Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, August 30, 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoE/106/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710207101
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8710207101.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: GENERAL FACTORING,a.s., Košická 56, 821
08 Bratislava, IČO: 35838825, proti povinným: 1/ F. L., nar. XX.X.XXXX, bytom X., J. XXXX/X, 2/ P.
O., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., L, Q. XXXX/XX, 3/ F. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom X., Y.-H. XXXX/
XX 4/ F. I., nar. XX.X.XXXX, bytom X., XX. T. XXX/XX, o vymoženie istiny 860,41 eur s prísl. a trov
exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad zo dňa 11.3.2011 č.k. 20Er

281/2010-102 a odvolaní povinného v 2. rade proti uzneseniu Okresného súdu Poprad zo dňa 11.3.2011
č.k. 20Er 281/2010-110 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e uznesenie č.k. 20Er 281/2010-102 zo dňa 11.3.2011.

II. Z r u š u j e uznesenie č.k. 20Er 281/2010-110 zo dňa 11.3.2011.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením č.k. 20Er 281/2010-102 zo dňa 11.3.2011 námietkam

povinných v 1. až 4. rade proti exekúcii a námietkach povinného v 4. rade proti trovám exekúcie vyhovel.

Rozhodnutie odôvodnil citujúc ust. § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (ďalej len „EP”) a §§ 100 ods. 1, 2, 101, 110 ods. 1 a 112 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ”) tým, že po vydaní exekučného titulu a pred začatím tejto
exekúcie došlo k zániku nároku oprávneného z exekučného titulu jednak z dôvodu, že vymáhaná
pohľadávka už bola vo vzťahu k povinnému v 1. rade celkom vymožená a jednak z dôvodu premlčania
vo vzťahu k povinným 2. až 4. rade, ktorí premlčanie nároku oprávneného z exekučného titulu namietli.

Pohľadávka oprávneného z exekučného titulu sp. zn. 1Rob 586/1999, na základe ktorého sa vedie
táto exekúcia, bola voči povinnému v 1. rade celkom vymožená zrážkami z dôchodku povinného 1.
rade, čo jednoznačne vyplýva zo spisu sp. zn. E 1250/99 a z oznámenia Sociálnej poisťovne, ústredie
Bratislava zo dňa 17.6.2009. Povinný 1. rade preto preukázal, že po vzniku exekučného titulu nastala
okolnosť, ktorá spôsobila zánik vymáhaného nároku vymožením pohľadávky oprávneného v konaní
o výkon rozhodnutia sp. zn. E 1250/99. Nemožno teda vykonávať exekúciu voči povinnému 1. rade

duplicitne, a preto je táto exekúcia voči povinnému 1. rade neprípustná. Vo vzťahu k povinným 2.
až 4. rade súd námietkam proti exekúcii vyhovel jednak z dôvodu, že pohľadávka oprávneného už
bola vymožená zrážkami z dôchodku povinného 1. rade, ako aj z dôvodu, že právo oprávneného z
exekučného titulu zaniklo uplynutím 10-ročnej premlčacej doby odo dňa vykonateľností exekučného
titulu, t.j. dňa 30.6.2009. Exekučný titul nadobudol vykonateľnosť dňa 30.6.1999, oprávnený podal návrh
na vykonanie exekúcie dňa 3.6.2010, teda po uplynutí 10-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Poukázal na to, že pohľadávka vymáhaná v
tomto exekučnom konaní vznikla z Úverovej zmluvy č. 74 731853 3 zo dňa 24.02.1997 uzatvorenejmedzi pôvodným veriteľom - Slovenská sporiteľňa, a.s. a povinným v 1. rade ako dlžníkom. Zmluva
o úvere je absolútnym obchodom. Z vyjadrenia Sociálnej poisťovne jednoznačne vyplýva, že dovtedy
zrazené čiastky z dôchodku povinného boli prednostne započítané na úhradu istiny pohľadávky a až

následne na úhradu úrokov, čo je v rozpore s ust. § 330 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka (ďalej len „ObZ“). Oprávnený a aj jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a.s. prijaté
platby započítaval na úhradu úrokov z omeškania a až po ich úplnej úhrade na istinu pohľadávky. Mal
za to, že vzhľadom k tomu, že medzi účastníkmi ide o absolútny obchod, je potrebné na tento právny
vzťah aplikovať ustanovenia ObZ, pričom započítanie platieb prednostne na úhradu istiny je v rozpore

s ust. ObZ.

V zmysle ust. § 112 OZ počas súdneho výkonu rozhodnutia premlčacia lehota neplynie, ale spočíva.
Vzhľadom na prebiehajúci súdny výkon rozhodnutia a spočívanie premlčacej doby odo dňa podania
návrhu na súdny výkon dňa 23.08.1999, nárok oprávneného proti povinnému v 1. rade ako dlžníkovi
ku dňu začatia tohto exekučného konania (20Er/281/2010) premlčaný nebol. Vo vzťahu k námietke
premlčania uplatnenej povinnými v 2. až 4. rade poukázal na ust. § 310 ObZ. Nie je preto možné, aby

sa právo veriteľa premlčalo voči ručiteľom, ak právo nie je premlčané voči dlžníkovi. Mal za to, že právo
oprávneného voči povinnému v 1. rade ako dlžníkovi nie je premlčané z dôvodu vedeného súdneho
výkonu rozhodnutia sp. zn. E 1250/99 a spočívania premlčacej doby a s poukazom na ust. § 310 ObZ
nie je právo oprávneného premlčané ani voči povinným v 2. až 4. rade ako ručiteľom. Započítavanie
zrazených súm Sociálnou poisťovňou prednostne na úhradu istiny a až následne na úroky zodpovedá

právnej úprave OZ. Použitie ustanovení OZ nie je v tomto prípade namieste, aplikáciu OZ nie je možné
v tomto prípade právne odôvodniť ani ustanoveniami OZ o spotrebiteľských zmluvách ( ust. § 52 a nasl.
OZ), vzhľadom k tomu, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola prijatá novelou OZ až s účinnosťou
od 01.04.2004, preto nie je možné ju aplikovať na nároky vzniknuté v období pred 01.04.2004. Na
základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa vyjadril povinný v 3. rade, ktorý poukázal na ust. § 372m zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), v zmysle ktorého konanie o výkon rozhodnutia
bolo zastavené ex lege, preto premlčacia doba neplynie. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie potvrdil a uplatnil si náhradu trov konania.

Uznesením č.k. 20Er 281/2010-110 zo dňa 11.3.2011 súd prvého stupňa uložil povinnému v 2. rade

zaplatiť súdny poplatok za konanie súdu o námietkach proti exekúcii v sume 66 Eur v zmysle pol. 13b
Sadzobníka súdnych poplatkov.

Protitomutouzneseniupodalvčasodvolaniepovinnýv2.rade.Poukázalnato,ževkonaníonámietkach
bol úspešný, navrhol, aby na jeho zaplatenie bol zaviazaný oprávnený.

Odvolací súd v zmysle zásad ust.§ 212 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenia spolu s konaním, ktoré

im predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust.§ 214 O.s.p. a zistil, že
uznesenie č.k. 20Er 281/2010-102 zo dňa 11.3.2011 je potrebné ako správne potvrdiť (§ 219 ods. 1
O.s.p.) a uznesenie č.k. 20Er 281/2010-110 zo dňa 11.3.2011 je potrebné zrušiť (§ 221 ods. 1 písm.
i ) O.s.p.).

Podľa § 50 ods. 1 EP povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní

od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu
nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo
ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený
alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť
odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil

od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.Podľa § 23 ods. 3 veta prvá zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnej ku dňu
uzavretia úverovej zmluvy, t.j. 27.2.1997, typovou zmluvou sa rozumie formulár zmluvy, ktorá sa má
uzavierať vo viacerých prípadoch, pokiaľ je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy pri jej uzavieraní

podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Exekučným titulom v predmetnej exekúcii je Platobný rozkaz Okresného súdu Poprad sp. zn.: 1
Rob/586/99 zo dňa 05.05.1999, ktorý vznikol z Úverovej zmluvy č. 74 731853 3 zo dňa 24.02.1997
uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom - Slovenská sporiteľňa, a.s. a povinným v 1. rade ako dlžníkom.

Podstatnou otázkou, ktorú bolo potrebné vyriešiť je, či je dôvodná aplikácia ustanovení OZ alebo ObZ,
keďže oprávnený v podanom odvolaní namietal postup súdu prvého stupňa, ktorý neaplikoval ust. ObZ

napriek tomu, že vzťah medzi účastníkmi úverovej zmluvy je absolútnym obchodom.

Je nepochybné, že aj napriek tomu, že až zákon č. 568/2007 Z.z. (novela Občianskeho zákonníka)
upravil, že spotrebiteľskom zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom, ide o zmluvu spotrebiteľskú. Nemožno však opomenúť existenciu zákona č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedený zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom

lex specialis.

Na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej
republiky zo dňa II. 3/06:

„Režim spotřebitelských smluv (smluv na ochranu spotřebitele) byl však výslovně upraven v občanském
zákoníku až novelou provedenou zákonem č. 367/2000 Sb., a to s účinností od 1. 1. 2001. Jejím

cílem bylo zajistit harmonizaci českého smluvního práva s evropským spotřebitelským právem, resp. s
acquiscommunautairedosaženýmvtétooblasti(pronyníposuzovanouskutkovousituacijsourelevantní
zejména směrnice Rady 85/577/EHS ze dne 20. 12. 1985 o ochraně spotřebitele v případě smluv
uzavřených mimo obchodní prostory a směrnice Rady 93/13/EHS ze dne 5. 4. 1993 o nepřiměřených
podmínkách ve spotřebitelských smlouvách). Východiskem spotřebitelské ochrany je postulát, podle

něhož se spotřebitel ocitá ve fakticky nerovném postavení s profesionálním dodavatelem, a to s
ohledem na okolnosti, za nichž dochází ke kontraktaci, s ohledem na větší profesionální zkušenost
prodávajícího, lepší znalost práva a lepší dostupnost právních služeb a konečně možnost stanovovat
smluvní podmínky jednostranně cestou formulářových smluv. Pro takové vztahy je charakteristické, že
podnět ke smluvnímu jednání pochází zpravidla od dodavatele, přičemž spotřebitel není na smluvní

ujednání připraven, při kontraktaci je využíván moment překvapení a nezkušenosti spotřebitele, v
případě prodeje na obchodních prezentacích je u něj navíc vyvolán pocit vděčnosti za poskytnuté
doprovodné služby spojené s prezentací, které se spotřebitel může snažit kompenzovat snahou vyhovět
nabídce dodavatele, spotřebitel často nemá na místě samém možnost porovnat jakost a cenu nabídky s
jinými nabídkami atd. Společným znakem této nové kogentní právní úpravy je tedy snaha cestou práva

vyrovnat tuto faktickou nerovnost, a to formou omezení autonomie vůle.

Ústavní soud je přesvědčen, že takových podmínek je třeba cestou výkladu jednoduchého práva
dosáhnout i v případě "de facto" spotřebitelských vztahů vzniklých před nabytím účinnosti výše
zmíněného zákona č. 367/2000 Sb., neboť materiálně nahlíženo pozice kontrahenta uzavírajícího
smlouvu před nabytím účinnosti tohoto zákona se nikterak nelišila od spotřebitele uzavírajícího smlouvu

již v režimu spotřebitelských smluv. Za účelem vyrovnání shora popsané faktické nerovnosti mezi
stranami těchto vztahů je třeba hledat takový výklad jednoduchého práva, který na jednu stranu zajistí
dosažení tohoto cíle, na stranu druhou omezí autonomii vůle proporcionálně.“

Je nepochybné, že oprávnený s povinným uzavreli zmluvu o úvere (čl. 137). Uvedený typ zmluvy je
upravený v ObZ a záver, že by uvedený typ zmluvy patril medzi tzv. absolútne obchody, odvolací súd

nespochybňuje. Na druhej strane je však nepochybné, že povinný v 1. rade v danom prípade vystupovalako fyzická osoba, ktorá úverom zabezpečovala svoje potreby, teda v súlade s vyššie uvedeným ako
spotrebiteľ. Predmetný úverový vzťah má teda občianskoprávny charakter.

Vzhľadom na občianskoprávny charakter vzťahu medzi účastníkmi konania bolo preto dôvodné

postupovať aj pri čiastočnom plnení dlhu v zmysle zásad upravených ustanoveniami OZ a nie ObZ.

Podľa § 566 ods. 2 OZ pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na
istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak.

Ust. 566 ods. 2 OZ bolo do OZ zavedené až novelou - zákonom č. 568/2007 Z.z. Z dôvodovej
správykuvedenejnovelevyplýva,že„UstanoveniaObčianskehozákonníkavsúčasnejpodobevýslovne
neriešia otázku čiastočného plnenia dlžníka pri peňažnom dlhu. Naproti tomu právna úprava pre potreby

obchodných záväzkových vzťahov túto otázku výslovne rieši spôsobom vymedzeným v § 330 ods. 2
Obchodného zákonníka tak, že plnenie dlžníka sa započíta najprv na úroky a až potom na istinu ak
dlžník neurčí inak. Je nepochybné, že len dlžníkovi prináleží pri plnení dlhu určiť, ktorý dlh plní, resp.
ktorú jeho časť. Ani v prípade, že dlžník výslovne neurčí, ktorú časť svojho dlhu plní, neprechádza právo
určiť, či započítať plnenú peňažnú sumu na dlh v ľubovoľnom poradí. Z hľadiska zásad, na ktorých stoja

občianskoprávne vzťahy (porovnaj napr. § 1 ods. 1 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a ich povahy
sa aj v súčasnej dobe dá vyvodiť to, že pri plnení peňažného dlhu sa plnenie má najprv započítať na
istinu a až potom na úroky v prípade ak dlžník neurčí inak.“

V súvislosti so započítavaním čiastočného plnenia dlhu odvolací súdu poukazuje tiež na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 326/2004 zo dňa 7.7.2004, v zmysle ktorého: „V

případě, že plnění nestačí na vyrovnání všech dluhů u téhož věřitele a že dlužník při plnění neurčil,
který z více dluhů (popřípadě v jaké části) chce vyrovnat, nepřechází "právo volby", který z více dluhů
byl uhrazen, popřípadě v jaké výši, na věřitele.“ Započítanie dlhu najprv na istinu a až potom na úroky
bolo preto dôvodné.

Za stavu, ak sa čiastočné plnenie povinného v 1. rade započítavalo najprv na istinu a potom na úroky,

je možné sa stotožniť so záverom súdu prvého stupňa, že pohľadávka povinného v 1. rade je celkom
vymožená. Postupu súdu prvého stupňa, ak vyhovel námietkam povinného v 1. rade, nemožno nič
vyčítať. S poukazom na to, že pohľadávka povinného bola vymožená, nie je dôvodná exekúcia ani voči
povinným v 2. až 4. rade.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolacími
námietkami spočívajúcimi v plynutí premlčacej doby a jej spočívaní sa preto odvolací súd nezaoberal.

Za takejto situácie uvedeného odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. uznesenie č.k. 20Er 281/2010-102
zo dňa 11.3.2011 ako vecne správne potvrdil.

Uznesenie č.k. 20Er 281/2010-110 zo dňa 11.3.2011 o vyrubení súdneho poplatku za konanie o
námietkach proti exekúcii bolo potrebné zrušiť z dôvodu, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom
sp. zn. PL. ÚS 109/2011 zo dňa 11.7.2012 vyslovil, že položka 13 písm. b) v časti I prílohy Poplatky

vyberané v občianskom súdnom konaní (Sadzobníka súdnych poplatkov) zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čím dôvody, pre ktoré bolo predmetnú
uznesenie vydané, zanikli (§ 221 ods. 1 písm. i) O.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.