Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 8, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/107/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812010246
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Wänkeová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5812010246.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Wänkeovej a sudkýň JUDr.
Evy Kyselovej a JUDr. Márie Urbanovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 8. apríla 2015 v Žiline
o odvolaní obžalovanej O. W. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 4T/86/2012 zo dňa
31.1.2013 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovanej O. W. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo uznal obžalovanú O. W. vinnou zo zločinu podvodu
podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:

dňa 12.1.2010 v Námestove, v rámci predbežného vyšetrenia v dedičskom konaní po nebohej Y. W.,
zomrelej XX.XX.XXXX, vedenom Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. 2D 248/2009, predložila

notárovi-súdnemukomisároviMgr.AndrejoviLonekovipotvrdenieObceMútneotom,žeporučiteľkažila
v spoločnej domácnosti s obvinenou a jej rodinnými príslušníkmi H. W. a Y. W. najmenej po dobu jedného
roka, hoci si bola vedomá, že uvedené nie je pravda a že s menovanou žila pred jej smrťou v spoločnej
domácnosti len štyri mesiace, následne bola na základe uvedeného potvrdenia pojatá do konania spolu
s rodinnými príslušníkmi H. W. a Y. W. ako dedička podľa § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
osvedčením o dedičstve Okresného súdu Námestovo zo dňa 2.8.2010, spis. zn. 2D 248/2009 bolo

O. W. potvrdené nadobudnutie všetkého majetku poručiteľky v čistej hodnote 101.930,57 Eur, hoci
poručiteľka umrela bez zanechania záveru a bez zákonných dedičov, čiže jej majetok mal podľa § 462
Občianskeho zákonníka pripadnúť štátu, čím spôsobila Slovenskej republike - Obvodnému úradu Žilina
a Slovenskému pozemkovému fondu, škodu spolu vo výške 101.930,57 Eur,

Za to ju okresný súd odsúdil podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. s prihliadnutím na ustanovenie § 36 písm. j)

Tr. zák. a § 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Podľa § 49 ods. 1 Tr. zák.
súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu
s probačným dohľadom na 2 roky. Súčasne uložil obžalovanej povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s
probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo iného
výchovného programu.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodeného Slovenskú republiku, Obvodný úrad Žilina a Slovenský
pozemkový fond s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie obžalovaná, ktoré odôvodnila prostredníctvom svojho obhajcu
tým, že neboli preukázané skutočnosti uvádzané v rozsudku. Z vykonaných výsluchov vyplýva
skutočnosť, že W. a O. W. pozostalej nosili nákup potravín zo svojho obchodu, za ktoré im vždy

zaplatila. To nemožno považovať za dlhodobú opateru. Práve naopak, z vykonaného dokazovania je
dostatočne odôvodnený záver, že mala za to (verila), že žije v spoločnej domácnosti s poručiteľkou,pričom skutočnosť, že netvorila spoločnú domácnosť v zmysle § 115 Občianskeho zákonníka, je v tomto
prípade irelevantná. V tejto viere ju utvrdila aj skutočnosť, že jej o tomto spolužití bola vydaná aj úradná
listina od príslušného obecného úradu, ktorému boli dané pomery známe. Skutočnosť, že poručiteľka s

ňou žila v spoločnej domácnosti po dobu minimálne jedného roka, resp. že bola presvedčená o tom, že v
danom prípade išlo o spolužitie, bola preukázaná okrem vydania uvedeného potvrdenia aj výpoveďami
svedkov, ktorí považovali poručiteľku za člena domácnosti, resp. za člena svojej domácnosti.

V rozpore boli iba výpovede svedkov, ktoré boli iba snahou poškodiť jej po tom, čo sa stala dedičkou

poručiteľky, na ktorý si robili nárok W., aj keď bez zjavných oprávnených dôvodov, pričom verili, že
sa stanú závetnými dedičmi po poručiteľke, čo otvorene priznali aj v priebehu výsluchu na hlavnom
pojednávaní. S týmito skutočnosťami sa súd vôbec nezaoberal a výpovede týchto svedkov považoval
bez všetkého za pravdivé, pričom sa nevysporiadal so značnými rozpormi s ostatnými výpoveďami, ako
aj so stavom, ktorý považoval súd za preukázaný.

Obžalovaná bola presvedčená, že potvrdenie Obce Mútne o spolužití s poručiteľkou je pravdivé a toto
ako také predložila v dedičskom konaní. Samotné predloženie listín, hoci aj nepravdivých, nemôže
postačovaťnanaplnenieskutkovejpodstatystíhanéhotrestnéhočinupodvodu,akten,ktoichpredkladá,
nevedel o tom, že sú nepravdivé a že by mohli uviesť niekoho do omylu. V danej veci ide o vyžiadanie
a predloženie listiny, ktorú vydala starostka Obce Mútne. Obžalovaná si vydanie tejto listiny nijako

nevynucovala ani inak nevyplýva na činnosť obecného úradu, len si po zákonnom poučení notárom
požiadala obecný úrad o príslušné potvrdenie. Toto potvrdenie bolo vystavené, nakoľko pracovníkom
Obecného úradu Mútne, resp. starostke obce boli miestne pomery dobre známe a mali za to, že
podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia sú splnené. Poukázala na výpoveď svedkyne Mgr. T.
Y. na hlavnom pojednávaní dňa 6.12.2012, kde uviedla, že obžalovaná jej nijako nezasahovala do

spôsobu vystavenia potvrdenia, doklad jej bol vystavený až po nejakom čase, teda nie ihneď po
vyžiadaní. V prípade nesplnenia podmienok by takéto potvrdenie nevydala, pričom aj dnes je stotožnená
s jeho obsahom. Obžalovaná sa teda nemohla zločinu podvodu dopustiť, nakoľko absentuje úmyselné
zavinenie.

Obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu poukázala v odvolaní ďalej na objektívnu stránku skutkovej
podstaty trestného činu podvodu s tým, že skutok popísaný v rozsudku, za spáchanie ktorého bola
odsúdená, tento znak skutkovej podstaty vôbec neobsahuje. Poukázala ďalej na výrok uvedený v
uznesení o vznesení obvinenia s tým, že tento nevykazuje všetky zákonné znaky trestného činu
podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. Obvinenie z toho, že si bola vedomá, že nežila v spoločnej

domácnosti s poručiteľkou po dobu minimálne jedného roka, sa objavuje - v rozpore so zásadou
totožnostiskutkupočasceléhotrestnéhokonania-ažvobžalobe,kdejejjekladenézavinu,žepredložila
notárovi potvrdenie Obce Mútne o tom, že s poručiteľkou žila v spoločnej domácnosti. V popise skutku
napadnutého rozsudku pritom nie je uvedené, či a koho vlastne uviedla do omylu. Táto okolnosť mala
byť v obžalobe, ako aj v rozsudku jasne uvedená, nakoľko ide o zákonný znak trestného činu podvodu.

Poukázala ďalej na to, že skutok, zo spáchania ktorého bola odsúdená, nemôže byť trestným činom,
nakoľko v popise skutku chýba uvedenie, kto bol uvedený do omylu. S prihliadnutím na túto skutočnosť
je zrejmé, že aj keby sa dopustila konania popísaného v rozsudku, nepôjde o trestný čin podvodu,
vzhľadom na absenciu znaku skutkovej podstaty trestného činu podvodu v popise skutku.

Podľa ustálenej súdnej praxe je pritom vylúčená možnosť zaradiť občiansky súd v civilnom konaní
do okruhu osôb, ktoré môžu byť uvedené do omylu páchateľom trestného činu podvodu, preto takéto
konanie nemôže napĺňať skutkovú podstatu trestného činu podvodu. Poukázala ďalej na judikatúru
Najvyššieho súdu Českej republiky.

Za vydanie nepravdivého potvrdenia ako úradnej listiny mal niesť zodpovednosť predovšetkým ten, kto
ho vydal a mal by dôkladne skúmať splnenie podmienok na jeho vydanie. Svedkyňa Mgr. Y. sa však aj na
pojednávaní stotožnila s obsahom potvrdenia, ktoré považuje za správne a vydané v súlade so zákonom
ajejznalosťoumiestnychpomerovvčasevydaniarozhodnutia,pričomtotopotvrdenievydalaslobodnea

dobrovoľne, preto nemôže obžalovaná niesť trestnoprávnu zodpovednosť za prípadné porušenie svojich
povinností starostkou obce.Obžalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako nezákonný zrušil a ju spod obžaloby
oslobodil.

Prokurátor sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd na základe podaného odvolania rozsudkom z 12.6.2013 sp. zn. 2To/43/2013 zrušil
napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol tak, že obžalovanú podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodil
spod obžaloby a poškodeného Slovenskú republiku - Obvodný úrad v Žiline a Slovenský pozemkový
fond s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Tdo 36/2014 vyslovil, že uvedeným rozsudkom
Krajského súdu v Žiline bol porušený zákon v prospech obvinenej O. W. a rozsudok Krajského súdu
v Žiline zrušil. Najvyšší súd SR okrem iného uviedol, že chybné sú argumenty zo strany obvinenej, že
nemohla uviesť do omylu notára - súdneho komisára a napokon okresný súd pri vydávaní osvedčenia
v dedičskom konaní, keď toto bolo vydané na základe nepravdivých údajov obvinenej. Takisto nebolo

rozhodujúce pre posúdenie konania obvinenej, či o nepravdivosti údajov v potvrdení od obce Mútne
vedel notár - súdny komisár alebo nie, pretože nie jeho konanie bolo posudzované. Ak by totiž i on
mal vedomosti o nepravdivosti obsahu potvrdenia, ktoré mu obvinená predložila, i u neho by mohlo
prichádzať, pri splnení ďalších podmienok, trestné stíhanie za trestný čin podvodu, prípadne i iný trestný
čin. Podobne sa to týka i starostky obce. Nie jej konanie bolo posudzované. Pokiaľ by aj ona sama

sa domnievala, že obvinená žila s poručiteľkou jeden rok v spoločnej domácnosti, ale v skutočnosti
to nebola pravda, tak vždy je rozhodujúce, aká bola vedomostná zložka obvinenej vo vzťahu k tejto
rozhodujúcej otázke spadajúcej do rámca subjektívnej stránky žalovaného trestného činu.

Preto je neopodstatnená argumentácia obvinenej vo vzťahu k subjektívnej stránke trestného činu a

rovnako i k objektívnej stránke, pokiaľ tvrdí, že keby aj predložila notárovi potvrdenie, že s poručiteľkou
žila v spoločnej domácnosti po dobu jedného roka, a aj keby sa toto nezakladalo na pravde, nevykazuje
to znaky trestného činu podvodu aj z dôvodu absencie jeho objektívnej stránky. Všetky znaky objektívnej
stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu sú v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa
vyjadrené. Je v nej vyjadrené, že uvádzala do omylu orgány v dedičskom konaní, ktoré rozhodovali

o tom, či bude vydané osvedčenie o jej dedičstve a jej príbuzných. Uvádzala ich do omylu tým, že v
rozpore so skutočnosťou predstierala, že až jeden rok žila s poručiteľkou v spoločnej domácnosti, hoci
vedela, že to boli len štyri mesiace.

Krajský súd preto opätovne ako súd odvolací preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a

odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal
pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a súčasne mal na pamäti právne závery rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tdo/36/2014 a na základe toho potom zistil, že odvolanie obžalovanej
O. W. nie je dôvodné.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že súd prvého stupňa v rámci procesného postupu
rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por.,
najmä zásady zákonného procesu podľa § 2 ods. 7, práva na obhajobu podľa § 2 ods. 9 Tr. por.,
voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12, rovnosti strán (kontradiktórnosti) podľa § 2 ods. 14

Tr. por. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po správnom
procesnom postupe a v súlade so všetkými zákonným ustanoveniami, ktoré trestný proces upravujú.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného
stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja, ktorý zodpovedá všetkým

vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú
reťaz ako priamych, tak aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný
spáchal skutok tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák.

zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie
prejednávaného skutku práve podľa tohto zákonného ustanovenia.V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd podrobne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo
vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovanej

a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných
ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozsudku učinil súd prvého stupňa v súlade s
ustanovením § 168 Tr. por.

Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku v kontexte s rozsudkom Najvyššieho

súdu SR, ktoré sa týkajú výroku o vine a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku
si aj odvolací súd v celom rozsahu osvojuje a v zásade na odôvodnenie týchto rozsudkov odkazuje.
Krajský súd poukazuje na to, že rozhodnutia prvostupňových a druhostupňových súdov tvoria jednotu,
a preto nie je účelom odvolacieho konania reagovať na všetky argumenty uvádzané obhajobou, ale
len na tie, ktoré sú významné z hľadiska dôkaznej situácie a na tie, s ktorými sa okresný súd doposiaľ
nevysporiadal.

Odvolacie námietky obžalovaného spočívajú predovšetkým v tvrdení, že obžalovaná sa nedopustila
žiadneho podvodného konania.

K výroku o vine môže krajský súd len stručne dodať, že pokiaľ ide o dôkaznú situáciu je nepochybné,

že na základe osvedčenia o dedičstve vydaného povereným notárom Mgr. Andrejom Lonekom sp.zn.
2D 248/2009, Dnot 197/2009 v dedičskej veci po Y. W., zomrelej dňa XX.XX.XXXX, nadobudli dedičstvo
spolužijúce osoby H. W., O. W. a Y. W.. Je tiež nepochybné, že v dedičskom konaní bolo predložené
potvrdenie Obce Mútne zo dňa 8.1.2010, ktorým Obec Mútne v zastúpení starostkou obce potvrdila,
že zomrela Y. W., žila pred svojou smrťou v spoločnej domácnosti najmenej po dobu 1 roka v rodine

pani H. W., O. W. a Y. W., všetci trvale bytom T. č. XX. V potvrdení je uvedené, že toto sa vydáva na
žiadosť menovaných.

Okresný súd zameral svoje dokazovanie predovšetkým na zisťovanie, či obžalovaná žila v spoločnej
domácnosti s poručiteľkou po dobu najmenej 1 roka. Zistil pritom, že poručiteľka bola bezdetná, pričom

podľa výpovede obžalovanej jej vždy pomáhala. V dome, kde poručiteľka bývala, nemala sociálne
zariadenie,pričompotvrdila,žekporučiteľkechodiliajW.azavšetkoimplatila,čojejW.dali.Obžalovaná
tvrdila, že poručiteľka u nich v domácnosti prespávala 3 až 4-krát do týždňa, vybavovala jej pritom aj
pohreb. K vystaveniu potvrdenia uviedla, že notár ju predvolal a keď mu vysvetlila, že s nebohou bývala
v spoločnej domácnosti, dal jej nejaký papier zo zákona a povedal, že kto jej to potvrdenie o spoločnom

bývaní bude dávať, tomu to má dať. Svedkovia W. a O. W. vypovedali a opísali, ako sa o nebohú
starali oni s tým, že spochybnili a vylúčili, že by nebohá žila s obžalovanou v spoločnej domácnosti.
Je nesporné, že tvrdenia obžalovanej stoja proti tvrdeniam W.. V prospech W. vypovedala aj svedkyňa
N. W., ktorá uviedla, že o nebohú sa starali W. a nevedela uviesť, z akého dôvodu išla po návrate z
nemocnice bývať ku W.. Svedok Y. W. vypovedal v prospech obžalovanej s tým, že nebohá aj predtým,

ako sa vrátila z nemocnice, prespávala u nich a svedkyňa V. W. uviedla, že o nebohú sa starali W..

Okresný súd vypočul na hlavnom pojednávaní aj bývalú starostku obce, ktorá vydala obžalovanej
potvrdenie o tom, že s nebohou žili v spoločnej domácnosti po dobu viac ako 1 roka. Svedkyňa Mgr. T.
Y. potvrdila svoju vedomosť na hlavnom pojednávaní s tým, že vo funkcii starostky pôsobila 8 rokov, po

obci chodila, videla viackrát nebohú u W.. Potvrdenie vydala na základe jej vlastných vedomostí s tým,
že obžalovaná jej aj povedala, že potvrdenie potrebuje pre účely dedičského konania.

Je teda nepochybné, že obžalovaná predložila v konaní o dedičstve potvrdenie vydané starostkou obce.
Potvrdenie bolo pravé. Je rovnako nesporné, že vznikla pochybnosť o tom, či skutočnosti uvádzané v

potvrdení sú pravdivé alebo nie sú pravdivé, a teda či právo na pozostalý majetok po nebohej Y. W.
mohlo prináležať O. W., H. W. a Y. W..

Po vykonaní dokazovania je však záver okresného súdu správny. Obžalovaná svojim konaním naplnila
zákonné znaky trestného činu, ktorý sa jej kládol za vinu. Nielen objektívna stránka, ale aj subjektívna

stránka žalovaného trestného činu musí byť súčasťou skutkových zistení. V danom prípade je
jednoznačne vyjadrené v skutkovej vete obžaloby i rozsudku okresného súdu, že obvinená predložila
notárovi - súdnemu komisárovi Mgr. Andrejovi Lonekovi potvrdenie obce Mútne o tom, že poručiteľka žila
v spoločnej domácnosti s obvinenou a jej rodinnými príslušníkmi najmenej po dobu jedného roka, hoci sibola vedomá, že uvedené nie je pravda a že s menovanou žila pred jej smrťou v spoločnej domácnosti
len štyri mesiace. . Z dokazovania vykonaného okresným súdom vyplýva, že obsah potvrdenia, ktoré
predložila obžalovaná pravdivý nebol, lebo obžalovaná si bola vedomá toho, že s poručiteľkou v

spoločnej domácnosti žila len štyri mesiace. Je neopodstatnená argumentácia obžalovanej vo vzťahu
k subjektívnej stránke trestného činu a rovnako i k objektívnej stránke, pokiaľ tvrdí, že keby aj predložila
notárovi potvrdenie, že s poručiteľkou žila v spoločnej domácnosti po dobu jedného roka a a aj keby
sa toto nezakladalo na pravde, nevykazuje to znaky trestného činu podvodu. Všetky znaky objektívnej
stránky skutkovej podstaty trestného činu sú v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa vyjadrené

a konanie, obžalovanej a jej podvodný úmysel považuje krajský súd za preukázaný.

Je zrejmé z odvolacích námietok obžalovanej, že táto sa dožaduje iného hodnotenia dôkazov. Na tomto
mieste však krajský súd dáva do pozornosti, že ak súd vyhodnotí niektorý vykonaný dôkaz inak než
podľa predstáv niektorej zo strán, nemôže to byť dôvodom pre zmenu rozsudku. V tomto smere krajský
súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej do obsahu základného práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR nepatrí právo
účastníka (strany konania) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov, prípadne
sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, ako ani povinnosť súdu
vykonať účastníkom konania navrhnuté dôkazy. Je výlučne na úvahe súdu, ktoré dôkazy vykoná a tieto
dôkazy následne vyhodnotí podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Odvolací súd nezistil pochybenie pri hodnotení dôkazov
okresným súdom a pokiaľ obžalovaná s takýmto hodnotením nesúhlasí, nespôsobuje to chybnosť
rozhodnutia okresného súdu. Tento logicky a presvedčivo vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a
vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o vine. S týmito dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje.Okresnýsúdrozhodolsprávneazákonnea tomutorozhodnutiukrajskýsúdnemáčovytknúť.

Pokiaľ ide o výrok o treste, aj tento je správny a zákonný. Okresný súd uložil zákonný trest obžalovanej,
keď jej uložil podmienečný trest odňatia slobody. Trest má všetky predpoklady na dosiahnutie účelu,
pričom zohľadňuje aj poľahčujúce okolnosti a predovšetkým doterajší bezúhonný život obžalovanej.

Za správny považuje krajský súd aj výrok o náhrade škody.

Krajský súd plne sa stotožňujúc s rozhodnutím okresného súdu, odvolanie obžalovanej ako nedôvodné
zamietol postupom podľa § 319 Tr. por.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.