Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/398/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714203156
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6714203156.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s.r.o.,
so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zast. JUDr. Veronikou
Kubrikovou, advokátkou, Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 42 174 716, proti povinnému Z. S.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/X, XXX XX I. X., štátny občan SR, vedenej súdnym exekútorom JUDr.
Ing. Jánom Gasperom, PhD., Exekútorský úrad Rimavská Sobota, so sídlom K. Mikszátha 268, 979

01 Rimavská Sobota, pod spis. zn. EX 734/2014, o vymoženie sumy 776,08 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 18Er/139/2014-14 zo dňa 14. mája
2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 18Er/139/2014-14 zo dňa 14. mája 2014 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len Exekučný poriadok“). V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa domáha vykonania
exekúcieprotipovinnémuprevymoženiesumy776,08Eursprísl.napodkladeexekučnéhotitulu,ktorým
je rozhodcovský rozsudok sp. zn. II-B/0411/0020 vydaný dňa 10.05.2012 (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“) Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA
A MEDIAČNÁ, a.s., Bratislava (ďalej len "rozhodcovský súd"). S poukazom na ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku okresný súd aj bez návrhu účastníka konania skúmal rozhodcovskú doložku.
Poukázal na úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.02.2007 (ďalej len „Zmluva“) uzavretú medzi
oprávneným a povinným, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému spotrebiteľský úver v sume
1.327,76 Eur. Dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom
úvere, a to s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy
na predtlačenom formulári. Zobral do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej

zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej
zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Za základný právny akt ochrany spotrebiteľa označil Smernicu Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „Smernica“),
ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1.
apríla 2004 (okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení

Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník. Okrem toho uviedol, že
tento zákon novelizoval Občiansky zákonník, Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre
Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov.
Vzhľadom na to, že ide o rozhodcovskú doložku, ktorá nebola dojednaná individuálne a spôsobuje
značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, je neprijateľnou podmienkou,
ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú

mu poskytujú ustanovenia Smernice o nekalých podmienkach spotrebiteľských zmluvách a smernice
Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a právnych opatrení členskýchštátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, ďalej ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona
o spotrebiteľských úveroch. Z uvedeného dôvodu je rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, ktorá je absolútne neplatná, preto okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora na

vykonanie exekúcie.

Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie
okresného súdu. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ktorý je
právoplatný a vykonateľný, preto ho už nemožno preskúmať podľa ust. § 37 ZoRK. Zdôraznil, že

rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky, ako rozsudok všeobecného súdu, a preto je v zmysle ust.
§ 159 ods. 2 O.s.p. záväzný pre účastníkov konania, ako aj pre všetky orgány. Exekučný súd nie je
oprávnený skúmať vecnú správnosť právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, nie je oprávnený ho
rušiť, či meniť, pretože nedisponuje takou právomocou. Skúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku
pripúšťa len ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Z tohto ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi
je viazaný na plnenie, nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, pretože nie

každáskutočnosťhodnotenáakoneprijateľnápodmienkaspôsobujeajrozporplneniasdobrýmimravmi.
Odvolateľ namietol aj aplikáciu Smernice a odvodzovanie práv a povinností priamo zo Smernice. Takýto
postup označil odvolateľ za rozporný s Ústavou SR, pretože smernica je sekundárny právny akt záväzný
prejednotlivéčlenskéštátyanemožnojupoužiťvhorizontálnychvzťahochmedzisubjektmisúkromného
práva. Ďalším nedostatkom rozhodnutia okresného súdu podľa vyjadrení odvolateľa je opomenutie ust.

§ 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o bankách“), v zmysle ktorého bol oprávnený povinný ponúknuť svojim
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory
z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa
osobitného zákona. S ohľadom na tieto skutočnosti odvolateľ navrhol, aby odvolací súd napadnuté

uznesenie zmenil tak, že súdneho exekútora poverí vykonaním exekúcie alternatívne, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa §
212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214

ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu, ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený (právny predchodca- spoločnosť K. G., a.s.,
G.) a povinný uzatvorili dňa 16.02.2007 Zmluvu o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol

povinnému úver vo výške 1.327,76 Eur. Povinný sa v zmluve zaviazal poskytnutú sumu splatiť v
60- ich mesačných splátkach po 40,07 Eur. V článku 9. bod 9.2 Obchodných podmienok pre úver
(ďalej len „OPpÚ“)- „Prechodné a záverečné ustanovenia“, ktoré sú priložené k Zmluve, sa zmluvné
strany dohodli na rozhodcovskej doložke v tom znení, že akékoľvek spory medzi zmluvnými stranami
budú riešené dohodou a pre prípad, že sa nedohodnú povinný prijíma návrh oprávneného na riešenie

vzájomných sporov z predmetnej zmluvy, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., Bratislava podľa jeho základných vnútorných
predpisov. Ďalej je v rozhodcovskej doložke uvedené, že toto rozhodnutie zmluvných strán je konečné
a miestom konania bude Bratislava. Predmetná Dohoda bola podkladom pre vydanie rozhodcovského
rozsudku, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému 776,08 Eur s prísl. do troch

dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému a v napadnutom rozhodnutí označil
rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) za vydaný v rozpore so zákonom. Poukázal o.i. aj na ust. §
53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa a ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal
rozhodcovský súd, označil za neprijateľnú podmienku. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného
súdu o neplatnej rozhodcovskej doložke a nevykonateľnosti rozhodcovského rozsudku predloženého
ako exekučný titul.

Na základe námietky odvolateľa sa odvolací súd zaoberal otázkou, či Zmluva, ktorá založila záväzkový
vzťah medzi oprávneným, resp. pôvodným veriteľom a povinným je spotrebiteľskou zmluvou. Odvolací
súd poukazuje na skutočnosť, že okresný súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách v znení účinnom v čase rozhodovania vo veci. Napriek uvedenémupochybeniu odvolací súd považuje rozhodnutie okresného súdu vo veci samej za právne správne.
V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku,
ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému

subjektu. Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď
je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti, alebo povolania a vo vzťahu k
Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu
pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, vrátane
služieb na finančnom trhu, upravený v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s

ustanovením § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny
vzťah založený medzi oprávneným a povinným zmluvou, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v
danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné
a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce
sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva
o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného

zákonníka nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka,
medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje
aj odvolací súd. Odvolací súd tiež poukazuje na ustanovenie § 1 písm. a) a b) zákona o ochrane
spotrebiteľa, ktoré definuje zmluvné strany. Podľa ust. § 6 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa je
zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na

účely vyššie uvedených zákonov rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré
vykazuje zjavné znaky diskriminácie, alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku
a poskytovaní služby, prípadne ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní
dobromyseľnosti,čestnosti,zvyklostiapraxeapriktoromsavyužívanajmäomyl,lesť,vyhrážka,výrazná
nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluva dojednaná medzi oprávneným a

povinným obsahuje ustanovenia (dojednania), ktoré sú v rozpore s deklarovanými zásadami, preto, ako
je už vyššie uvedené, túto zmluvu možno nesporne považovať za typovú zmluvu podľa § 23a zákona
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, je
možné za spotrebiteľské zmluvy v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i
podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa

uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku
záväzkového vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa
ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s
ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť

dodávateľa, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť
určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa
venuje mimoriadnu pozornosť aj Európska únia, a preto aj odvolací súd poukazuje na Smernicu, ktorá je
základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa. Táto bola do slovenského právneho poriadku prebratá
zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinným od 1. apríla 2004, okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom

nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii). Okrem toho, že tento
zákon novelizoval Občiansky zákonník, Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre
Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov,
čo však neznamená, že nemožno na ňu odkazovať pri výklade vnútroštátneho práva. Táto námietka
odvolateľa je neopodstatnená, keďže okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil práve aplikáciou

vnútroštátnych prepisov, na komunitárne právo odkazuje len podporne. S ohľadom na tieto skutočnosti
odvolací súd dospel k záveru, že napriek aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka v nesprávnom
znení, okresný súd správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným, ako spotrebiteľský.

Zmluva ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje dojednanie rámcovej rozhodcovskej

doložky, ktorá je súčasťou formulárovej zmluvy, ktorej obsah povinný nielenže nemohol ovplyvniť,
ale znením rozhodcovskej doložky bola povinnému odňatá aj zákonná možnosť neprijať návrh
rozhodcovskej doložky, pretože v predtlačenom formulári zmluvy vyhotovenom oprávneným, je rovno
vyjadrený súhlas dlžníka banky, teda povinného, na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom.

Podľa ust. § 93b ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, banky a
pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.Podľaust.§93bods.2zákonaobankáchvzneníúčinnomvčaseuzavretiazmluvy,návrhrozhodcovskej
zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom

najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient
nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh
rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa
riešia postupom podľa osobitných predpisov.

Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v
zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia všeobecnej časti formulárovej
zmluvy. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú
v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný
prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čím sa povinný reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú
obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho

štátu neprijateľným javom - podmienkou. Obsah rozhodcovskej doložky bol veriteľom vopred pripravený
ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť
legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného stavu medzi poskytovateľom
úveru - oprávneným a spotrebiteľom - povinným. Odvolací súd tiež poukazuje na priložené obchodné

podmienky, ktoré mali byť podľa čl. III bod 6 zmluvy neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. S ohľadom na
skutočnosť, že priložená kópia obchodných podmienok nie je ani datovaná, ani podpísaná, súd vyjadruje
pochybnosť nad tým, či povinný mal vôbec možnosť oboznámiť sa s ich obsahom.
V súvislosti s námietkou odvolateľa, že okresný súd nie je oprávnený materiálne preskúmavať vec, o
ktorej už rozhodol rozhodcovský súd, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS

545/2010 z 10.decembra 2010, v ktorom konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom

na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom
ako takým, t.j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho
charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať
aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd
tiež poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27. januára 2007

(publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998)
a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku
zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti
je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je

exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt.

Odvolací súd považuje za podstatné aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo
1201/2009, z ktorého je zrejmé, že okresný súd postupoval správne a zákonne, keď posudzoval
charakter zmluvy a dospel k záveru, že predmetná úverová zmluva je typická adhézna zmluva o

spotrebiteľskom úvere. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením
zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinný pri jej uzatváraní vzniesol nejaké pripomienky
proti obsahu zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným, ako dodávateľom, ktorej text vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je
nečitateľný a neprehľadný, ťažko čitateľný je aj text pripojených úverových zmluvných podmienok.

Rozhodcovská doložka sa nijak neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis
spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na
prvej strane úverovej zmluvy. Oprávnený bezdôvodne vytýka okresnému súdu nesprávne skutkové
zistenia. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola
osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky

nevyváženého. Na základe toho zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok
rozhodcu, alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v
skoršom štádiu exekučného konania zamietne návrh na vydanie poverenia. Rozhodcovská doložkazačlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy podľa názoru odvolacieho súdu nebola individuálne
dojednaná, jej znenie obchádza zákon a poškodzuje práva spotrebiteľa, čo je v rozpore s dobrými
mravmi a spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53

ods. l Občianskeho zákonníka). Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože
v zmysle výkladu Smernice, ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od
počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto

konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Odvolací
súd tiež poukazuje na ust. § 39 Občianskeho zákonníka v tej súvislosti, že právny úkon, obsahom
ktorého je ustanovenie, ktoré vedie k tomu, aby zákon dodržaný nebol, je obchádzaním zákona. Ide o
vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sám o sebe nie je
zákonom zakázaný, ale jeho cieľom je dosiahnutie z hľadiska pozitívneho práva nespochybniteľného
stavu. Právny úkon obchádzajúci zákon je spravidla urobený v súlade so zákonom tak, aby bol

ním dosiahnutý výsledok právnou normou zakázaný alebo nežiadúci. V tomto prípade rozhodcovský
súd neskúmal rozhodcovskú doložku, ani zmluvu z hľadiska ochrany práv spotrebiteľa, ale plnenia z
predmetnej zmluvy priznal oprávnenému v súlade s jeho žalobou. Takto sa využitie inštitútu dojednania
rozhodcovskej doložky, ktorý je vo všeobecnosti inštitútom právom dovoleným a predvídaným, navonok
javí v súlade s pozitívnym právom. V tomto prípade však bola povinnému odopretá ochrana poskytovaná

príslušnými ustanoveniami Smernice, ako aj Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,
keď rozhodcovský súd nerešpektoval príslušné kogentné európske a vnútroštátne normy o ochrane
spotrebiteľa. Takto prostredníctvom využitia zákonom dovoleného inštitútu došlo v predmetnej veci
k dosiahnutiu výsledku právom zakázaného. Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva názor,
že dojednanie rozhodcovskej doložky je právny úkon obchádzajúci zákon, ktorý je sankcionovaný

absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.
Podľa ust. § 4 ods. 1 a 2 ZoRK, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou

iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a
označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že základnou zákonnou podmienkou pre konštatovanie existencie
rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky a vyslovenie jej platnosti je jej písomná forma,
resp. rozhodcovská zmluva musí byť obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, alebo

vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom, alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Kľúčovým v danom prípade je reštriktívny výklad ustanovenia § 4 ods. 2 druhá veta Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktorý stanovuje osobitnú definíciu písomnej formy rozhodcovskej doložky, popri
ktorej sa nepoužije všeobecná občianskoprávna definícia.

V prípade, ak sa rozhodcovská doložka nenachádza priamo v zmluve uzavretej medzi účastníkmi,
resp. bez jednoznačnej zmienky v hlavnej zmluve, ale len vo vopred pripravených všeobecných
podmienkach dodávateľa bez toho, aby bola samostatne verifikovaná podpisom žiadateľa o uzatvorenie
zmluvy, nemožno mať za to, že „rozhodcovská zmluva (doložka) je obsiahnutá v dokumente

podpísanom zmluvnými stranami“ (§ 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní). Zákonná úprava formy
rozhodcovskej zmluvy je striktná vzhľadom na jej význam pre účastníkov zmluvy. Ak by totiž bolo
úmyslom zákonodarcu mať za platne uzavretú aj rozhodcovskú doložku „uzavretú“ vo všeobecných
obchodných podmienkach (odkaz v hlavnej zmluve na rozhodcovskú doložku vo všeobecných
obchodných podmienkach), bol by to uzákonil, resp. aspoň uviedol v dôvodovej správe. Na tomto závere

v danom prípade nemení nič ani odkaz na Všeobecné obchodné podmienky v Zmluve, v zmysle
ktorého povinný deklaroval, že ich berie na vedomie. V danej veci treba ešte zdôrazniť, že zmluva medzi
právnym predchodcom oprávneného a povinným neobsahuje ani jednoznačný a zrozumiteľný odkaz na
Všeobecné obchodné podmienky, od ktorých rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc.

Všeobecné obchodné podmienky, a teda ani rozhodcovská doložka neboli technicky spojené so
Zmluvou, ale aj bez ohľadu na túto skutočnosť nemožno z uvedenej formy vyvodiť jasný záver, že prílohy
kZmluve,naktoréodkazuječiužsamotnáZmluvaaleboustanoveniaVOP, obsahujúnepochybnýprejav
vôle účastníkov Zmluvy, že sú s ňou riadne oboznámení a súhlasia s jej znením a obsahom. Zmluvnéstrany musia byť pri podpise návrhu zmluvy riadne oboznámené nielen so Zmluvou, ale aj všetkými
obchodnými podmienkami a inými prílohami Zmluvy. Z predložených dokladov však nevyplýva, že by
predložené VOP boli platné v čase uzavretia Zmluvy, nakoľko to nie je možné vyvodiť z nedatovaného a

nepodpísaného dokumentu. (viď. Uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011). Úprava formy
rozhodcovskej zmluvy v ust. § 4 ZoRK je prísne striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna
podmienka v danom prípade nebola dodržaná.

V danom prípade rozhodcovská doložka nie je platne uzavretá v dôsledku nedodržania zákonnom

predpísanej písomnej formy. Nebol potom dôvod, aby exekučný súd skúmal jej obsah z toho hľadiska,
či táto podmienka spotrebiteľskej zmluvy sa prieči dobrým mravom, resp. či je neprijateľná v zmysle
ochrany spotrebiteľa.

Záverom ešte odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolateľ v podanom odvolaní poukazuje
na odlišnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že

rozhodovacia prax je odlišná v závislosti od formy rozhodcovskej doložky, či rozhodcovskej zmluvy.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako
vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.