Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 27, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/51/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113219377
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8113219377.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v právnej veci žalobkyne Mgr. Z. N., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. H. N., T. R. X, zastúpenej JUDr. Petrom Rakom, advokátom so sídlom Prešov,
Masarykova 13, proti žalovanému Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom Garbiarska 2, 040 17
Košice, právne zastúpený AK JUDr. Daniel Blyšťan, s.r.o., so sídlom Rastislavova 68, Košice, o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 10C
174/2013-179 zo dňa 24.9.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania vo výške 87,50 eur na účet zástupcu
JUDr. Petra Raka v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudok súd prvého stupňa zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, sp.
zn. 3C/2225/2012 zo dňa 19.1.2012 a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo
výške 363,57 eur na účet jej právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení uviedol, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola dňa 30.5.2008 uzavretá poistná zmluva
na dobu 37 rokov.

Poistenie začalo 3105.2008 a malo byť ukončené 31.05.2045. Táto zmluva bola k 31.10.2008 zrušená.
Na základe návrhu zo dňa 02.01.2012 uplatnil žalovaný voči žalobkyni na Arbitrážnom súde v Košiciach
právo na zaplatenie sumy 51,45 Eur s poukazom na časť 12 ods. 7a všeobecných poistných podmienok.

Súčasťou poistnej zmluvy sú Všeobecné poistné podmienky, ktoré podpísal aj žalobca. ČI. XV. upravuje
rozhodcovské konanie. V bode 1 sa konštatuje, že poisťovňa a poistník sa dohodli na tom, že všetky
spory sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní. O výbere rozhodcovského súdu alebo o poverení
rozhodcov pre konkrétny prípad rozhoduje poisťovňa, ktorá vydá aj štatút rozhodcovského súdu. VPP
pokračujú formou predtlače do osobitných zmluvných dojednaní k poistnej zmluve, v ktorých v bode
2 sa uvádza, že poistník a poisťovňa týmto vyjadrujú svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu
medzi zmluvnými stranami, že namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti
podrobia sa rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto VPP. Toto ustanovenie chápu zmluvné
strany ako rozhodcovskú doložku. Aj tieto dojednania sú podpísané žalobcom v ten istý deň ako VPP
a poistná zmluva.

V časti XVII. VPP označených ako „záverečné ustanovenia" je 19 bodov (vrátane podbodov), pričom v
bode 7a sa uvádza, že s uzavretím poistnej zmluvy je pri jej vzniku spojený osobitný provízny náklad

v podobe úhrady odmeny za sprostredkovanie poistnej zmluvy medzi poisťovňou a poistníkom, ktorý
uhrádza poisťovňa. Podpisom poistnej zmluvy vzniká poisťovni osobitná pohľadávka voči poistníkovi vo
výške vyplatenej províznej odmeny za sprostredkovanie príslušnej poistnej zmluvy, ktorá sa vysporiada
pri ukončení poistného vzťahu zápočtom voči odkupnej hodnote, ak je vytvorená alebo poistnému
plneniu. Ak odkupná hodnota pri ukončení poistného vzťahu vytvorená nebola, pohľadávka sa stáva
splatnou dňom ukončenia poistného vzťahu a poisťovňa je oprávnená voči poistníkovi ju uplatniť podľa
zásad dohodnutých v týchto všeobecných poistných podmienkach pred rozhodcovským súdom.

Na základe uvedeného návrhu rozhodcovský súd v Košiciach vydal dňa 19.01.2012 rozhodcovský
rozsudok, ktorým zaviazal žalobkyňu v tomto konaní zaplatiť žalovanému sumu 51,45 Eur a trovy
rozhodcovského konania vo výške 276 Eur.

Súd prvého stupňa citoval ustanovenia § 52, § 53 Občianskeho zákonníka, § 40 ods. 1, § 41 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z.z..

Súd vyslovil názor, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná dôvodne. Žalobný
návrh podala na súde v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni
doručený 24.6.2013 a žalobu na súde podala dňa 28.6.2013.

Predbežnou otázkou, s ktorou sa súd zaoberal, bola otázka, či osobitné zmluvné dojednania, na základe
ktorých vyjadrili zmluvné strany vôľu, že v prípade akéhokoľvek sporu medzi nimi, sa namiesto
súdneho konania podrobia rozhodcovskému konaniu, ktoré boli individuálne dojednané. Súd mal za to,
že toto zmluvné dojednanie nebolo individuálne dojednané. Z obsahu výpovede žalobkyne vyplynulo, že
nebola o týchto náležitostiach zmluvy poučená, neboli jej tieto vysvetlené a bez toho, aby mala akúkoľvek
vedomosť o tomto spôsobe riešenia sporov medzi účastníkmi konania podpísala poistnú zmluvu ako aj
následné listiny, ktoré jej boli predložené. Toto potvrdil aj svedok vo svojej výpovedi.

Podľa názoru súdu prvého stupňa je nutné uzavretie rozhodcovskej zmluvy predložiť a objasniť
spotrebiteľovi takým spôsobom, aby tento mal možnosť po náležitom oboznámení sa s vecou prijať
alebo vylúčiť takýto návrh bez toho, aby týmto jeho úkonom bol podmienený podpis zmluvy vo veci
samej. Takáto možnosť slobodnej autonómnej vôle pre žalobkyňu ponechaná nebola ako to vyplýva
z jej výsluchu. Súd vychádzal zo skutočnosti, že v konaní zo strany žalovaného nebol produkovaný
žiaden dôkaz, ani navrhnutý, ktorý by preukázal opak tvrdení žalobkyne. Z týchto dôvodov súd mal
za to, že rozhodcovská doložka, ktorá bola predtlačená vo formulári a nebola individuálne dojednaná,
spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne, teda
spotrebiteľa. Napriek skutočnosti, že je to uvedené ako osobitné zmluvné dojednanie, súd poukázal
na vyššie uvedené tvrdenia, že jedná sa o žalovaným pripravený návrh zmluvy, ktorý bol predložený
žalobkyni na podpis bez jeho reálneho objasnenia, či poučenia o jej právach. Z týchto dôvodov súd
mal za to, že sa nejedná o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku, naopak, jedná sa o vopred
pripravenú podmienku, ktorej obsah nebolo možné meniť na základe rokovania strán.

Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že žalobkyňa neboal žiadnym spôsobom oboznámená o
rozdiele medzi rozhodcovským konaním a súdnym konaním a ani nemal vzhľadom na svoje skúsenosti
s takýmito zmluvami dôvod sa sama dopytovať na tieto okolnosti žalovaného. Práve ten bol povinný jej
tieto skutočnosti vysvetliť a objasniť, čo preukázateľne nespravil.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody preto súd považoval za právne dôvodné vyhovieť žalobe na
zrušenie rozhodcovského rozsudku s poukazom na ustanovenie § 40 ods. 1 písm. c/ a g/ zákona č.
244/2002 Z. z.

O trovách konania rozhodol podľa §142 ods. 1 O.s.p..

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Odvolacie dôvody
subsumoval pod ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ Občianskeho súdneho poriadku.

Namietal, že pokiaľ súd vo veci konal napriek tomu, že nebol zaplatený súdny poplatok, a na túto
skutočnosť bol zo strany žalovaného upozornený, porušil tým zásadu rovnosti účastníkov nakoľko

umožnil, aby sa v súdnom konaní domáhal svojich práv žalobca napriek tomu, že nesplnil zákonom
stanovené podmienky na to, aby súd mohol vo veci konať a rozhodnúť.

Vo výroku napadnutého rozsudku absentuje uvedenie dôvodu, pre ktorý súd zrušil predmetný
rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice.

Napadnuté rozhodnutie, predovšetkým jeho výrok ale ani odôvodnenie nedáva jasnú odpoveď na
otázku, kto bude ďalej konať v merite sporu pôvodne vyriešenom rozhodcovským rozsudkom, čo samo
o sebe je nezlučiteľné s právom na spravodlivý proces a zásadou právnej istoty, nakoľko samotným
zmyslom súdneho konania je práve odstrániť neistotu vo vzťahoch medzi účastníkmi konania.

Súd vo svojom rozhodnutí prekročil návrhy účastníkov konania, keď žalobu na zrušenie rozhodcovského
rozsudku posudzoval aj z pohľadu dôvodu, ktorý v žalobe namietaný nebol, čo je v rozpore s právom
na spravodlivý proces ako aj s čl. 2 ods. 2 ústavy.

Zároveň je nutné zdôrazniť, že pokiaľ súd (nad rámec podanej žaloby v rozpore so zásadou
dispozitívnosti) mienil rozhodcovský rozsudok skúmať aj z iného ako v žalobe namietaného dôvodu,
tak bolo povinnosťou súdu, aby s takýmto možným posúdením oboznámil oboch účastníkov konania
pred skončením dokazovania, a tak im umožnil sa k tomto možnému posúdeniu kontradiktórne vyjadriť
resp. odporcovi brániť sa a rovnako umožniť predložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Tým, že súd
takto nepostupoval, odňal svojím postupom účastníkom, predovšetkým odporcovi, možnosť konať pred
súdom a zároveň dospel k prekvapivému rozhodnutiu.

Súd porušil aj ust. § 129 ods. 1 O.s.p., keď žalovaný predložil v tomto konaní viacero listinných dôkazov,
pričom predložené dôkazy súd nevykonal spôsobom stanoveným v O.s.p., a to konkrétne listiny - dôkazy
neprečítal na pojednávaní ani neoznámil ich obsah, a teda tieto dôkazy nevykonal.

Súd odňal žalovanému možnosť konať pred súdom keď ním predložené listinné dôkazy súd úplne
opomenul a na nich neprihliadal. Namietal tiež porušenie ust. § 118 ods. 2 O.s.p..

Žalovaný považoval zdôvodnenie súdu v zmysle „pokiaľ ide o ostatné námietky vznesené žalovaným,
tieto súd považoval za irelevantné“ za neurčité, nepreskúmateľné a teda celkom arbitrárne. Zdôraznil, že
ani nevie aké konkrétne ostatné námietky súd považoval za irelevantné a už vôbec nie je možné zistiť, z
akých dôvodov súd považoval tieto „ostatné námietky“ za irelevantné. Súd žiadnym spôsobom a to ani
právne nezdôvodnil, prečo považoval námietky uvádzané žalovaným (nevieme aké) za irelevantné.

Zdôraznil, že na vyslovenie záveru o tom, či niektorá zmluvná podmienka alebo jej časť je neprijateľnou
podmienkou v spotrebiteľskej zmluve musí súd zistiť, či táto podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom súd musí konkrétne
uviesť a skutkovo odôvodniť, v čom spočíva nepomer v právach a povinnostiach medzi spotrebiteľom a
dodávateľom a prečo je tento nepomer hrubý, pričom hodnotenie všetkých podmienok musí súd vykonať
v zmysle ust. § 53 ods. 10 ( od júna 2014 ods. 11 - OZ).

V tomto prípade súd len konštatuje svoj záver, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne
a preto je podľa súdu dojednanie rozhodcovskej doložky neprijateľnou podmienkou, pričom vymedzenie
akýchkoľvek konkrétnych skutkových okolností ktoré by mali spôsobovať neprijateľnosť podmienky a
ich právne posúdenie (aplikácie konkrétneho ustanovenia právnej normy) úplne absentuje, teda súd
prezentuje právny názor, že rozhodcovská doložka je v spotrebiteľskom vzťahu apriori neprijateľnou
podmienkou, čo však vôbec nie je v súlade s právom SR ani právom EU.

Súd sa tak riadne nevysporiadal s otázkou individuálnosti dojednania rozhodcovskej doložky obsiahnutej
v osobitných zmluvných dojednaniach .

Ďalej uviedol, že žalobkyňa v súčasnosti spochybňuje proces uzavretia poistnej zmluvy resp.
rozhodcovskej doložky, a to v rozpore so znením písomných a ňou vlastnoručne podpísaných dokladov.
Toto je však v priamom rozpore so základnými právnymi zásadami ako aj piliermi právneho štátu. Ak by
totiž žalobkyňa skutočne nečítala to, čo podpísala, ak to tvrdí, tak to nesvedčí o neprijateľnosti podmienok
ale len o tom, že žalobca nepostupoval ako priemerne vnímavý a obozretný spotrebiteľ, ale naopak ku

svojim vlastným právam pristupoval ľahkovážne, pričom úlohou spotrebiteľského práva v právnom štáte
určite nie je chrániť spotrebiteľa pred jeho vlastným ľahkovážnym správaním.

Z uvedeného vyplýva, že žlobkyňa sa mohla oboznámiť s navrhnutou zmluvnou podmienkou -
rozhodcovskou doložkou - a mohla aj ovplyvniť jej podstatu a to tým, že by ju jednoducho so žalovaným
neuzavrela. Nikto ju nenútil, aby túto podpísala a ani ona sama netvrdila opak. To, že teraz s odstupom
času a v štádiu sporu popiera, že by vedela, že podpisuje OZD neobstojí, stačilo si nadpis a obsah týchto
dojednaní prečítať, čo pre žalobkyňu ako pedagóga nemohol byť predsa problém.

Súd tak nesprávneho vyhodnotil listinný dôkaz - osobitné zmluvné dojednania, a dospel k úplne
nesprávnym skutkovým aj právnym záverom.

Žalobca bol v čase uzatvárania poistnej zmluvy, presne povedané ešte pred jej uzavretím, preukázateľne
informovaný o možnosti riešenia sporov podľa zák. č. 244/2002 Z.z., a to zo strany sprostredkovateľa
poistenia postupom podľa zák. č. 340/2005 Z. z. o sprostredkovaní poistenia.

Okolnosť, že v prípade rozhodcovskej doložky ide o samostatné (osobitné) dojednanie potvrdzuje aj
to, že na platnosť tohoto dojednania bolo potrebné, aby sa aj sprostredkovateľ poistenia podpísal
priamo pod ustanovenia osobitných dojednaní, pretože dojednanie predpokladá z doslovného významu
minimálne dve strany a sprostredkovateľ reprezentoval pri tomto právnom úkone žalovaného ako
druhú stranu dojednania. Ak by išlo len o odovzdanie VPP, je samozrejme nezmyselné, aby klient
opakovane dvakrát niečo podpisoval, a aby to ešte nutne podpisoval a to právne úplne nadbytočné
aj sprostredkovateľ poistenia. Z uvedeného jasne vyplýva, že „Osobitné zmluvné dojednania" žalobca
podpísať nemusel a to bez toho, aby to malo vplyv na jeho práva a povinnosti vyplývajúce z
poistnej zmluvy resp. zo Všeobecných poistných podmienok. V prípade nepodpísania týchto osobitných
zmluvných dojednaní žalobcom by platná rozhodcovská doložka nebola vôbec vznikla.
Pokiaľ aj prvostupňový súd dospel k záveru o tom, že predmetná rozhodcovská doložka nebola
individuálne uzatvorená, tak sa vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvnej podmienky predovšetkým vôbec
nezaoberal otázkou, či rozhodcovská doložka alebo jej časť spôsobovala značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktoré zistenie musí byť skutkovo
konkrétne odôvodnené a podľa ust. § 53 ods. 1 je nevyhnutným predpokladom na následne vyslovenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky alebo jej časti, a preto absentuje aj esenciálne vymedzenie ktoré
konkrétne ustanovenie zmluvnej podmienky by malo spôsobovať takú značnú nerovnováhu.

Súd nepostupoval v súlade s článkom 4 Smernice 93/13 EHS a teda nevykonal test primeranosti
podmienky ako je vyžadovaný v Smernici 93/13/EHS a následne aj v rozhodnutí ESP C-237/02
Freiburger Komunalbauten (bod 19.21, 22 a 25), resp. C-453/10 S. (bod 5, 44) či C-76/10 E. (bod 59).

Predovšetkým je treba povedať, že aby bolo dojednanie považované za neprimerané, nepostačí, aby
z neho len vyplývala nerovnosť v právach a povinnostiach, ale aby táto nerovnosť bola značná. Z
uvedeného plynie, že najsamprv je nutné definovať rovnosť v právach a povinnostiach, potom nerovnosť
a následne nerovnosť takej intenzity, ktorú je možné označiť za neúnosnú, teda za značnú (hrubú). Riziko
nerovnosti je súčasťou každej transakcie a nikto by nemal spoliehať na to, že právo náhle zasiahne
v prospech slabšej strany zakaždým, keď sa zmluva prejaví z uhla pohľadu spotrebiteľa, aj keď len
nepatrne, ako nevýhodná.

Avšak podstatným je najmä to, že súd v súvislosti s údajne neprijateľnou podmienkou nezisťoval
prípadnú značnú nerovnováhu a porušil svoju povinnosť vykonať test primeranosti podmienky, a preto
je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný a nezákonný.

Prvostupňový súd uviedol, že považoval dojednanie rozhodcovskej doložky za neprijateľnú a teda
neplatnú zmluvnú podmienku, avšak súd pri závere o neprijateľnosti a teda neplatnosti zmluvnej
podmienky vôbec nevymedzil a neuviedol ktoré ustanovenia zmluvného vzťahu majú predstavovať
„dojednanie rozhodcovskej doložky". Vymedzenie súdu je celkom všeobecné a nedáva odpoveď na
to ktoré konkrétne ustanovenia zmluvného vzťahu majú byť považované za neplatné a aj preto je
rozhodnutie nepreskúmateľné. Súd ani neuviedol na základe akého v rozhodnom čase platného a
účinného ustanovenia zákona je rozhodcovská doložka neprijateľná a neplatná.

Slovenské súdy a aj prvostupňový súd v tomto prípade si zjednodušili situáciu a postupujú úplne
nesprávne tak, že každá podmienka vo formulárovej zmluve je apriori neprijateľnou podmienkou, lebo
o nej nemožno tvrdiť bez dôkazu, že je individuálne dojednaná. Tento absurdný logicky nezmyselný
postup by umožňoval súdu svojvoľne určiť aj napr. podmienku - „povinnosť spotrebiteľa platiť poistné"
- za neprijateľnú, pretože je obsiahnutá vo formulárovej zmluve, nie je teda individuálne dojednaná a
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľ, lebo len spotrebiteľ má
platiť poistné a dodávateľ nie.

Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ust. § 212 O.s.p., vec prejednal v súlade s ust. § 214ods. 2 O.s.p. a zistil, že súd prvého
stupňa správne zistil vo veci samej skutkový stav, správne vyvodil právne závery a vo veci aj správne
rozhodol. Na jeho zisteniach sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a odvolací súd v
plnom rozsahu na jeho zistenia a práve závery odkazuje.

Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci je vyriešenie otázky, či rozhodcovská doložka, na základe
ktorej rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je upravená v čl. XV. VPP žalovaného, podľa ktorej všetky
vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, je podmienkou
individuálne dojednanou (ako tvrdil žalovaný) a v negatívnom prípade, či zakladá hrubý nepomer v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonník, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

V zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(,,Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.
V zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho
zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

Žalobkyňa uzatvorila so žalovaným poistnú zmluvu dňa 30.5.2008. Zmluvu dojednávala so
sprostredkovateľom a vo VPP v časti XV. je obsiahnuté dojednanie o rozhodcovskom konaní. Obsahom
je dohoda poisťovne a poistníka o tom, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa
rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. V závere všeobecných podmienok je

ako osobitné zmluvné dojednanie pod číslom 01/2007 znovu dojednaná rozhodcovská doložka vo forme
samostatnej tabuľky, s uvedením textu: „poistník a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý
zároveň svojím podpisom samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými
stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia
rozhodcovskému konaniu v zmysle časti XV. všeobecných poistných podmienok. Toto ustanovenie
chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku“.

Práve na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve bol dňa 19. 1. 2012 vydaný
rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice, ktorým bola žalobkyni uložená
povinnosť zaplatiť 51,45 eur a trovy rozhodcovského konania 276 eur.

Rozhodcovská doložka sa tak stala súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú žalovaný v rámci
svojej podnikateľskej činnosti použil v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu
spotrebiteľov.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z
minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V
konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 OZ upravil
postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm.
k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2008, kým
hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1.4.2004).
Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň
sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných
podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
§ 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné
zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia,
čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak
niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd.
Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne individuálne vyjednať
rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne
(„sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.

Podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne navyše nevysvetlil spotrebiteľovi význam rozhodcovskej
doložky, rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých sa
bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučenie na výber rozhodnúť sa
(pre porovnanie § 90 ods. 3 Zákona o platobných službách).

Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné
individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je
takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa sprostredkovatelia nezmieňujú o
podrobnostiach a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov
pod údajné individuálne vyjednanie má kampaňovitý rozmer. Tvrdenie o tom, že si takýto proces vyjednal
spotrebiteľ a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž,
s čím je spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej doložky a nie je rozhodujúca
vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita. Neprijateľná rozhodcovská doložka
je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho
posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba zriedkavo pristupuje k posúdeniu
platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky skonštatuje ako danú. Odvolací súd
tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp.
reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený
v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných
praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej
len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá
arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti
formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič
nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus
vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok“.

Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci 6Cdo 1/2012, ktoré
prelomovo poukazuje na princíp ochrany spotrebiteľa, ktorého skutočný význam odvolateľ nijako do
reality nepretavuje. Aj keď ústavnoprávna ochrana a ochrana základných práv a slobôd, medzi ktoré
patrí aj vysoký záujem na ochrane spotrebiteľa (čl.38 Charty ,,politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň
ochrany spotrebiteľa“) má subsidiárnu povahu, ciele tejto ochrany sa musia stať súčasťou rozhodovania
všeobecných súdov. Aj súd v predmetnej veci je súdom Európskej únie a rámec jeho rozhodovania
je meritórne určený Zmluvou o fungovaní EÚ, Chartou Európskej únie a smernicou (v predmetnej veci
najmä článok 6 smernice).

Tak ako už odvolací súd spomenul, ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má vykonať v
režime pravidiel verejného poriadku, a teda pravidiel, ktorých dodržiavanie musí štát bezpodmienečne
vyžadovať (čl. 50 uznesenia súdneho dvora POHOTOVOSŤ/E.).

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou“.

Podľa názoru vyjadreného v odvolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté so
spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu, že spotrebiteľ uviedol o jeden podpis v zmluve
naviac. Úplne by sa strácal cieľ a zmysel súdnej kontroly formulárových podmienok , ktorých obsah
spotrebiteľ nemôže nejako zmeniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo
odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže
jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu zjavne nepoznal.

Teória prezentovaná v odvolaní je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Tu rovnako
platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred
naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej
podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky
formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k
formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu
zmyslu a cieľa ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory
efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu
byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je,
že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára . Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne.

Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv, vrátane
formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ žalovaný náležite
nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky
k EÚ.

Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja Súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/E. (bod
50.). Preto aj ochrana poskytovaná súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení
noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka
spotrebiteľa nezaväzovala. Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov Súdneho dvora tak aj
prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu EÚ postupoval náležite a
rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou rozhodcovskou doložkou.

Nevhodné predkladanie zmluvných podmienok sa týka smernice Európskeho parlamentu a Rady z
11.5.2005 2005/29 ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom
trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady
97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004
(„smernica o nekalých obchodných praktikách“). Odvolací súd pripomína, že OZ v rovine vnútroštátnej
zakotvuje normatívne mantinely posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Na strane žalovaného je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených
požiadaviek odvolacieho súdu (nielen formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto
smere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce
záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k
individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne
vyjednanie (§ 53 ods. 3 OZ) - ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy
nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a žalovaný neoznačil žiadne iné relevantné
dôkazy. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si
individuálne (podľa predstáv spotrebiteľa) vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto
záver rozhodne nemožno prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalovaný si dôkazné bremeno o
individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa
podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutá, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol
schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.
3 ods. 2 Smernice).

Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná medzi
žalobcom a žalovaným.

Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú
pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená do
všeobecných zmluvných podmienok vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, na samostatnom
liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za nevhodné .

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a na tú skutočnosť, že priemerný
spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Mostaza Claro, bod 25. - 27., C 168/05, Océano
Grupo Editoria, Asturcom, a iné).

Dodávateľ (žalovaný) s odbornou starostlivosťou musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky, má poznať aj dôsledky ich používania.

Správne konštatuje súd prvého stupňa, že v predmetnej veci došlo k porušeniu ustanovenia § 40 ods. 1
písm. j/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, nakoľko formuláciou rozhodcovskej doložky
došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania práve so zreteľom na to, že
táto rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná so spotrebiteľom a vylučuje spotrebiteľa z
možnosti obrátiť sa so svojimi nárokmi aj na všeobecný súd a naviac, v zmysle písm. j/ citovaného
zákona, pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa a

to § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktorý individuálne nedojednanú rozhodcovskú doložku
považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Za týchto okolností súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ žalobe na zrušenie rozhodcovského
rozsudku vyhovel. Náležitým je aj uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť trovy konania, keďže
žalobkyňa bola úspešná, preto odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok ako vecne
správny potvrdil, pričom v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v podrobnostiach poukazuje na správne a
presvedčivé dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré odkazuje.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., podľa
ktorého boli priznané trovy odvolacieho konania úspešnej žalobkyni. Tieto pozostávajú z trov právneho
zastúpenia za 1 úkon - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 12.1.2015 vo výške 64,53 eur (§ 11 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z.) a režijného paušálu 8,39 eur, čo spolu predstavuje sumu 72,92 eur. Po prirátaní 20%
DPH predstavujú trovy konania 87,50 eur.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. (ust. §
3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení novely
vykonanej zákonom č. 33/2011 Z.z. účinným od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.