmienky pre záver, že

v nich došlo „k zbytočným prieťahom" spĺňajúcim podmienky nesprávneho úradného postupu. V žiadnej
z týchto spojených vecí nebola podaná sťažnosť na prieťahy predsedovi súdu a tento nekonštatoval
pri prešetrovaní, že došlo zo strany súdu k zbytočným prieťahom. Podobne v žiadnej z týchto vecí
disciplinárny súd pre zbytočne prieťahy nezistil, že by sa konajúci sudca dopustil disciplinárneho
previnenia. Takýto zbytočný prieťah preskúmavanej veci nevyplýva ani z rozhodnutia Európskeho súdu

pre ľudské práva, ani z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, v ktorej by bolo konštatované, že sa porušilo právo žalobcu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.

Ak žalobca v žalobe uviedol, že v exekučnom konaní podával písomné žiadosti o informácie o

stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym uplynutím času a požadoval nielen
oznámenie informácie o aktuálnom stave konania, ale aj konkretizovanie prekážky, ktorá bráni
rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia, tieto nie je možné považovať za sťažnosti podľa § 62 a násl. zák. č. 757/2004 Z. z..

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.9.2005, podľa tohto zákona
možno vykonať exekúcie aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých
je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná
osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, ako aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. S účinnosťou od 1.6.2011 sa to týka výslovne

aj rozhodnutí rozhodcovských súdov (z. č. 102/2011 Z. z.). Pretože rozhodcovské komisie na riešenie
pracovných sporov od roku 1991 neexistujú a právo priznané rozhodnutím takejto komisie sa premlčalo
uplynutím 10 rokov (§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka), je treba ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku vykladať podľa medzinárodného práva, ktorým sme viazaní.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm.
c/, d/ Exekučného poriadku. Táto legislatívna zmena bola zavedená do exekučného poriadku zákonom
č. 144/2010 Z. z., ktorý novelizoval (okrem iného) Exekučný poriadok a zakotvil s účinnosťou od
1.6.2010 spomínanú okolnosť, že lehota 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí

pre rozhodnutia rozhodcovských komisií a od 1.6.2011 ani pre rozhodcovské rozsudky.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je
oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto

zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z. z., ktorý v zmysle § 45
ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné

konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený
v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým
právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní) alebo

ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou okolnosťou je to, že exekučný
súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo exekučného konania aj bez
návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o rozhodcovskom konaní.

Aj keď to má pre konečné rozhodnutie v preskúmavanej veci len doplňujúci význam, je možné súhlasiť
s tým, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie uplatnenej náhrady škody
a nemajetkovej ujmy Ani jeden z tvrdených dôvodov žalobca ničím nepodložil a nepreukázal. Preto
nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným

alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu
vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné
riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Jepotrebnézdôrazniť,ženebolapreukázanáanipríčinnásúvislosťmedzipostupomsúduprvéhostupňa

v predmetnej exekučnej veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy
v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.Taktiež nijakým spôsobom žalobca nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť
spôsobená tým, že súd prvého stupňa v exekučnom konaní nerozhodol v zákonom stanovenej 15 -
dňovej lehote na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Potvrdený bol aj výrok o náhrade trov prvostupňového konania. Dotknutou osobou oprávnenou podať
odvolanie mohol byť len žalovaný, ktorý takéto odvolanie nepodal.

Úspech v odvolacom konaní mal taktiež žalovaný, preto mu v súlade s § 142 ods. 1 a § 224 ods. l
O.s.p. vzniklo právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov odvolacieho konania. Žalovanému
však žiadne odvolacie trovy nevznikli, ani nepodal návrh na náhradu takýchto trov. Preto odvolací súd
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0

(§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.