Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/870/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214891
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214891.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
8C/271/2012-89 zo dňa 31. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Martin. Za preukázanú (s odkazom na názor
odvolacieho súdu prezentovaný v obdobných veciach) považoval okolnosť predbežného prerokovanie
nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
V rámci meritórneho posúdenia vychádzal zo skutočnosti, že v dotknutej exekučnej veci (sp. zn.

tamojšieho súdu 23Er/833/2009) bola dňa 29.12.2009 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd predmetnú žiadosť uznesením zo dňa 4.8.2010
zamietol, keďže zistil rozpor exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) so zákonom; v tejto spojitosti
okresný súd doplnil, že predmetné uznesenie bolo odvolacím súdom potvrdené.
Nadväzne východiskovo konštatoval, že v prípade negatívneho rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie - v zmysle ustálenej judikačnej praxe ústavného súdu - neplatí 15-
dňová lehota. Rovnako mal za to, že v rozhodnom čase táto lehota neplatila ani pre posudzovanie

žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia v prípade exekučného titulu vo forme rozhodcovského
rozsudku. Z daných dôvodov okresný súd uzavrel, že v predmetnom procese nedošlo k prieťahom
v konaní/k nesprávnemu úradnému postupu. Dodal, že navrhovateľ navyše nepreukázal ani ďalšiu
podmienku pre vznik zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci, a to samotný vznik
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v spore úspešnému odporcovi
právo na ich náhradu nepriznal, lebo v danom štádiu konania mu trovy preukázateľne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom
dôkazovaprednesovprotistrany,nemalmožnosťsaknimvyjadriťanavrhnúťdôkazynapodporusvojichtvrdení. Tvrdil, že okresný súd ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého
dôvodu; v dôsledku čoho vykonal pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne
rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu

na pojednávaní. Zároveň však odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania.
Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ
odporca nereagoval na výzvu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd

rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania;
súčasne však uvádzal, že o takomto návrhu nebolo ani rozhodnuté.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto

sudcu považovať za nestranného.
Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero
omylov - napr. konštatovanie, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v
odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie
okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu

exekútorovi doručil. Podľa navrhovateľa okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu
celkových administratívnych výdajov. V tejto časti považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, keď
súd svoje rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých
vystupuje identický navrhovateľ a odporca.

Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil
dlžník-povinný.Vkonanínavrhovateľhodlalprostredníctvomznaleckéhoposudku,ktoréhovyhotovenie
zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však dokazovanie neprípustne
skrátil, pričom navrhovateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Zároveň ale tvrdil, že predmetný
znalecký posudok predložil a okresný súd dotknutý dôkaz nevykonal.

V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Na jednej strane okresný súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom
pre túto nečinnosť nenašiel žiadny objektívne udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však
porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Zásada kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania.
Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol
navrhovateľ riadne a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich

bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa
vyjadriť. Rovnako by za prítomnosti účastníkov bol poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.
Z obsahu spisu tiež vyplýva, že spoločne s predvolaním na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi
navrhovateľa doručené (dňa 17.7.2014) i vyjadrenie odporcu vo veci samej. Tým je vyvrátená zásadná

odvolacia námietka navrhovateľa o tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 31.7.2014) prvostupňový súd určil 11.7.2014 a právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 17.7.2014. navrhovateľ svoju neprítomnosť
žiadnym spôsobom neospravedlnil. Vzhľadom na konkrétnosti súdenej veci okresný súd postupoval

náležite, ak vykonal pojednávanie v neprítomnosti účastníkov (odporca neúčasť ospravedlnil a nežiadal
odročenie pojednávania).
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vykonať pojednávanie i v neprítomnosti
účastníkov.Vprípadepojednávaniabezprítomnostiúčastníkazapodmienokpredpokladanýchzákonomnedochádza k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4
Cdo 116/1993) a nie je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v posudzovanom
odvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladaťjehovylúčenie,nežtie,ktoréužboli
predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo

201/2013 z 19.6.2013, či 2 Cdo 372/2013 z 27.11.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.
Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na
právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na
prerušenie konania podaný nebol, niet preto (ani hypoteticky) rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by
bolo možné/potrebné vyčkať.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, v ktorej navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému
súdu vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia.
Taktiež mylnou je úvaha odvolateľa o povinnosti súdu, v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril,
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa k

podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či
predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu
(odhliadnuc od okolnosti, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená
povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Neopodstatnenými sú tiež tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp.

že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v
exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané
(aj) oboznámením obsahu exekučného spisu sp. zn. Okresného súdu Martin 23Er/833/2009, ktorý dôkaz
výslovne (č.l. 1 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval navrhovateľ.
Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str. 9; č.l. 97

spisu). Z uvedeného vyplýva, že zásadný dôkaz, na základe ktorého súd dospel k svojmu záveru, je
exekučný spis, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ; súd teda rozhodol na
základe skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania iniciovaného práve navrhovateľom. Len
na okraj krajský súd dodáva, že v súdenej veci navrhovateľ nenavrhol vykonanie dokazovania žiadnym
znaleckým posudkom.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu k vecným

dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. K žiadnemu zo zásadných záverov okresného
súdu (t.j. predovšetkým závery o neexistencii prieťahov v exekučnom konaní; o „neplatnosti“ 15 dňovej
lehoty v predmetnom exekučnom konaní), na ktorých založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie,
odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. vôbec žiadnu protiargumentáciu. Dôsledkom takéhoto prístupu
odvolateľa je nevyhnutne jeho procesný neúspech v odvolacom konaní.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, resp. „že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní

odvolacích dôvodov.

Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd poznamenáva, že
tátoúvahaneobsahuježiadnekonkrétnetvrdeniaoporušenípovinnostíexekučnéhosúdupridoručovaní

poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde
navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.Nenáležitým je napokon tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého postupu súdu, keď vytvára
odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Práve
navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou vyššie opísanou zmätočnosťou, ako aj odôvodneniu

rozsudku nekorešpondujúcim obsahom ilustráciou nenáležitého šablónovitého/typového podávania
odvolaní. Naproti tomu napadnutý rozsudok rešpektuje zákonom predpísané náležitosti (i) v časti jeho
odôvodnenia.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe

okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
v meritórnej časti napadnutý rozsudok ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu
trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.