Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, June 12, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/43/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812010246
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Wänkeová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5812010246.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Wänkeovej a sudkýň JUDr.

Evy Kyselovej a JUDr. Márie Urbanovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. júna 2013 v Žiline
o odvolaní obžalovanej O. W. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 4T/86/2012 zo dňa
31.1.2013 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. rozsudok Okresného súdu Námestovo, č.k. 4T/86/2012-384 zo dňa
31.1.2013 z r u š u j e .

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovanú O. W., nar. XX.X.XXXX, bytom T. č. XX,

podľa § 285 písm. b) Tr. por. o s l o b o d z u j e spod obžaloby podanej Okresnou prokuratúrou
Námestovo pod Pv 306/11-43 pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako zločin podvodu podľa § 221 ods.
1, 3 písm. a) Tr. zák., ktorého sa mala dopustiť tak, že:

dňa 12.1.2010 v Námestove, v rámci predbežného vyšetrenia v dedičskom konaní po nebohej Y. W.,
zomrelej XX.XX.XXXX, vedenom Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. 2D 248/2009, predložila
notárovi-súdnemukomisároviMgr.AndrejoviLonekovipotvrdenieObceMútneotom,žeporučiteľkažila
v spoločnej domácnosti s obvinenou a jej rodinnými príslušníkmi H. W. a Y. W. najmenej po dobu jedného
roka, hoci si bola vedomá, že uvedené nie je pravda a že s menovanou žila pred jej smrťou v spoločnej
domácnosti len štyri mesiace, následne bola na základe uvedeného potvrdenia pojatá do konania spolu
s rodinnými príslušníkmi H. W. a Y. W. ako dedička podľa § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
osvedčením o dedičstve Okresného súdu Námestovo zo dňa 2.8.2010, spis. zn. 2D 248/2009 bolo

O. W. potvrdené nadobudnutie všetkého majetku poručiteľky v čistej hodnote 101.930,57 Eur, hoci
poručiteľka umrela bez zanechania záveru a bez zákonných dedičov, čiže jej majetok mal podľa § 462
Občianskeho zákonníka pripadnúť štátu, čím spôsobila Slovenskej republike - Obvodnému úradu Žilina
a Slovenskému pozemkovému fondu, škodu spolu vo výške 101.930,57 Eur,

lebo skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. poškodeného Slovenskú republiku - Obvodný úrad Žilina a Slovenský
pozemkový fond odkazuje s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo uznal obžalovanú O. W. vinnou zo zločinu podvodu
podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:dňa 12.1.2010 v Námestove, v rámci predbežného vyšetrenia v dedičskom konaní po nebohej Y. W.,
zomrelej XX.XX.XXXX, vedenom Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. 2D 248/2009, predložila

notárovi-súdnemukomisároviMgr.AndrejoviLonekovipotvrdenieObceMútneotom,žeporučiteľkažila
v spoločnej domácnosti s obvinenou a jej rodinnými príslušníkmi H. W. a Y. W. najmenej po dobu jedného
roka, hoci si bola vedomá, že uvedené nie je pravda a že s menovanou žila pred jej smrťou v spoločnej
domácnosti len štyri mesiace, následne bola na základe uvedeného potvrdenia pojatá do konania spolu
s rodinnými príslušníkmi H. W. a Y. W. ako dedička podľa § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka a

osvedčením o dedičstve Okresného súdu Námestovo zo dňa 2.8.2010, spis. zn. 2D 248/2009 bolo
O. W. potvrdené nadobudnutie všetkého majetku poručiteľky v čistej hodnote 101.930,57 Eur, hoci
poručiteľka umrela bez zanechania záveru a bez zákonných dedičov, čiže jej majetok mal podľa § 462
Občianskeho zákonníka pripadnúť štátu, čím spôsobila Slovenskej republike - Obvodnému úradu Žilina
a Slovenskému pozemkovému fondu, škodu spolu vo výške 101.930,57 Eur,

Za to ju okresný súd odsúdil podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. s prihliadnutím na ustanovenie § 36 písm. j)
Tr. zák. a § 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. súd
výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu s
probačným dohľadom na 2 roky. Súčasne uložil obžalovanej povinnosť podrobiť sa v
súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku

alebo iného výchovného programu.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodeného Slovenskú republiku, Obvodný úrad Žilina a Slovenský
pozemkový fond s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie obžalovaná, ktoré odôvodnila prostredníctvom svojho obhajcu
tým, že neboli preukázané skutočnosti uvádzané v rozsudku. Z vykonaných výsluchov vyplýva
skutočnosť, že W. a O. W. pozostalej nosili nákup potravín zo svojho obchodu, za ktoré im vždy zaplatila.
To nemožno považovať za dlhodobú opateru. Práve naopak, z vykonaného dokazovania je dostatočne
odôvodnený záver, že mala za to (verila), že žije v spoločnej domácnosti s poručiteľkou, pričom

skutočnosť,ženetvorilaspoločnúdomácnosťvzmysle§115Občianskehozákonníka,jevtomtoprípade
irelevantná. V tejto viere ju utvrdila aj skutočnosť, že jej o tomto spolužití bola vydaná aj úradná listina
od príslušného obecného úradu, ktorému boli dané pomery známe. Skutočnosť, že poručiteľka s ňou
žila v spoločnej domácnosti po dobu minimálne jedného roka, resp. že bola presvedčená o tom, že v
danom prípade išlo o spolužitie, bola preukázaná okrem vydania uvedeného potvrdenia aj výpoveďami

svedkov, ktorí považovali poručiteľku za člena domácnosti, resp. za člena svojej domácnosti.

V rozpore boli iba výpovede svedkov, ktoré boli iba snahou poškodiť jej po tom, čo sa stala dedičkou
poručiteľky, na ktorý si robili nárok W., aj keď bez zjavných oprávnených dôvodov, pričom verili, že
sa stanú závetnými dedičmi po poručiteľke, čo otvorene priznali aj v priebehu výsluchu na hlavnom

pojednávaní. S týmito skutočnosťami sa súd vôbec nezaoberal a výpovede týchto svedkov považoval
bez všetkého za pravdivé, pričom sa nevysporiadal so značnými rozpormi s ostatnými výpoveďami, ako
aj so stavom, ktorý považoval súd za preukázaný.

Obžalovaná bola presvedčená, že potvrdenie Obce Mútne o spolužití s poručiteľkou je pravdivé a toto

ako také predložila v dedičskom konaní. Samotné predloženie listín, hoci aj nepravdivých, nemôže
postačovaťnanaplnenieskutkovejpodstatystíhanéhotrestnéhočinupodvodu,akten,ktoichpredkladá,
nevedel o tom, že sú nepravdivé a že by mohli uviesť niekoho do omylu. V danej veci ide o vyžiadanie
a predloženie listiny, ktorú vydala starostka Obce Mútne. Obžalovaná si vydanie tejto listiny nijako
nevynucovala ani inak nevyplýva na činnosť obecného úradu, len si po zákonnom poučení notárom

požiadala obecný úrad o príslušné potvrdenie. Toto potvrdenie bolo vystavené, nakoľko pracovníkom
Obecného úradu Mútne, resp. starostke obce boli miestne pomery dobre známe a mali za to, že
podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia sú splnené. Poukázala na výpoveď svedkyne Mgr. T.
Y. na hlavnom pojednávaní dňa 6.12.2012, kde uviedla, že obžalovaná jej nijako nezasahovala do
spôsobu vystavenia potvrdenia, doklad jej bol vystavený až po nejakom čase, teda nie ihneď po

vyžiadaní. V prípade nesplnenia podmienok by takéto potvrdenie nevydala, pričom aj dnes je stotožnená
s jeho obsahom. Obžalovaná sa teda nemohla zločinu podvodu dopustiť, nakoľko absentuje úmyselné
zavinenie.Obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu poukázala v odvolaní ďalej na objektívnu stránku skutkovej
podstaty trestného činu podvodu s tým, že skutok popísaný v rozsudku, za spáchanie ktorého bola
odsúdená, tento znak skutkovej podstaty vôbec neobsahuje. Poukázala ďalej na výrok uvedený v

uzneseníovzneseníobvineniastým,žetentonevykazujevšetkyzákonnéznakytrestnéhočinupodvodu
podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. Obvinenie z toho, že si bola vedomá, že nežila v spoločnej
domácnosti s poručiteľkou po dobu minimálne jedného roka, sa objavuje - v rozpore so zásadou
totožnostiskutkupočasceléhotrestnéhokonania-ažvobžalobe,kdejejjekladenézavinu,žepredložila
notárovi potvrdenie Obce Mútne o tom, že s poručiteľkou žila v spoločnej domácnosti. V popise skutku

napadnutého rozsudku pritom nie je uvedené, či a koho vlastne uviedla do omylu. Táto okolnosť mala
byť v obžalobe, ako aj v rozsudku jasne uvedená, nakoľko ide o zákonný znak trestného činu podvodu.

Poukázala ďalej na to, že skutok, zo spáchania ktorého bola odsúdená, nemôže byť trestným činom,
nakoľko v popise skutku chýba uvedenie, kto bol uvedený do omylu. S prihliadnutím na túto skutočnosť
je zrejmé, že aj keby sa dopustila konania popísaného v rozsudku, nepôjde o trestný čin podvodu,

vzhľadom na absenciu znaku skutkovej podstaty trestného činu podvodu v popise skutku.

Podľa ustálenej súdnej praxe je pritom vylúčená možnosť zaradiť občiansky súd v civilnom konaní
do okruhu osôb, ktoré môžu byť uvedené do omylu páchateľom trestného činu podvodu, preto takéto
konanie nemôže napĺňať skutkovú podstatu trestného činu podvodu. Poukázala ďalej na judikatúru

Najvyššieho súdu Českej republiky.

Za vydanie nepravdivého potvrdenia ako úradnej listiny mal niesť zodpovednosť predovšetkým ten, kto
ho vydal a mal by dôkladne skúmať splnenie podmienok na jeho vydanie. Svedkyňa Mgr. Y. sa však aj na
pojednávaní stotožnila s obsahom potvrdenia, ktoré považuje za správne a vydané v súlade so zákonom

ajejznalosťoumiestnychpomerovvčasevydaniarozhodnutia,pričomtotopotvrdenievydalaslobodnea
dobrovoľne, preto nemôže obžalovaná niesť trestnoprávnu zodpovednosť za prípadné porušenie svojich
povinností starostkou obce.

Obžalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako nezákonný zrušil a ju spod obžaloby

oslobodil.

Prokurátor sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Na verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo o odvolaní obžalovanej, prokurátorka navrhla odvolanie

obžalovanej zamietnuť s tým, že obžalovanej muselo byť zrejmé, čo obsahuje pojem spoločná
domácnosť a chcela celú situáciu využiť vo svoj prospech a preto navrhla, aby odvolanie obžalovanej
bolo zamietnuté ako nedôvodné. Obhajca obžalovanej zotrval na dôvodoch odvolania a navrhol
rozsudok okresného súdu zrušiť a obžalovanú spod obžaloby oslobodiť.

Na základe podaného odvolania krajský súd v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. po tom, ako nezamietol
odvolanie podľa § 316 ods. 1 a tiež nezrušil rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaná podala odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, súčasne
prihliadal, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom zistil, že

odvolanie obžalovanej Terézie W. je dôvodné, pričom skutok, ktorý je opísaný v podanej obžalobe sa
síce stal, avšak tento nie je trestným činom.

Okresný súd síce vykonal všetky potrebné dôkazy, avšak dospel k nesprávnym záverom. V rámci svojho
postupu síce rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v § 2 Tr. por.,

najmä teda zásady zákonného procesu podľa § 2 ods. 7, voľného hodnotenia dôkazov
podľa § 2 ods. 12, ako aj rovnosti strán (kontradiktórnosti) podľa § 2 ods. 14. Krajský súd teda konštatuje,
že súd prvého stupňa dospel síce k vyhlásenému rozsudku po správnom procesnom postupe, v súlade
so všetkými procesnými ustanoveniami, avšak napriek tomu dospel k nesprávnemu právnemu záveru.

Pokiaľ ide o dôkaznú situáciu je nepochybné, že na základe osvedčenia o dedičstve vydaného
povereným notárom Mgr. Andrejom Lonekom sp.zn. 2D 248/2009, Dnot 197/2009 v dedičskej veci po
Y. W., zomrelej dňa XX.XX.XXXX, nadobudli dedičstvo spolužijúce osoby H. W., O. W. a Y. W.. Je tiež
nepochybné, že v dedičskom konaní bolo predložené potvrdenie Obce Mútne zo dňa 8.1.2010, ktorýmObec Mútne v zastúpení starostkou obce potvrdila, že zomrela Y. W., žila pred svojou smrťou v spoločnej
domácnosti najmenej po dobu 1 roka v rodine pani H. W., O. W. a Y. W., všetci trvale bytom T. č. XX. V
potvrdení je uvedené, že toto sa vydáva na žiadosť menovaných.

Okresný súd zameral svoje dokazovanie predovšetkým na zisťovanie, či obžalovaná žila v spoločnej
domácnosti s poručiteľkou po dobu najmenej 1 roka. Zistil pritom, že poručiteľka bola bezdetná, pričom
podľa výpovede obžalovanej jej vždy pomáhala. V dome, kde poručiteľka bývala, nemala sociálne
zariadenie,pričompotvrdila,žekporučiteľkechodiliajW.azavšetkoimplatila,čojejW.dali.Obžalovaná

tvrdila, že poručiteľka u nich v domácnosti prespávala 3 až 4-krát do týždňa, vybavovala jej pritom aj
pohreb. K vystaveniu potvrdenia uviedla, že notár ju predvolal a keď mu vysvetlila, že s nebohou bývala
v spoločnej domácnosti, dal jej nejaký papier zo zákona a povedal, že kto jej to potvrdenie o spoločnom
bývaní bude dávať, tomu to má dať. Svedkovia W. a O. W. vypovedali a opísali, ako sa o nebohú
starali oni s tým, že spochybnili a vylúčili, že by nebohá žila s obžalovanou v spoločnej domácnosti.
Je nesporné, že tvrdenia obžalovanej stoja proti tvrdeniam W.. V prospech W. vypovedala aj svedkyňa

N. W., ktorá uviedla, že o nebohú sa starali W. a nevedela uviesť, z akého dôvodu išla po návrate z
nemocnice bývať ku W.. Svedok Y. W. vypovedal v prospech obžalovanej s tým, že nebohá aj predtým,
ako sa vrátila z nemocnice, prespávala u nich a svedkyňa V. W. uviedla, že o nebohú sa starali W..

Okresný súd vypočul na hlavnom pojednávaní aj bývalú starostku obce, ktorá vydala obžalovanej

potvrdenie o tom, že s nebohou žili v spoločnej domácnosti po dobu viac ako 1 roka. Svedkyňa Mgr. T.
Y. potvrdila svoju vedomosť na hlavnom pojednávaní s tým, že vo funkcii starostky pôsobila 8 rokov, po
obci chodila, videla viackrát nebohú u W.. Potvrdenie vydala na základe jej vlastných vedomostí s tým,
že obžalovaná jej aj povedala, že potvrdenie potrebuje pre účely dedičského konania.

Je teda nepochybné, že obžalovaná predložila v konaní o dedičstve potvrdenie vydané starostkou obce.
Potvrdenie bolo pravé. Je rovnako nesporné, že vznikla pochybnosť o tom, či skutočnosti uvádzané v
potvrdení sú pravdivé alebo nie sú pravdivé, a teda či právo na pozostalý majetok po nebohej Y. W.
mohlo prináležať O. W., H. W. a Y. W..

Podľa názoru krajského súdu ide o spornú otázku, ktorá vyplynula zo súkromnoprávnych vzťahov a
ktorá sa týka porušenia týchto vzťahov a majú byť riešené súdmi v civilnom konaní, nakoľko orgány
činné v trestnom konaní a ani súd v trestnom konaní nie sú oprávnené nahrádzať túto činnosť. Práve
súdy v civilnom konaní zákonodarca povoláva k tomu, aby rozhodovali všetky sporné otázky, ktoré
vyplynú zo súkromnoprávnych vzťahov a ktoré sa nevymykajú bežne sa vyskytujúcim obdobným

prípadom. Zistenie, komu prináleží dedičstvo po nebohej Y. W., patrí výhradne civilným súdom.
Ochranu oprávnenému dedičovi pritom môže poskytnúť civilné právo, prioritne Občiansky zákonník,
ktorý upravuje možnosť oprávneného dediča domáhať sa žalobou potvrdenia jeho práva zdediť majetok.

Naproti tomu trestné právo je prostriedkom ultima ratio, teda ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť,

čo znamená, že v trestnoprávnej náuke ako aj v praxi sa už tradične vychádza zo zásady pomocnej
úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako
najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a
hodnôt,tedalentam,kdeinémožnosti,hlavneprostriedkyostatnýchprávnychodvetví,niesúdostatočné
a teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné.

Princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v prípadoch, ktoré majú
súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch musia orgány činné v trestnom konaní a súd
vykladať znaky skutkových podstát prevažne majetkových trestných činov s vedomím, že princíp ultima
ratio je neoddeliteľnou súčasťou formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu a má vplyv aj

na subjektívnu stránku trestného činu a musí tiež náležite zvažovať, či je možné využiť inštitúty iných
právnych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy,
ak k porušeniu práva skutočne došlo.

V danom prípade je nesporné, že došlo k pochybnosti o tom, či dedičia žili s poručiteľkou v spoločnej

domácnosti po dobu najmenej 1 roka tak, aby mohli zdediť majetok po poručiteľke. Túto otázku však
nemôže riešiť trestný súd, nakoľko notár vychádzal zo skutočností, ktoré boli osvedčené starostkou obce
a ktoré boli obsahom potvrdenia. V prípade pochybností mohol notár ako súdny komisár vykonať ďalšie
šetrenie ohľadne preukázania skutočností uvádzaných v potvrdení a tvrdených dedičmi. Je pravdou,že obžalovaná predložila uvedené potvrdenie, avšak len táto samotná skutočnosť nezakladá naplnenie
zákonných znakov zločinu podvodu, pokiaľ zotrvávala na názore, že spôsob života a starostlivosti o
nebohú nadobúda charakter spolužitia.

Pokiaľ neboli splnené podmienky preto, aby dedičstvo po nebohej Y. W. nadobudla obžalovaná a jej
rodinný príslušníci, oprávnený dedič sa mal a mohol domáhať svojho nároku žalobou a v civilnom konaní
mohli byť dokazované skutočnosti, ktoré boli predmetom dokazovania v trestnom konaní.

Z uvedeného dôvodu krajský súd jednoznačne dospel k záveru, že skutok, ktorý sa kladie za vinu
obžalovanej sa síce stal, avšak tento skutok nevykazuje znaky trestného činu. Preto obžalovanú O. W.
postupom podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodil.

Súčasne poškodených, ktorí v konaní uplatňovali nároky na náhradu škody obligatórne podľa § 288 ods.
3 Tr. por. odkázal s ich nárokmi na občianske súdne konanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.