Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 22, 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/364/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226183
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Hvizdoš
ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112226183.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudcom Mgr. Petrom Hvizdošom v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa proti odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody 175 Eur a nemajetkovej ujmy
663,84 Eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín. Navrhovateľ
v návrhu uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt navrhol
písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku
zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu oprávnený navrhol vykonať pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3010183 uzavretej
s dlžníkom N. W., nar. X.X.XXXX. Návrh na vykonanie exekúcie súdny exekútor zaevidoval pod
spis. zn. EX 16225/2011. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor predložil návrh
na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu
t.j. Okresnému súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný
súd udelil exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie pod č. 5309/017882. Navrhovateľ spísal dňa
2.9.2010 návrh na zmenu súdneho exekútora a podal tento návrh exekučnému súdu podľa Exekučného
poriadku. Návrh na zmenu exekútora mal všetky formálne a materiálne podmienky podľa Exekučného
poriadku a O.s.p., no exekučný súd o návrhu nerozhodol v zákonom stanovenej lehote 30 dní od
doručenia návrhu na zmenu exekútora podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku účinného od 1.9.2005,
resp. podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného od 1.12.2006. Exekučný súd napriek tomu,
že exekučná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný
k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu v zákonom stanovenej lehote, čím porušil zákon.
Navrhovateľ zároveň tvrdil, že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie
súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené
medzi oprávneným - navrhovateľom a povinným pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla
neplnením záväzku povinného vyplývajúceho z uvedenej zmluvy o úvere. Opísaný postup exekučného
súdu preto hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 7, resp. § 44

ods. 8 Exekučného poriadku. Navrhovateľ tiež uviedol, že nečinnosť exekučného okresného súdu nie je
ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré
mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I. ÚS 13/05).
Navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia
jeho práv a spôsobenej škody, po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 22.9.2011 o zmene
súdneho exekútora.

Navrhovateľovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Navrhovateľ
vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému
sumu 40,- Eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom 50 Eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- Eur. Celkovo
vynaložil navrhovateľ vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky výlučne vplyvom nesústredenej
činnosti exekučného súdu márne sumu 175,- Eur. Táto suma by nezaťažila navrhovateľa, ak by
exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora by dodržal zákonom
stanovenú dobu. Ďalej poukázal navrhovateľ na skutočnosť, že návrh na zmenu exekútora podal preto,
lebo stratil dôveru k pôvodnému súdnemu exekútorovi vzhľadom na jeho neefektívne a neúčinné
postupy, ktoré nesmerovali k riadnej a včasnej ochrane oprávnených záujmov navrhovateľa, ktorý mal
odôvodniteľné podozrenie vzniku škody na jeho strane. Keďže exekučný súd ostal po podaní návrhu
na zmenu exekútora nečinný, musel navrhovateľ za účelom udržania bonity jeho pohľadávky a jej
zabezpečenia usmerňovať exekútora a ďalšie účastné orgány, čo si vyžiadalo aktívnu systémovú správu
pohľadávky navrhovateľom.

Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení
s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods. l Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu
je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za
následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že nastanú účinky
predpokladané ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom súdu dôjde k zmene
exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu pohľadávky navrhovateľa. Nesprávny
úradný postup vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa rizikám, akými je skutočnosť, že neskorým
ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom mohlo dôjsť k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného. Náhradu
nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných
práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež
uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich
orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti;
b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane
jeho majiteľov;

c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal navrhovateľ pre možnú analógiu z
doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je
spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j.
cca 663,88 Eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia navrhovateľ
poukázal na viaceré rozhodnutia ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,
za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu) sumu 663,84 Eur za 385 dní, počas ktorých bol exekučný súd bezdôvodne nečinný.
Navrhovateľ vypočítal nárok alikvotným pomerom 55,32 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu teda 660,-
Eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,32 Eur za mesiac. Navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust.
§ 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie
jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhovateľ požadoval, aby súd medzitýmnym rozsudkom v zmysle
ust. § 152 ods. 2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci tak, že odporca je zodpovedný za
škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože
tento nerozhodol o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom
pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho z uvedenej zmluvy o
úvere menovaným dlžníkom (povinným), v zákonom stanovenej 30dňovej lehote, a následne, aby súd
rozsudkom rozhodol tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi majetkovú škodu a nemajetkovú
ujmu v požadovaných sumách, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Okresný súd rozsudkom č.k. 27C 364/2012-26 zo dňa 7.6.2013 návrh zamietol, odporcovi nepriznal
náhradu trov konania. Súd rozhodol na základe listinných dôkazov, navrhnutých navrhovateľom a
zistil, že neboli splnené všetky podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Zároveň z exekučného spisu vyplynulo, že navrhovateľ navrhol zmenu exekútora
dňa 6.9.2010, exekučný súd o tomto návrhu rozhodol dňa 22.9.2011, a teda nebolo pravdivé tvrdenie
navrhovateľa, že omeškanie v rozhodnutí predstavovalo viac ako 385 dní. Rozsudok súd vyhlásil verejne
bez nariadenia pojednávania podľa § 115a ods. 2, 200ea O.s.p., keďže ide o drobný spor, pričom
v zákonnej lehote vyvesil na úradnej tabuli súdu oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia
rozsudku.

Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 4Co/595/2013-48 zo dňa
24.7.2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že okresný
súd podľa názoru krajského súdu odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom tým, že vo veci
nenariadil pojednávanie, nedal navrhovateľovi možnosť reagovať na rozpory v ním tvrdenom skutkovom
stave uvedenom v návrhu čo do trvania omeškania v rozhodovaní exekučného súdu a stave zistenom
z dôkazu navrhnutého navrhovateľom - exekučného spisu. Krajský súd uložil okresnému súdu, aby vo
veci nariadil pojednávanie a na základe vykonaného dokazovania opätovne rozhodol.

Odporca sa k návrhu vyjadril elektronickým podaním zo dňa 21.10.2014. V ňom žiadal návrh v
celom rozsahu zamietnuť, uplatnil nárok na náhradu trov konania. Navrhovateľ nepreukázal splnenie
základných zákonných podmienok potrebných na priznanie náhrady škody podľa Zákona č. 514/2003
Z.z. Poukázal na nedostatky žaloby, resp. jej zmätočnosť, taktiež nie sú uvedené spisové značky
príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátumy
doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa odporca
dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti celú dôkaznú
povinnosť prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Nie je pravdou, že navrhovateľ
nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných konaní, pretože mu boli doručené
uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora. Neoznačenie spisovej značky, v ktorom malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí), bolo
jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie ústavných

práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. II. ÚS 211/2012, IV. ÚS 366/2012, IV. ÚS 374/2012).
Navrhovateľ v danom prípade neoznačil titul nároku na náhradu škody, pričom namieta "nezákonné
konanie" v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote,
ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Čo sa týka prieťahov, navrhovateľ
neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu, t.j. či využil možnosť podania
sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné prieťahy v konkrétnom konaní, resp. možnosť podania ústavnej
sťažnosti. Odporca poukázal na to, že návrh bol podaný na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná
lehota na predbežné prerokovanie písomného nároku na náhradu škody, stanovená v § 16 ods. 1
Zákona č. 514/2003 Z.z., keď poškodený má právo domáhať sa náhrady škody až po uplynutí týchto
6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nárokov na
náhradu škody boli doručené odporcovi dňa 23.04.2012), preto je nárok na súde predčasne uplatnený.
Zákon č. 514/2003 Z.z. stanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom splnené musia byť všetky tri podmienky súčasne
(kumulatívne). Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom
porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odporca poukazuje na
ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v znení Zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne
uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu,
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, pričom navrhovateľ dosiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto
ustanovení, nepredložil. Ďalej sa odporca vyjadril k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu v
dôsledku nerozhodnutia exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 15 dní od doručenia.
Odporca poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že pri
posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave
alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné
prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať
len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto
prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00). V zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudského práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Žalobkyňa si ale vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných
prieťahov nesplnila povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania, a teda žalovaná nepovažuje
existenciu prieťahov za preukázanú. Zároveň tiež otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR v súlade so svojou ustálenou judikatúrou. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných
súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, keď by
mohla nastať aj situácia, že postup súdu vyššieho stupňa by bol preskúmavaný súdom nižšieho stupňa.
S poukazom na právnu úpravu žalovaná uviedla, že možno preto uzavrieť, že súd konajúci o náhrade
škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom
konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. V tejto
súvislosti odporca dal do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012 sp. zn. I. ÚS
476/2012, ktorým ústavný súd rozhodoval o sťažnostiach navrhovateľky a konštatoval, že o zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol
posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05). Ústavný súd zastáva názor, že
doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo
možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených
okresným súdom zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. práva podľa § 6 ods. 1 dohovoru takým spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03). Navrhovateľ sa okrem iného domáha náhrady materiálnej
škody v paušálnej sume 175,00 Eur. Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Navrhovateľ doposiaľ neuniesol
bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň
odporca zastáva názor, že navrhovateľom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať
ani za zmenšenie majetku poškodeného (skutočnú škodu), ani za ušlý majetkový prospech, a teda
logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. Požadovať paušálne
sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové, nakoľko spoločnosť
poskytujúca spotrebiteľské úvery k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém,
ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Navrhovateľ si zároveň uplatňuje neprimerané čiastky
za administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, najmä s ohľadom na
to, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí sa mohol hospodárnejšie vykonať aj elektronicky. Od
povinnosti riadne škodu preukázať navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti
pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných
informácií, ktorými odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Navrhovateľ sa domáha aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 663,88 Eur (na rok) podľa toho, ako
dlho trvalo domnelé omeškanie. Odporca má za to, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je
automatické a podlieha podrobnému preskúmaniu prípadu zo strany ústavného súdu. Každé prípadové
okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 Eur je nesprávna úvaha. Navyše pri
rozhodovaní ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade
ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ďalej odporca poznamenal, že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/675/2011). Navrhovateľ uviedol aj zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a tiež nespresnil, v čom a ako situácia
ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Navrhovateľ zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať aj to, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením. Uvedené zo žaloby nevyplýva, a preto odporca nemá za preukázaný
ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Odporca
poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2, ods. 3 Zákona č. 514/2003
Z.z., pričom so zohľadnením týchto ustanovení nie je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy
ani za situácie, ak by boli inak splnené predpoklady zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je
možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a
to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti navrhovateľa. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci
zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv
spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti
odporca poukázal na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/
RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska
komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenského
združenia na ochranu spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky, súvisiace najmä s
nákladmi na úver vo výške takmer 100%, ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie zmluvy o
úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. Navrhovateľ je vnímaný verejnosťou
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje
odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak si uplatňuje náhradu škody voči štátu, ktorá mala
vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Na záver odporca uviedol,
že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to, že by činnosťou
súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik
ani výšku majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Navrhovateľ si stav, v ktorom sa ocitol, zavinil sám, spôsobom

vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a je zrejmé, že si uplatňuje
ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody, alebo nemajetkovej
ujmy.

Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 22.10.2014. Účastníci boli na pojednávanie riadne a včas
predvolaní, no nezúčastnili sa ho. Navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, e-
mailom zo dňa 17.10.2014 zaslal súdu návrh na zrušenie pojednávania a zároveň navrhol prerušiť
konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o sťažnosti navrhovateľa proti rozhodnutiu
Krajského súdu v Trenčíne, ktorým nevyslovil zaujatosť sudcu. Súd návrh navrhovateľa na prerušenie
konania uznesením na pojednávaní dňa 22.10.2014 zamietol. Návrh na prerušenie konania, ktorému
nebolo vyhovené, nie je sám o sebe dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania podľa § 119
ods. 1 O.s.p. O termíne pojednávania mal navrhovateľ vedomosť od 12.9.2014, kedy mu bolo
doručené predvolanie. Skutočnosť, že súd doručenie ústavnej sťažnosti nepovažuje za dôležitý dôvod
na odročenie pojednávania, musela byť navrhovateľovi zrejmá, pretože súd mu podľa § 119 ods.
4 O.s.p. neoznámil, že pojednávanie odročí. Spolu s predvolaním na pojednávanie bolo doručené
navrhovateľovi poučenie o procesných právach a povinnostiach vrátane poučenia o možnosti prejednať
vec v neprítomnosti účastníka podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ teda mal reálnu možnosť
zúčastniť sa pojednávania, na ktorom bolo vykonané dokazovanie v zmysle zásady priamosti a ústnosti.
Odporca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil hospodárnosťou konania, nežiadal o odročenie
pojednávania. Z uvedených dôvodov súd podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v
neprítomnosti účastníkov.

Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci skutkový stav:

Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 59Er 316/2006 súd zistil, že dňa 27.1.2006 doručil navrhovateľ
v procesnom postavení oprávneného súdnemu exekútorovi Bc. Ivone Babuškovej, Exekútorsky úrad v
Novom Meste nad Váhom návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému N. W., nar. X.X.XXXX za účelom
vymoženia peňažnej pohľadávky, a to na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Okresného
súdu Bratislava III č.k. 25Cb/165/2003-38 zo dňa 7.10.2004, z obsahu ktorého vyplýva, že peňažné
plnenie bolo priznané na základe zmluvy o úvere č. 3010183. Súdny exekútor Bc. Ivona Babušková
zaevidovala návrh pod spis. zn. EX 152/2006.

Súdna exekútorka Bc. Ivona Babušková doručila Okresnému súdu Bratislava III dňa 1.2.2006 žiadosť
o udelenie poverenia, pričom Okresný súd Bratislava III postúpil vec z dôvodu miestnej príslušnosti
Okresnému súdu Trenčín , kde bola zaevidovaná pod spis. zn. 59Er 316/2006.

Okresný súd Trenčín dňa 22.6.2006 vydal poverenie č. 5309 017882 na vykonanie exekúcie na
vymoženie v zmysle žiadosti súdnej exekútorky a návrhu oprávneného.

Dňa 6.9.2010 navrhovateľ doručil Okresnému súdu Trenčín v exekučnej veci 59Er 316/2006 návrh na
zmenu súdneho exekútora a za nového exekútora navrhol JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad
Bratislava. Návrh na zmenu exekútora bol podaný elektronickými prostriedkami, neobsahoval označenie
spisovej značky, pod ktorou sa konanie viedlo pred exekučným súdom.

Okresný súd Trenčín o návrhu na zmenu exekútora rozhodol uznesením č.k. 59Er 316/2006-18 zo dňa
22.9.2011, ktorým návrhu na zmenu súdneho exekútora vyhovel.

V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o
podanom návrhu na zmenu súdneho exekútora ako ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní
adresovaná predsedovi okresného súdu.

Navrhovateľ doručil na správu tunajšieho súdu v jednom vyhotovení znalecký posudok č. 1/2014
vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave dňa 17.1.2014, ktorý bol
zaevidovaný pod Spr 703/2014 a z priloženého sprievodného listu navrhovateľa vyplýva, že žiada, aby
bol tento dôkaz zohľadnený súdom pri rozhodovaní o uplatnenom nároku. Ak účastník nedoručí podanie
obsahujúce procesný návrh priamo k spisovej značke, pod ktorou sa súdne konanie o jeho nároku
vedie, súd nie je povinný zisťovať, aké podania účastníka sa nachádzajú v spisoch súdnej správy,
pokiaľ na to neodkáže účastník v niektorom z jeho podaní v prejednávanej veci. V súdnom spise nie je

žiadne podanie od navrhovateľa, v ktorom by navrhovateľ odkázal na uvedené Spr 703/2014, za účelom
vykonania tohto dôkazu. Napriek tomu, že navrhovateľ takto nepostupoval, súd dôkaz z opatrnosti
vykonal. Zo znaleckého posudku zistil, že znalec vyčíslil majetkovú škodu v každom konkrétnom
individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu o zmene súdneho exekútora minimálne na 31,68
Eur, z čoho pripadá na mzdové náklady 5,07 eur, náklady na tlač 5,31 eur, náklady na úpravu
informačného systému 13,86 Eur, náklady na poštovné 3,01 Eur, náklady na telekomunikačné služby
4,43 Eur.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 /ďalej len zákon č. 514/2003
Z.z./ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení.

Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v návrhu zistil, že tento si uplatňuje náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Trenčín. Nesprávneho úradného postupu sa mal uvedený okresný súd dopustiť tým, že o návrhu
navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonnej lehote. V zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniká, ak sú
splnené súčasne tieto podmienky: 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na zmenu
súdneho exekútora, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou. Súd skúma zákonom stanovené predpoklady zodpovednosti za škodu a v prípade
nesplnenia čo i len jedného z predpokladov, nemožno konštatovať zodpovednosť štátu za škodu. Súd
na vec aplikoval ustanovenia citovaného zákona v znení účinnom v čase navrhovateľom tvrdeného
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu /obdobie od podania návrhu na zmenu exekútora
na exekučný súd do rozhodnutia o ňom/, počas ktorého obdobia mala navrhovateľovi vzniknúť škoda.
Zákon č. 514/2003 Z.z. v § 9 ods. 1 považuje za nesprávny úradný postup aj porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov. Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku účinného od 1.9.2005 Oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o vzniku prieťahov v konaní navrhovateľ navrhol pripojenie
súdneho spisu exekučného súdu založeného pre exekučné konanie, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu. Súd vlastným šetrením zistil, že ide o spis Okresného súdu Trenčín sp. zn.
59Er 316/2006. Vychádzal z toho, že navrhovateľ uviedol v návrhu na náhradu škody meno, dátum
narodenia dlžníka, číslo zmluvy o úvere a číslo poverenia exekučného súdu, ktoré zodpovedajú údajom z
exekučného spisu Okresného súdu Trenčín 59Er 316/2006, vedenom u exekútora Bc. Ivony Babuškovej
pod spis. zn. EX 152/2006; tvrdenie navrhovateľa, že súdna exekútorka pôvodne poverená exekučným
súdom, pridelila jeho návrhu na vykonanie exekúcie spisovú značku EX 16225/2011 nemôže byť
pravdivé, pretože návrh na zmenu exekútora bol podaný už predtým, a to v roku 2010.

Z uvedeného exekučného spisu bolo preukázané, že dňa 6.9.2010 bol na tunajší exekučný súd doručený
návrh navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora, o ktorom exekučný súd rozhodol dňa 22.9.2011, t.j.
351 dní po uplynutí zákonnej 30 dňovej lehoty. Zákonná lehota teda nebola dodržaná, čo súd kvalifikoval
ako nesprávny úradný postup.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho
návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, súd považuje za potrebné
uviesť, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý
má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd
poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04), podľa ktorej
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného
súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem "zbytočné prieťahy"
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým
materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako "zbytočné prieťahy" v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Z rozhodovacej činnosti súdu bolo zistené, že navrhovateľ na tunajšom exekučnom súde inicioval
veľké množstvo exekučných konaní a podal veľké množstvo návrhov na zmenu exekútora. V tejto
súvislosti je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 zo
dňa 10.7.2013, podľa ktorého ani niekoľkomesačné oneskorenie pri rozhodovaní exekučného súdu o
procesnom návrhu oprávneného neznamená porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Podľa Ústavného súdu SR totiž v prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v
stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom
ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť je
teda potrebné zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorej súd koná a kritériá
správania žalobkyne ako účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo
k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS
74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3) a význam veci
pre účastníka (4). In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria
faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky,
ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania
sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým
množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú
zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi
žalobkyne, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu

bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred
dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu.

V zmysle uvedených právnych záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky nedodržanie zákonnej
lehoty stanovenej na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora neznamená automaticky zbytočné
prieťahy v súdnom konaní porušujúce či už Ústavu SR alebo Dohovor o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že postupom
exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v nečinnosti exekučného
súdu alebo zbytočných prieťahoch.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Za skutočnú škodu
treba považovať ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného v podobe trvalého zmenšenia
jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peňažného. Ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, prípadne nerozmnoženie
majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať pri pravidelnom behu vecí, nebyť
škodovej udalosti. Navrhovateľ v návrhu vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné
náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Ide o
náklady, ktoré mal navrhovateľ vynaložiť výlučne v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,- Eur, na udržiavanie
a správu informačného systému v sume 40,- Eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom 50 Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde v sume 15 Eur. Navrhovateľ nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú skutočnú škodu
alebo ušlý zisk a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd má z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť,
že uvádzané náklady v celkovej výške 175 Eur, prípadne vo výške 125 Eur /po odčítaní 50 eur za
komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom/ uplatnil navrhovateľ aj v iných návrhoch o náhradu škody
proti odporcovi v skutkovo obdobných veciach podaných na tunajší súd, a teda ich určil ako paušálne
náklady, pričom v návrhoch uvádzal, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie
reálnych vecných nákladov, z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými
ťažkosťami, hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných
výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca s tým, že vyčíslenie
vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva
a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a
obchodné zmluvy. V znaleckom posudku č. 1/2014 je vyčíslená škoda na sumu 31,68 Eur na každé
súdne konanie, v ktorom sa súd oneskoril s rozhodnutím o návrhu na zmenu exekútora. Uvedená
suma sa má skladať zo mzdových nákladov 5,07 eur, nákladov na tlač 5,31 eur, nákladov na
úpravu informačného systému 13,86 Eur, nákladov na poštovné 3,01 Eur, náklady na telekomunikačné
služby. Navrhovateľ však nijako nepreukázal, že v súvislosti s rozhodovaním o zmene exekútora v
predmetnom exekučnom konaní navrhovateľovi naozaj vznikla škoda v takejto výške. Ani z dôkazu,
navrhnutého zo strany navrhovateľa t.j. exekučného spisu nevyplýva vznik tvrdených nákladov na tlač,
poštovné, na telekomunikačné služby, keďže v exekučnom spise nie sú žiadne písomné urgencie
navrhovateľa, ani úradné záznamy o telefonických urgenciách. Súdu je zároveň z jeho rozhodovacej
činnosti známe, že navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu
zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha, a na túto činnosť nepochybne potrebuje
informačný systém. Takýto systém musel navrhovateľ využívať nielen počas obdobia od podania návrhu
na zmenu exekútora do rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu, ale aj pred týmto obdobím a
po ňom a to nielen na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých
pohľadávok, ktoré neboli exekučne vymáhané. Preto mzdové náklady, náklady na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného
systému musel navrhovateľ vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o návrhu na zmenu exekútora
rozhodol v zákonnej lehote. V tomto smere navrhovateľ netvrdil o aké pracovné výkony, v súvislosti s
ktorými malo dôjsť k vzniku škody, ide, aké náklady na udržiavanie a správu informačného systému mu
mali vzniknúť v období od uplynutia lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora až do vydania
rozhodnutia o zmene súdneho exekútora, keď malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu súdu, ktoré
by inak neboli vznikli, ak by súd rozhodol v zákonnej lehote, k akej komunikácii s pôvodným súdnym
exekútorom došlo počas obdobia od uplynutia lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora až

do vydania rozhodnutia o zmene súdneho exekútora, aké urgencie (či už elektronické, listové alebo
telefonické) boli zo strany navrhovateľa resp. jeho zamestnancov exekučnému súdu zaslané. Súd
potom musel konštatovať, že navrhovateľ neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia
ohľadom prípadného vzniku škody.

V danom prípade nebola splnená ani podmienka príčinnej súvislosti medzi postupom exekučného súdu
a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku.
Pokiaľ by aj navrhovateľ preukázateľne zdokladoval náklady na udržiavanie a správu informačného
systému a iné náklady, ktoré tvrdil, že mu vznikli a označil ich za škodu, nepreukázal by ich spojitosť
s nedodržaním lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora, t.j. žeby mu náklady
nevznikli aj za situácie, ak by bola zákonná lehota dodržaná, keďže pohľadávka bola exekučne
vymáhaná. Nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd ale samotný povinný
tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie.

Navrhovateľ nepreukázal ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z.
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V žalobe totiž vychádzal len z predpokladov, nepredložil
žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla,
vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, neozrejmil závažnosť ujmy, závažnosť
následkov. Je tiež nepochybné, že navrhovateľ naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Súd
zdôrazňuje, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie a pod. sú irelevantné v
predmetnom konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 30Cdo 675/2011). Navrhovateľ ako podnikateľský subjekt uzatvára obdobné zmluvy s množstvom
dlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako nebankový
subjekt poskytol, ako i výška zmluvných úrokov, pokút a pod. Príjmy navrhovateľa z týchto úverov
v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať veľký
ekonomický dopad na navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Súd tiež nezistil, že by v danej exekučnej
veci navrhovateľ chcel zvrátiť ten stav, v ktorom pociťoval neistotu, frustráciu a pod.

Pretože okrem nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nerozhodnutí o návrhu na zmene
súdneho exekútora v zákonnej lehote neboli preukázané ostatné zákonné predpoklady vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z., súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval navrhovateľ,
nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v peniazoch a jeho návrh ako
nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol súd pri vyhlásení rozsudku tak, že navrhovateľa zaviazal zaplatiť
odporcovi náhradu trov konania v sume, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku a to
podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého má v konaní úspešný účastník právo na náhradu účelne
vynaložených trov konania proti účastníkovi, ktorý v konaní úspech nemal. Keďže však odporca do troch
pracovných dní od vyhlásenia rozsudku svoje trovy konania nevyčíslil a zo spisu mu žiadne trovy konania
nevyplývajú, súd podľa § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov
konania odporcovi vo vyhlásenom rozsudku a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne v 2 vyhotoveniach.

Podľa § 42 ods. 3 O.s.p. musí byť z podaného odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným
počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.