Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 17, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/253/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218490
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218490.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 14. októbra 2014, č.k. 7C/176/2012-25, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ

domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 11.634,10 Eur z titulu majetkovej škody a
sumu 2.326,82 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Z
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Prievidza
pod sp. zn. 15Er 2814/2010 bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená
exekučnému súdu dňa 20.10.2010, pričom exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zo dňa 10.06.2010. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 15Er 2814/2010-9 zo dňa 16.11.2010

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ďalším uznesením č.k. 15Er
2814/2010-26 zo dňa 10.05.2011 exekučný súd exekučné konanie zastavil. Súd prvého stupňa po
právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9
ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), ďalej ust. § 44 ods. 2, § 41 ods. 2
písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný

poriadok), ako aj ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a ust. § 142
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.). Hodnotením skutkového stavu veci dospel k
právnemu záveru, že návrh nie je podaný dôvodne, preto ho zamietol. Konštatoval, že v predmetnej
exekučnej veci nedošlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu exekútora pred
dňom 23.04.2009, preto sa uplatnenou námietkou zaujatosti zo strany odporcu nezaoberal. S poukazom
na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Pokiaľ išlo o odporcom
namietané nedostatky návrhu na začatie konania, zdôraznil, že návrh v zmysle ust. § 79 ods. 1 O.s.p.
má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisovej značky exekučného
konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu,
nepovažoval za takú vadu návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať. Ďalej uzavrel, že žiadosť
o predbežné prerokovanie navrhovateľom bola podaná v deň 23.04.2012, nárok bol uplatnený na

základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľauspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, mal podmienku predbežného
prerokovania nároku za splnenú. Hoci v ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinného v
čase podania návrhu na vykonanie exekúcie nebol rozhodcovský rozsudok za exekučný titul expressis

verbis nebol ustanovený, napriek tomu ho treba považovať za exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku aj pred účinnosťou novely uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z. z.
Vychádzal pritom z teologického výkladu zákona vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do ust. §
41 ods. 2 písm. d/ a v zmysle uvedeného výkladu sa 15 dňová lehota na vydanie poverenia na daný
prípad nevzťahovala z dôvodu, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Podľa jeho názoru

vychádzajúc z výslovného znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná
15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak
súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom s tým, že následne sa osobitne upravuje situácia, keď súd takýto
rozpor zistí a je povinný nie udeliť poverenie, ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Vychádzajúc z uvedeného názoru, s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená
dňa 20.10.2010 a exekučný súd rozhodol dňa 16.11.2010, dospel k záveru, že zo strany exekučného
súdu nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, keď dobu,
za ktorú rozhodol vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom
rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky a uvedené vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa,

považovalzaprimeranú.Vspornomdotknutomexekučnomkonanínebolipodľajehonázorupreukázané
navrhovateľom avizovaná nečinnosť, zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti
súdu z hľadiska platnej právnej úpravy v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Mal za to, že
navrhovateľ nepreukázal, že by urobil procesné úkony smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci, v
súvislosti s čím poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013. Hodnotiac

postup exekučného súdu v zmysle vyššie uvedeného označil za významné, že žiadosť súdneho
exekútora bola exekučnému súdu doručená dňa 20.10.2010 a exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok, odsudzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na
tentoexekučnýtitul,exekučnýsúdviazanýust.§44ods.2Exekučnéhoporiadkudňa16.11.2010žiadosť
súdneho exekútora na vydanie poverenia zamietol, pričom doba, ktorá uplynula odo dňa doručenia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do rozhodnutia exekučného súdu, nie je podľa jeho
názoru tak významná, aby ju s poukazom na okolnosti veci bolo možné kvalifikovať ako nečinnosť, resp.
zbytočné prieťahy. Zastával názor, že správnosť postupu exekučného súdu v namietanom exekučnom
konaní, ktorý vstupuje do rozsudku rozhodcovského súdu a posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej
doložky, resp. zákonom prisúdeného plnenia i bez priamej účasti účastníkov konania, bola nepochybne

potvrdená. Poukázal aj na ust. § 106 ods. 1 O.s.p., v ktorom je upravený postup súdu na prejednanie
veci aj vtedy, ak sa zistí, že vec nemôže byť podľa práva Slovenskej republiky podrobená rozhodcovskej
zmluve alebo, že rozhodcovská zmluva je neplatná. Rovnako zdôraznil, že exekučné súdy žiadosti
o udelenie poverenia na základe predkladaných rozhodcovských rozsudkov zamietali už od roku
2009, preto navrhovateľ nemohol odôvodnene očakávať aj v nasledujúcich rokoch, že súd bude na

základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a vydávať poverenia na vykonanie exekúcie.
Na podporu svojej argumentácie spomenul rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
5MCdo 11/2012 zo dňa 29.04.2013. Pokiaľ ide o navrhovateľom predložený znalecký posudok č.
1/2013, vypracovaný Doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD., tento považoval za bezvýznamný
dôvodiac, že výsledkom posúdenia rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu bolo rozhodnutie

o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ktoré nebolo doposiaľ zákonným spôsobom zrušené.
Konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho
vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu, pričom pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je zároveň nevyhnutné preukázať existenciu škody
a jej výšku. Napriek predloženému znaleckému posudku č. 1/2014 dospel k záveru, že navrhovateľ

nepredložil relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku škody a uviedol, že majetková škoda,
ktorú vyčíslil v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť v exekučnom konaní,
navrhovateľovi v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu nevznikla. Ďalej dôvodil, že
navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom ani dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy. Preto
nemožno z dôvodu nepreukázania akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že vďaka skorému

rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne mohol uskutočniť rad
iných krokov smerujúcich k vymožiteľnosti pohľadávky s príslušenstvom, že došlo u neho, resp. u
členov riadiacich orgánov, ako aj u majiteľov k pocitom frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, že došlo k zániku ďalších plánovaných podnikateľskýchaktivít, k zániku už vytvorených podnikateľských plánov, že došlo u neho k hospodárskej strate, k
ovplyvneniu podnikateľských postupov, neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
V danej súvislosti zdôraznil, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné

preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného
návrhu nevyplynulo, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa
mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nebolo možné opomenúť ani povahu a
predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy
podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou

vytvorené. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považoval jeho
konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňoval nárok na náhradu škody voči štátu, keďže
uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a
súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie
porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Dospel tak k záveru, že navrhovateľ sa snaží predmetným

návrhom eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia. S poukazom
na vyššie uvedené skutočnosti zastával názor, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu
v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu, preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania

bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná,
keď odporca, ktorý mal vo veci úspech, si náhradu trov neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli,
pričom navrhovateľovi právo na náhradu trov konania ani nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal. Z
dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti odporcu za vznik škody nebol dôvod na vydanie
medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku.

Zároveň s poukazom na odôvodnenie rozsudku nepovažoval za potrebné podať návrh na kontrolu
ústavnosti ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2012 z dôvodu, že by mal byť
v rozpore s Ústavou SR.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal
o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach

nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je
potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne
v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu
prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom)

neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako
nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť

navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenievoči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru

Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné

výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas

nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký

posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v
súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Poukázal na to, že znalecký posudok preložil až po roku
a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti jeho vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom, že určenie

výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám
prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol pritom navrhovateľ
nútený uplatniť svoje nároky včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol
priestor na získanie znaleckého posudku. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú

irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem
toho zdôraznil, že ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je

rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim

odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn.

III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 30.01.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo

dňa 11.08.2010, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 172 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu

stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora
na Okresný súd Prievidza dňa 20.10.2010. Uznesením zo dňa 16.11.2010 bola žiadosť o udelenie
poverenia zamietnutá, pričom odvolacie konanie bolo po späťvzatí odvolania oprávneným uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.03.2011 zastavené.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní

od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekútora, aby
vykonal exekúciu. Z textu predmetného ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala
aj na prípady, keď súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z
tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom

na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014),
Zákona o ochrane spotrebiteľov, Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch, je
exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd predmetný prieskum vykonal
a v jeho rámci dospel k záveru o nespôsobilosti predloženého exekučného titulu, v nadväznosti na čo

žiadosť o udelenie poverenie zamietol a ďalším uznesením exekučné konanie zastavil. Spotrebiteľské
právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo
alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry
Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v
prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj

zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V

zmyslezáverovÚstavnéhosúdupotommožnokonštatovať,žezamietnutiežiadostioudeleniepoverenia
za stavu, kedy Exekučný poriadok nestanovoval lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť
o udelenie poverenia (čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia), v lehote 26 dní oddoručeniažiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianaexekučnýsúd,nemožnoajprizohľadnení
zaťaženosti exekučného súdu považovať za prieťahy v súdnom konaní, vedúce k spôsobeniu uplatnenej
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Z dôvodu nesplnenia
prvého zákonného predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu tak nie je potrebné bližšie sa
zaoberať uplatnenou škodou, preto vykonanie dokazovania predloženým Znaleckým posudkom č.

1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave možno z tohto pohľadu
označiť za nadbytočné, hoci súd prvého stupňa sa v rámci dokazovania vykonaného pred rozhodnutím
vo veci s jeho obsahom dostatočne oboznámil.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej

premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2012 pod sp. zn. 4NcC/613/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Prievidza JUDr. Danka Lauková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci, nakoľko nezistil dôvody na jej vylúčenie. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania

vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd
tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal

porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného
súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol

postupovať. V danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené predpoklady pre
uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené vyplýva z toho,
že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane žiadal zrušiť
nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v ktorom bolo
rozhodnuté o nezaujatosti konajúcej sudkyne a zároveň o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie

konania, za dôležitý. Súd prvého stupňa sa pritom s uskutočnením pojednávania v neprítomnosti
účastníkov v odôvodnením svojho rozhodnutia riadne vysporiadal (str. 8 a 9), na čo odvolací súd v
zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na tomto mieste poukazuje.

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu,žesúdprvéhostupňapo
vylúčenívecinasamostatnékonanienaprejednanieveciopätovnenariadilpojednávanie,ktoréhotermínvytýčil na 14.10.2014 s tým, že predvolanie bolo navrhovateľovi i odporcovi doručené dňa 22.09.2014,
čím boli účastníkom konania vytvorené riadne procesné predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Vyjadrenie odporcu

k návrhu na začatie konania, ako aj poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o
tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a
O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada, bolo navrhovateľovi riadne doručené už spolu s predvolaním na

prvý termín pojednávania, vytýčený ešte v štádiu spojených vecí na spoločné konanie na 12.08.2014,
pričom navrhovateľ na toto vyjadrenie odporcu reagoval predložením svojho stanoviska v podaní zo
dňa 08.08.2014 a následnou účasťou jeho právneho zástupcu na tomto pojednávaní, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti bola navrhovateľovi súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam odporcu v konaní.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, v zmysle ktorej súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie

konania nerozhodol osobitne, túto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. O návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania, doručenom dňa 14.11.2013, súd prvého stupňa rozhodol samostatným uznesením
č.k. 7C/144/2012-190 zo dňa 14.11.2013 tak, že návrh zamietol a navrhovateľ proti tomuto uzneseniu
podal odvolanie, v nadväznosti na ktoré Krajský súd v Trenčíne napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa uznesením č.k. 17Co/76/2014-219 zo dňa 06.05.2014 potvrdil. V danej súvislosti teda nedošlo

k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu
na prerušenie konania samostatne a poskytol navrhovateľovi možnosť podať proti tomuto uzneseniu
opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval, čo navrhovateľ aj urobil,
preto jeho námietka v tomto smere nemôže obstáť. V tejto súvislosti treba rovnako poukázať na to, že
ďalší návrh na prerušenie konania, doručený súdu prvého stupňa dňa 08.08.2014, vzal navrhovateľ na

pojednávaní dňa 12.08.2014 späť a netrval na tom, aby sa o tomto návrhu rozhodovalo.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa

spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .