Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, March 24, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5MCdo/54/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111243083
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:5111243083.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky J. Q. bývajúcej v U., proti odporcom
1/ Okresné stavebné bytové družstvo Žilina, so sídlom Tulská 33, Žilina, IČO: 00176265, 2/ K. J.
bývajúcemuvU.,3/N.J.bývajúcemuvU.,4/Z.K.,bývajúcemuvU.,5/N.N.,bývajúcemuvU.,ovydanie
predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 25C 289/2011, o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu Žilina z 29.

februára 2012 č.k. 25C 289/2011-55 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline z 24. apríla 2012
sp.zn. 9 Co 120/2012 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline z 24. apríla 2012 sp.zn. 9Co
120/2012 a uznesenie Okresného súdu Žilina z 29. februára 2012 č.k. 25C 289/2011- 55 z r u š u j e
a vec vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina uznesením z 29. februára 2012 č.k. 25C 289/2011-55 zamietol návrh na vydanie
predbežnéhoopatrenia,ktorýmsanavrhovateľkadomáhala,abysúdurčil,ževlastnícibytovneschvaľujú
umiestnenie antén na streche bytového domu 038, XX BJ Lichardova XXXX/XX- XX Žilina.. Okresný
súd poukázal na § 74 ods. 1, § 75 ods. 1 a § 76 ods. 1 písm. e/, f / O.s.p. Ďalej poukázal na § 14
ods. 4 veta prvá zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Z uvedeného
mal za preukázané, že navrhovateľka sa predmetným návrhom na nariadenie predbežného opatrenia

nedomáhala ochrany svojho práva (aby boli dočasne upravené pomery účastníkov), ale petitom takto
formulovaným sa domáha rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na charakter rozhodnutia vo forme
predbežného opatrenia, ktoré rozhodnutie má dočasný charakter, nebolo možné vyhovieť návrhu a
navrhovateľke poskytnúť ochranu jej právu vo forme predbežného opatrenia.

Krajský súd v Žiline uznesením z 24. apríla 2012 sp.zn. 9 Co 120/2012 uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na zákonné lehoty, v ktorých musí súd rozhodovať

o návrhoch na predbežné opatrenie. Uviedol, že súd nemohol bez ďalšieho návrh navrhovateľky posúdiť
ani v zmysle § 41 ods. 2 O.s.p. inak, ako ho v návrhu označila, nakoľko návrh na začatie konania so
sebou nesie úplne odlišné procesnoprávne následky, ako podanie návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia. Navrhovateľke vytkol, že sa pri podaní návrhu na začatie konania mala oboznámiť s
príslušnom právnou úpravou, resp. požiadať o pomoc pri spisovaní návrhu advokáta, resp. Centrum
právnej pomoci. Uzavrel, že súd si nemôže len na základe skutočností, že navrhovateľka sa návrhom

na nariadenie predbežného opatrenia domáhala určenia, či tu právo je alebo nie je, ustáliť, že sa jedná
o určovaciu žalobu a v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. skúmať prioritne naliehavý právny záujem na podaní
takejto žaloby, nakoľko v prípade nariadenia predbežného opatrenia sa takáto okolnosť neskúma ani
nevyžaduje. Ani tým, že sa navrhovateľka domáhala nariadením predbežného opatrenia určiť existenciu
obsahovo rovnakého práva, ako by sa eventuálne mohla domáhať návrhom vo veci samej, nie je
dostatočným podkladom pre to, aby súd jej žalobu napriek označeniu posúdil ako žalobu vo veci samej.Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na základe podnetu
navrhovateľky napadol mimoriadnym dovolaním uznesenia súdov oboch nižších stupňov a žiadal ich
zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Označenými uzneseniami bol podľa jeho názoru

porušený zákon, nakoľko súdy zaťažili konanie vadou, s poukazom na § 243f ods. 1 písm. a v spojení
s § 237 písm. f / O.s.p. Uviedol, že navrhovateľka sa návrhom zo dňa 29. decembra 2011 domáhala
vydania predbežného opatrenia. Okresný súd ju uznesením z 30. decembra 2011 č.k. 25C 289/2011-23
vyzval na odstránenie vád návrhu na vydanie predbežného opatrenia, pričom jednou z vytýkaných vád
bol nekonkrétny petit návrhu. Z doplnenia návrhu z 11. januára 2012 je zrejmé, že petit navrhovateľka

spresnila, pričom však výslovne uviedla, že sa domáha, aby súd vydal vo veci rozsudok, ktorým
by určil, že vlastníci bytov neschvaľujú umiestnenie antén na streche bytového domu 038, XX B.J.
LichardovaXXXX/XX-XX,Žilina.Právepetitnávrhuurčujesúduhranicetoho,očomaakomározhodnúť.
S uvedenou zmenou návrhu, doplneného na základe výzvy okresného súdu, sa už okresný súd
nevysporiadal a v ďalšej výzve z 13. januára 2012 a i v ďalšom priebehu odstraňovania vád návrhu
opakovane vychádzal z predpokladu, že sa navrhovateľka domáha vydania predbežného opatrenia

podľa § 74 ods. 1 O.s.p. Dokonca v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým okresný súd zamietol
„Návrh na vydanie predbežného opatrenia“ uviedol, že navrhovateľka sa domáhala rozhodnutia vo veci
samej (strana 5 ods. 1 rozsudku). Sama navrhovateľka i v odvolaní poukázala na to, že sa vydania
predbežného opatrenia nedomáhala, avšak s týmto odvolacím dôvodom sa v rámci odvolacieho konania
nevysporiadal ani odvolací súd, ktorý sa zaoberal najmä tým, prečo nie je možné považovať jej návrh

za návrh na začatie konania. Jeho závery sú však nesprávne a nemajú oporu v písomných podaniach
navrhovateľky zadokumentovaných v súdnom spise. Okresný súd v danej veci nezistil také nedostatky
podania navrhovateľky, ktoré by bránili jeho prejednaniu, avšak vychádzal z nesprávneho záveru o
tom, že sa navrhovateľka domáha vydania predbežného opatrenia a nie rozhodnutia vo veci samej.
Súd prvého stupňa však z doplnenia návrhu nemohol uzavrieť, že nejde o návrh na začatie konania,

nakoľko táto okolnosť bola minimálne sporná, a preto mal odstrániť prekážku postupu konania a mal
navrhovateľku vyzvať, aby upresnila, či ide o návrh na nariadenie predbežného opatrenia, alebo návrh
vo veci samej. Jeho záver o tom, že navrhovateľka sa domáha vydania predbežného opatrenia, bol
predčasný a napriek tomu, že na to poukázala aj v podanom odvolaní, sa tým nezaoberal ani odvolací
súd, ktorý nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (vychádzajúc z toho,

že navrhovateľka sa domáhala vydania predbežného opatrenia). Z tohto dôvodu tak okresný súd, ako aj
krajský súd, odopreli navrhovateľke právo na poskytnutie súdnej ochrany a svojím postupom jej odňali
možnosť konať pred súdom.

Navrhovateľka sa vo svojom vyjadrení stotožnila s obsahom mimoriadneho dovolania.

Odporcovia vyjadrenie nepodali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po
zistení,žetentoopravnýprostriedokpodalvčasgenerálnyprokurátor(§243gO.s.p.)nazákladepodnetu
účastníka konania (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal
napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel
k záveru, že napadnuté uznesenia súdov treba zrušiť.

Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné dôvody, ktoré môže generálny prokurátor úspešne
uplatniť v procesne prípustnom mimoriadnom dovolaní. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym
dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

V preskúmavanej veci mimoriadny dovolateľ výslovne uviedol, že konanie je zaťažené vadou uvedenou
v § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá spočívala v tom, že navrhovateľke bol odňatý prístup k súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie dôvody neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ, a
to i mimoriadny dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd sa preto predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v tejto
právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j.
či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť

účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku
veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie
konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred
súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

Najvyšší súd dospel k záveru, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O vadu
tejto povahy ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorý porušuje

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a má za následok znemožnenie realizácie (uplatnenia)
procesných oprávnení účastníka, ktoré sú mu v súdnom konaní priznané za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil materiálne poňatie

právneho štátu, v rámci ktorého sa pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu
a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá sa o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecneponímanejspravodlivosti(m.m.IV.ÚS1/07,I.ÚS57/07,IV.ÚS182/07).Výkladrelevantných
právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel
požadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v

právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

V zmysle § 41 ods. 1 O.s.p. účastníci môžu robiť svoje úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon pre
niektoré úkony nepredpisuje určitú formu.

V zmysle § 41 ods. 2 O.s.p. každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne
označený.

Totoustanoveniejedôležitýminterpretačnýmpravidlom,ktoréhozmyslomjevykonaťposúdeniepodania
tak, aby jeho výklad zodpovedal skutočnej vôli osoby, ktorá úkon robí. To však predpokladá, že podanie
je dostatočne určité a zrozumiteľné. A to do takej miery, že je možné urobiť záver o tom, čo účastník
podaním skutočne sledoval.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k zhodnému záveru s mimoriadnym dovolateľom, že okresný

súdsprávnevyzvalnavrhovateľkuuznesenímz30.decembra2011č.k.25C289/2011-23,abyodstránila
vady svojho podania, najmä petitu, čo navrhovateľka urobila a v podaní z 11. januára 2012 okrem
spresnenia okruhu odporcov, v petite uviedla, že žiada vydať rozsudok v znení: „súd určuje, že vlastníci
bytov neschvaľujú umiestnenie antén na streche bytového domu 038, XX B.J. Lichardova XXXX/XX-
XX Žilina“. Následne po ďalších výzvach zo strany súdu a podaniach navrhovateľky, ktorá na tieto

výzvy reagovala, okresný súd návrh, ako uviedol vo výrokovej časti uznesenia, na vydanie predbežného
opatrenia zamietol.

V tomto smere dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo veci
Airey c/a Írsko, 1979, č. 32, § 24 vyvodil, že je povinnosťou štátu zabezpečiť praktický a účinný prístup
na súd a to, že tento prístup musí byť neformálny a skutočný, podobný záver vyplýva aj z rozhodnutia voveci Golder c/a Spojené kráľovstvo, 1975č. 18, § 36. Uvedený prístup by sa mal premietnuť v praktickej
realizácii súdu pri aplikácii § 43 O.s.p., t.j. pri odstraňovaní vád podania. V konaní okresného súdu
sa však premietol len v tej rovine, že i keď navrhovateľka odstraňovala vytýkané nedostatky podania,

okresný súd zotrval napriek zrejmým skutočnostiam na tom, že žiada vydať predbežné opatrenie.

Krajský súd po podaní odvolania zo strany navrhovateľky, v ktorom opätovne uviedla, že bolo nesprávne
vyhodnotené jej podanie, ktoré síce prvotne označila ako vydanie predbežného opatrenia, keďže nie
je znalá práva, avšak žiada rozhodnúť vo veci samej, sa touto námietkou zaoberal len z hľadiska
procesného významu predbežného opatrenia a lehôt (v odôvodnení svojho uznesenia odvolací súd

uviedol takmer celé znenie zákonnej procesnej úpravy, týkajúcej sa predbežných opatrení). Nesprávne
však vyhodnotil obsah ustanovenia § 41 ods. 2 O.s.p., na ktoré ustanovenie upozornila i navrhovateľka
vo svojom odvolaní a nesprávne procesne postupoval, keď zotrval na tom, že navrhovateľka, napriek
zjavne inému procesnému úkonu, žiada vydať predbežné opatrenie. K náprave negatívnych dopadov
procesných nesprávností súdu prvého stupňa v odvolacom konaní preto nedošlo - odvolací súd vec
napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil ako vecne správne ako uviedol podľa § 219 O.s.p.

Taký nesprávny procesný postup oboch súdov nižších stupňov zaťažil ich konanie vadou, ktorá viedla
k tomu, že navrhovateľke bol odopretý prístup súdu a tým aj k spravodlivosti, keď sa súdy jej podaním
zaoberali ako návrhom na predbežné opatrenie, a ako taký ho pre nesplnenie procesných podmienok
zamietli, hoci sa opakovane domáhala rozhodnutia vo veci samej a so súdom na odstránení vád podania
komunikovala. Vo svojom podanom odvolaní jednoznačne uviedla, že nežiada o vydanie predbežného

opatrenia, ale svoje podanie považuje za návrh vo veci samej.

Vzhľadom na to, že v konaní oboch súdov nižšieho stupňa došlo k vade konania (§ § 237 písm. f/ O.s.p.,
243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.), ktorá je dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutia súdu
vždy zrušiť, pretože rozhodnutia vydané v takýchto konaniach nemôžu byť považované za správne,
Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadnym dovolaním napadnuté uznesenia oboch súdov zrušil a

vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa (§ 243i O.s.p. v spojení s § 243b O.s.p.)

.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného konania a konania o mimoriadnom
dovolaní (§ 243i O.s.p. v spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.