Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 14, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Sp/24/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200536
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7015200536.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: L. D.,

narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom U., provincia L., štátna príslušnosť N. G., bez cestovných dokladov,
toho času umiestnený P. Ú. L. Z. L. S., X.B. XX, XXX XX U., zastúpený: Mgr. Jaroslav Martiňuk,
advokát, Branisková 7, 040 01 Košice proti odporcovi: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru,
041 75 Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-PO9-17-036/2015 zo dňa
09.04.2015 takto

r o z h o d o l :

I./ P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO9-17-036/2015 zo dňa 09.04.2015.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-17-036/2015 zo dňa 09.04.2015 podľa § 88 ods.

1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov (ďalej len ZoPC) zaistil navrhovateľa dňom 09. 04.
2015 o 11,00 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do
krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods.
4 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania zaistil na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre
zabezpečenie jeho vycestovania na päť mesiacov, to je do 09.09.2015 s tým, že lehota začína plynúť
dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení, pričom rozhodnutie je vykonateľné doručením a v zmysle
§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol účastník konania dňom 09.04.2015 umiestnený v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.

V odôvodnení uviedol, že účastník konania bol dňa 26.07.2007 kontrolovaný hliadkou OCP PZ
Bratislava, pričom nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Následne šetrením
bolo zistené, že tento neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Poľskej republiky do Slovenskej
republiky v presne nezistenom mieste a čase. Dňa 28.07.2007 na Oddelení azylu Adamov - Gbely pri
spisovaní zápisnice o podaní vysvetlenia č. p.: UHCP-516-63/RHCP-NR-OA-2007 požiadal účastník
konania o udelenie azylu na území SR z ekonomických dôvodov. Dňa 28.07.2007 o 09,55 hod. bol
odoslaný do Záchytného tábora P. C. B. P., kde bol jeho príchod zaznamenaný dňa 28.07.2007. Z tohto

tábora svojvoľne odišiel dňa 18.09.2007 a následne bol dňa 25.09.2007 vyradený z evidencie. Konanie
vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky viedol Migračný úrad MV SR č. k. MU-1641/PO-
Ž-2007, pričom toto bolo dňa 27.08.2007 zastavené v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a/ a ods. 2
zák. č. 480/2002 Z. z., o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, keďže žiadosť
bola zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Konanie bolo právoplatne ukončené dňa 08.10.2007.

Správny orgán konštatoval, že na základe skutočností, že účastník konania v konaní o udelenie azylu
svojvoľne opustil územie Slovenskej republiky, porušil tým povinnosti cudzinca uvedené v § 23 ods.4 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov a to tým, že
ako žiadateľ o azyl bol povinný počas pobytu v azylovom zariadení dodržiavať vnútorný poriadok, s
poukázaním na § 23a ods. 1 zákona o azyle, kde ako žiadateľ mohol opustiť azylové zariadenie len na

základe priepustky, ktorú vydá ministerstvo. O vydanie priepustky na opustenie azylového zariadenia
na čas dlhší ako 24 hodín môže žiadateľ požiadať ministerstvo po vykonaní pohovoru, najviac však na
sedem dní; v žiadosti je povinný uviesť miesto, kde sa bude zdržiavať. Svojím úmyselným konaním tak
účastník konania porušil ustanovenia zákona o azyle ako aj ďalších právnych predpisov spojených s
azylovou procedúrou.

Následne dňa 12.01.2015 bol navrhovateľ v zmysle Dublinského dohovoru transferovaný leteckou linkou
A. H. A. z I. do W. s časom príletu o XX,XX hod. na územie Slovenskej republiky z P. X., kde sa preukázal
dokladom I. - L. Č.. U.. Z územia P. X. a U. W. bol prevzatý naspäť podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie
členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny
v jednom z členských štátov alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. V zmysle

§ 4 ods. 6 zákona o azyle sa účastník konania naďalej považoval za žiadateľa o azyl z dôvodu, že
na konanie o udelenie azylu bola príslušná Slovenská republika. Po prevzatí účastníka konania na
územie SR Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice- letisko (ďalej len OHK PZ Košice -
letisko) začalo správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia (ďalej len AV) z územia SR pod
č. PPZ-HCP-PO9-17/2015 z dôvodu, že účastník konania má na území SR neoprávnený pobyt. Počas

spisovaniazápisniceovyjadreníúčastníkakonaniapodľa§22ods.1zákonač.71/1967Zb., osprávnom
konaní pod č. PPZ-HCP-PO9-17-005/2015 účastník konania požiadal o udelenie azylu na území SR.
Na základe tejto skutočnosti OHK PZ Košice - letisko ako správny orgán vydalo rozhodnutie v zmysle
§77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ktorým sa uvedené správne konanie prerušilo pod č. PPZ-HCP-
PO9-17-009/2015 a účastníkovi konania bol zabezpečený policajný sprievod do Záchytného tábora v

Humennom.

Dňa 12.01.2015 bolo Migračným úradom začaté azylové konanie pod číslom konania MU-PO-5/2015-
Ž. V rámci azylového konania bol na základe tejto opakovanej žiadosti o udelenie azylu s účastníkom
konania dňa 20.01.2015 vykonaný vstupný pohovor počas ktorého neuviedol žiadne také nové
skutočnosti, na základe ktorých by bolo potrebné sa domnievať, že sa skutkový stav v jeho

prípade podstatne zmenil. Tento sa v plnej miere pridržiaval všetkých dôvodov, ktoré uviedol aj v
predchádzajúcom konaní o azyle, pričom ich zopakoval. Na základe týchto skutočností bolo podľa §
19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle migračným úradom konanie o azyle zastavené, a to z dôvodu, že sa
v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená,
neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková

ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil. K tomuto záveru dospel migračný úrad potom ako
komplexne posúdil opakovanú žiadosť účastníka konania, ako aj situáciu v Indii, pričom nezistil žiadnu
takú podstatnú zmenu pomerov v krajine pôvodu žiadateľa, ktorá by v konkrétnom vzťahu k nemu
odôvodňovala iné rozhodnutie vo veci.

Dňa 09.04.2015 bol účastník konania hliadkou MJ RHCP Prešov eskortovaný pred správny orgán OHK

PZ Košice - letisko, ktorý je ďalej príslušný vo veci konať, ktoré v zmysle § 77 ods. 4 ZoPC pokračovalo
vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR z dôvodu, že účastníkovi konania sa azyl neudelil
a neposkytla doplnková ochrana.

VyhlásenímrozhodnutiaMigračnéhoúraduČAS:MU-PO-5-27/2015-Ž,ktorýmnadobudlovykonateľnosť
rozhodnutie o zastavení konania o udelenie azylu podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle, a to

z dôvodu, že sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne
neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje
doplnková ochrana došlo u účastníka konania ku skutočnosti, že účastník konania sa od tohto momentu
neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, resp. Schengenského priestoru, nakoľko nemá
pri sebe doklady, ktoré by ho oprávňovali vstúpiť alebo zdržiavať sa na území Slovenskej republiky alebo

Schengenského priestoru. Z toho vyplýva, že navrhovateľ sa zdržiava na území Slovenskej republiky
neoprávnene a týmto svojím konaním porušil ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva
o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len „Kódex schengenských hraníc“), čím sa
dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň týmto svojím

konaním naplnil dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobytecudzincov (Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený
pobyt na území Slovenskej republiky). V zmysle § 2 ods. 1 písm. f) zákona o pobyte cudzincov sa
za neoprávnený pobyt považuje zdržanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so

zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou, pričom policajný útvar je oprávnený
zaistiť účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov v konaní o
administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona
o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jeho úteku a umiestniť ho v ÚPZC Sečovce Totožnosť účastníka
konania nie je dôveryhodne preukázaná, nakoľko nemá cestovný doklad sa teda nie je možné, aby

sám legálnym spôsobom vycestoval z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, alebo krajiny
ktorá ho prijme. Poukazoval na ustanovenie § 84 ods. 1 písm. a) a d) ZoPC v zmysle ktorého, policajný
útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ak, policajný útvar v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení neurčil dobu na vycestovanie a štátny príslušník tretej krajiny nemôže
vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.

Správny orgán mal za to, že sú naplnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na

zaistenie účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení (ďalej len AV) s cieľom zabezpečiť
jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku.

Dôvodil, že účastník konania je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej
republiky neoprávnene bez platného cestovného dokladu a víza, teda považuje postup podľa § 84 ods.
1 písm. a) a d) zákona o pobyte cudzincov za zákonný a dôvodný.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil správny orgán dĺžku doby zaistenia do dňa
09. 09. 2015, pričom uvedená doba zaistenia je nevyhnutná, počas ktorej zariadenie vykoná všetky
dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Týmito
predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia účastníka konania
je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania

štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia
administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia
sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí na
spolupráci cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu. Dĺžka
doby zaistenia sa taktiež bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí nutných k vystaveniu

náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania. Doba zaistenia je z pohľadu správneho orgánu
priamo úmerná dobe vystavenia cestovného dokladu, ako aj vybaveniu všetkých potrebných náležitostí
k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do domovskej krajiny, pričom počas celej doby
zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, pričom tieto
skutočnosti má potvrdené správny orgán aj Útvarom policajného zaistenia Sečovce a v danom prípade

je možné predpokladať lehotu na vydanie náhradného cestovného dokladu približne päť mesiacov
v prípade štátneho príslušníka N.. Preto odporca pristúpil k päť mesačnej dobe zaistenia keďže z
praxe vyplýva, že kratšie doba by bola neefektívna na plynule a bezproblémové vybavovanie všetkých
náležitosti, pričom správny orgán si je vedomý povinnosti, skúmať počas celej doby zaistenia naplnenie
skutkovej podstaty zaistenia.

V odôvodnení rozhodnutia sa správny orgán zaoberal aj postupom podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b)
ZoPC a to tým, že môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku, pričom prihliadal na skutočnosť, že u účastníka konania
ide už o tretiu žiadosť o udelenie azylu na území SR, počas azylovej procedúry v minulosti svojvoľne
opustil pobytový tábor a tak prerušil azylovú procedúru a z pohľadu správneho orgánu je taká

osoba nedôveryhodná. Správny orgán zároveň konštatoval, že účastníka konania v predchádzajúcich
konaniach už dvakrát zaistil ako žiadateľa o udelenie azylu v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona č.
404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, a to na účel zistenia tých skutočností,
na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä
ak existuje riziko jeho úteku. Konanie navrhovateľa a jeho opakované vstupovanie do konania o azyle,

považoval za účelové, s prioritnou snahou vyhnúť sa administratívnemu vyhosteniu z územia SR, čo
potvrdzuje aj tá skutočnosť, že odporca začal konanie o jeho administratívnom vyhostení pod č.: PPZ-
HCP-PO9-17-004/2014 počas ktorého účastník konania opätovne požiadal o udelenie azylu na území
SR, pričom sa znova počas azylovej procedúry pokúsil dňa 26.03.2015 vycestovať do H. a použil pri
tom občiansky preukaz občana SR.Uplatnenie alternatív zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov neaplikoval
aj z dôvodu, že účastník konania nemá na území žiaden pobyt a ani dostatok finančných prostriedkov
potrebných pre jeho pobyt na území Slovenskej republiky. K týmto informáciám bol spracovaný Úradný

záznam o prehliadke osoby pod č. PPZ-HCP-PO9-17-028/2015 zo dňa 09. 04. 2015 a Lustračná tabuľka
spracovaná pod č. PPZ-HCP-PO9-17-032/2015 zo dňa 09. 04. 2015, pričom rodinné väzby u účastníka
konania na území Slovenskej republiky neboli zistené. Po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka
konania a z uvedených vyjadrení účastníka konania je nepochybné, že správny orgán nemohol konať v
zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov a uložiť navrhovateľovi povinnosť v zmysle

citovaného paragrafu, nakoľko tento by svoju povinnosť uloženú správnym orgánom nevedel reálne
splniť, resp. vykonať.

Účelnosť zaistenia je jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa účastník konania nachádza. V
ÚPZC Sečovce má účastník konania zabezpečenú zdravotnú starostlivosť ako aj naplnenie životných
potrieb na primeranej úrovni, pričom je obmedzená jeho protiprávna činnosť.

Ďalej uviedol, že podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o

spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území je v článku 7 odsek 4 uvedené, ak existuje riziko úteku
alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo
ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské
štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu

ako sedem dní. Ako už je vyššie uvedené vo vzťahu k účastníkovi konania nie je možné postupovať v
zmysle odseku 1 predmetného článku 7 Smernice.

Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatoval, že vzhľadom k
prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie účastníka konania v súlade s článkom
5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zaistenie účastníka konania v konaní

o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1
ak existuje riziko jeho úteku je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o
vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení
z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1, písm. f) predmetného Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia

Slovenskej republiky.

Túto podmienku považoval za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného
rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod číslom PPZ-HCP-PO9-17-035/2015 zo dňa
09.04.2015vydanéhoOddelenímhraničnejkontrolyPZKošice-letisko,vktorombolúčastníkovikonania
určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 3 (troch) rokov, pričom na zabezpečenie

vycestovania štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny podľa § 77 ods. 1 ak existuje riziko jeho úteku
priamo slúži inštitút zaistenie cudzinca.

*

V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok.

V opravnom prostriedku voči rozhodnutiu odporcu namietal zaistenie ako také a dĺžku zaistenia. Podľa

jehonázorunapadnutérozhodnutienemáúplnúoporuvovykonanomdokazovaní,pretožedôkazyneboli
vyhodnotené správne a sú tu aj prekážky administratívneho vyhostenia, pre ktoré samotné zaistenie
stráca zmysel. Správny orgán konštatoval (strana 5, druhý odsek), že prioritnou snahou účastníka
je vyhnúť sa administratívnemu vyhosteniu z územia SR, pričom toto zistenie je správne a konanie
účastníka má aj svoju logiku, nakoľko navrhovateľ v dôvernom rozhovore so svojím právnym zástupcom

uviedol, že skutočným dôvodom jeho obavy o život je to, že bol nútený sa zapájať do predaja drog, s čím
on nesúhlasil. Z toho dôvodu bol opakovane napadaný, fyzicky bitý, prikladali mu nôž na krk a vyhrážali
sa mu, že ho obetujú W. (pozn. hind. božstvo). Pritom mu zakázali o tom hovoriť, a ak by to povedal zabili
by ho, nakoľko polícia, úrady a vláda štátu L. je skorumpovaná a prepojená s obchodom s drogami. To
bol aj dôvod preto sa bál uvádzať tieto skutočnosti pred políciou. Mal zato, že z biedneho života v L. sa

utiecť nedá, pričom najšťastnejší bol v H., kde mal zamestnanie a mohol chodiť do práce.Vyhrážanie sa W. považoval za veľký problém, nakoľko je U., pričom tento dôležitý údaj jeho identity
správny orgán vôbec nezisťoval a v spise o jeho vierovyznaní niet ani zmienky. V súvislosti s reálnym
nebezpečenstvom smrti účastníka poukazoval na článok z r. 2010, pričom táto skutočnosť vyplýva z

historickej nenávisti hinduistov k U..

Záverom uviedol, že z týchto dôvodov administratívne vyhostenie (ďalej len AV) nemožno realizovať
a preto stráca zmysel aj účel zaistenia. V prípade realizácie AV vyhostíme účastníka na územie a do
podmienok, kde si ho smrť určite nájde a takéto vedomé konanie nie je v civilizovanej Európe prípustné.

Pretožiadal,abysúdnapadnutérozhodnutiezrušilaprikázalúčastníkakonaniaihneďprepustiťapriznať

mu náhradu trov konania.

-

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa vyjadril v podaní zo dňa 05.05.2015 (č.l. 3-8
spisu) v ktorom zotrval na dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia, podrobne sa vyjadril k námietkam
navrhovateľa a navrhol svoje rozhodnutie potvrdiť.

Poukazoval na to, že policajný útvar je oprávnený zaistiť účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm.

a) bod 1 ZoPC v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do
krajiny podľa § 77 ods. 1 ZoPC, ak existuje riziko jeho úteku. Totožnosť účastníka konania nie je
dôveryhodne preukázaná, nakoľko nemá cestovný doklad a nie je teda možné, aby sám legálnym
spôsobom vycestoval z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, alebo krajiny ktorá ho prijme.

Pri svojom rozhodnutí prihliadal na skutočnosť, že u účastníka konania ide už o tretiu žiadosť o udelenie

azylu na území SR, počas azylovej procedúry v minulosti svojvoľne opustil pobytový tábor a tak prerušil
azylovú procedúru, čím z jeho pohľadu je taká osoba nedôveryhodná. Konštatoval, že účastníka konania
v predchádzajúcich konaniach už dvakrát zaistil ako žiadateľa o udelenie azylu v zmysle § 88a ods. 1
písm. b) ZoPC a to na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie
azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku (čl. 2 písm. n/

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013), pričom rizikom úteku štátneho príslušníka
tretej krajiny rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať,
že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď
zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu
na viac ako tri roky (§ 88 ods. 2 ZoPC).

Opísal históriu správania sa navrhovateľa od roku 2007 kedy bol prvýkrát kontrolovaný hliadkou OCP
PZ Bratislava, vrátane jeho pokusu o útek z územia SR dňa 26.03.2015 až po vydanie napadnutého
rozhodnutia.

Ďalej uviedol, že pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na Smernicu Európskeho Parlamentu a Rady
2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely

návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území a v tejto
súvislosti poukázal na výrok uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 1
Sža 20/2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 18. júna 2014, č. k.
3Sp/26/2014/-45 ako vecne správny ohľadom rozhodnutia o zaistení, kde NS SR konštatoval, že „článok
15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to

bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či
sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený
článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V čl. 15 smernice sú uvedené len
dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu
alebo odsunu. V zmysle čl. 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka

tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone
vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej
krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je
možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné
avšak miernejšie opatrenia.“Pokiaľ sa týkalo námietky, že odporca nezisťoval vierovyznanie navrhovateľa, ktoré je podľa neho
hlavným dôvodom nerealizovateľnosti administratívneho vyhostenia z územia SR uviedol, že tieto
tvrdenia sa nezakladajú na pravde, nakoľko dňa 20.01.2015 bol v priestoroch Z. vykonaný vstupný

pohovor s navrhovateľom ako žiadateľom o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany, kde
sa navrhovateľ vyjadril aj k otázke náboženského vyznania, kde uviedol že je U.. Predmetný dotazník
tvorí prílohu č. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a žiadateľ o udelenie azylu na území SR ho
obligatórne vyplní pred povereným pracovníkom Migračného úradu počas vstupného pohovoru, pričom
otázka ohľadom „náboženského vyznania“ sa nachádza pod položkou č. 8 tohto dotazníka. Navrhovateľ

bol upozornený na to, že musí vypovedať pravdivo a uviesť všetky skutočnosti o ktorých vie, pre
ktoré sa rozhodol požiadať o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany. Navrhovateľ v
tomto vstupnom pohovore uviedol, že nepriaznivé ekonomické podmienky v Indii, dôsledkom ktorých
bolo nedostatok pracovných možností a následne i finančných prostriedkov, ho donútili opustiť krajinu.
Neuviedol žiadne také nové skutočnosti, ktoré by poukazovali na podstatnú zmenu skutkového stavu
jeho opätovnej žiadosti o udelenie azyl a Migračný úrad SR konanie o udelenie azylu zastavil v zmysle

§ 19 ods. 1 písm. i). K tomuto záveru dospel Migračný úrad potom ako komplexne posúdil opakovanú
žiadosť navrhovateľa, kde o udelenie azylu žiadal z tých istých ekonomických dôvodov ako v jeho
predchádzajúcej žiadosti v roku 2007, ako aj situáciu v N., pričom nezistil žiadnu takú podstatnú
zmenu pomerov v krajine pôvodu žiadateľa, ktorá by v konkrétnom vzťahu k nemu odôvodňovala
iné rozhodnutie vo veci. Na základe týchto skutočností Migračný úrad vydal rozhodnutie ČAS: MU-

PO-5-27/2015-Ž podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle, a to z dôvodu, že sa v konaní o azyle
už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl,
odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana. Predmetné
rozhodnutiebolonavrhovateľovivyhlásenédňa08.04.2015.Vyhlásenímrozhodnutiasatotorozhodnutie
stalo vykonateľným, čím sa ďalší pobyt navrhovateľa na území SR sa považoval za neoprávnený.

Následne dňa 09.04.2015 v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. 71/1967
Zb. o správnom konaní č. s.: PPZ-HCP-PO9-17-034/2015 navrhovateľ vzal na vedomie, že z dôvodu,
že sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, bude zaistený pre účely administratívneho
vyhostenia do krajiny pôvodu, pričom v uvedenej zápisnici mal priestor na vyjadrenie sa ku všetkým
skutočnostiam, ktoré tvorili podklad pre vydanie napadnutého rozhodnutia o zaistení a administratívnom

vyhostení. Odporca položil navrhovateľovi otázky, na ktoré navrhovateľ odpovedal a po prečítaní
zápisnice svojim podpisom potvrdil, že nežiada ani opravu ani doplnenie ďalších skutočností. Súčasťou
jednej z otázok bolo aj zisťovanie, či navrhovateľovi hrozí v krajine pôvodu prenasledovanie z
náboženských dôvodov avšak ani pri tejto otázke navrhovateľ neuviedol žiadne problémy s jeho
vierovyznaním. Predmetný dotazník žiadateľa o udelenie azylu je súčasťou administratívneho spisu

pod č. PPZ-HCP-PPZ-PO9-17-051/2015, pričom otázkou vierovyznania navrhovateľa sa zodpovedne
zaoberal aj správny orgán Migračného úradu MV SR, ktorý viedol už dvakrát konanie o udelenie azylu s
osobou navrhovateľa a v oboch prípadoch nezistil také skutočnosti, pre ktoré by navrhovateľovi mala byť
takáto medzinárodná ochrana poskytnutá. Migračný úrad sa vo svojich rozhodnutiach detailne zaoberal
každou skutočnosťou, ktorá tvorila podklad pre rozhodnutie v týchto konaniach a je nesporné, že to

bola práve aj otázka vierovyznania navrhovateľa, ktorá ale v žiadnom prípade netvorila prekážku alebo
okolnosť pre ktorú by sa navrhovateľ nemohol vrátiť späť do svojej domovskej krajiny. V rozhodnutiach
Migračného úradu MV SR bolo náležite odôvodnené, prečo a ako k svojim rozhodnutiam dospel po
komplexnom vyhodnotení žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu.

Odporca uviedol, že v konaní o AV a pri vydávaní samotného rozhodnutia o AV navrhovateľa z územia

SlovenskejrepublikyztýchtorozhodnutíMÚpriamovychádzalatvoriliprejehorozhodnutieoAVpodklad
a preto na základe uvedeného považoval túto námietku za nespôsobilú vyvolať účinky zrušenia zaistenia
a tvrdenia o vierovyznaní navrhovateľa považoval za účelové, pričom tento sa ani pred odporcom ani
pred pracovníkmi Migračného úradu nezmienil o jeho údajnej obave o život z dôvodu, že bol nútený
zapájať sa do predaja drog, ako aj, že bol opakovane fyzicky napádaný, bitý, mali mu prikladať nôž na krk

a vyhrážať sa obetovaním W.. Preto nemôže súhlasiť s názormi a tvrdeniami navrhovateľa, že opomenul
zistiť vierovyznanie navrhovateľa. Vyjadrenia navrhovateľa v konaniach pred Migračným úradom ako aj
v konaní o jeho AV považoval za účelové, s cieľom oddialiť a zmariť výkon jeho vyhostenia z územia
Slovenskejrepubliky,pričomsazodpovedneasvedomitezaoberalkaždouvecou,ktorúúčastníkkonania
predniesol a navrhol, a preto bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci. Pokiaľ ide o stanovenú dobu

zaistenia podotkol, že pre vybavenie náhradného cestovného dokladu prostredníctvom zastupiteľského
úradu Indie vo vzťahu k osobe navrhovateľa je táto adekvátna a postačujúca.*

Na pojednávaní Krajského súdu v Košiciach dňa 14.05.2015, navrhovateľ zotrval na dôvodoch
uvedených v odvolaní. Namietal zaistenie ako také aj dobu zaistenia, pričom odvolanie podal voči

všetkých rozhodnutiam správneho orgánu.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že chce zotrvať na území Slovenskej republiky, tu žiť a pracovať.
Mal vážne obavy o seba, lebo sa nemôže vrátiť do krajiny pôvodu a to aj kvôli prebiehajúcemu sporu
o pozemok so susedom, a možnej smrti, nakoľko jeho nepriatelia ľahko zabezpečia jeho falošné
trestné stíhanie v súvislosti s predajom drog. Náboženské dôvody neuvádzal, nakoľko mal vážne obavy

vzhľadom na pretrvávajúci spor o pozemok.

Právny zástupca navrhovateľa poukazoval na obavu navrhovateľa vypovedať pred zástupcami
policajných orgánov a o jeho dôvere k nim. Jemu osobne sa zveril so skutočnosťami, ktoré uviedli do
odvolania. Z týchto dôvodov je len logické, že navrhovateľ chcel ujsť zo štátu pôvodu a dostať sa k svojím
príbuzným. Predložil súdu rozklad zo dňa 28.04.2015, ktorý podal voči rozhodnutiu správneho orgánu
pod č. MÚ-PO-5-27/2015-Ž v ktorom poukazoval na ďalšie webové odkazy na súčasnú situáciu v N..

-

Odporca na pojednávaní chronologicky uviedol pôsobenie navrhovateľa a jeho pohyb po štátoch EÚ.
Mal zato, že tvrdenia navrhovateľa si odporujú pokiaľ udáva, že tu chce zotrvať na území SR, nakoľko
v marci 2015 sa jej územie pokúsil nedovolene opustiť. Pokiaľ sa týka otázky vierovyznania mal za to,
že s touto sa náležite vysporiadal Migračný úrad. Tvrdenia navrhovateľa považoval za účelové, keďže

najprv tvrdí, že nemá dôveru v orgány SR, ale chce tu ostať žiť, následne udáva problémy s pozemkom
a potom drogy. Zotrval na záveroch ich rozhodnutia, ktoré žiadal potvrdiť.

*

Z administratívneho spisu odporcu č. PPZ-HCP-PO9-17/2015 súd zistil nasledovné:

Z Hlásenia Oddelenia hraničnej kontroly PZ Košice- letisko zo dňa 12.01.2015 súd zistil, že dňa

12.01.2015 leteckou linkou A. pricestovala z P. na územie Slovenskej republiky do Košíc osoba
preukazujúca sa dokladom LAISSEZ PASSER U.: R. U., B.. XX.XX.XXXX, M, IND - N., pričom posledné
konanie o udelenie azylu v SR sa viedlo s osobnými údajmi cudzinca: L. D., B.. XX.XX.XXXX, T., N. -
N. G., ID osoby z IS Migra: XXXXXX, ID Konania DS: XXXXXJF.

Zo Zápisnice odporcu zo dňa 12.01.2015 o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. 71/1967

Zb. o správnom konaní súd zistil, že navrhovateľ popisoval priebeh odchodu z N., z ktorej odišiel v roku
2005 alebo 2006, svoju následnú azylovú procedúru na území SR, svoj pobyt v H., kde má bratranca.

Na otázku, či mu v krajine pôvodu alebo z krajiny z ktorej prichádza hrozí prenasledovanie z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo Vám v tejto krajine hrozí mučenie, kruté,

neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, či mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad,
že mu bude takýto trest uložený v prebiehajúcom trestnom konaní uviedol, že mu hrozí nebezpečenstvo
a má obavu o svoj život kvôli sporom jeho rodiny so susedmi, lebo sa mu vyhrážali smrťou, nebol mu
udelený trest a z dôvodu obáv sa nechce vrátiť do N.. Na Slovensku nemá nikoho, iba v H. kde je jeho
bratranec, ktorý má za manželku občianku P. X.. Zároveň požiadal o azyl, pričom si bol vedomý toho,

že počas azylovej procedúry sa má zdržiavať na území Slovenskej republiky.

Zo Záznamu odporcu zo dňa 12.01.2015 týkajúceho sa vybavenie priestupku napomenutím podľa § 84
ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. súd zistil, že navrhovateľ bol uznaný vinným z priestupku podľa § 118 ods.
písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z. na tom skutkovom základe, že dňa 12.01.2015 bol vrátený z P. X. na
územie SR a vzhľadom k tomu, že u neho bolo predchádzajúce konanie o udelenie azylu na území SRprávoplatne ukončené sa prevzatím jeho osoby jeho ďalší pobyt na území SR považuje za neoprávnený,
za čo bol v blokovom konaní napomenutý.

Z Rozhodnutia odporcu Č.s.: PPZ-HCP-PO9-17-009/2015 zo dňa 12.01.2015 súd zistil, že správny

orgán viedol správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľa z územia Slovenskej
republiky v zmysle § 77 zákona o pobyte cudzincov a toto správne konanie prerušil podľa § 77
ods. 4 ZoPC, nakoľko účastník konania požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky
s tým, že správny orgán bude v správnom konaní vo veci administratívneho vyhostenia účastníka
konania pokračovať, len čo pominú prekážky, pre ktoré je konanie prerušené. Rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 12.1.2015.

Zo Záznamu vyhotoveného odporcom dňa 26.3.2015 bolo zistené, že dňa 26.03.2015 o 10.45 hod.
pri odlete linky A. H. A z W. do I. sa k hraničnej kontrole dostavila osoba preukazujúca sa OP SR
č. Q. XXXXXX vystaveným na meno a priezvisko: W. V., B.. XX.XX.XXXX v Košiciach, trvale bytom
X. XXXX/XX, T. B. X., pričom profiláciou osoby s fotografiou v predloženom OP bolo zistené, že sa
nejedná o osobu, ktorej údaje sú uvedené v danom OP. Na otázky položené v slovenskom jazyku

nevedel odpovedať, pretože nerozumel a nekomunikoval v slovenskom jazyku. Cestoval v spoločnosti
štátnej príslušníčky SR. Menovaný po výzve uviedol, že pochádza z N. a volá sa L. D.. Následne
lustráciou v IS Migra, podľa odtlačkov prstov boli ohľadne menovaného zistené tieto údaje: L. D., B..
XX.XX.XXXX, T., N.-N., ID Migra:XXXXXX, pričom tento bol dňa 12.01.2015 v zmysle Dublinského
nariadenia transferovaný na územie SR do W. z územia P.. OHK PZ Košice -letisko voči nemu začalo

konanie vo veci administratívneho vyhostenia, ale z dôvodu opätovnej žiadosti o udelenie azylu, konanie
bolo prerušené. Cudzincovi bol zabezpečený policajný sprievod do ZT V.. Dňa 04.02.2015 bol presunutý
doPobytovéhotáboravG.,kdesazdržiavaldo23.03.2015,kedymubolaudelenákrátkodobápriepustka
do 29.03.2015. Vykonanou lustráciou predloženého OP v IS MV SR bolo zistené, že sa nejedná o
stratený alebo odcudzený dokument.

Z Rozhodnutia Migračného úradu, Ministerstva vnútra SR, ČAS:MU-PO-5-27/2015-Ž zo dňa 30.03.2015
súd zistil, že tento orgán zastavil konanie o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na
území Slovenskej republiky, o ktoré opakovane požiadal cudzinec L. D., B.. XX.XX.XXXX P. T. T.U., L.,
N. G., Š. L. N., pandžábskej národnosti, slobodný, bez cestovného dokladu, posledný trvalý pobyt v
zahraničí mesto U., L. L., N., t.č. Pobytový tábor G., Slovenská republika.

V odôvodnení je uvedené, že po príchode na územie SR účastník dňa 27.07.2007 prvýkrát požiadal o
udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany z ekonomických dôvodov, pričom bol s ním vykonaný pohovor
v ktorom uviedol, že nepriaznivé ekonomické podmienky v N., dôsledkom ktorých bolo nedostatok
pracovných príležitosti a následne i finančných prostriedkov ho donútili opustiť krajinu jeho pôvodu,
pričom chcel vycestovať do niektorej európskej krajiny, kde si chcel nájsť prácu a finančne tak pomôcť

svojej rodine.

Po analýze migračný úrad rozhodnutím číslo ČAS: MU-1641/PO-Ž-2007 zo dňa 27.08.2007 jeho žiadosť
zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.10.2007.

Na základe Dublinského dohovoru bol účastník dňa 12.01.2015 vrátený na územie SR z územia P. X.,
kde pred pracovníkmi Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko (ďalej len OHR PZ

Košice-letisko) požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu obavy o svoj
život, pričom o udelenie azylu žiadal z tých istých dôvodov ako v predchádzajúcom azylovom konaní
a ako sám uviedol, nemá žiadne nové dôvody a o udelenie azylu žiada kvôli tým istým ekonomickým
dôvodom, k týmto nechcel nič doplniť a plne sa ich pridržiaval.

Migračný úrad v odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň uviedol (strana 2, odsek 2), že z verejne

dostupných informácií je zrejmé, že všeobecná bezpečnostná situácia v N., odkiaľ účastník pochádza
je pokojná, stabilná a nič nenasvedčuje tomu, že by sa táto zhoršovala a po posúdení bezpečnostnej
situácie dospel k záveru, že táto sa v porovnaní s prechádzajúcimi rokmi, kedy menovaný prvýkrát
požiadal o azyl na území SR výrazne nezmenila. V súčasnej dobe v N. neprebieha žiaden vnútroštátny
ani medzinárodný konflikt a nie je preto odôvodnené sa domnievať, žeby na účastníka bolo v prípade

jeho návratu spáchané vážne bezprávie.Zo Zápisnice odporcu zo dňa 09.04.2015 o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. 71/1967
Zb. o správnom konaní súd z výpovede navrhovateľa zistil, že tento po prvýkrát pricestoval na územie
SR v roku 2007, kedy aj požiadal prvýkrát o udelenie azylu. Na územie Slovenska bol prevedený z L.

a jeho cieľovou krajinou bolo O.. Potom čo v roku 2007 požiadal o udelenie azylu, azylovú procedúru
v Slovenskej republike prerušil a za pomoci prevádzača odišiel do O., kde bol asi 2 mesiace a odtiaľ
odišiel do H. kde mal bratranca, ktorý mu zabezpečil ubytovanie a prácu. V priebehu roka 2014 pri
návrate z práce ho zastavili policajti, kontrolovali ho a zadržali. Potom ho vrátili späť na Slovensko, kde
opäť požiadal o udelenie azylu. Bol si vedomý toho, že sa na území SR zdržiava neoprávnene. Uviedol,

že v krajine pôvodu má problémy a ohľadne dobrovoľného opustenia územia SR a vycestovania v čo
najkratšom možnom čase do domovskej krajiny uviedol, že sa nechce vrátiť do domovskej krajiny.

Na otázku, či mu v krajine pôvodu alebo z krajiny z ktorej prichádza hrozí prenasledovanie z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo Vám v tejto krajine hrozí mučenie, kruté,
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest uviedol, že hrozí nebezpečenstvo a má obavu o

svoj život kvôli sporom jeho rodiny so susedmi. Uviedol, že mu nehrozí v krajine pôvodu alebo v krajine
z ktorej prichádza uložený trest smrti a ani nie je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu
taký trest môže byť uložený.

Ohľadneskutočnosti,žedňa26.03.2015chcelvycestovaťzúzemiaSRdoVeľkejBritánieapoužilpritom
občiansky preukaz občana SR uviedol, že v Pobytovom tábore sa mu nepáčilo. Bol si vedomý toho, že to

bolo zlé rozhodnutie, ale nemal tu žiadnych príbuzných a rodinu tak chcel odísť. Mal v úmysle ísť znova
za bratrancom do P. X., pričom cez kamaráta z tábora sa zoznámil so ženou, ktorá vie jazyk punjabi
a ona mu zabezpečila cestovný doklad - občiansky preukaz SR, aby mohol vycestovať. Pri hraničnej
kontrole bolo zistené, že to nie je jeho doklad a nebolo mu umožnené vycestovať. Svoj čin ľutoval a bol
si vedomý toho, že počas azylovej procedúry nemal opustiť územie SR a aj napriek tomu sa o to pokúsil.

V jeho domovskej krajine mu nebol odsúdený a nebol mu uložený nijaký druh trestu a nie je ani politicky
aktívny.

Na území SR nemá nikoho ale v H. má bratranca, ktorý má za manželku občianku P. X..

Z Úradného záznamu odporcu o vykonaní prehliadky cudzinca zo dňa 09.04.2015 súd zistil, že tento mal
pri sebe pokiaľ ide o peňažnú hotovosť: 1 ks 5 eurovej bankovky a mince v celkovej hodnote 3,40 Libier.

Z Rozhodnutia odporcu o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č.s.: PPZ-HCP-
PO9-17-035/2015 zo dňa 09.04.2015 súd zistil, že účastník konania: L. D., B.. XX.XX.XXXX, O. X. U., L.
L., N. G., Š. L. N. G. sa administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky na územie N. podľa § 77
ods.1zákonaopobytecudzincov.ZároveňmuboluloženýzákazvstupunaúzemieSlovenskejrepubliky
na dobu 3 (troch) rokov (§82 ods. 3 psím. b/ zákona o pobyte cudzincov) s tým, že lehota zákazu vstupu

začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia (§82 ods. 10 písm. a/ zákona o pobyte
cudzincov).

Podľa §83 ods. 2 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčil účastníkovi konania
lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky s tým, že výkon administratívneho vyhostenia
zabezpečí Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní, správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu.

Predmetné rozhodnutie prevzal navrhovateľ dňa 09.04.2015 v čase o 10.30 hod..

Z Dotazníka žiadateľa o udelenie azylu - D. L., ktorý bol vykonaný s navrhovateľom dňa 20.01.2015
v priestoroch ZT V. v súvislosti s jeho žiadosťou o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany súd zistil,
že tento v odpovedi na otázku 8: Náboženské vyznanie uviedol: U.. Ďalej na otázku, či sa niečo v jeho

živote zmenilo od predchádzajúcej žiadosti, nakoľko v jeho prípade ide o opakovanú žiadosť navrhovateľ
uviedol, že žiadne zmeny v jeho živote nenastali, pričom sa pamätá na obsah a informácie, ktoré v rámcipohovoru poskytol Migračnému úradu dňa 07.08.2007, a všetko čo povedal je pravda, nemá nič nové
čo by povedal a pridržiaval sa svojej predchádzajúcej výpovede.

§

Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie

f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so
zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

Podľa§2ods.2zákonaopobytecudzincov,Cudzincomjekaždý,ktonieještátnymobčanomSlovenskej
republiky.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je
štátnymobčanomSlovenskejrepublikyaniobčanomÚnie;štátnympríslušníkomtretejkrajinysarozumie
aj osoba bez štátnej príslušnosti.

Podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny

a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77
ods. 1, ak

1. existuje riziko jeho úteku.

Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny

príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže
byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas

zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách možno
osobupozbaviťosobnejslobody,pokiaľsatakstanevsúladeskonanímustanovenýmzákonomajvtedy,
ak ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. V zmysle

ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo
zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených
právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba

bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

Podľa § 82 ods. 1 psím. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho
príslušníka tretej krajiny, ak

b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.Podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, Priestupku na úseku pobytu sa dopustí štátny
príslušník tretej krajiny, ak

a)má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

§

Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa súd právne uzatvára:

Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody
zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Rozhodujúci je skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať
dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta O.s.p.).

Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym
prejavom správania sa cudzinca.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-
PO9-17-036/2005 zo dňa 09.04.2015, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC zaistil
navrhovateľadňom09.04.2015o11,00hod.vkonaníoadministratívnomvyhosteníscieľomzabezpečiť

jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jeho úteku
a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do ÚPZC v Sečovciach na čas
nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na 5 mesiacov, do 09.09.2015.

Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal
odvolacími námietkami navrhovateľa, ktorý namietal zaistenie ako také, zároveň namietal aj dĺžku

zaistenia, pričom zdôrazňoval obavy navrhovateľa o život, keďže tento sa musel zapájať do predaja drog
s čím nesúhlasil a za čo bol fyzicky insultovaný a vyhrážali sa mu obetovaním W., čo považoval za vážny
problém. Ďalej poukazoval na svoje náboženstvo, že je U., čo správny orgán vôbec nezisťoval, ako aj
na nenávisť hinduistov voči U. a v tejto súvislosti ohľadne reálneho nebezpečenstva smrti poukazoval
na článok z r. 2010.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní
dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel
k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie
je dôvodný.

Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými

okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa je potrebné z dôvodu § 88 ods. 1 písm.
a) bod 1 ZoPC.

V zmysle § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny
v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods.
1 ak existuje riziko jeho úteku.

Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo
priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí
uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky (§ 88 ods.2).

Správny orgán vo svojom rozhodnutí o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č.s.: PPZ-

HCP-PO9-17-035/2015 zo dňa 09.04.2015 navrhovateľa administratívne vyhostil z územia SR naúzemie N., uložil mu zákaz vstupu na územie SR na dobu 3 rokov s tým, že lehota zákazu vstupu začína
plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia, neurčil mu lehotu a vycestovanie z územia SR a
zároveň podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny orgán vylúčil odkladný

účinok odvolania proti rozhodnutiu.

V dôsledku vylúčenia odkladného účinku sa predmetné rozhodnutie o administratívnom vyhostení
navrhovateľa stalo vykonateľné dňom doručenia navrhovateľovi dňa 09.04.2015.

Následne správny orgán ako dôsledok administratívneho vyhostenia vydal predmetné rozhodnutie,
ktorým zaistil navrhovateľa dňom 09.04.2015 na obdobie 5 mesiacov do 09.09.2015.

V prípade navrhovateľa je splnená podmienka použitia inštitútu zaistenia podľa § 88 ZoPC, keďže

ohľadne navrhovateľa prebieha konanie o jeho administratívnom vyhostení, pričom sú dané dôvody
uvedené v bode 1 § 88 ods. 1, teda ak v konaní o administratívnom vyhostení existuje riziko úteku
navrhovateľa.

Preto správny orgán správne vyhodnotil aj túto skutočnosť, že v prípade navrhovateľa existuje riziko
úteku, pričom nie je tu len dôvodná obava, nakoľko navrhovateľ svojím konaním zo dňa 26.03.2015 toto

dôvodnú obavu aj dokonal svojím pokusom o opustenie územia Slovenskej republiky.

Námietka navrhovateľa o nedôvodnosti využitia inštitútu zaistenia u navrhovateľa podľa § 88 ZoPC z
dôvodov vyššie uvedených nie je dôvodná. Správny orgán náležite vo svojom rozhodnutí odôvodnil
z akého dôvodu využil v prípade navrhovateľa inštitút zaistenia v zmysle § 88 ZoPC a náležite sa
vysporiadal aj s podmienkou, ktorú mu ukladá citované ustanovenie v bode 1 a to rizikom úteku

navrhovateľa.

Pokiaľ sa týka ešte využitia inštitútu zaistenia zo strany odporcu súd zdôrazňuje, že účastník konania sa
navyše dopustil aj porušenia ustanovenia Článku 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice
(Kódex schengenských hraníc), stanovujúceho podmienky pre vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej

krajiny, ktorých povinnosťou je mať platný cestovný doklad a mať platné vízum alebo povolenie na pobyt
v prípade, ak sa od cudzinca vyžaduje.

Po jeho navrátení z P. na územie SR (do W.) dňa 12.01.2015 v zmysle Dublinského dohovoru (a aj pod
inou identitou pod akou bol riešený orgánmi na území SR) sa tento zdržiaval na území SR neoprávnene
(§2 ods. 1 písm. f/ ZoPC) a bez platného cestovného dokladu, v dôsledku čoho bol uznaný vinným zo

spáchania priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm. a) ZoPC a zároveň týmto konaním naplnil aj dôvody
administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC.

-

K odvolacej námietke týkajúcej sa doby zaistenia súd uvádza, že táto dĺžka bola riadne odôvodnená v
súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená

alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC. Odporca stanovil čas, dokedy sa
nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia t.j.
potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania
štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia
administratívneho vyhostenia, pričom z praxe vyplýva, že kratšia doba by bola neefektívna na plynule

a bezproblémové vybavovanie všetkých náležitosti.

Súd len dopĺňa, že pokiaľ ide o vydanie náhradného cestovného dokladu, súdu je z jeho činnosti známe,
že v prípade vydania náhradného cestovného dokladu štátneho príslušníka tretej krajiny je doba jeho
vydania rôzna v závislosti od danej krajiny a v prípade krajiny ako je N. je dĺžka zaistenia určená
správnym orgánom adekvátna a určenie doby zaistenia v rozsahu 5 mesiacov nie je neprimerané.Navyše zákonná dikcia tretej vety ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC upravuje oprávnenosť na
zaistenie žiadateľa ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon

predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov.

Z uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa týkajúce sa dĺžky doby zaistenia

za opodstatnené, pretože tak dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto
zaisteniu, boli v súlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí.

Aj keď to navrhovateľ priamo nenamietal súd pokiaľ sa týka samotného zaistenia aplikovaného
odporcom podľa § 88 ZoPC poukazuje aj na to, že odporca sa v prípade navrhovateľa zaoberal aj
možnými alternatívami zaistenia podľa §89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC, pričom súd konštatuje, že správny
orgán správne vyhodnotil aj tú skutočnosť, že v prípade navrhovateľa sa nemohli uplatniť alternatívy

zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC, nakoľko tento nemá na území SR žiadne rodinné väzby,
jeho rodina (bratranec) je v H., nemá na území SR žiaden pobyt a ani dostatok finančných prostriedkov,
pričom tieto skutočnosti ako správny orgán vo svojom rozhodnutí poukázal, vyplynuli jednak z vyjadrení
navrhovateľa ako aj z Úradného záznamu o prehliadke osoby zo dňa 09.04.2015 a Lustračnej tabuľky
zo dňa 09.04.2015, pričom bolo zistené aj to, že má pri sebe iba 1ks 5 eurovej bankovky a mince v

hodnote 3,40 Libier. Správny orgán teda dospel k správnemu záveru, že navrhovateľovi nemôže uložiť
povinnosť v zmysle citovaného paragrafu, nakoľko tento by svoju povinnosť uloženú odporcom nevedel
reálne splniť, resp. vykonať.

-

Pokiaľ sa týka ďalšej odvolacej námietky, že navrhovateľ má obavu o život v dôsledku možnej smrti z

dôvodu predaja drog, ako aj z dôvody vyhrážania W. súd poukazuje na to, že zo Zápisníc o vyjadrení
účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. 71/1967 Zb. zo dňa 12.01.2015 ako aj 09.04.2015, ktoré
sú súčasťou administratívneho spisu vyplýva, že tieto skutočnosti navrhovateľ pred policajným orgán
netvrdil, pričom bol poučený, že má uviesť všetky skutočnosti dôležité pre konanie.

Uvádzal, že obavy o život má kvôli problémom jeho rodiny so susedmi, pričom tieto problémy súvisia

so sporom o pozemok, a je mu preto vyhrážané smrťou. V domovskej krajine nebol odsúdený a
nebol mu uložený nijaký druh trestu a nie je ani politicky aktívny. Preto súd jeho tvrdenia o možnej
obave z vyhrážania W. a smrťou v dôsledku predaja drog hodnotí ako nevieryhodné a účelové, pričom
navrhovateľ tieto skutočnosti neuvádzal ani pri svojom vstupe na územie SR dňa 12.01.2015 ani pred
vydaním napadnutého rozhodnutia v Zápisnici zo dňa 22.04.2015 a ani v azylovom konaní a preto súd

túto námietku navrhovateľa hodnotí ako účelovú nemajúcu vplyv na správnosť rozhodnutia správneho
orgánu. Správny orgán sa týmito tvrdeniami navrhovateľa ani nemohol zaoberať a vyporiadať sa s nimi,
keďže navrhovateľ tieto skutočnosti uviedol až v odvolaní voči predmetnému rozhodnutiu odporcu.

-

Pokiaľ sa týka tej skutočnosti, že správny orgán nezisťoval náboženské vierovyznanie navrhovateľa a s

týmsúvisiaceskutočnosti,súduvádza,ženavrhovateľvžiadnejsvojejvýpovedipredsprávnymorgánom
neuviedol, že má obavy o život vzhľadom na svoje náboženské vierovyznanie, teda preto, že je U. a na
pretrvávajúcu averziu hinduistov voči U., pričom reálne hodnotil v tejto súvislosti nebezpečenstvo smrti
s poukazom na článok z r. 2010.

Nemožno vyhodnotiť za pravdivé ani tvrdenie navrhovateľa, že odporca nezisťoval jeho vierovyznanie,

nakoľko súdu je z jeho činnosti známe, že súčasťou dotazníka žiadateľa o udelenie azylu alebo
doplnkovej ochrany je aj otázka náboženského vyznania, na ktorú musel navrhovateľ odpovedať. A aj
keď uviedol, že je U., a teda táto skutočnosť bola odporcovi známa, neuviedol, žeby v súvislosti so
svojím náboženským presvedčením mal určité obavy o život, v dôsledku čoho by sa správny orgánmusel danou skutočnosťou zaoberať pri svojom rozhodovaní či už v súvislosti s AV navrhovateľa alebo
s jeho zaistením.

Navrhovateľ ani v zápisnici z 09.04.2015, ktorú osvedčil svojim podpisom a nežiadal jej opravu

ani doplnenie uviedol pokiaľ sa týkalo zisťovania, či mu hrozí v krajine pôvodu prenasledovanie z
náboženských dôvodov, neuviedol žiadne obavy o život, ani problémy v súvislosti s jeho vierovyznaním
aj keď bol na to dotazovaný. Rovnako aj ním predložený článok z roku 2010 nereflektuje na súčasnú
situáciu a je neaktuálny.

+

Pokiaľ sa týka skutočnosti súvisiacej s jeho vierovyznaním a na možné problémy v krajine pôvodu v

dôsledku sporov hinduistov a U. súd dodáva, že predmetné skutočnosti boli posudzované aj v súvislosti
s jeho žiadosťou o udelenie azylu, ktoré bolo vedené na Migračnom úrade MV SR pod ČAS:MU-
PO-5-27/2015-Ž, ktoré bolo rozhodnutím zo dňa 30.03.2015 zastavené.

Z rozhodnutia MÚ SR vyplýva, že tento vo svojej prvej žiadosti o udelenie alebo doplnkovej ochrany v
roku 2007 uviedol ekonomické dôvody s poukazom na nepriaznivé ekonomické podmienky v N., ktoré

ho donútili opustiť krajinu s cieľom nájsť si prácu a pomôcť tak rodine. Rovnako aj v roku 2015 po jeho
navrátenie z H. dňa 12.01.2015 vo svojej opätovnej žiadosti uviedol, že udelenie azylu alebo doplnkovej
ochrany žiada z dôvodu obavy o svoj život, pričom o udelenie azylu žiadal z tých istých dôvodov ako
v predchádzajúcom azylovom konaní a sám uviedol, že nemá žiadne nové dôvody a o udelenie azylu
žiada kvôli tým istým ekonomickým dôvodom a k týmto nechcel nič doplniť a plne sa ich pridržiaval.

Migračný úrad skúmajúc podmienky v domovskej krajine navrhovateľa - N. uviedol, že z verejne
dostupných informácií je zrejmé, že všeobecná bezpečnostná situácia v N., odkiaľ účastník pochádza
je pokojná, stabilná a nič nenasvedčuje tomu, že by sa táto zhoršovala a po posúdení bezpečnostnej
situácie dospel k záveru, že táto sa v porovnaní s prechádzajúcimi rokmi, kedy menovaný prvýkrát
požiadal o azyl na území SR výrazne nezmenila. V súčasnej dobe v Indii neprebieha žiaden vnútroštátny

ani medzinárodný konflikt a nie je preto odôvodnené sa domnievať, žeby na účastníka bolo v prípade
jeho návrtu spáchané vážne bezprávie.

Preto súd aj tieto ďalšie odvolacie dôvody navrhovateľa hodnotí ako nedôvodné, pričom s týmito
sa vyporiadal aj Migračný úrad v súvislosti s otázkou udelenia azylu alebo doplnkovej ochrany
navrhovateľovi, pričom tieto navrhovateľ neuvádzal v konaní pred odporcom a súd má zato, že ide z

jeho strany o účelové tvrdenia.

-

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v
plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd po posúdení všetkých námietok navrhovateľa týmto námietkam

nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO9-17-036/2015 zo dňa 09.04.2015 v
zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením §
250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 7 dní odo dňa jeho doručenia na
tunajšom súde.Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí
byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť
podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby

jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí
byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).