Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 10, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoE/86/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813205621
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3813205621.1

Uznesenie

V exekučnej veci oprávneného: 1/ mal. K. K. R., nar. XX.XX.XXXX, 2/ mal. J. K. R., nar. XX.XX.XXXX,
obaja zastúpení matkou Y. R., bytom B., J. P. XXX/XX proti povinnému: J. R., bytom X. K., O.. J.
XX, právne zastúpený JUDr. Zlaticou Hammerovou, advokátkou, so sídlom Prievidza, G. Švéniho 4/A,
pre vymoženie výživného s príslušenstvom, na odvolanie povinného proti uzneseniu Okresného súdu
Prievidza zo dňa 6. februára 2015, č. k. 15Er/1134/2013-146, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j ea vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie, čo po
právnej stránke odôvodnil § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku s poukazom na § 80 Exekučného
poriadku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnení sa návrhom doručeným súdnemu
exekútorovidňa18.02.2013domáhalivykonaniaexekúcievočipovinnémunazákladeexekučnéhotitulu,

ktorým je rozsudok Okresného súdu Prievidza č.k. 7C/83/2010-47 zo dňa 29.10.2010, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 03.12.2010 a vykonateľnosť dňa 11.12.2010. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo
súdnemu exekútorovi Mgr. Bernardovi Janíkovi udelené tamojším súdom dňa 14.06.2013. Povinný
návrhom zo dňa 29.08.2014 navrhol zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného
poriadku z dôvodu zániku vymáhaného nároku. Navrhol, aby súd exekúciu pre zameškané výživné
zastavil. Súčasne navrhol, aby súd zastavil exekúciu aj pre bežné výživné, nakoľko z predložených

dokladov je zrejmé, že ku dňu podania návrhu má všetky finančné povinnosti vyššie uvedeným
titulom splnené. Pravidelným a dobrovoľným plnením vyživovacej povinnosti pre mal. deti je možné
predpokladať, že svoju povinnosť bude plniť dobrovoľne aj naďalej, teda spĺňa predpoklady pre
zastavenie exekúcie. Bol toho názoru, že exekúcia pre zameškané výživné nebola vedená dôvodne,
avšak uznal, že bežné výživné v čase podania návrhu zaplatil oneskorene. Z tých istých dôvodov
navrhol aj odklad exekúcie v zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku z dôvodu, že možno očakávať,

že exekúcia bude zastavená. Podľa vyjadrenia súdneho exekútora zo dňa 10.09.2014 mal povinný
od 01.03.2013 do 10.09.2014 zaplatiť zameškané výživné na obe maloleté deti spolu vo výške 5.700
eur, avšak uhradil len sumu vo výške 5.605 eur, povinný teda ešte neuhradil výživné vo výške 95 eur,
čo súdny exekútor aj zdokladoval. Trovy exekúcie oprávneného vo výške 33,92 eur uhradil a trovy
exekúcie súdneho exekútora uhradil len čiastočne vo výške 142,20 eur. Matka maloletých oprávnených
sa k návrhu povinného na zastavenie exekúcie nevyjadrila. Súd prvého stupňa konštatoval, že povinný

uhradil pohľadávku v prospech oprávneného až po začatí exekúcie. Z predložených dokladov mal
preukázané, že povinný začal výživné platiť dobrovoľne a pravidelne až po začatí exekúcie. Sám
povinný v návrhu na vykonanie exekúcie uznáva, že v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie platil
výživné oneskorene. Úhradu pohľadávky po začatí exekučného konania už nie je možné považovať
za dobrovoľné plnenie, a toto plnenie sa už považuje za plnenie v rámci exekučného konania.
Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne a povinný začal uhrádzať výživné v plnej výške

pravidelne v stanovenom termíne splatnosti až po začatí exekučného konania. Pre zastavenie exekúcie
v zmysle § 80 Exekučného poriadku nie je splnený predpoklad, že exekúcia sa vedie už len prebežné výživné, nakoľko z predložených dokladov vyplýva, že povinný za obdobie od 01.03.2013 do
10.09.2014 ešte neuhradil zameškané výživné na obe maloleté deti spolu vo výške 95 eur. Taktiež nie
je splnený ani druhý predpoklad pre zastavenie exekúcie v zmysle tohto ustanovenia, t.j. že existujú

skutočnosti opodstatňujúce záver, že povinný bude výživné naďalej plniť dobrovoľne a pravidelne.
Žiadne takéto skutočnosti neboli povinným preukázané. Z predložených dokladov vyplýva, že povinný
neuhrádzal výživné v plnej výške dobrovoľne a pravidelne v stanovenom termíne splatnosti. Povinný
vo svojom návrhu len sľubuje, že svoju povinnosť bude aj naďalej v stanovenej výške a určenom
termíne plniť dobrovoľne. To však za žiadnych okolností nemožno považovať za preukázanie týchto

skutočností. Takou skutočnosťou by bolo napríklad preukázanie zriadenia trvalého príkazu povinným.
Pri posudzovaní splnenia tohto predpokladu súd prvého stupňa zobral do úvahy celkové správanie
povinného, jeho snahu o splatenie dlhu, súčinnosť poskytovanú v exekučnom konaní a v neposlednom
rade aj plnenie jeho ďalších platobných povinností. Z elektronického registra mal taktiež preukázané,
že voči povinnému sa vedie aj konanie pod sp. zn. 9Er/1134/2013, kde je oprávneným matka mal.
oprávnených v tomto konaní, ktoré sa vedie pre vymoženie výživného na rozvedeného manžela, čo tiež

preukazuje skutočnosť, že si povinný neplní aj iné platobné povinnosti. Povinný neuviedol žiadne ďalšie
skutočnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku,
alebo by bránili jeho vymáhateľnosti, alebo iné dôvody, pre ktoré by mala byť exekúcia neprípustná.
Povinný neuviedol ani žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod pre zastavenie exekúcie v zmysle
§ 57 ods. 1, 2, § 80 Exekučného poriadku a ani súdu nie je známy žiadny dôvod uvedený v § 57 ods.

1, 2, § 80 Exekučného poriadku, pre ktorý by mala byť exekúcia zastavená. Z uvedených dôvodov súd
prvého stupňa návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Keďže o zastavení exekúcie už bolo
rozhodnuté, dodal, že o odklade exekúcie v zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku nerozhodoval.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie povinný, ktorý sa

nestotožnil s tvrdením súdneho exekútora, že na svojej povinnosti dlhuje sumu vo výške 95 eur. V
tejto súvislosti poukázal na bankové úhrady jeho povinností a zastával názor, že na výživnom pre
maloleté detí a pre rozvedenú manželku nedlhuje nič. Na trovách exekúcie zaplatil sumu vo výške
142,20 eur tak, ako boli tieto vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie zo dňa 19.07.2013. Ďalšie
trovy exekúcie nie sú opodstatnené, nakoľko bežné výživné, ako aj zameškané výživné plnil dobrovoľne.

Na základe uvedeného zastával názor, že je splnený predpoklad zastavenia exekúcie v zmysle § 80
Exekučného poriadku. Poukázal na skutočnosť, že výživné plnil dobrovoľne už aj pred začatím exekúcie
pravidelne mesačne, kedy zameškané výživné vzniklo tým, že určené výživné nesprávne zasielal v
tom ktorom mesiaci, a nie mesiac vopred, teda oneskorene. Po tomto zistení dlžné výživné dobrovoľne
zaplatil. Pravidelne a riadne plní svoju vyživovaciu povinnosť, dobrovoľne, bez súčinnosti exekútora.

Súdu nemôže predložiť trvalý príkaz, nakoľko výživné plní vkladom priamo na účet zákonného zástupcu
oprávnených detí. Zastával názor, že pravidelným a dobrovoľným plnením vyživovacej povinnosti v
stanovenom termíne je možné predpokladať, že svoju povinnosť týmto titulom bude plniť dobrovoľne aj
naďalej, a teda spĺňa predpoklady na zastavenie exekúcie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti zastával
názor, že súd dospel na základe predložených dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom

napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že exekúciu pre bežné a zameškané výživné zastaví a
oprávnenej uloží povinnosť zaplatiť trovy exekučného konania, alebo alternatívne aby súd napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

K odvolaniu povinného sa písomne vyjadrila zákonná zástupkyňa oprávnených 1/ a 2/, ktorá vyjadrila
nesúhlas s predmetným odvolaním. Uviedla, že exekúcia sa vedie za obdobie od 01.03.2013 do
10.04.2013 spolu vo výške 600 eur (zameškané výživné) a bežné výživné na obe maloleté deti v
sume spolu 300 eur. Predmetom exekúcie nie je obdobie rokov 2011 a 2012, ako to uvádza povinný.
Povinný pritom dlhuje maloletým deťom za obdobie roka 2011 sumu 895 eur. Stotožnila sa s vyjadrením

súdneho exekútora, že povinný dlhuje stále na výživnom sumu 95 eur, trovy exekúcie, sumu 33,92
eur, oprávnenej uhradil a trovy súdneho exekútora povinný uhradil len čiastočne v sume 142,20 eur.
Záverom vyjadrila nesúhlas s tvrdením povinného, že svoju vyživovaciu povinnosť si plní dobrovoľne
bez súčinnosti exekútora a že súdny exekútor mu ani raz nevykonal ani nevykonáva zrážky zo mzdy.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a vec mu vrátiť podľa § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie
konanie z týchto dôvodov:Podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo
právo ním priznané.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 80 Exekučného poriadku na návrh povinného môže súd zastaviť exekúciu zrážkami zo
mzdy (§ 57 ods. 2 ), ak sa zrážky vykonávajú už len na bežné výživné a možno predpokladať, že
povinný bude výživné plniť ďalej dobrovoľne. Proti tomuto rozhodnutiu je odvolanie prípustné.

Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením. Uznesením sa
rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania, o odmietnutí návrhu na
začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach,
ktoré sa týkajú vedenia konania.

Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom
rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje
viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Odôvodnenie
rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné

predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa
završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu
a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad (princípov) spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní
musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti,
jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri

konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú
vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces.

Postup súdu prvého stupňa, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá
porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa názoru odvolacieho súdu uznesenie súdu prvého stupňa nezodpovedá požiadavkám
vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. na
riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu. Odvolací súd zastáva názor, že z napadnutého

uznesenia nie je zrejmé, ktoré tvrdenia boli medzi účastníkmi konania zhodné, ktoré boli sporné a
ktoré mal súd prvého stupňa za preukázané. Taktiež z neho nie je zrejmé, akými právnymi úvahami
sa súd pri ich hodnotení spravoval. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym
spôsobom nevysporiadal s kópiami bankových výpisov predloženými povinným za účelom preukázania
úhrady pohľadávky vymáhanej v predmetom konaní. Neuviedol, úhradu výživného za ktorý mesiac mal z

predložených dokladov za preukázanú a k úhrade za ktorý mesiac nedošlo. Súd prvého stupňa rovnako
neuviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru o nedoplatku na zameškanom výživnom v
sume 95 eur, keď konštatoval, že nie je splnený predpoklad, že exekúcia sa vedie už len pre bežné
výživné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa sa iba stotožnil s
vyjadrením súdneho exekútora bez vykonania dokazovania.

Vzhľadom na vyššie uvedené je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, prvostupňový súd
týmto postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a preto odvolací súd podľa §221 ods. 1 písm. f) O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil
súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa, ktorý je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný
(§ 226 O.s.p.), v danej veci opätovne rozhodnúť tak, že v odôvodnení rozhodnutia sa riadne vysporiada
s tvrdeniami povinného o úhrade vymáhaného výživného s poukazom na povinným predložené kópie
platieb vykonaných za týmto účelom. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie riadne zdôvodní tak, aby
bolo zrejmé, či je dôvodné, resp. v akej časti je dôvodné viesť ďalej exekúciu proti povinnému.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .