Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/168/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112240559
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112240559.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o. so sídlom v Bratislave,
na ul. Gr?sslingovej č. 4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 7.4.2014, č. k. 7C/164/2012-52, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok s výnimkou výroku o vylúčení veci na samostatné konanie.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e p
r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Veci vedené pôvodne pod sp. zn.
5C/224/2012, 5C/225/2012, 5C/226/2012, 5C/227/2012, 5C/229/2012 na Okresnom súde Humenné
vylúčil na samostatné konanie. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, §
16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, § 19 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.);
§ 44 ods. 2, § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje náhradu
majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy majúc za to, že v exekučných konaniach vedených na
Okresnom súde Humenné došlo k prieťahom v konaní. Žalobca mal za to, že exekučný súd rozhodol
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonom

stanovenej lehote 15 dní.

Z obsahu pripojených exekučných spisov Okresného súdu Humenné súd zistil, že exekučný súd
rozhodoval v uvedených veciach o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

Pre rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, zákonná

lehota neexistuje, teda nemožno konštatovať, že v prejednávanej veci nebola dodržaná lehota na
vydanie rozhodnutia, keďže zákon v čase podania návrhu na súd lehotu neurčoval. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé,že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu, najmä s
ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

Žalobca súdu žiadnym spôsobom nepreukázal, aby počas trvania exekučného konania bol v neistote
a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako súdu nepreukázal, že doba od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jeho zamietnutí viedla k strate jeho legitímnych
očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie
pohľadávky.

Žalobca svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísal, nijako ich nezdokladoval,
určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci stačilo iba prípadné konštatovanie
porušenia práva, nie sú dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím
na dôvody vyššie uvedené.

Súd žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú, z dôvodu nepreukázania nesprávneho úradného
postupu,reálnenepreukázaniavznikuškody,chýbajúcejpríčinnejsúvislostimedzinesprávnymúradným
postupom a vznikom škody.

Pokiaľ ide o výrok súdu o vylúčení veci na samostatné konanie v bode II. vyhláseného rozsudku, k tomu
súd uviedol, že zo strany Okresného súdu Humenné napriek žiadostiam súdu o doručenie exekučných
spisov tieto súdu zaslané neboli, preto súd postupom podľa § 112 O.s.p. tieto veci vylúčil na samostatné
konanie, kde po ich doručení bude vo veci opätovne rozhodnuté.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť
a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.,
pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania

ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,
ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolacísúdvzmyslezásaduvedenýchvustanovení§212O.s.p.preskúmalnapadnutýrozsudokspolu
skonaním,ktorémupredchádzalo,vecprejednalbeznariadeniapojednávaniavsúladesustanovením§
214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, hoci so záverom o potrebe aplikácie
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013 sa stotožniť nedá.Napriek tomuto konštatovaniu vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na

týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré s výnimkou záveru o potrebe použitia
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľideonámietkužalobcupoukazujúcunato,žeaplikáciaustanovenia§9ods.2zákonač.514/2003

Z.z. podrobne upravujúceho podmienky, z ktorých možno vychádzať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu nie je možná, s touto je potrebné súhlasiť. Išlo by totiž o retroaktivitu pri aplikácii
právneho predpisu. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo do tohto právneho predpisu
zavedené až zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013, a preto je priamo aplikovateľné len
na zodpovednostné právne vzťahy vzniknuté od 1.1.2013.

To však neznamená, že súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti
uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, a to v kontexte
skúmania, ktoré súd musí vykonať, aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu
vrátane prieťahov v konaní pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi

konania.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu, alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré by prieťahy v konaní konštatovalo.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2010 do 31.5.2011, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu zo zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uznesenie je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2010 do 31.5.2011, súd preskúma žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu zo zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uznesenie je prípustné odvolanie.

Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu daného ustanovenia tak, ako to vo svojom rozhodnutí
správne uvádza súd prvého stupňa, je zrejmé, že zákon ukladá súdu rozhodnúť v 15 - dňovej lehote len v
prípade vydania poverenia exekútorovi, teda v prípade, že súd nezistí rozpor so zákonom v exekučnom

titule prípadne návrhu na exekúciu alebo žiadosti o vydanie poverenia a následne len stručne vyplní
príslušné tlačivo obsahujúce spomínané poverenie. Je preto logické, že tá istá lehota nemôže platiť
pre zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia, keď súd musí vypracovať rozsiahle rozhodnutie a v ňom
patrične zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť porušenie zákona. Často krát pred takýmto rozhodnutím
si musí zabezpečiť aj ďalšie listiny, najmä ak exekučný titul je rozhodcovský rozsudok, ako je tomu aj

v tomto prípade. Exekučný súd je totiž povinný dôsledne skúmať či sú splnené formálne i materiálne
predpoklady pre vedenie exekúcie v každom štádiu konania, a to aj bez návrhu. Je povinný skúmať,
či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia je spôsobilým exekučným
titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda akrozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom

rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo
exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné konštatovať, že v predmetnej veci súd prvého stupňa po vykonaní
tohto materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu so zákonom rozhodol o zamietnutí žiadostí
o udelenie poverenia a následne o zastavení exekúcií, pričom nebol viazaný lehotou 15 dní, ktorá platí
len pre prípad, ak by došlo k povereniu exekútora na vykonanie exekúcie.

Pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. o zastavení
exekučného konania, žiadne zákonné lehoty porušené neboli, a teda nie je naplnený jeden zo
základných predpokladov pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorým je nesprávny úradný
postup spočívajúci v porušení povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote. Už len nesplnenie tohto predpokladu je samo o sebe dôvodom pre

zamietnutie žaloby. Zákonným predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona
č. 514/2003 Z. z. sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Ak chýba čo i len jeden z týchto predpokladov, zodpovednosť
žalovaného vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je. Neobstojí preto argumentácia
odvolateľa o vzniku jeho právnej neistoty, ak exekučným titulom mal byť rozhodcovský rozsudok vydaný

bez splnenia zákonných podmienok.

Žiadne skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť uvedeného
záveru a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom
nároku.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. napadnutý rozsudok s výnimkou výroku o vylúčení vecí na samostatné konanie (proti ktorému
odvolanie prípustné nie je) ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že úspešnému žalovanému v
odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.