Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/741/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218996
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218996.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa Z., právne zastúpený L.,
proti odporcovi S., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. marca 2014, č.k. 8C/176/2012-109, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd
zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 175 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 165,96 Eur z titulu
nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania, pričom zároveň rozhodol, že účastníkom náhradu trov
konania nepriznáva. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že podaním
zo dňa 08.10.2009, doručeným exekučnému súdu dňa 15.10.2009, navrhovateľ ako oprávnený podal

návrh na zmenu exekútora. Dňa 21.10.2009 vyzval exekučný súd povereného súdneho exekútora, aby
oznámil, či si uplatňuje trovy exekúcie a v prípade ich uplatnenia, aby predložil ich presnú špecifikáciu
s celým exekučným spisom, pričom dňa 11.12.2009 súdny exekútor predložil exekučný spis a vyčíslil
trovy exekúcie. Exekučný súd uznesením, č.k. 15Er/2892/2006-19 zo dňa 22.01.2010, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 19.02.2010, návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel
a poveril vykonaním exekúcie O.. X. D., ktorému zároveň postúpil exekučný spis. Súd prvého stupňa

po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9
ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), ďalej ust. § 44 ods. 7, 8 zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) v znení novely č.
341/2005 Z. z., ako aj ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.). S
poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Pokiaľ ide o

odporcom namietané nedostatky návrhu na začatie konania, uviedol, že návrh navrhovateľa v zmysle
ust. § 79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisovej
značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu
zo strany exekučného súdu, nie je takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať. Za
stavu, kedy navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podal a odporca
v zásade uvedenú skutočnosť potvrdil, uzavrel, že žiadosť o predbežné prerokovanie navrhovateľom

bolapodanádňa23.04.2012,nárok bol uplatnenýnazákladežiadostiopredbežnéprerokovanienároku
a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, považoval podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú.Skonštatoval, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je
kompetentný preskúmavať ústavný súd, pričom súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v

konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Všeobecný súd môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody
v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii
prieťahov vkonaní.Nazákladetohodospelkzáveru,žeabsencioupredmetnéhorozhodnutia

oprávneného orgánu o existencii prieťahov, nebola splnená základná podmienka pre
rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri
výkone verejnej moci. Ani samotné dodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
škody, v súvislosti s čím poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky ÚS 16/2002.
Zastával názor, že podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je dôležité pri skúmaní
existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý

úkon v stanovenej lehote pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov
v konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených záverov, pretože i samotná
súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v
takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní,
prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia

vydaného v disciplinárnom konaní v tomto smere, právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým ústavný súd konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.Navrhovateľnepreukázal,žebypodalsťažnosťÚstavnému

súdu Slovenskej republiky, a pokiaľ sa na Ústavný súd Slovenskej republiky s takýmito sťažnosťami
v iných konaniach obrátil, boli odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí.
Označil preto za zrejmé, že navrhovateľ okrem podanej žiadosti o informáciu o stave konania neurobil
žiadne iné procesné kroky, smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci a v predmetnom exekučnom
konaní ako oprávnený nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Dospel k záveru, že i napriek tomu,

že v predmetnej veci súd rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno v tejto
skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda, resp.
nemajetková ujma. Uviedol, že pre objektívne dôvody súd nemohol dodržať zákonnú lehotu, pretože
pre rozhodnutie vo veci potrebuje súčinnosť pôvodného súdneho exekútora, o ktorého
trovách súd pri zmene osoby exekútora rozhoduje a spolu s uznesením o zmene exekútora je povinný

postúpiť aj exekučný spis, pričom musí pri priznaní trov exekútora podrobne preskúmať uplatnené
trovy pôvodného súdneho exekútora. Okrem toho dodal, že v danom štádiu konania
navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy podaním sťažnosti predsedovi súdu proti
porušovaniu jeho práva v exekučnom konaní podľa ust. § 3 ods. 7 v spojení s ust. § 62 a nasl. zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch alebo obrátiť sa na Ústavný súd SR s požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo

nedošlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ ani jednu
z týchto možností nevyužil a nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho
vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu. Žiadnym spôsobom nepreukázal, že v
prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní, by došlo k účinnému
vymoženiu pohľadávky oprávneného a tým teda k naplneniu účelu exekučného konania. Zmenu osoby

súdneho exekútora označil len za čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť
pohľadávky nemá vplyv, pričom nesprávny úradný postup by musel byť podstatnou príčinou, ktorá
by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať. Ďalej dal do pozornosti Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013 a pripomenul,
že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné

preukázať existenciu škody a jej výšku, pričom navrhovateľ v návrhu vyčíslil uplatnenú škodu na základe
paušalizácie vecných nákladov. V súvislosti s predloženým znaleckým posudkom č. X/XXXX, ktorý
vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity Bratislava vo veci stanovenia majetkovej škody,
konštatoval,ževprejednávanejvecinavrhovateľpodrobnúprávnuargumentáciuzaloženúnauvedenom
posudku nepredložil. Uviedol, že predmetný znalecký posudok by mal byť vyčíslením škody spôsobenej

v tisíckach exekučných konaní, pričom v uvedenom kontexte považoval za nutné vziať v úvahu, že
úradný postup exekučného súdu, ktorý je navrhovateľom namietaný, nie je v jednotlivých konaniach
identický. Rozdielnosť identifikoval či už v spôsobe, akým exekučný súd rozhodol, resp. nerozhodol,
ako i v lehotách, o ktoré mali byť zákonné lehoty stanovené pre rozhodovanie exekučného súdu, ozmenesúdnehoexekútoraprekročené.Pretodospelkzáveru,ževovypracovanomznaleckomposudku,
ktorý v konaní posudzoval ako listinný dôkaz, nebola relevantným spôsobom vyčíslená škoda, ku ktorej
v predmetnom exekučnom konaní malo dôjsť tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného

súdu, lebo táto bola určená iba ako parciálna časť nepreukázaného balíka nákladov rozpočítaného
medzi počet žalôb, ktorými sa navrhovateľ domáha náhrady škody na jednotlivých súdoch v
Slovenskej republike. V nadväznosti na uvedené dôvodil, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť
medzizvýšenýmpočtomzamestnancov a výlučne z dôvodu namietaného postupu exekučného súdu.
Pripomenul, že nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej, či

primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované, a na
základe ktorých nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ podľa
jeho názoru nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu
k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v
dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho
dĺžku nepovažoval za objektívnu prekážku na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s

povinným, ani za dôvod k vzniku insolventnosti povinného. Zopakoval, že žiadne konanie, v ktorom
by boli konštatované prieťahy v konaní, sa neviedlo, pričom poskytovanie finančného zadosťučinenia
nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu s tým, že okolnosti každého
prípadu sú osobitné a preto vychádzať z paušálnej sumy 663,88 Eur za každý rok prieťahov označil
nesprávna úvaha. Považoval za neprijateľné, ak by sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa

vybraných nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať
nápravu. Ďalej skonštatoval, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného
návrhu nevyplynulo, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala
poskytnúť jej náhrada v peniazoch. S prihliadnutím charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa

zastával názor, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia
práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru,
že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej

nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O
trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná,
keď odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich neuplatnil
a napokon mu žiadne ani nevznikli, pričom navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo,

pretože vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v
konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2
písm. a/ O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221

ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca podľa ust. § 205 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p., súd prvého stupňa nesprávne právne
posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav

neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa
vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2
O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec

pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súdnevzhliadolvoznačenýchveciachaskutočnostiachdôvodnavylúčeniesudcuničnemenínatom,že
vočiachnavrhovateľaaobjektívnevočiachverejnosti,nemožnotohtosudcupovažovaťzanestranného.
Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom

rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojomrozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva

nakontradiktórnekonanie,kedynavrhovateľakostranakonanianeboloboznámenýsobsahomdôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo

možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie

je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.

Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je

jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej

škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.

Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu

svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny
potvrdiť v súlade ust. § 219 ods. 1 O.s.p., a to z nasledujúcich dôvodov:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti

nároku navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver,
ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť
prijateľné, racionálne aj spravodlivé.Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu v trvaní 3 mesiacov a

upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 106 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá
celkom na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, podaním doručeným exekučnému súdu dňa 15.10.2009 navrhovateľ ako oprávnený podal
návrh na zmenu exekútora. Dňa 21.10.2009 vyzval exekučný súd povereného súdneho exekútora, aby
oznámil, či si uplatňuje trovy exekúcie a v prípade ich uplatnenia, aby predložil ich presnú
špecifikáciu s celým exekučným spisom, pričom dňa 11.12.2009 súdny exekútor predložil exekučný spis
a vyčíslil trovy exekúcie. Exekučný súd uznesením, č.k. 15Er/2892/2006-19 zo dňa 22.01.2010, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 19.02.2010, návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a poveril
vykonaním exekúcie O.. X. D., ktorému zároveň postúpil exekučný spis.

Na základe posúdenia skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci odvolací súd na rozdiel od
súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na zmenu

súdneho exekútora došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v tom zmysle, že
rozhodnutie o zmene súdneho exekútora na návrh oprávneného nebolo vydané v 30-dňovej zákonnej
lehote vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, keď bolo vydané v lehote 3 mesiacov a 6 dní
od doručenia návrhu. Právo na náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu
alebo nesprávny úradným postupom však nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam

upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného nesprávneho úradného postupu musia
byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V tomto smere však navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol. Odvolací súd v zhode so súdom

prvého stupňa nepovažuje navrhovateľom predložený Znalecký posudok č. X/XXXX za dôkaz, ktorý
by hodnoverným spôsobom preukazoval skutočnosť, že na strane navrhovateľa došlo v súvislosti s
postupom exekučného súdu k vzniku majetkovej škody v určenej výške a ktorý by tak vylučoval prípadné
pochybnosti ohľadom ľubovoľného a subjektívneho vyčíslovania škody. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že správnosť podkladov, z ktorých predmetný znalecký posudok vychádzal, bola

jeho spracovateľom kontrolovaná výlučne po formálne stránke, pričom hodnovernosť takejto formy
preukázania majetkovej škody spochybňuje okrem uvedeného zároveň to, že jej výška má v každom
jednotlivom prípade nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora predstavovať sumu 31,68 Eur, pozostávajúcu
zakaždým z piatich totožných nákladových položiek. Preto súd prvého stupňa postupoval správne,

keď uvedenú výšku škody, paušálne vyčíslenú bez prihliadnutia na okolnosti konkrétneho prípadu
tvrdeného výskytu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, v rámci skúmania existencie
zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu neakceptoval. Berúc vyššie uvedené na
zreteľ nemôžu obstáť tvrdenia navrhovateľa ani v časti, v ktorej uvádza, že škoda by mala spočívať
v nákladoch na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, nákladov na

udržiavanie správy informačného systému a iné, nakoľko ani v tomto smere navrhovateľ dôkazné
bremeno neuniesol, keď spoľahlivo a v súlade s obsahom príslušného exekučného spisu nepreukázal,
akokvynaloženiušpecifikovanýchnákladovvsúvislostisrozhodovanímexekučnéhosúduojehonávrhu
na zmenu exekútora reálne došlo.

Rovnakonavrhovateľneuniesoldôkaznébremenoaniohľadompreukázanianáhradynemajetkovejujmy
v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie ďalšej povinnosti bremena tvrdenia v tom smere, aby
preukázal a zdokladoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a podmienky, za ktorých by mu mohla
byť eventuálne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky(1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahovzaručenéhovčl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky.Sohľadomnakonkrétneokolnostiveci
sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že
rozhodnutie o zmene súdneho exekútora za stavu, kedy exekučný súd najskôr vyzval súdneho

exekútora, či si uplatňuje trovy exekúcie a v prípade ich uplatnenia, aby predložil ich presnú špecifikáciu
s celým exekučným spisom a tento výzvu splnil až po 45 dňoch od jej doručenia, v celkovej lehote 3
mesiace a 6 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nemožno
považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vedúce k vzniku uplatnenej škody a
nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa, o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudkyne
súdu prvého stupňa JUDr. Valérie Píšovej, ktorej bola vec pôvodne pridelená na prejednanie, bolo

rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19NcC/625/2012-16 zo dňa 05.11.2012, ktorým
ju nadriadený súd z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. V nadväznosti prerušenie výkonu
funkcie pôvodného zákonného sudcu bola vec opatrením predsedu súdu pridelená náhodným výberom
sudkyni súdu prvého stupňa JUDr. Danke Laukovej, o ktorej nadriadený súd v ďalšom uznesení,
č.k. 19NcC/26/2013-21 zo dňa 01.02.2013 rozhodol, že z prejednávania a rozhodovania danej veci

vylúčená nie je, nakoľko ani v jej prípade nezistil dôvody zakladajúce jej vylúčenie. Čo sa týka samotnej
námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už
v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona

č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. Súd prvého stupňa sa s touto otázkou v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným
spôsobomvysporiadal,pričomvdanomprípadeboliajpodľanázoruodvolaciehosúdusplnenéprocesné
predpoklady pre uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené

vyplýva z toho, že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane
žiadal zrušiť nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v
ktorom bolo rozhodnuté o nezaujatosti konajúcej sudkyne a zároveň o zamietnutí návrhu navrhovateľa
na prerušenie konania, za dôležitý.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené navrhovateľovi
prostredníctvom právneho zástupcu dňa 21.08.2013 spolu s predvolaním na termín pojednávania,
vytýčený vo veci na 24.09.2013, teda navrhovateľovi nebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o

tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a
O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom lenza podmienok uvedených v ust. § 205a. Poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.
bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 21.08.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu
prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú zo značnej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa

spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z veľkej časti nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.

1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .