Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 17, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/149/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226172
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226172.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 17. októbra 2014, č.k. 27C/363/2012-136, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 175,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu 995,76
Eur z titulu nemajetkovej ujmy a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal
z vykonaného dokazovania za preukázané, že dňa 20.09.2010 navrhovateľ doručil Okresnému súdu
Trenčín v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 49Er 58/2007 návrh na zmenu súdneho exekútora a dňa
07.10.2010 bol návrh na zmenu exekútora postúpený Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom ako

súdu príslušnému na konanie v predmetnej exekučnej veci, ktorej bolo pridelená sp. zn. 1Er 1936/2008.
Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 1Er 1936/2008-20 zo dňa 15.03.2012
bola exekúcia zastavená podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní pre rozpor s dobrými mravmi. Navrhovateľ sa
proti citovanému uzneseniu o zastavení exekúcie odvolal a Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k.
17CoE/27/2013-47 zo dňa 26.03.2013 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. Súd prvého

stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil poukázaním na ust. § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku účinného od 01.12.2006, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods.
1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), ako aj ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Z exekučného spisu Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 1Er 1936/2008 mal preukázané, že exekučný súd nerozhodol
o návrhu na zmenu exekútora, pretože uznesením zo dňa 15.03.2012 exekúciu zastavil z dôvodu, že

rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej neplatnej rozhodcovskej doložky, nepovažoval
za spôsobilý exekučný titul. Návrh na zmenu exekútora tak podľa jeho názoru stratil svoje opodstatnenie
už dňa 15.03.2012, kedy exekučný súd za použitia ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní exekúciu zastavil. Mal za to, že zákonná
lehota na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora nebola dodržaná z dôvodu, že exekučný súd po
preskúmaní rozhodcovského rozsudku, jeho súladu s právnymi predpismi regulujúcimi ochranu práv

spotrebiteľov, ktoré preskúmanie musí exekučný súd vykonať v každom štádiu exekučného konania,
zistil, že celé plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v rozpore s dobrými mravmi. Považovalza potrebné uviesť, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný
súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb.
Napriek tomu poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04),

podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup
všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy. Z rozhodovacej činnosti súdu zistil, že navrhovateľ na exekučnom súde inicioval
veľké množstvo exekučných konaní a podal veľké množstvo návrhov na zmenu exekútora, v súvislosti
s čím považoval za potrebné poukázať aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012

zo dňa 10.07.2013, podľa ktorého ani niekoľkomesačné oneskorenie pri rozhodovaní exekučného súdu
o procesnom návrhu oprávneného neznamená porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Dospel tak k záveru, že nedodržanie zákonnej lehoty stanovenej na rozhodnutie o návrhu
na zmenu exekútora neznamená automaticky zbytočné prieťahy v súdnom konaní porušujúce či už
Ústavu SR alebo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom s poukazom na
všetky uvedené skutočnosti zastával názor, že postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu

úradnému postupu spočívajúcom v nečinnosti exekučného súdu alebo zbytočných prieťahoch. Ďalej
uviedol, že navrhovateľ nekonkretizoval, či náklady uplatňované z titulu náhrady škody predstavujú
skutočnú škodu alebo ušlý zisk a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Z vlastnej rozhodovacej činnosti
disponoval vedomosťou, že uvádzané náklady v celkovej výške 175,- Eur, prípadne vo výške 125,- Eur /
po odčítaní 50 eur za komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom/ uplatnil navrhovateľ aj v iných

návrhoch o náhradu škody proti odporcovi v skutkovo obdobných veciach podaných na súd prvého
stupňa, a teda ich určil ako paušálne náklady, pričom v návrhoch uvádzal, že výška hmotnej škody
je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, z dôvodu, že presnú škodu by bolo
možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Rovnako poukázal na to, že v znaleckom posudku č.
1/2014 je vyčíslená škoda na sumu 31,68 Eur na každé súdne konanie, v ktorom sa súd oneskoril s

rozhodnutím o návrhu na zmenu exekútora, pričom uvedená suma sa má skladať zo mzdových nákladov
5,07 Eur, nákladov na tlač 5,31 Eur, nákladov na úpravu informačného systému 13,86 Eur, nákladov
na poštovné 3,01 Eur, nákladov na telekomunikačné služby. Navrhovateľ však podľa jeho názoru nijako
nepreukázal, že v súvislosti s rozhodovaním o zmene exekútora mu v predmetnom exekučnom konaní
naozaj vznikla škoda v takejto výške. Nepredložil žiadne písomné urgencie, ani výpisy o telefonických

urgenciách,zktorýchbyvyplývalvzniktvrdenýchnákladovnatlač,poštovné,natelekomunikačnéslužby
a zároveň mu bolo z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou,
ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha, a
na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém. Preto konštatoval, že takýto systém musel
navrhovateľ využívať nielen počas obdobia od podania návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia

exekučného súdu o tomto návrhu, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to nielen na správu a
vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok, ktoré neboli exekučne
vymáhané. Preto mzdové náklady, náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ vynaložiť aj
vtedy, ak by exekučný súd o návrhu na zmenu exekútora rozhodol v zákonnej lehote. Ďalej uviedol, že

navrhovateľ netvrdil o aké pracovné výkony, v súvislosti s ktorými malo dôjsť k vzniku škody, ide, aké
náklady na udržiavanie a správu informačného systému mu mali vzniknúť v období od uplynutia lehoty
na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora až do vydania rozhodnutia o zmene súdneho exekútora,
keď malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu súdu, ktoré by inak neboli vznikli, ak by súd rozhodol v
zákonnej lehote, k akej komunikácii s pôvodným súdnym exekútorom došlo počas obdobia od uplynutia

lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora až do vydania rozhodnutia o zmene súdneho
exekútora, aké urgencie (či už elektronické, listové alebo telefonické) boli zo strany navrhovateľa
resp. jeho zamestnancov exekučnému súdu zaslané. Na základe uvedeného musel konštatovať, že
navrhovateľ neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia ohľadom prípadného vzniku
škody. V danom prípade nepovažoval za splnenú ani podmienka príčinnej súvislosti medzi postupom

exekučného súdu a tvrdenou škodou dôvodiac, že pokiaľ by aj navrhovateľ preukázateľne zdokladoval
náklady na udržiavanie a správu informačného systému a iné náklady, ktoré tvrdil, že mu vznikli a
označil ich za škodu, nepreukázal by ich spojitosť s nedodržaním lehoty na rozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora, t.j. žeby mu náklady nevznikli aj za situácie, ak by bola zákonná lehota
dodržaná,keďžepohľadávkabolaexekučnevymáhaná.Nazáverzdôraznil,ženavrhovateľnepreukázal

ani splnenie zákonných podmienok podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď v návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy,
ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom na subjekt
navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, neozrejmil závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Mal zato, že príjmy navrhovateľa dosahované z poskytovania úverov v porovnaní s občasným neúspechom
v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na navrhovateľa a
jeho ďalšiu existenciu a rovnako nezistil, že by v danej exekučnej veci navrhovateľ chcel zvrátiť ten

stav, v ktorom pociťoval neistotu, frustráciu a pod. Pretože okrem nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v nerozhodnutí o návrhu na zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote nemal za
preukázané ostatné zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., nerozhodoval o základe veci medzitýmnym
rozsudkom a nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v peniazoch, keď jeho

návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 151 ods.
1 a 2 O.s.p. a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v

konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli

uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania

vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa
týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil
s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané

lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam

protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa

k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejevodôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,
či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ
dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými

listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku

vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, ženáklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania

predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá.
Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva,

ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky.
Poukázal na to, že znalecký posudok preložil až po roku a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti
jeho vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom, že určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je
zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov.
Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol pritom navrhovateľ nútený uplatniť svoje nároky včas, a
to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého

posudku. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo
k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup
nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne
rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil

svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy
súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej
sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe
nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem toho zdôraznil, že

ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa
na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej
sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným rozhodnutím
vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Krajského

súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v
náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a
vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd

nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu v trvaní 18 mesiacov a
upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 546 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá

celkom na pravde. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním
v celom rozsahu stotožňuje, oprávnený doručil dňa 20.09.2010 Okresnému súdu Trenčín návrh na
rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, ktorý bol Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom ako
príslušnému exekučnému súdu postúpený dňa 07.10.2010. Okresný súd Nové Mesto nad Váhomuznesením zo dňa 15.03.2012 exekúciu zastavil, pričom toto rozhodnutie bolo po odvolaní oprávneného
potvrdené Krajským súdom v Trenčíne uznesením č.k. 17CoE/27/2013-47 zo dňa 26.03.2013.

Zo skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci tak síce vyplýva, že zo strany exekučného súdu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu v tom zmysle, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora
na návrh oprávneného nebolo vydané v 30-dňovej lehote od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora, vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Právo na náhradu škodu
spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávny úradným postupom však nie je

absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem
samotného nesprávneho úradného postupu musia byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik
škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

V tomto smere však navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol. Odvolací súd v zhode so súdom
prvého stupňa nepovažuje navrhovateľom predložený Znalecký posudok č. 1/2014 za dôkaz, ktorý

by hodnoverným spôsobom preukazoval skutočnosť, že na strane navrhovateľa došlo v súvislosti s
postupom exekučného súdu k vzniku majetkovej škody v určenej výške a ktorý by tak vylučoval prípadné
pochybnosti ohľadom ľubovoľného a subjektívneho vyčíslovania škody. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na to, že správnosť podkladov, z ktorých predmetný znalecký posudok vychádzal,
bola jeho spracovateľom kontrolovaná výlučne po formálne stránke, pričom hodnovernosť takejto

formy preukázania majetkovej škody spochybňuje okrem uvedeného zároveň to, že jej výška má
v každom jednotlivom prípade nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní
o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora predstavovať sumu 31,68 Eur, pozostávajúcu
zakaždým z piatich totožných nákladových položiek. Preto súd prvého stupňa postupoval správne,
keď uvedenú výšku škody, paušálne vyčíslenú bez prihliadnutia na okolnosti konkrétneho prípadu

tvrdeného výskytu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, v rámci skúmania existencie
zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu neakceptoval. Berúc vyššie uvedené na
zreteľ nemôžu obstáť tvrdenia navrhovateľa ani v časti, v ktorej uvádza, že škoda by mala spočívať
v nákladoch na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, nákladov na
udržiavanie správy informačného systému a iné, nakoľko ani v tomto smere navrhovateľ dôkazné

bremeno neuniesol, keď spoľahlivo a v súlade s obsahom príslušného exekučného spisu nepreukázal,
akokvynaloženiušpecifikovanýchnákladovvsúvislostisrozhodovanímexekučnéhosúduojehonávrhu
na zmenu exekútora reálne došlo.

Rovnakonavrhovateľneuniesoldôkaznébremenoaniohľadompreukázanianáhradynemajetkovejujmy

v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie ďalšej povinnosti bremena tvrdenia v tom smere, aby
preukázal a zdokladoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a podmienky, za ktorých by mu mohla
byť eventuálne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná. Preto aj v tejto časti bol v celom
rozsahu správny postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh ako nedôvodný zamietol.

Okrem uvedeného považuje odvolací súd za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že exekučný súd
uznesením zo dňa 15.03.2012 exekúciu zastavil, a to z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu, keď
celé plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom, ktorý bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky, považoval za plnenie v rozpore s dobrými mravmi. S prihliadnutím na uvedené v exekučnom
konaní, ktoré bolo vedené na podklade nespôsobilého exekučného titulu, nemohlo v dôsledku absencie

rozhodnutia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej 30-dňovej lehote od doručenia
návrhu, keď exekučný súd z dôvodu hospodárnosti konania o tomto návrhu v konečnom dôsledku ani
nerozhodoval, dôjsť k vzniku zbytočných prieťahov, ktoré by mali za následok vznik uplatnenej škody,
resp. nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, preto bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý
návrh navrhovateľ aj s poukazom na neunesenie dôkazného bremena v celom rozsahu ako nedôvodný

zamietol.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutneza následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého
súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné

prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu SR potom možno konštatovať, že nerozhodnutie o zmene
súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote v exekučnom konaní, ktoré bolo od začiatku vedené
na podklade nespôsobilého exekučného titulu a exekučný súd prioritne posudzoval súlad exekučného
titulu so zákonom, v nadväznosti na čo exekúciu právoplatne zastavil, nemožno považovať za prieťahy
v súdnom konaní, ktoré by mali za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, vedúce k vzniku navrhovateľom uplatnenej majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pôvodne pridelená, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 18.10.2012 pod sp. zn. 17NcC/298/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudca
Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. Miroslav Manďák nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, pretože nezistil dôvody na takýto postup. Po odchode JUDr. Ing. Miroslava Manďáka bola vec

náhodným výberom pridelená sudcovi súdu prvého stupňa Mgr. Petrovi Hvizdošovi, o ktorom nadriadený
súd v ďalšom uznesení zo dňa 25.03.2015 pod sp. zn. 5NcC/12/2015 rozhodol, že z prejednávania
a rozhodovania veci vylúčený nie je, keďže ani v jeho prípade nebola zistená existencia dôvodov
zakladajúcich vylúčenie. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom,
odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na

vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých

sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. Súd prvého stupňa sa s touto otázkou v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným

spôsobom vysporiadal, pričom v danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené
predpoklady pre uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené
vyplýva z toho, že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane
žiadal zrušiť nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v
ktorom bolo rozhodnuté o nezaujatosti konajúceho sudcu a zároveň vecne správnym a zákonným

spôsobom o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, považovať za dôležitý.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa
na prejednanie veci nariadil opakovane pojednávanie, čím účastníkom konania vytvoril procesné
predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre

rozhodnutie vo veci za podstatné. Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu, toto bolo na súd
prvého stupňa doručené až dňa 13.10.2014, pričom nasledujúce pojednávanie, na ktorom bolo
vyhlásené rozhodnutie, bolo vo veci vytýčené na 17.10.2014, preto skutočnosť, že vyjadrenie nebolo
navrhovateľovi už pred týmto pojednávaním doručené, treba pripísať krátkosti času pri súčasnom
zohľadnení zaťaženosti súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti treba rovnako zdôrazniť, že súd prvého

stupňa svoje rozhodnutie vo veci založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet vyjadrenia odporcu
k návrhu. Odhliadnuc od uvedeného musí byť navrhovateľovi podstata argumentácie odporcu známa
už z veľkého množstva iných súdnych konaní, v ktorých voči odporcovi uplatňuje totožné nároky
vyplývajúce z obdobného skutkového základu a v ktorých mu vyjadrenie odporcu bolo doručené.Prvý termín pojednávania bol súdom prvého stupňa vo veci vytýčený na 16.10.2013 a k odročeniu
tohto termínu pojednávania došlo z dôvodu potreby rozhodnutia o návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, ktorý bol následne uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 17.10.2013 zamietnutý a toto

rozhodnutie potvrdil po podanom odvolaní Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 22. júla 2014
pod sp. zn. 8Co/38/2014. Zohľadniac uvedené nie je zrejmé, na základe čoho navrhovateľ v odvolaní
namieta, že súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie konania zo dňa 10.10.2013 nerozhodol osobitne,
keď uznesenie o zamietnutí predmetného návrhu na prerušenie konania bolo navrhovateľovi riadne
doručené dňa 08.11.2013 a navrhovateľ proti nemu podal odvolanie. V danej súvislosti teda nedošlo

k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu
na prerušenie konania samostatne a poskytol navrhovateľovi možnosť podať proti tomuto uzneseniu
opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval, čo navrhovateľ aj urobil,
preto jeho námietka v tomto smere nemôže obstáť. Druhý termín pojednávania súd prvého stupňa
vytýčil na 17.10.2014 a predvolanie navrhovateľovi doručil dňa 12.09.2014. Žiadneho z nariadených
pojednávaní sa navrhovateľ napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani

odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa
odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani po
poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa
13.09.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.