Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 9, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/64/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112240451
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112240451.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava,
proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 14C/407/2012-45 zo dňa 10.10.2014 a proti
uzneseniu č.k. 14C/407/2012-56 zo dňa 21.01.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu 1.stupňa.

P o t v r d z u j uznesenie súdu 1.stupňa č.k. 14C/407/2012-56 zo dňa 21.01.2015.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol.

Vyslovil, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa ust. článku 46 ods.3 a článku 48 ods.2 Ústavy
SR, ust.§ 3 ods.1, § 4 ods.1 písma/, § 9 ods.1,2, § 15 ods.1, § 16 ods.1, § 17 ods.1,2,3, § 19 ods.1, 3

zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a ust.§ 44 ods.5
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

Ustanovenie § 44 ods. 5 zákona 233/1995 Z.z. v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
neustanovovalo povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do
30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Táto zákonná lehota bola zavedená až
od 1.9.2005. S poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 zákona 233/1995 Z.z. konania začaté pred

1.9.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.8.2005, ak ods. 2 neustanovuje inak. Ustanovenie
§ 238 ods. 2 zákona 233/1995 Z.z. taxatívne vymedzuje ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré sa
použijú aj na konania začaté pred 1.9.2005, avšak neobsahuje ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného
poriadku.

Žalobca vytýka exekučnému súdu nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Týmto
pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd SR a ten vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že je

potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu nemusí
predstavovať zbytočné prieťahy (I. ÚS 42/01, I. ÚS 63/00, IV. ÚS 606/12). Práve konkrétne okolnosti
tohto prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu. Pri rozhodovaní o
návrhu na zmenu exekútora je potrebné vykonať procesné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnémuexekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu,
zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie o trovách exekúcie) v dôsledku ktorých nerozhodnutie
o návrhu v zákonnej lehote nie je možné považovať za zbytočné prieťahy a z toho vyplývajúci nesprávny

úradný postup súdu, navyše, ako je vyššie uvedené, ustanovenie § 44 ods. 5 zákona 233/1995 Z.z. v
znení účinnom v čase začatia exekučného konania, ani neustanovovalo povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
zmenu exekútora.

Súd prvého stupňa zároveň poukázal aj na to, že žalobca podával návrhy na zmenu exekútora
hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a preto musel počítať s určitým
technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho návrhu bolo rozhodnuté
s určitým časovým odstupom, čo je ale, podľa názoru súdu, ústavne akceptovateľné.

Súddospelkzáveru,ževdanomprípadedĺžkaexekučnéhokonaniaodpodanianávrhuoprávnenéhona

zmenuexekútoradorozhodnutiasúduotomtonávrhu,rozhodneniejetakejpovahy,žebypredstavovala
porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V uvedenej veci bol postup
exekučného súdu po doručení návrhu na zmenu exekútora, plne opodstatnený a zákonom podložený a
teda súd nemá za preukázaný nesprávny úradný postup.

Súčasne súd prvého stupňa nemal vedomosť o tom, aby ohľadom žalobcom tvrdených prieťahov v
predmetnom konaní boli vedené disciplinárne konania, riešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a ani
žebyrozhodovalÚstavnýsúdSlovenskejrepubliky,čiEurópskysúdpreľudsképráva,pričomotázku,čiv
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný preskúmať Ústavný súd.

V konaní žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu
spôsobenú tým, že Okresný súd Humenné podľa § 44 ods. 7, resp. ods. 8 Exekučného poriadku
v zákonnej lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Podmienkami priznania
nároku na náhradu škody je preukázanie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody: existencia
nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a

vzniknutou škodou. Existenciu nesprávneho úradného postupu žalobca v konaní nepreukázal tak, ako to
súd už vyššie konštatoval. Žalobca v otázke preukázania škody neuniesol dôkazné bremeno, keď podľa
názoru súdu, ani predložením znaleckého posudku nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na
správu a vymáhanie pohľadávky. Nestačí samotné tvrdenie žalobcu o tom, že mu vznikli náklady, ktoré
vyčíslil bez predloženia konkrétnych dôkazov o vynaložení jednotlivých nákladov. V tomto ohľade je

podstatné to, že nie je daný základ nároku, preto sa súd už ani bližšie nezaoberal výškou nárokov
žalobcu. Napokon žaloba nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a
vznik škody. Žalobca uplatnil aj nemajetkovú ujmu, pri ktorej nepreukázal, že u žalobcu, v dôsledku
nesprávneho úradného postupu súdu, došlo k ohrozeniu legitímnych očakávaní, že došlo k zániku

povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, resp. insolvencii povinného, pričom
sa jedná iba o hypotetické uvažovanie žalobcu, bez preukázania konkrétneho zásahu do sféry žalobcu.

Žalovaná vzniesla vo vyjadrení k žalobe námietku premlčania každého uplatneného nároku, pri ktorom
došlo k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora predo dňom 23.4.2009, t.j. 3 roky pred dňom,

kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Súd preskúmal vznesenú
námietku premlčania a dospel k názoru, že právo žalobcu domáhať sa náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom v tomto prípade nie je premlčané, keďže k rozhodnutiu o návrhu na
zmenu exekútora došlo až po dni 23.04.2009.

Súd prvého stupňa taktiež poukázal na to, že podľa príslušných ustanovení zákona 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je podmienkou na uplatnenie nároku na
náhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupompísomnážiadosťpoškodenéhoopredbežné
prerokovanie nároku. Z vyjadrenia žalovanej je zrejmé, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo strany žalobcu boli žalovanej doručené 23.04.2012. Žaloba v pôvodnom

konaní v tejto veci bola doručená súdu 27.09.2012. Žalobca teda podal žaloby predčasne, keďže nárok
na súde uplatnil pred uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Ak príslušný
orgán neuspokojí nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neupokojí nárok na náhradu škody, môže sa poškodenýdomáhať nároku na súde. Ak tak učiní skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje samostatný
dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu predčasnosti.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej
žalovanej náhradu trov konania nepriznal, keďže žalovaná si s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1
O.s.p. náhradu trov konania neuplatnila a neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Právne odôvodnil svoje odvolanie tak, že došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. Namietal, že postupom súdu bola mu odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 221 ods.1 písm.f/ O.s.p. v spojení s ust.§ 205 ods.2 písm.a/ O.s.p.), zároveň,
že súd prvého stupňa vec nesprávne právne, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods.1 písm.h/ O.s.p. v spojení s ust.§ 205 ods.2 písm.a/ O.s.p.).
Zároveň, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností (ust.§ 205 ods.2 písm.c/ O.s.p.) a napokon, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust.§ 205 ods.2 písm.f/ O.s.p.).

Žalobca namietal, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s použitím inšpirácie novou právnou
úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom štáte a osobitne

v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase
vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.
z., pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Stav právnej
neistoty existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca

vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Súdu neprislúši
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Musí aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardnej ochrany

základných práv v Európe a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy atď. Je to predovšetkým
štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalobca takýto záväzok nemá.

Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil

zníženie jeho majetku. Okrem toho, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky bol súd
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a
vrátil vec na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolaciehopojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli súdu dňa 03.06.2015 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
správnyprávnyzáver.Anivpriebehuodvolaciehokonaniasanatýchtoskutkovýchaprávnychzisteniach
nič nezmenilo. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. podrobne upravujúceho podmienky pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu s
touto je potrebné súhlasiť. Išlo by totiž o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Ustanovenie § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto právneho predpisu zákonom č. 412/2012 Z.
z. s účinnosťou od 01.01.2013 a preto je priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy
vzniknuté od 01.01.2013.

Súd prvého stupňa sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu vrátane prieťahov v
konaní pohyboval v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty stanovenej na
rozhodnutie o zmene exekútora. Odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí
IV. ÚS 606/2012, kde Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu
nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to,
že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase

väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie

konania je potrebné dodať, že zo strany žalobcu takýto návrh v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu doručený nebol. Takéto návrhy žalobca podával len v tých prípadoch, keď súdy
nezohľadnili ním namietanú zaujatosť všetkých sudcov súdu rozhodujúceho konkrétnu exekučnú vec,
v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zakladajúcemu podľa tvrdení žalobcu nárok na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci námietke zaujatosti vyhovené bolo a vec

prejednával iný súd než ten, ktorý konal v exekučnej veci.

K odvolacej námietke žalobcu, že ako dôkaz vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý
vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a uvedeným posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil

zníženie jeho majetku a súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli
žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, odvolací súd konštatuje, že
znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody, na ktorý žalobca v odvolaní poukazuje, nebol v
predmetnom konaní predložený. Preto sa odvolací súd odvolacími námietkami týkajúcimi sa znaleckého

posudku nezaoberal.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že žalobca nepreukázal existenciu zákonných podmienok na
priznanie mu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny postupom podľa ust.§ 219 ods.1
O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, táto

nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal,
ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť
priznaný.Uznesením č.k. 14C/407/2012-56 zo dňa 21.01.2015 súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť, aby
v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 20,- Eur
(pol.č.7a SSP zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov).

Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie žalobca. Namietal, že toto uznesenie neobsahuje
podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Poukázal na znenie ust.§ 169
ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. Mal za to, že uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové
a právne, ktoré viedli súd k vydaniu tohto uznesenia, ktoré môže žalobca len hádať. Poukázal na

rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 8Co/295/2013. Žalobcovi bol vyrubený súdny poplatok
vo výške 20,- Eur za podané odvolanie, súd však uviedol, že súdny poplatok je vyrubený v zmysle
položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu

podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej
ako sú odvolanie, dovolanie a podobne ako je tomu pri položke č.1 Sadzobníka súdnych poplatkov.
Zároveň poukázal žalobca na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č.145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch a odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu
poslancov O. K., V. D., A. A. a Q. J. k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.

145/1995 Z.z. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil bez náhrady s poukazom na ust. § 210a O.s.p.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s

konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust.§ 214 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu ani proti uzneseniu nie
je dôvodné.

Súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci

alebojehonesprávnymúradnýmpostupomboloexlégepodľa§4ods.1písm.k/zákonač.71/1992Zb.o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „poplatkového zákona“), oslobodené
od poplatku od 01.07.2007, ktoré bolo zavedené s odkazom na zákon č. 273/2007 Z.z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Zákonom č. 286/2012 Z.z. z 11.09.2012, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z.z. o

správnych poplatkoch v znení neskorších právnych predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákona, došlo k novele zákona o súdnych poplatkov, pričom bolo vypustené s účinnosťou od 01.10.2012
ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ poplatkového zákona (týkajúce sa vecného oslobodenia vzťahujúceho
sa na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

Z ustanovenia § 18ca poplatkového zákona v súvislosti s účinnosťou novely poplatkového zákona č.
286/2012 Z.z. vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012.

Privýkladepredmetnéhozákonnéhoustanoveniajepotrebnévychádzaťzceléhokontextupoplatkového
zákona s poukazom na znenie § 1 a § 5 citovaného právneho predpisu.

Ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny
poplatok za konanie a toto bolo začaté do 30.09.2012, vyberajú sa poplatky podľa doterajších predpisov.

Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým
do 30.09.2012, keďže pri nich poplatková povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho stavu pred
novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z.

V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 Zákona o súdnych poplatkoch

až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30.09.2012, aj
keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30.09.2012, použije sa na poplatkovú
povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01.10.2012, zo žaloby za náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
sa platí súdny poplatok vo výške 20,- Eur.

Ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 veta prvá
Zákona o súdnych poplatkoch). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Z uvedeného vyplýva, že i sám zákonodarca rozlišuje pre poplatkové účely medzi konaním na
jednom stupni a konaním odvolacím a dovolacím, preto poplatková povinnosť za odvolanie sa posudzuje

podľa právneho stavu platného v čase účinnosti začatia odvolacieho konania.

Keďže poplatková povinnosť žalobcu v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania a od 01.10.2012
na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla žalobcovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa § 6 ods. 2 druhá veta poplatkového zákona, položky 7a

Sadzobníka súdnych poplatkov (porov. tiež uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co
530/2013-97 zo dňa 30.4.2014).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné