Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 16, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5CoPr/10/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613202366
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5613202366.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalobkyne:
T. L., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom v D. S. XXX, právne zastúpenej JUDr. Martinom Cibuľom,
advokátom, so sídlom v D. P., M. F. XXX/X, proti žalovanému: Roľníckemu družstvu v Pribyline, so
sídlom v Pribyline, IČO: 00 195 731, právne zastúpenému: HKP Legal, s.r.o., advokátskou kanceláriou,
so sídlom v Bratislave, Sasinkova 6, o náhradu mzdy vo výške 4.433,04 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 5Cpr/1/2013-87 zo dňa 15.7.2014,
takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č.k. 5Cpr/1/2013-87 zo dňa 15.7.2014 zamietol žalobu.
Žalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 1.248,03 eur na účet
právneho zástupcu žalovaného v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanému náhradu mzdy v celkovej
výške 4.533,04 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že pracovný pomer
žalobkyne u žalovaného skončil fikciou dohody podľa ust. § 79 ods. 3 písm. a) Zákonníka práce a
to uplynutím výpovednej doby dňa 31. 05. 2011. Keďže žalovaný neprideľoval žalobkyni prácu podľa

pracovnej zmluvy a od 14. 03. 2010 do 31. 05. 2011 jej neposkytol mzdu, má za to, že u žalovaného išlo o
iné prekážky na strane zamestnávateľa. Uvedené zakladá právnu povinnosť zamestnávateľa poskytnúť
jej ako zamestnancovi náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku.

Žalovaný tvrdil, že žalobkyňu nebolo možné ďalej zamestnávateľ, keďže z dôvodu organizačných zmien
bolo jej pracovné miesto zrušené, a preto nebolo možné jej prideľovať prácu. Okrem toho žalobkyňa
odmietla vykonávať inú ponúknutú prácu.

Vykonaným dokazovaním a to z pripojeného spisu Krajského súdu v Žiline sp.zn. 19Cb/16/1997 mal
súd prvého stupňa preukázané, že rozhodnutie predstavenstva žalovaného zo dňa 21.5.192 o zrušení

členstva žalobkyne u žalovaného je neplatné. Žalobkyni bola právoplatne priznaná peňažná náhrada v
súvislosti s vyslovenou neplatnosťou zániku jej členstva u žalovaného za obdobie od 01. 08. 1992 do 13.
03. 2010. Žalovaný dal listom zo dňa 27. 01. 2011 žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu, že
jejpôvodnépracovnézaradenie-funkciakalkulačnejúčtovníčkyzaniklaažalobkyňaodmietlaponúknutúprácu vo funkcii denného informátora. Výpoveď z pracovného pomeru napadla žalobkyňa žalobou na
okresnom súde, pričom čiastočným rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 03. 05. 2012
bolo určené, že skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou výpoveďou z 27. 01. 2011

podľa § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného
netrvá. Súd tak rozhodol z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala, že oznámila po doručení výpovede z
pracovného pomeru zamestnávateľovi v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, že trvá na tom, aby ju
naďalej zamestnával. Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil tzv. fikciou dohody podľa § 79
ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce, a to uplynutím výpovednej doby dňa 31. 05. 2011.

V predmetnom konaní sa žalobkyňa domáha priznania náhrady mzdy, z dôvodu prekážky na strane
zamestnávateľa, a to za obdobie od 14. 03. 2010 do 31. 05. 2011. Medzi účastníkmi konania nebolo
sporné, že žalobkyňa v uvedenom časovom období nevykonávala žiadnu prácu pre žalovaného.
Rovnako nebolo sporné, že žalovaný neprideľoval žalobkyni prácu v zmysle jej pôvodného pracovného
zaradenia (funkcia kalkulačnej účtovníčky), keďže táto funkcia zanikla. Súd mal tiež preukázané, čo
nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že v dôsledku organizačných zmien došlo k zrušeniu funkcie

kalkulačnej účtovníčky. Podľa súdnej praxe v prípade, ak zamestnávateľ nemôže z dôvodu organizačnej
zmeny prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy (napr. pre to, že funkcia zastávaná
zamestnancom bola zrušená) a nedošlo k zmene pracovnej zmluvy alebo k platnému preradeniu
na inú prácu, ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa. Súd však zdôraznil, že samotná
existencia organizačnej zmeny, v dôsledku ktorej zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi podľa

pracovnej zmluvy prácu, však sama o sebe podľa judikatúry nezakladá vznik nároku na náhradu
mzdy pre prekážku na strane zamestnávateľa. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou je, že zamestnanec
je schopný a pripravený túto prácu konať, len vtedy možno konštatovať, že ide o tzv. inú prekážku
v práci na strane zamestnávateľa bez ohľadu na to, či nemožnosť prideľovať prácu bola spôsobená
objektívnou skutočnosťou, príp. náhodou, ktorá sa zamestnávateľovi prihodila alebo či ju zamestnávateľ

svojím konaním spôsobil (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 21 Cdo 353/2002). Pokiaľ
ide o prejednávanú vec, je logické, že pokiaľ bolo pôvodné pracovné zaradenie žalobkyne zrušené,
tak žalovaný ako jej zamestnávateľ, jej nemohol prideľovať prácu podľa dohodnutých pracovných
podmienok, avšak táto samotná skutočnosť bez ďalšieho nezakladá nárok žalobkyne na náhradu mzdy.
Relevantné je zistenie, či zamestnanec je schopný a pripravený prácu vykonávať.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého preukázané, že žalobkyňa bola podľa správy Sociálnej
poisťovne, pobočka Liptovský Mikuláš uznaná za invalidnú do 05. 08. 2010. Z uvedeného vyplýva,
že zdravotný stav žalobkyne jej neumožňoval v žalovanom období od 14. 03. 2010 do 05. 08.
2010 vykonávať prácu, preto súd prvého stupňa konštatoval, že žalobkyňa nesplnila požiadavku
schopnosti zamestnanca vykonávať prácu, keďže schopnosť zamestnanca vykonávať prácu je daná aj

jej zdravotným stavom. Preto žalobkyni za uvedené obdobie nemohol vzniknúť nárok na náhradu mzdy
z dôvodu neprideľovania práce pre prekážky na strane zamestnávateľa. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že na strane žalobkyne nebola splnená ani požiadavka pripravenosti vykonávať prácu pre
žalovaného, pričom pod pripravenosťou je potrebné rozumieť skutočný záujem zamestnanca vykonávať
prácu. Žalobkyňa, ktorú zaťažovalo dôkazné bremeno nepreukázala, že v rozhodnom období prejavila

skutočný záujem a pripravenosť pracovať. Deklarovala síce vôľu pracovať, ale len na pôvodnom
pracovnom zaradení, hoci v tom období vedela, že uvedené pracovné miesto bolo dlhodobo zrušené.
Podľa súdu prvého stupňa je potrebné dôsledne rozlišovať medzi záujmom zamestnanca vykonávať
prácu na jednej strane a výlučným riešením mzdových nárokov na strane druhej. I keď pracovné miesto
žalobkyne bolo zrušené, súd prvého stupňa zdôraznil, že pracovný pomer naďalej trval, a preto bolo

namieste od žalobkyne očakávať, že na vzniknutú situáciu bude adekvátnym spôsobom (pokiaľ mala
seriózny záujem pracovať) reagovať, nezostane pasívna čakajúc len na iniciatívu zo strany žalovaného
a prejaví smerom k zamestnávateľovi skutočný záujem o prácu. Pripravenosť a schopnosť žalobkyne
vykonávať prácu je potrebné vyhodnotiť aj z ďalšieho hľadiska. Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že
naposledy vykonávala prácu (na mestskom úrade) v roku 2000, od uvedenej doby vôbec nepracovala,

uvedená strata pracovných návykov sa preto významnou mierou podieľala na schopnosti žalobkyne
vykonávať prácu. Sama pripustila, že v dôsledku dlhodobej absencie praktických skúseností by mala
problém vykonávať akúkoľvek prácu. Toto tvrdenie uviedla v čase konania sp.zn. 8C/169/2011, no
je potrebné si uvedomiť, že dlhodobý časový odstup od posledného vykonávanie práce žalobkyňou
pretrvával aj v žalovanom období v rokoch 2010 - 2011. Nemožno tiež opomenúť, že žalobkyňa v

rozhodnom období - novembri 2010 odmietla ponuku žalovaného vykonávať prácu denného informátoraz dôvodu, že trvala na zaradení na pôvodne pracovné miesto. Žalobkyňa pripustila, že ponuku práce
odmietla z princípu, že po rokoch súdenia neskončí na vrátnici. Už v konaní sp.zn. 8C/169/2011 bolo
súdomkonštatované,žežalobkyňanetvrdilaaaninepreukázala,žepodoručenívýpovedezpracovného

pomeru oznámila žalovanému, aby ju naďalej zamestnával. Z uvedeného vyplýva, že ani po doručení
výpovede zo dňa 27. 01. 2011 do skončenia pracovného pomeru (31. 05. 2011) neprejavila žalobkyňa
skutočný záujem vykonávať prácu. Preto s poukazom na vykonané dokazovanie súd prvého stupňa
žalobu zamietol, keď vykonaným dokazovaním nemal preukázanú jej dôvodnosť.

Proti tomuto rozsudku žalobkyňa podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní uviedla, že

prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania zistený skutkový stav nesprávne právne posúdil,
neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy a v konaní došlo aj k iným vadám,
ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Predovšetkým žalobkyňa považuje za nesprávne
tvrdenie prvostupňového súdu, že zdravotný stav žalobkyne jej neumožňoval v žalovanom období od
14.3.2010 do 5.8.2010, kedy bola uznaná za invalidnú, vykonávať prácu. Prvostupňový súd bez ďalšieho
dokazovaniakonštatoval,žežalobkyňanesplnilapožiadavkuschopnostizamestnancavykonávaťprácu.

Podľa názoru žalobkyne skutočnosť, že bola v uvedenom období uznaná za invalidnú, nepreukazuje jej
neschopnosť vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Je bežnou praxou, že zamestnanec, ktorý bol
uznaný za invalidného, naďalej vykonáva prácu podľa pracovnej zmluvy, spĺňa požiadavku schopnosti
vykonávať prácu a navyše takýto zamestnanec požíva v pracovnoprávnych vzťahoch aj zvýšenú
ochranu. Prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal schopnosťou žalobkyne vykonávať prácu, resp. či

jej zdravotný stav, pre ktorý bola uznaná za invalidnú, umožňoval vykonávať prácu podľa pracovnej
zmluvy. Ďalej žalobkyňa nesúhlasí ani s tvrdením prvostupňového súdu, že neprejavila skutočný záujem
vykonávať prácu a bolo namieste od žalobkyne očakávať, že na vzniknutú situáciu bude adekvátnym
spôsobom reagovať. Prvostupňový súd na jednej strane vyhodnotil údajnú pasivitu žalobkyne ohľadne
prejavenia skutočného záujmu o prácu v prospech žalovaného a na druhej strane v neprospech

žalobkyne. Pritom však pasivitu a nezáujem žalovaného o pridelenie práce žalobkyni, prípadne o
riadne a platné ukončenie pracovného pomeru, žalovanému na ťarchu nepričítal a touto okolnosťou
sa vôbec nezaoberal. Navyše žalobkyni povinnosť dopytovať sa žalovaného o prideľovanie práce
nevyplývalo zo žiadneho prácneho predpisu. Žalobkyňa taktiež nie je povinná prijať ponuku inej práce
ako tej, ktorá jej vyplýva z pracovnej zmluvy. Žalobkyňa bola pripravená vykonávať svoju prácu podľa

pracovnej zmluvy, čo jej nebolo žalovaným umožnené. Rovnako prvostupňový súd nedôvodne pričítal na
škodu žalobkyne stratu pracovných návykov, čo je pri posudzovaní nároku na náhradu mzdy z dôvodu
prekážok v práci na strane zamestnávateľa absolútne irelevantné. Je potrebné uviesť, že dlhodobá
absencia pracovných návykov bola spôsobená konaním žalovaného. Žalobkyňa ďalej zdôrazňuje, že
žalovaný si bol vedomý nárokov žalobkyne, keď si ju predvolal na stretnutie za účelom doriešenia

pracovnoprávnychzáväzkov.Prvostupňovýsúdnevykonalanižalobkyňounavrhnutédôkazy,atosprávu
lekára o zdravotnom stave žalobkyne a výsluch žalovaného. V tejto súvislosti žalobkyňa poukazuje na
to, že je potrebné rozlišovať medzi zdravotným stavom, pre ktorý bol žalobkyni priznaný status invalida
a zdravotným stavom súvisiacim s artritídou, ktorá jej neumožňovala pracovať na ponúknutej pracovnej
pozícii denného informátora v chladnom a vlhkom prostredí, čo malo byť preukázané navrhnutými

dôkazmi,ktoréprvostupňovýsúdodmietolvykonať.Žalobkyňapodávaodvolanieajvočivýrokuotrovách
konania, ktorým súd uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 1.248,03
eur, keď žalobkyňa považuje trovy konania pozostávajúce z náhrady hotových výdavkov na cestovné
a z náhrady za stratu času za neúčelné. Právny zástupca žalovaného má síce sídlo registrované v
Bratislave, avšak na svojej internetovej stránke má uvedenú aj pobočku v Liptovskom Mikuláši na adrese

ul. 1. mája 709, objekt „Liptáčik“, pričom táto pobočka právneho zástupcu žalovaného poskytovala
právne služby ešte pred začatím tohto konania a aj v súčasnej dobe poskytuje právne služby. Táto
skutočnosťjeznámaajprvostupňovémusúdu,keďžeprávnyzástupcažalovanéhoopakovanezastupuje
účastníkov v konaniach vedených na Okresnom súde Liptovský Mikuláš. Nemohlo preto dôjsť k účelne
vynaloženým trovám konania pozostávajúcich z náhrad hotových výdavkov a náhrady za stratu času,

nakoľko splnomocnenec právneho zástupcu žalovaného vykonáva svoju činnosť v Liptovskom Mikuláši
a nemohli mu vzniknúť trovy pozostávajúce z náhrad hotových výdavkov a náhrady za stratu času na
ceste z Bratislavy do Liptovského Mikuláša, resp. tieto náklady mu mohli vzniknúť, ale za iným účelom.
Navrhol preto, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie alebo aby vyhovel žalobe v celom rozsahu a žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania.K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalobkyňa na jednej strane zdôvodňuje
svoj nárok neprideľovaním pôvodného druhu práce, resp. práce zodpovedajúcej pôvodne dohodnutým
podmienkam, na druhej stráne na otázku súdu na pojednávaní dňa 15.7.2014 na aké pracovné miesto

by ju mal žalovaný zaradiť, povedala, že účtovníkom už nie, tak na pomocné administratívne práce.
Je potrebné zdôrazniť, že ani pomocné administratívne práce nezodpovedajú pôvodne dohodnutým
podmienkam v pracovnej zmluve. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa bolo ochotná prijať inú prácu ako
pôvodne dohodnutú, avšak svoj nárok opiera len o neprideľovanie pôvodnej práce. Inú ponúknutú prácu
(z objektívnych príčin nezodpovedajúcu pôvodne dohodnutým podmienkam) však prijať odmietla. Pokiaľ

žalobkyňa argumentuje, že súd sa vôbec nezaoberal jej schopnosťou vykonávať prácu podľa pracovnej
zmluvy, žalovaný poukazuje na vyjadrenie samotnej žalobkyne na pojednávaní dňa 15.7.2014, na
základe ktorého žalobkyňa nie je schopná písať ručne ani na počítači 8 hodín a to z dôvodu
artritídy. Pôvodne dohodnutá práca však predpokladala ručné písanie, ako aj písanie na písacom
stroji (keďže v danom období osobné počítače ešte neexistovali), čo je nepochybne náročnejšie,
ako písanie na počítači. Pokiaľ by si mala žalobkyňa riadne plniť svoje pracovné povinností (a to aj

v zmysle pôvodne dohodnutých podmienok), predpokladá sa písanie či už ručné alebo na stroji v
rozsahu minimálne 7,5 hodín denne. Čo sa týka odvolateľkou vytýkaných neúčelných uplatnených trov
súdneho konania zo strany právneho zástupcu žalovaného, tento uvádza, že má sídlo registrované
na Sasinkovej 6 v Bratislave a rovnako aj substitučný splnomocnenec má sídlo na rovnakej adrese.
Je pravdou, že na webovom sídle právneho zástupcu odporcu je uvedená pobočka v Liptovskom

Mikuláši, avšak táto informácia je zverejnená až od 1.7.2013. Pobočka v Liptovskom Mikuláši do tej doby
(1.7.2013) spĺňala len funkciu administratívneho priestoru bez stálej účasti advokáta a právne služby boli
poskytované klientom na základe vzájomného dohovoru s klientom a osobitného vycestovania advokáta
do Liptovského Mikuláša. Stála prítomnosť advokáta v pobočke právneho zástupcu odporcu je daná až
od 1.7.2013. Uvedené skutočnosti preukazuje aj to, že právny zástupca odporcu si neuplatnil cestovné

náklady spojené s pojednávaním dňa 15.7.2014, kedy sa už v tom čase trvalo nachádzal v pobočke
v Liptovskom Mikuláči. S poukazom na uvedené navrhol, aby krajský súd ako súd odvolací rozsudok
okresného súdu potvrdil a priznal odporcovi (v odvolaní je nesprávne uvedené navrhovateľovi) náhradu
trov odvolacieho konania.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom

konania v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu ustanovenom v § 212
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a podľa ust. § 156
ods. 3 O.s.p. vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods.
1,2 O.s.p. potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení

toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania účastníci, konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočností potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade
s ust. § 132 a nasl. O.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti

jeho dôvodov. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutia a to v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery aj primerane vysvetlil.Len na zdôraznenie správnosti odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že sa nestotožnil s tvrdením
odvolateľky, že prvostupňový súd sa nezaoberal jej schopnosťou vykonávať prácu, resp. či jej zdravotný
stav, pre ktorý bola uznaná za invalidnú, umožňoval vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. V

konaní bolo preukázané, že žalovaný neprideľoval žalobkyni prácu v zmysle jej pôvodného pracovného
zaradenia (funkcia kalkulačnej účtovníčky), keďže táto funkcia zanikla a to v dôsledku organizačných
zmien. Aj keď povinnosť dopytovať sa o prideľovanie práce nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu,
s čím odvolací súd súhlasí s odvolateľkou, je aj pravdou tá skutočnosť, že zákonné predpisy nemôžu
obsiahnuť úpravu všetkých možných vzniknutých situácii, a preto pokiaľ má zamestnanec skutočný

záujem pracovať, o prideľovanie práce sa prirodzene zaujíma. Preto s poukazom na uvedené odvolací
súd nemohol prisvedčiť argumentom odvolateľky, na ktorý založila svoje odvolanie, ktoré odvolací súd
nepovažoval za dôvodné, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Odvolateľka v odvolacom konaní nebola úspešná, preto jej nepatrí právo na náhradu trov odvolacieho
konania podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. Úspešný bol žalovaný, ktorý aj keď si
uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol, že žalovanému sa náhrada

trov odvolacieho konania nepriznáva, pretože jeho písomné vyjadrenie k odvolaniu neobsahovalo
žiaden právny rozbor vo veci, obsahovalo len opakovanie skutočností, ktoré boli preukázané v rámci
prvostupňového konania a vysvetlenie dôvodnosti priznania trov prvostupňového konania.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.