Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Tdo/36/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812010246
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Karabín

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:5812010246.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr.

Juraja Klimenta a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci proti obvinenej O. W. pre zločin podvodu podľa §
221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. prerokoval na verejnom zasadnutí konanom 25. septembra 2014
v Bratislave dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v
Žiline z 12. júna 2013 sp. zn. 2 To 43/2013 a rozhodol

r o z h o d o l :

I. Podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovuje, že z dôvodov § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. bol rozsudkom
Krajského súdu v Žiline z 12. júna 2013 sp. zn. 2 To 43/2013

p o r u š e n ý z á k o n

v ustanoveniach § 285 písm. b/ Tr. por. a § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.

v prospech obvinenej O. W..

II. Podľa § 386 ods. 2 Tr. por. rozsudok Krajského súdu v Žiline z 12. júna 2013 sp. zn. 2 To 43/2013

sa z r u š u j e.

III. Krajskému súdu v Žiline sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo z 31. januára 2013 sp. zn. 4 T 86/2012 bola obvinená O. W.
uznaná za vinnú zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom
základe, že

dňa 12.01.2010 v Námestove, v rámci predbežného vyšetrenia v dedičskom konaní po nebohej Y.

W., zomrelej 23.11.2009, vedenom Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. 2D 248/2009, predložila
notárovi-súdnemukomisároviMgr.AndrejoviLonekovipotvrdenieObceMútneotom,žeporučiteľkažila
v spoločnej domácnosti s obvinenou a jej rodinnými príslušníkmi H. W. a Y. W. najmenej po dobu jedného
roka, hoci si bola vedomá, že uvedené nie je pravda a že s menovanou žila pred jej smrťou v spoločnej
domácnosti len štyri mesiace, následne bola na základe uvedeného potvrdenia pojatá do konania spolu
s rodinnými príslušníkmi H. W. a Y. W. ako dedička podľa § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
osvedčenímodedičstveOkresnéhosúduNámestovozodňa02.08.2010,sp.zn.2D248/2009boloO.W.

potvrdené nadobudnutie všetkého majetku poručiteľky v čistej hodnote 101.930,57 Eur, hoci poručiteľka
umrela bez zanechania závetu a bez zákonných dedičov, čiže jej majetok mal podľa § 462 Občianskeho
zákonníka pripadnúť štátu, čím spôsobila Slovenskej republike - Obvodnému úradu Žilina
a Slovenskému pozemkovému fondu škodu vo výške 101.930,57 Eur.Za to jej okresný súd uložil podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., s prihliadnutím na ustanovenie § 36 písm. j/ Tr.
zák. a § 38 ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov, výkon ktorého jej podľa § 49

ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil a podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. jej určil skúšobnú dobu s probačným
dohľadom na 2 (dva) roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. g/ Tr. zák. súd uložil obvinenej povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a
mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému

programu.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd odkázal poškodenú stranu Slovenskú republiku - Obvodný úrad Žilina a
Slovenský pozemkový fond s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Obvinená O. W. podala proti tomuto rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline

rozsudkom z 12. júna 2013 tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. zrušil rozsudok Okresného súdu
Námestovo a na základe § 322 ods. 3 Tr. por., podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodil obvinenú O. W.
spod obžaloby pre skutok uvedený v obžalobe, ktorý je vyššie popísaný v rozsudku súdu prvého stupňa
a bol obžalobou kvalifikovaný ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., lebo
skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. odkázal krajský súd poškodenú stranu Slovenskú republiku - Obvodný úrad
v Žiline a Slovenský pozemkový fond s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Podstata dôvodov rozhodnutia krajského súdu je zhrnutá na strane 8 a 9 odôvodnenia rozsudku a je

potrebné ich presne zacitovať. Krajský súd uvádza, že

„Je teda nepochybné, že obžalovaná predložila v konaní o dedičstve potvrdenie vydané starostkou obce.
Potvrdenie bolo pravé. Je rovnako nesporné, že vznikla pochybnosť o tom, či skutočnosti uvádzané v
potvrdení sú pravdivé alebo nie sú pravdivé, a teda či právo na pozostalý majetok po nebohej Y. W.

mohlo prináležať O. W., H. W. a Y. W..

Podľa názoru krajského súdu ide o spornú otázku, ktorá vyplynula zo súkromnoprávnych vzťahov a
ktorá sa týka porušenia týchto vzťahov a majú byť riešené súdmi v civilnom konaní, nakoľko orgány
činné v trestnom konaní a ani súd v trestnom konaní nie sú oprávnené nahrádzať túto činnosť. Práve

súdy v civilnom konaní zákonodarca povoláva k tomu, aby rozhodovali všetky sporné otázky, ktoré
vyplynú zo súkromnoprávnych vzťahov a ktoré sa nevymykajú bežne sa vyskytujúcim obdobným
prípadom. Zistenie, komu prináleží dedičstvo po nebohej Y. W., patrí výhradne civilným súdom.
Ochranu oprávnenému dedičovi pritom môže poskytnúť civilné právo, prioritne Občiansky zákonník,
ktorý upravuje možnosť oprávneného dediča domáhať sa žalobou potvrdenia jeho práva zdediť majetok.

Naproti tomu trestné právo je prostriedkom ultima ratio, teda ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť,
čo znamená, že v trestnoprávnej náuke ako aj v praxi sa už tradične vychádza zo zásady pomocnej
úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako
najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov

a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú
dostatočné, a teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné.

Princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v prípadoch, ktoré majú
súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch musia orgány činné v trestnom konaní a súd

vykladať znaky skutkových podstát prevažne majetkových trestných činov s vedomím, že princíp ultima
ratio je neoddeliteľnou súčasťou formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu a má vplyv aj
na subjektívnu stránku trestného činu a musí tiež náležite zvažovať, či je možné využiť inštitúty iných
právnych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy,
ak k porušeniu práva skutočne došlo.

V danom prípade je nesporné, že došlo k pochybnosti o tom, či dedičia žili s poručiteľkou v spoločnej
domácnosti po dobu najmenej 1 roka tak, aby mohli zdediť majetok po poručiteľke. Túto otázku však
nemôže riešiť trestný súd, nakoľko notár vychádzal zo skutočností, ktoré boli osvedčené starostkou obcea ktoré boli obsahom potvrdenia. V prípade pochybností mohol notár ako súdny komisár vykonať ďalšie
šetrenie ohľadne preukázania skutočností uvádzaných v potvrdení a tvrdených dedičmi. Je pravdou,
že obžalovaná predložila uvedené potvrdenie, avšak len táto samotná skutočnosť nezakladá naplnenie

zákonných znakov zločinu podvodu, pokiaľ zotrvávala na názore, že spôsob života a starostlivosti o
nebohú nadobúda charakter spolužitia.

Pokiaľ neboli splnené podmienky preto, aby dedičstvo po nebohej Y. W. nadobudla obžalovaná a jej
rodinní príslušníci, oprávnený dedič sa mal a mohol domáhať svojho nároku žalobou a v civilnom konaní

mohli byť dokazované skutočnosti, ktoré boli predmetom dokazovania v trestnom konaní.
Z uvedeného dôvodu krajský súd jednoznačne dospel k záveru, že skutok, ktorý sa kladie za vinu
obžalovanej sa síce stal, avšak tento skutok nevykazuje znaky trestného činu. Preto obžalovanú O. W.
postupom podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodil.“

Proti tomuto rozsudku podal dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky z dôvodu § 371 ods.

1 písm. i/ Tr. por. s tým, že napadnutým rozsudkom bol porušený zákon v ustanoveniach § 285 písm. b/
Tr. por. a § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v prospech obvinenej O. W..

V jeho odôvodnení generálny prokurátor uviedol, že argumentácia odvolacieho súdu je vedená v dvoch
líniách, keď prvou je uplatnenie zásady pomocnej úlohy trestnej represie, princípu „ultima ratio“ a

druhou tvrdenie, že predloženie nepravdivého potvrdenia nie je trestným činom, ak obvinená zotrváva
na názore, že spôsob života a starostlivosti o nebohú nadobúda charakter spolužitia, pričom podľa
generálneho prokurátora ani jedno z týchto tvrdení nezodpovedá zistenému skutkovému stavu.

Poukázal na to, že generálna prokuratúra už v minulosti zaujala pri podávaní dovolania v inej trestnej

veci, ktorá bola vedená na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Tdo 24/2011 právny
názor, že argumentácia princípom ultima ratio neobstojí, pretože tento princíp bol doposiaľ chápaný ako
princíp obmedzujúci zákonodarcu v použití trestnoprávneho riešenia protiprávnych konaní vo vzťahu k
ostatnej úprave deliktov v predpisoch občianskoprávnych a pod. V prípade aplikácie princípu ultima ratio
na posúdenie formálnej a materiálnej stránky trestného činu ide podľa generálneho prokurátora o prvok

súdneho aktivizmu, vymykajúci sa kontinentálnemu chápaniu súdnej moci, ktorý je zrejmým zásahom
do kompetencie legislatívneho orgánu. Aplikácia princípu ultima ratio v interpretačnej praxi súdov nemá
oporu v doposiaľ platnom právnom poriadku a súčasnej judikatúre. Poukázal na to, že tejto argumentácii
bolo v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dané za pravdu.

Na podporu svojho tvrdenia generálny prokurátor uviedol aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tdo 35/2013 z 13. augusta 2013, v ktorom najvyšší súd zaujal právny názor k
obmedzeniu využívania zásady ultima ratio.

Ďalej poznamenal, že materiálny korektív sa premietol aj do rekodifikovaného Trestného zákona a to do

ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák. a uviedol, že uplatnenie zásady ultima ratio v trestnom práve je aktuálne
vyjadrené aj v právnej vete rozhodnutia prijatého na zasadnutí trestnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2013 pod sp. zn. Tpj 45/2013 v nasledovnom znení:

„Ak páchateľ svojim konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou

orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa
Trestnéhoporiadku.Pravidlo„ultimaratio“možnouplatniťjedineprostredníctvommateriálnehokorektívu
v rozsahu § 10 odseku 2 Trestného zákona, teda v zmysle platnej a účinnej úpravy len pri prečinoch.“

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, generálny prokurátor zdôraznil, že ani v prípade akceptácie takto široko

pojatého princípu ultima ratio nie sú podmienky na jeho aplikáciu a úvahy súdu v tomto smere vôbec
nezodpovedajú hmotnoprávnej úprave dedenia, ani procesnoprávnej úprave konania o dedičstve a
rozoberal príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku, týkajúce
sa daných otázok dedičstva. Zhrnul, že ak by sa odvolací súd príslušnými predpismi riadil, musel by
nevyhnutne zistiť, že Slovenská republika nebola v žiadnom súkromnoprávnom vzťahu s účastníkmi

dedičského konania, nemala postavenie oprávneného dediča a nemohla sa v občianskom súdnom
konaní riadne domáhať žalobou vydania majetku po nebohej Y. W.. Pokiaľ by sa neviedlo trestné
konanie, tak štát by sa ani nikdy nebol dozvedel, že mu prináleží dedičstvo v podobe „odúmrte“ ponebohej Y. W.. Za tohto stavu, keď absentujú prostriedky ostatných právnych odvetví na nápravu
porušenia práva, možno považovať akékoľvek úvahy o subsidiarite trestnej represie za bezpredmetné.

V ďalšej časti dovolania sa generálny prokurátor zaoberal otázkou, či z hľadiska príslušných právnych
predpisovbolialeboneboliobvinenáajejpríbuznídedičmiponebohejY.W.ačidošlokonanímobvinenej
k naplneniu subjektívnej stránky trestného činu. Rozoberal ustanovenie § 475 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pokiaľ sa týka osôb, ktoré žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho
smrťou v spoločnej domácnosti a museli tvoriť s poručiteľom konzumné spoločenstvo v zmysle § 115

Občianskeho zákonníka, pričom doba jedného roka sa počíta späť odo dňa smrti poručiteľa. Poukázal
na výklad ustanovenia § 115 Občianskeho zákonníka ustálenou judikatúrou.

Na základe toho, s poukazom na vykonané dôkazy, konštatoval, že celkom jednoznačne z nich vyplýva,
že Y. W. netvorila s O. W., H. W. a Y. W. pred 14. júlom 2009 domácnosť v zmysle § 115 Občianskeho
zákonníka, lebo v danom čase v ich vzťahoch absentovalo ako trvalé spolužitie, tak aj spoločné

uhrádzanie nákladov na potreby domácnosti. Pokiaľ by sa aj vychádzalo z toho, že predtým viackrát
do týždňa poručiteľka chodila prespávať k obvinenej, čo podľa dovolateľa nebolo preukázané, keďže
viacerí svedkovia tvrdia opak, stále by išlo len o občasné, prechodné spolužitie, nezakladajúce žiadne
právne následky. Nejestvovalo medzi nimi konzumné spoločenstvo, vzhľadom na to, že dotknuté osoby
nezlučovali svoje príjmy a iné peňažné prostriedky, alebo aspoň ich významnú časť, na uhrádzanie

nákladov na potreby domácnosti. K tomu došlo až po návrate poručiteľky z nemocnice, keď išla bývať
k obvinenej a začala platiť pravidelne príspevok 50,- Eur a kúpila uhlie na zimu.

Po subjektívnej stránke je dôvodné, podľa prokurátora, konštatovať, že obvinená presne vedela, v akej
právnej situácii sa ocitla ohľadom pozostalosti po Y. W., že nie je dedičkou a dotknutý majetok má

pripadnúť štátu. Uviedol, že napriek tomu si obvinená vyžiadala od obce Mútne inkriminovanú listinu, v
ktorej si nechala potvrdiť nepravdivé skutočnosti. Vzhľadom na to, že Y. W.ila samostatne a medzi dvomi
hospitalizáciami krátko bývala u W. a O. W., pričom títo jej dlhodobo poskytovali aj opateru a pomoc, nie
je možné, aby si obvinená nepravdivosti doloženého potvrdenia nebola vedomá.

Generálny prokurátor namietal i to, že hoci odvolací súd rozhodoval sám rozsudkom, navyše s opačným
výrokom než prvostupňový súd, nepostupoval dôsledne podľa § 168 ods. 1 Tr. por., keď neuviedol, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, ani ako sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov, z ktorých časť si navzájom odporovala. Ďalej poznamenal, že pokiaľ
bolo v odvolacom konaní poukazované na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (rozsudok vo

veci 4 Tz 2/2010) o otázke, či je možné spáchať trestný čin podvodu tým, že sa v konaní o dedičstve
uvedie do omylu notár ako súdny komisár, išlo o sporné rozhodnutie cudzozemského súdu, navyše
neskôr tým istým súdom revidované judikátom zverejneným pod číslom R 51/2011.

Na základe toho generálny prokurátor navrhol vysloviť porušenie zákona vo vyššie uvedených

ustanoveniach v prospech obvinenej a zrušiť napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline v celom
rozsahu, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením stratili podklad a prikázať tomuto súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a
rozhodol.

K dovolaniu sa vyjadrila obvinená prostredníctvom svojho obhajcu. Z neho je zrejmé, že nesúhlasí s
argumentáciou generálneho prokurátora, že sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom krajského súdu,
lebo sa žiadneho trestného činu nedopustila a z obsahu jej vyjadrenia je evidentné, že jej námietky sú v
podstate totožné s tým, čo uvádzala na svoju obhajobu v základnom konaní. Stotožňuje sa s uplatnením
princípu ultima ratio, tak ako to urobil krajský súd. Poukázal na to, že poškodená strana - Slovenská

republika sa aktívne domáhala dedičstva po poručiteľke vo viacerých konaniach a len z jej nesprávneho,
resp. neúspešného uplatňovania práva nemožno dospieť k záveru, že nie je možné uplatniť zásadu
„ultima ratio“.

Obvinená sa podrobnejšie zaoberala otázkou naplnenia jednotlivých znakov trestného činu podvodu

a uviedla, že v danom prípade absentuje uvedenie niekoho do omylu alebo využitie omylu niekoho s
úmyslom seba alebo iného obohatiť.Podľa jej názoru je z vykonaného dokazovania dostatočne odôvodnený záver, že bola presvedčená o
tom, že žije v spoločnej domácnosti s poručiteľkou. Utvrdila ju v tom aj skutočnosť, že jej bola o tomto
spolužití vydaná aj úradná listina od príslušného obecného úradu, ktorému boli dané pomery známe a

že to bolo potvrdené aj výpoveďami svedkov, ktorí považovali poručiteľku za člena jej domácnosti aj pred
návratom z nemocnice. V rozpore s tým boli len výpovede svedkov Kavoňovcov, o ktoré opiera svoje
závery generálny prokurátor, ktoré však boli vedené snahou poškodiť jej po tom, čo sa stala dedičkou
poručiteľky.

Tvrdila, že bola a stále je presvedčená o tom, že potvrdenie obce Mútne o spolužití s poručiteľkou
je pravdivé a toto ako také predložila v dedičskom konaní, pričom samotné predloženie listín, hoci aj
nepravdivých, nemôže postačovať na naplnenie skutkovej podstaty stíhaného trestného činu podvodu,
ak ten, kto ich predkladá nevedel o tom, že sú nepravdivé a že by mohli uviesť niekoho do omylu. Zločinu
podvodu sa nemohla dopustiť, lebo absentuje úmyselné zavinenie a namietala aj to, že nie je obžalobou
vyjadrená objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu, keď sa neuvádza, koho mala uviesť do

omylu a je vylúčená možnosť zaradiť občiansky súd v civilnom konaní do okruhu osôb, ktoré môžu byť
uvedené do omylu páchateľom trestného činu podvodu a zotrvala na podpornej argumentácii poukazom
na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 4 Tz 2/2010.

Podľa obvinenej, konanie, ktorého sa dopustila tým, že v dedičskom konaní po poručiteľke predložila

notárovi potvrdenie obce Mútne o tom, že poručiteľka žila s ňou a jej rodinnými príslušníkmi v spoločnej
domácnosti po dobu jedného roka, aj keby sa toto nezakladalo na pravde, nevykazuje znaky trestného
činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. aj z dôvodu absencie jeho objektívnej stránky, a to „uvedenia
niekoho do omylu“.

Preto obvinená navrhla, aby dovolací súd v súlade s § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie generálneho
prokurátora odmietol a na verejnom zasadnutí dovolacieho súdu ho prostredníctvom obhajcu navrhla
zamietnuť z dôvodov uvedených v písomnom vyjadrení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) konštatuje, že dovolanie je prípustné

(§ 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou, v lehote a predpísaným spôsobom (§
369 ods. 2 písm. a/ Tr. por. a § 370 ods. 1 Tr. por.), pričom boli splnené aj ďalšie podmienky dovolania
podľa § 372 až § 374 Tr. por. Dovolací súd preto určil verejné zasadnutie na prerokovanie dovolania a
v zmysle § 384 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výroku napadnutého uznesenia,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, so zameraním na dôvod dovolania podľa §

371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., uvedený v dovolaní a zistil, že zákon bol porušený napadnutým rozsudkom
krajského súdu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. v prospech obvinenej O. W. v
ustanoveniach § 285 písm. b/ Tr. por. a § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.

Podľa § 285 písm. b/ Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie je trestným činom.

Podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie
niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa
odňatím slobody až na dva roky.

Podľa § 221 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá,
ak spácha čin v odseku 1 a spôsobí ním väčšiu škodu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie je možné podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;

správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Keďže dovolací súd je viazaný skutkovými závermi, ku ktorým dospeli súdy nižších stupňov, nie je ani
legitimovaný posudzovať správnosť hodnotenia dôkazov, z ktorých vychádzali súdy prvého a druhého
stupňa. Preto ani v tomto rozhodnutí nebude rozoberať argumenty dovolateľa ani obvinenej, pokiaľ

tieto smerujú k určitej skupine dôkazov, ktoré jedna strana považuje za usvedčujúce a druhá strana
(obvinená) za rozporné, nepravdivé a prípadne zámerne jej škodiace.Rozhodnutie súdu, v danom prípade odvolacieho, však musí byť konzistentné a musí vyčerpávať ten
skutok, ktorý je predmetom obžaloby a v nezmenenom rozsahu bol prevzatý i do rozhodnutia súdu
prvého stupňa, ktorý ten istý skutok kvalifikoval ako zločin uvedený v obžalobe. Aj krajský súd v rozsudku

cituje doslovne ten istý skutok uvedený v obžalobe i rozsudku súdu prvého stupňa, pre ktorý však krajský
súd, bez toho aby vykonával nejaké dokazovanie, rozhodol opačne a oslobodil obvinenú spod obžaloby.
Lenže tento skutok, pokiaľ je braný ako nepochybne preukázaný, vykazuje všetky znaky objektívnej i
subjektívnej stránky žalovaného trestného činu v takom rozsahu, ako to ustálil okresný súd.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozporné vo viacerých smeroch. Na jednej strane krajský
súd konštatoval, že jednoznačne dospel k záveru, že skutok, ktorý sa kladie obžalovanej za vinu sa
stal (strana 10 napadnutého rozsudku), avšak na viacerých iných miestach odôvodnenia rozhodnutia
naznačuje pochybnosti o skutkových zisteniach. Na strane 8 uvádza, že potvrdenie, ktoré obžalovaná
predložila v konaní o dedičstve, bolo pravé, ale je rovnako nesporné, že vznikla pochybnosť o tom, či
skutočnosti uvádzané v potvrdení sú pravdivé alebo nie sú pravdivé. Na inom mieste na strane 9 uvádza,

že v danom prípade je nesporné, že došlo k pochybnosti o tom, či dedičia žili s poručiteľkou v spoločnej
domácnosti po dobu najmenej 1 roka, aby mohli zdediť majetok po poručiteľke.

K oslobodeniu obžalovanej spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. por. môže dôjsť len za predpokladu
nepochybného preukázania žalovaného skutku vo všetkých jeho podstatných skutočnostiach

významných pre jeho právne posúdenie. V opačnom prípade, ak sú o podstatných skutkových
náležitostiach pochybnosti, prichádza o nich do úvahy buď ďalšie dokazovanie, alebo ak je dokazovanie
úplne vyčerpané a napriek tomu nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný,
prichádza do úvahy iná alternatíva pre oslobodenie obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm.
a/ Tr. por.

Nielen objektívna stránka, ale aj subjektívna stránka žalovaného trestného činu musí byť súčasťou
skutkových zistení. V danom prípade je to jednoznačne vyjadrené v skutkovej vete obžaloby i rozsudku
okresného súdu slovami, že obvinená „...predložila notárovi-súdnemu komisárovi Mgr. Andrejovi
Lonekovi potvrdenie obce Mútne o tom, že poručiteľka žila v spoločnej domácnosti s obvinenou a jej

rodinnými príslušníkmi najmenej po dobu jedného roka, hoci si bola vedomá, že uvedené nie je pravda
a že s menovanou žila pred jej smrťou v spoločnej domácnosti len štyri mesiace...“

Vonkoncom nebolo rozhodujúce to, či samotná listina, ktorú vydal obecný úrad a ktorú obvinená
predložila notárovi, bola pravá, teda či ju vydal oprávnený subjekt, ale či obsah tohto potvrdenia bol

pravdivý a skutková veta rozsudku súdu prvého stupňa vyjadruje, že pravdivý nebol, lebo obvinená si
bola vedomá toho, že s poručiteľkou v spoločnej domácnosti žila len štyri mesiace.

Krajský súd naznačuje, že má pochybnosti o tejto podstatnej náležitosti skutku, potom však rozhodol
bez dokazovania o inom skutku než okresný súd.

Krajský súd si aj mylne vyložil aplikáciu princípu „ultima ratio“, keď pri ním naznačených sporných
skutkových otázkach z neho vyvodzuje, že to je vecou súdu v občianskom súdnom konaní dokazovať
tieto sporné otázky. To nezodpovedá základným zásadám trestného konania, ani ustanoveniu a jeho
účele, ktorým je podľa § 1 Tr. por. náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich

páchateľov. Krajský súd sa vyhol odpovedi na otázky, čo z hľadiska skutkových zistení považuje za
nepochybne preukázané a čo za pochybné, ako to naznačil v dovolaní dovolateľ, no dovolateľ opomenul
zdôrazniť to, že krajský súd napokon v závere konštatoval, že skutok sa stal a to potom znamená aj to,
že sa stal tak, že obvinená v dedičskom konaní predložila potvrdenie od obce Mútne napriek tomu, že
si bola vedomá, že s poručiteľkou žila v spoločnej domácnosti len štyri mesiace a nie jeden rok.

Chybné sú argumenty zo strany obvinenej, že nemohla uviesť do omylu notára -súdneho komisára a
napokon okresný súd pri vydávaní osvedčenia v dedičskom konaní, keď toto bolo vydané na základe
nepravdivých údajov obvinenej. Takisto nebolo rozhodujúce pre posúdenie konania obvinenej, či o
nepravdivosti údajov v potvrdení od obce Mútne vedel notár - súdny komisár alebo nie, pretože nie

jeho konanie bolo posudzované. Ak by totiž i on mal vedomosti o nepravdivosti obsahu potvrdenia,
ktoré mu obvinená predložila, i u neho by mohlo prichádzať, pri splnení ďalších podmienok, trestné
stíhanie za trestný čin podvodu, prípadne i iný trestný čin. Podobne sa to týka i starostky obce. Nie
jej konanie bolo posudzované. Pokiaľ by aj ona sama sa domnievala, že obvinená žila s poručiteľkoujeden rok v spoločnej domácnosti, ale v skutočnosti to nebola pravda, tak vždy je rozhodujúce, aká bola
vedomostná zložka obvinenej vo vzťahu k tejto rozhodujúcej otázke spadajúcej do rámca subjektívnej
stránky žalovaného trestného činu.

Preto je neopodstatnená argumentácia obvinenej vo vzťahu k subjektívnej stránke trestného činu a
rovnako i k objektívnej stránke, pokiaľ tvrdí, že keby aj predložila notárovi potvrdenie, že s poručiteľkou
žila v spoločnej domácnosti po dobu jedného roka, a aj keby sa toto nezakladalo na pravde, nevykazuje
to znaky trestného činu podvodu aj z dôvodu absencie jeho objektívnej stránky. Všetky znaky objektívnej

stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu sú v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa
vyjadrené. Je v nej vyjadrené, že uvádzala do omylu orgány v dedičskom konaní, ktoré rozhodovali o
tom, či bude vydané osvedčenie o jej dedičstve a jej príbuzných. Uvádzala ich do omylu tým, že v rozpore
so skutočnosťou predstierala, že až jeden rok žila s poručiteľkou v spoločnej domácnosti, hoci vedela, že
to boli len štyri mesiace. V konečnom dôsledku omyl išiel na úkor štátu, na úkor ktorého bola spôsobená
škoda do výšky hodnoty majetku spadajúceho do dedičstva ako „odúmrť“, čo je v skutku vyjadrené.

Námietky obvinenej, že si poškodená strana mohla v občianskom súdnom konaní vymáhať škodu, sú z
hľadiska posúdenia skutku neopodstatnené, lebo to všetko mohlo prísť do úvahy až po tom, čo už mal
byť trestný čin spáchaný. Pravdu má generálny prokurátor, že nebyť tohto trestného stíhania, štát by sa
ani nebol dozvedel, že mu patrí majetok ako odúmrť po poručiteľke, ktorá nezanechala dedičov.

V plnej miere sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje s argumentáciou dovolateľa, že princíp
ultima ratio má byť predovšetkým istým obmedzujúcim pravidlom pre zákonodarcu v akom rozsahu sa
má uplatniť trestnoprávna úprava protispoločenských konaní vo vzťahu k iným prostriedkom práva, či
už iných než trestných deliktov alebo len v podobe úpravy občianskoprávnych vzťahov.

Pokiaľ ide o Trestný zákon č. 300/2005 Z. z., ten je v otázke vymedzenia zločinov založený vyložene
na formálnom princípe v tom zmysle, že vychádza z protiprávnosti činu. Podľa § 8 Tr. zák. trestný čin
je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak sa
zistí protiprávnosť činu a jeho znaky v Trestnom zákone, potom nie je ponechané na uvážení súdu, či

konanie páchateľa tohto činu by nebolo vhodnejšie riešiť inými prostriedkami práva než trestnoprávnymi.

Istý materiálny korektív bol v tomto smere zákonodarcom ponechaný v ustanovení § 10 ods. 2 Tr. zák.,
dotýkajúceho sa prečinov, podľa ktorého nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a
jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho

závažnosť nepatrná.

Preto v zhode s generálnym prokurátorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že uplatnenie
princípu„ultimaratio“možnovtrestnomkonanívobmedzenejmiereuplatniťpriprečinoch.Vtejsúvislosti
sa žiada upriamiť pozornosť krajského súdu na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

13. augusta 2013 sp. zn. 2 Tdo 35/2013 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky v zošite 6/2014 pod č. 96/2014, ktorého právna veta znie, že ak páchateľ
svojim konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného
poriadku. Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu

§ 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch.

Za týchto okolností nemohol krajský súd oslobodiť obvinenú spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr.
por. a porušil tak zákon v prospech obvinenej v tých ustanoveniach, ktoré sú uvedené vo výroku tohto
rozsudku.

Najvyšší súd preto po vyslovení porušenia zákona v naznačenom smere a rozsahu zrušil napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Žiline, pričom konštatuje, že na tento rozsudok nenadväzovali žiadne ďalšie
rozhodnutia, ktoré by bolo treba rušiť. Vychádzajúc z ustanovenia § 388 ods. 1 Tr. por. dovolací súd
prikázal súdu, ktorého rozhodnutie zrušil, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Úlohou tohto súdu bude znovu konať o odvolaní obvinenej O. W. a pri rozhodovaní mať v zmysle § 391
ods. 1 Tr. por. na pamäti vyššie uvedené právne závery.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.