Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/246/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713200917
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5713200917.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Márie Dubcovej, v právnej veci žalobcu:
OLEST, s.r.o., so sídlom Prieložtek 1, 036 01 Martin, IČO: 46 662 201, zastúpeného právnou
zástupkyňou Mgr. Barborou Kleinovou Bučkovou, advokátkou so sídlom N. XX, XXX XX S., proti
žalovanému: MVDr. Miroslav Dobrotka, s miestom podnikania Jána Fraňa 4031/14, 036 01 Martin, IČO:
41 526 759, v konaní o zaplatenie 567,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Martin č.k. 18Cb 52/2013-114 zo dňa 04.07.2013, v spojení s opravným uznesením
Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/52/2013-162 zo dňa 25.02.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb 52/2013-114 zo dňa 04.07.2013, v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/52/2013-162 zo dňa 25.02.2014 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia
v sume 45,99 Eur na účet právnej zástupkyne žalobcu Mgr. Barbory Kleinovej Bučkovej, advokátky so
sídlom N. XX, XXX XX S., do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 567,-
Eur spolu s úrokom omeškania v sadzbe 0,05 % denne zo sumy 189,- Eur od 16.11.2012 do zaplatenia,
0,05 % denne zo sumy 189,- Eur od 16.12.2012 do zaplatenia a 0,05 % denne zo sumy 189,- Eur
od 16.01.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť

nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 34,- Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 275,76 Eur,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 3 ods. 1, 2, 3, Zákona č. 116/1990 Zb. o
nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov“),
§ 5 ods. 1 Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, § 8 Zákona o nájme a podnájme
nebytových priestorov, § 85 ods. 1 Stavebného zákona okresný súd žalobe vyhovel. Okresný súd mal
v konaní preukázané, že medzi účastníkmi konania bola platne, v písomnej forme uzatvorená Zmluva

o nájme nebytových priestorov podľa § 3 Zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových
priestorov, čo bolo preukázané listinným dôkazom - Zmluvou o nájme nebytových priestorov č. 004/2012
zo dňa 24.9.2012. Pokiaľ žalovaný namietal zánik zmluvy z dôvodu neexistencie predmetu nájmu,
prípadne jej neplatnosť z dôvodu, že nebol dohodnutý účel nájmu, okresný súd sa s týmto tvrdením
žalovaného nestotožnil. Predmet nájmu bol dohodnutý v čl. I. ako nebytové priestory, nachádzajúce
na ul. Kollárova 49 v Martine, budova súp. č. XXXX na pozemku parc. č. 1606/2, v k.ú. S., zapísanú
Správou katastra Martin na LV č. XXXX, z čoho okresný súd ustálil, že nešlo o neexistujúci predmetnájmu. Existenciu predmetu nájmu preukazovalo aj rozhodnutie Mesta Martin, č.j. MSS-4682/2005
zo dňa 28.12.2005 (č.l. 91 spisu) a Posudok Regionálneho úradu verejného zdravotníctva č. PPL
2005/02069 zo dňa 30.12.2005 (č.l. 92 spisu), týkajúce sa okrem iných priestorov aj predmetu nájmu

opísaných v čl. I. Zmluvy o nájme uzavretej medzi účastníkmi dňa 24.9.2012. Účel nájmu, ktorý sa
pre platnosť Zmluvy o nájme nebytových priestorov vyžaduje v zmysle § 3 ods. 3 Zákona o nájme a
podnájme nebytových priestorov, bol dohodnutý v čl. I. bod 1.1 Zmluvy o nájme - nájom bol dohodnutý
za účelom využívania nebytových priestorov v rámci predmetu podnikateľskej činnosti žalovaného.
Zo zhodných vyjadrení účastníkov konania a výpisom zo živnostenského oprávnenia žalovaného mal

okresný súd preukázané, že k dátumu účinnosti Zmluvy o nájme, k 1.10.2012, predmetom podnikania
žalovaného boli masérske služby, maloobchod a veľkoobchod. Žalobca na pojednávaní dňa 16.5.2013
potvrdil vedomosť o tom, že k dátumu účinnosti zmluvy predmetom podnikania žalovaného sú aj
masérske služby. Z dohodnutého účelu nájmu v spojení so živnostenským oprávnením žalovaného
bezpochyby vyplývalo obvyklé využívanie nebytového priestoru, t.j. účel nájmu ako jedna z podstatných
náležitostí Zmluvy o nájme nebytového priestoru podľa § 3 ods. 3 Zákona o nájme a podnájme

nebytových priestorov. Účel nájmu bol v zmysle dojednania čl. I. Zmluvy o nájme - odkazom na predmet
podnikateľskej činnosti žalovaného, vymedzený v súlade so stavebným určením tohto nebytového
priestoru; podľa § 85 ods. 1 Zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(Stavebný zákon), možno stavbu užívať len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v
stavebnom povolení. Zmeny účelu užívania stavby, ktoré spočívajú v zmene spôsobu užívania stavby, jej

prevádzkového zaradenia, vyžaduje rozhodnutie stavebného úradu o zmene v užívaní stavby. Žalobca
preukázal existenciu rozhodnutia stavebného úradu o zmene v užívaní stavby, ktorým bolo rozhodnutie
Mesta Martin ako príslušného stavebného úradu, č.j. MSS-4682/2005-Ga zo dňa 28.12.2005, vydané
právnemu predchodcovi žalobcu Martimex, a.s. Martin, ul. Červenej armády 1, Martin, IČO: 00 000 170,
na jeho návrh na povolenie zmeny v užívaní, ktorá zmena sa podľa uvedeného rozhodnutia (č.l. 91

spisu) o. i. sa týkala aj dohodnutého predmetu Zmluvy o nájme. Bolo podľa okresného súdu nesporné,
že predmetom Zmluvy o nájme podľa čl. I. bola miestnosť č. 16 s príslušenstvom na štvrtom nadzemnom
podlaží budovy súp. č. 5164 o celkovej výmere 20 m2 v budove nachádzajúcej sa na ul. Kollárova 49 v
Martine so súp. č. XXXX na pozemku parc. č. 1606/2 KN v k.ú. S., zapísaná na Správe katastra Martin na
LVč.XXXX,pričomrozhodnutiepríslušnéhostavebnéhoúradu,týkajúcesazmenyvužívaní,sadotýkalo

prízemia,I.,II.,III.atiežIV.poschodiaHotelaOLYMP,postavenéhonapozemkuparc.č.KN1606/2vk.ú.
S., obsahovalo zmenu užívania buniek na bývanie hotelového typu na kancelárie, ambulancie, masážny
salón a bistro na prízemní. Okresný súd konštatoval naplnenie všetkých zákonných predpokladov podľa
§ 3 ods. 3 Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov pre platnosť Zmluvy o nájme - predmet
a účel nájmu podľa čl. I. Zmluvy o nájme, výška nájmu podľa čl. III. bod 3.1. Zmluvy o nájme, splatnosť

nájomného a spôsob jeho platenia podľa čl. IV. bod 4.1. Zmluvy o nájme. Zmluva bola dohodnutá na
neurčitý čas s účinnosťou od 01.10.2012 podľa čl. II. bod 2.1. Zmluvy o nájme.

Pokiaľ žalovaný dal výpoveď z nájmu listom zo dňa 17.10.2012 (č.l. 11 spisu) z dôvodu, že nebytový
priestor ku dňu výpovede nespĺňal podmienky Regionálneho úradu verejného zdravotníctva a nebol
pre účel poskytovania masážnych služieb schválený, z ktorého dôvodu aj podľa odôvodnenia odporu

proti platobnému rozkazu a vyjadrení žalovaného na pojednávaniach dňa 16.05.2013 a 04.07.2013 sa
domáhal nároku na zľavu z nájomného podľa § 8 Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov vo
výške 100 % uplatneného nájomného za mesiac november, december 2012 a január 2013, tak okresný
súd uviedol, že žalobca nevytvoril žalovanému prekážku pri využívaní prenajímaného nebytového
priestoru na dohodnutý účel v rozhodnom období. Nebolo v konaní preukázané nesplnenie povinnosti

žalobcu vyplývajúce mu z § 3 ods. 3 a § 5 ods. 1 Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov.
Naopak, žalobca preukázal rozhodnutím Mesta Martin č.j. MSS-4682/2005-Ga zo dňa 28.12.2005,
že ako prenajímateľ odovzdal žalovanému ako nájomcovi nebytový priestor v stave spôsobilom na
dohovorené alebo obvyklé užívanie v súlade s § 5 ods. 1 Zákona o nájme a podnájme nebytových
priestorov, t. z., že nebytový priestor bol prenajímaný na účel, na ktorý bol stavebne určený v súlade s §

3 ods. 2 Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, nakoľko bolo príslušným orgánom vydané
rozhodnutie v súlade s § 85 ods. 1 Stavebného zákona. Z § 85 ods. 1 Stavebného zákona vyplýva,
že zmena v užívaní stavby spočívala v zmene spôsobu užívania stavby, jej prevádzkového zaradenia,
ktorá nie je spojená so stavebno-technickými zmenami stavby. Z uvedeného možno prijať záver, že
predmet Zmluvy o nájme nebytových priestorov bol spôsobilý na dohodnutý účel, t.j. na jeho využívanie

v rámci predmetu podnikateľskej činnosti žalovaného aj bez ďalších stavebno-technických zmien, že
nebytový priestor bol prenajatý na účel, ako bol stavebne schválený. Rozhodnutím stavebného úraduzo dňa 28.12.2005 (č.l. 91 spisu) žalobca súčasne preukázal existenciu predmetu nájmu podľa Zmluvy
o nájme, čo v odpore proti platobnému rozkazu namietal žalovaný a to ku dňu účinnosti od 1.10.2012.
Súčasne žalobca okresnému súdu preukázal, že bolo vykonané aj potrebné posúdenie zmeny účelu

z pôvodne ubytovacích priestorov hotelového typu o. i. aj na priestory pre iné služby obyvateľstvu -
kaderníctvo, masáže. Posúdenie vykonáva Regionálny úrad verejného zdravotníctva, ktorý vydal takýto
posudok vo vzťahu k predmetu Zmluvy o nájme uzatvorenej medzi účastníkmi dňa 24.9.2012. Tento
posudok sa týkal IV. poschodia Hotela OLYMP na ul. Kollárova č. 49 v Martine, na ktorom poschodí sa
nachádzal aj predmet nájmu, miestnosť č. 16 s príslušenstvom. Na základe uvedeného bolo okresnému

súdu preukázané, že žalobca splnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z § 3 ods. 2, § 5 ods. 1 Zákona č.
116/1990 Zb., ktorých porušenie žalovaný v konaní namietal a z ktorého dôvodu žiadal, aby okresný súd
žalovaný nárok žalobcovi nepriznal. Žalovanému nevznikol nárok na zľavu z nájomného za porušenie
uvedených povinností v rozsahu 100 % za obdobie nájmu november, december 2012 a január 2013
podľa § 8 Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, keďže nepreukázal, že nebytový priestor
mohol užívať len obmedzene, resp. vôbec, ako to v konaní prezentoval. Nárok uplatnený žalobou

okresný súd priznal ako zmluvný nárok žalobcu zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 004/2012
za obdobie trvania nájmu, nájomné za mesiac november a december 2012 a január 2013 v súlade
s § 7 Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov v spojení so zmluvným dojednaním čl. III.
bod 3.1. a čl. IV. bod 4.1. Zmluvy o nájme. Žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie dlžného nájomného
do zániku nájmu, ktorý zanikol výpoveďou nájomcu listom zo dňa 17.10.2012 podľa § 10 Zákona o

nájme a podnájme nebytových priestorov v spojení so zmluvným dojednaním čl. II. bodu 2.2. Zmluvy o
nájme. Preukázateľne výpoveď bola doručená žalobcovi v októbri 2012 (zhodné vyjadrenia účastníkov),
výpovedná lehota podľa § 12 Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov v spojení so zmluvným
dojednaním čl. II. bod 2.2. Zmluvy o nájme začala plynúť 01.11.2012 a skončila sa 31.01.2013, t.z.,
že zmluva zanikla výpoveďou k dátumu 31.01.2013 a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie dlžného

nájomného za obdobie trvania nájmu. Bolo preukázané zhodnými vyjadreniami účastníkov, že žalovaný
zaplatil nájom len za mesiac október 2012, nájom za mesiace november, december 2012 a január 2013
ku dňu rozhodovania okresného súdu nezaplatil.

Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca ku dňu účinnosti nevykonal stavebné úpravy podľa ústnej dohody
účastníkov zmluvného vzťahu, okresný súd mal v konaní preukázané listinným dôkazom - výpoveďou

žalovaného (č.l. 11 spisu), že stavebné úpravy, ktoré sa žalovaný zaviazal vykonať podľa požiadaviek
žalobcu,trvalido12.10.2012.Včasedoručeniavýpovedebolivšetkystavebnéúpravypodľapožiadaviek
žalovaného ukončené, o čom vypovedala aj právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní dňa 16.5.2013
a žalobca na pojednávaní dňa 4.7.2013, čo žalovaný nerozporoval, z čoho vyplývalo, že žalovaný mohol
v mesiaci november, december 2012 a v januári 2013 užívať nebytový priestor riadne. Pokiaľ nebytový

priestor neužíval, nebolo to preto, že žalobca ako prenajímateľ nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu
zo zmluvy alebo zo Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov. Užívaniu nebytových priestorov
v mesiacoch november, december 2012 a január 2013, za ktoré obdobie žalovaný uplatňoval nárok na
zľavu z nájomného v rozsahu 100 %, nebránili ani stavebno-technické úpravy, ktoré vykonával žalobca
podľa požiadaviek žalovaného, keďže tieto boli ukončené najneskôr k dátumu výpovede 17.10.2012.

Pre úplnosť okresný súd uviedol, že prvoradým a rozhodujúcim kritériom pre posúdenie nároku
žalovaného na zľavu z nájmu v rozsahu 100 % za mesiace november, december 2012 a január 2013
bolo posúdenie, že predmet nájmu bol žalovanému odovzdaný na účel v súlade so stavebným určením
nebytového priestoru v spojení so spôsobom dohodnutého užívania predmetu nájmu, čo žalobca v
konaní preukázal rozhodnutím Mesta Martin. Posudkom Regionálneho úradu verejného zdravotníctva

preukázal, že predmet nájmu spĺňal požiadavky z pohľadu platnej legislatívy na ochranu, podporu a
rozvoja verejného zdravia a o požiadavkách na zariadenia starostlivosti o ľudské telo (odôvodnenie viď
vyššie). Ako vyplývalo z posudku Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, žalovaný ako užívateľ
pracovného priestoru (predmetu nájmu) bol povinný sám požiadať o vydanie posudku orgánom na
ochranu zdravia k uvedeniu pracovných priestorov do prevádzky v samostatnom konaní. Ak v tejto

súvislosti ústne uzatvoril so žalobcom zmluvu (z písomne uzatvorenej Zmluvy o nájme táto dohoda
účastníkov nevyplývala) na stavebno-technické úpravy (sanitárne zariadenia), ktorých rozsah však
medzi účastníkmi sporný nebol, ale medzi účastníkmi bola sporná otázka termínu ich ukončenia, nemala
uvedená ústna dohoda relevantný vplyv na posúdenie žalobou uplatneného nároku na nájomné za
november, december 2012 a január 2013 vo vzťahu k obrane žalovaného na zľavu z uvedeného nájmu

vo výške 100%, lebo preukázateľne žalobca skončil s týmito úpravami k dátumu 17.10.2012 a potom
tieto úpravy nebránili žalovanému užívať nebytový priestor riadne v rozhodnom období a tiež uvedené sanetýkalo namietaného nesplnenia povinnosti žalobcu ako prenajímateľa zo zmluvného vzťahu - Zmluvy
o nájme podľa § 3 ods. 2 a § 5 ods. 1 Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov. Žalovaný
mohol už ako nájomca zo Zmluvy o nájme uzatvoriť zmluvu na stavebno-technické úpravy (sanitárne

zariadenia)ajstretímsubjektomzaúčelomsplneniajehopovinnostiakoužívateľapracovnýchpriestorov
vo vzťahu k orgánu na ochranu zdravia, ktorý pracovné priestory pre jednotlivých užívateľov posudzuje
v samostatnom konaní.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalovaný v konaní nepreukázal, že
výslovne požiadal Regionálny úrad verejného zdravotníctva v samostatnom konaní o posúdenie

predmetných pracovných priestorov, o schválenie prevádzkového poriadku, ktorú povinnosť mal sám
žalovaný ako nájomca, a teda užívateľ nebytového priestoru a tiež nepreukázal, že v tejto súvislosti
výslovne požiadal žalobcu, aby mu poskytol súčinnosť v podobe poskytnutia rozhodnutia stavebného
úradu - Mesta Martin, ktorým bola povolená zmena užívania predmetu nájmu podľa Zmluvy o nájme a o
poskytnutie posudku Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, v ktorom Regionálny úrad verejného
zdravotníctva súhlasí s návrhom na zmenu účelu užívania časti stavby, v ktorej sa nachádza aj predmet

nájmu podľa Zmluvy o nájme. Bolo podstatné a v konaní bolo preukázané svedeckou výpoveďou svedka
pána Dr. H. na pojednávaní dňa 04.07.2013, že žalobca ponúkol súčinnosť žalovanému v súvislosti
so zariadením jeho prevádzky, a to aj prostredníctvom svedka. O túto súčinnosť žalovaný nepožiadal,
o tom sám vypovedal. Pokiaľ uviedol, že o súčinnosť nepožiadal, lebo z príslušného úradu verejného
zdravotníctva získal informáciu, že žalobcom nebol predložený návrh na schválenie vykonaných úprav,

tak okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že žalovaný v konaní nepreukázal, že inicioval samostatné
konanie vo vzťahu k Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva za účelom posúdenia prenajatého
priestoru podľa Zmluvy o nájme v samostatnom konaní. Uvedenému tvrdeniu žalovaného odporoval aj
žalobcom predložený posudok Regionálneho úradu verejného zdravotníctva na predmet nájmu na č.
l. 92 spisu.

Okresný súd nevykonal žalovaným navrhované dokazovanie - či po vykonaných stavebných úpravách je
zákonnápovinnosťprejsťschválenímnastavebnomúradeanaúradeverejnéhozdravotníctva,predložiť
posudok, či predmet nájmu bol schválený po stavebných úpravách vykonaných v 10/2012 na zmenu
účelu užívania, stanovisko stavebného úradu, či na predmet nájmu boli schválené vykonané stavebné
úpravy. Takto navrhované dokazovanie vyhodnotil ako neúčelné a nehospodárne s ohľadom na už

vykonané dokazovanie vo vzťahu k splneniu povinnosti žalobcu ako prenajímateľa zo Zmluvy o nájme,
predovšetkým rozhodnutím Mesta Martin č.j. MSS-4682/2005-Ga zo dňa 28.12.2015 (č.l. 91 spisu),
ktorým bola povolená zmena v užívaní predmetu nájmu a posudkom Regionálneho úradu verejného
zdravotníctva č. PPL 2005/02069 zo dňa 30.12.2005, ktorým bol preukázaný súhlas na zmenu účelu
predmetu nájmu (č.l. 92 spisu), ktorými bolo dostatočne preukázané, že žalobca prenechal žalovanému

predmet nájmu na účel, na ktorý bol stavebne určený a odovzdal nebytový priestor žalovanému v
stave spôsobilom na dohovorené užívanie k dátumu účinnosti Zmluvy o nájme. Pokiaľ žalovaný žiadal
stanovisko stavebného orgánu, či vykonané stavebné úpravy z ústne uzatvorenej dohody účastníkov
vyžadovali schválenie stavebným úradom, okresný súd bol toho názoru, že vzhľadom na predmet
prejednávanej veci toto dokazovanie nie je relevantné, a to s ohľadom na vyššie prijatý záver okresného

súdu (preukázané splnenie povinnosti žalobcu ako prenajímateľa). Pokiaľ by stavebné „úpravy z ústne
uzatvorenej zmluvy medzi účastníkmi boli vykonané v rozsahu, ktorý vyžaduje povolenie (súhlas)
príslušného stavebného úradu a tento udelený nebol, uvedené nesúvisí s predmetom konania (splnenie/
nesplnenie povinnosti žalobcu ako prenajímateľa), ale bude vecou zodpovednosti žalobcu za porušenie
príslušných ustanovení Stavebného zákona.“ O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol

podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, v ktorom uviedol,
že „ V konaní prvostupňový súd preukázal, že žalobca sám, na vlastné náklady vykonal stavebné
úpravy v prenajímanom nebytovom priestore: miestnosť č. 16 s príslušenstvom na IV. nadzemnom
podlaží budovy súp. č. XXXX, Kollárova ulica 49, Martin. Ďalej súd v konaní preukázal, že žalobca

začal vykonávať stavebné úpravy v septembri 2012, teda pred začiatkom platnosti Zmluvy o nájme
nebytových priestorov č. 004/2012.“ V konaní žalobca dokazoval, že prenajímané nebytové priestory
boli schválené Stavebným úradom a Úradom verejného zdravotníctva pre prenajímaný účel nájmu -
poskytovanie masážnych služieb. K tomu dokazovaniu žalobca predložil rozhodnutie Mesta Martin č.j.MSS-4682/2005-Ga z 28.12.2005 a rozhodnutie RUVZ č. PPL 2005/02069 zo dňa 30.12.2005 žiadateľa
MARTIMEX, a.s. Martin, s ktorými prvostupňový súd žalovaného oboznámil na poslednom pojednávaní
dňa 4.7.2013. Žalobca okrem uvedených rozhodnutí z roku 2005 nepredložil iné, novšie rozhodnutia,

týkajúce sa prenajímaných priestorov. „Žalovaný vlastným šetrením u bývalého majiteľa budovy súp.
č. 5164, Kollárova ulica 49, Martin - MARTIMEX, a.s., Martin zistil, že rozhodnutia Mesta Martin č.j.
MSS-4682/2005-Ga z 28.12.2005 a RUVZ č. PPL 2005/02069 zo dňa 30.12.2005 vychádzajú z úplne
iného skutkového stavu budovy a podľa priloženej projektovej dokumentácie prenajímaná miestnosť
č. 16 s príslušenstvom na IV. nadzemnom podlaží budovy súp. č. XXXX bola týmito rozhodnutiami

schválená ako kancelária ekonómky a chodba. 1/ pôdorys IV. nadzemného podlažia budovy súp.
č. XXXX, Kollárova ulica 49, Martin, predložený MARTIMEXom, a.s. Stavebnému úradu k vydaniu
rozhodnutia Mesta Martin č.j. MSS-4682/2005-Ga z 28.12.2005,1 list - kópia“. Stavebný úrad na žiadosť
žalobcu o stanovisko k stavebným úpravám na IV. nadzemnom podlaží budovy súp. č. XXXX odpovedal,
že neeviduje žiadosť žalobcu OLEST, s.r.o. o povolenie stavebných úprav prenajímaných priestorov. Z
odpovede ďalej vyplývalo, že zastavaná časť chodby, ktorú pôvodne spoločne užívali viacerí nájomníci

a po stavebných úpravách slúžila ako toaleta a sprcha len pre jeden subjekt, v nadväznosti na platnú
legislatívu „pravdepodobne“ vyžaduje samostatné schvaľovanie účelu užívania. „Dôkaz: 2/ Žiadosť o
stanovisko, podaná stavebnému úradu 29.7.2013, 2 listy - kópia 3/ Odpoveď na žiadosť o stanovisko z
27.8.2013, 1 list - kópia“. Regionálny úrad verejného zdravotníctva na žiadosť o stanovisko odpovedal,
„že v mesiacoch september a október 2012 neeviduje žiadosť o vydanie záväzného stanoviska k návrhu

na zmenu v užívaní stavby, alebo jej časti - miestnosť č. 16 s príslušenstvom na IV. nadzemnom podlaží
budovy súp. č. XXXX, Kollárova ulica 49, Martin. Dôkaz:4/ žiadosť o stanovisko podaná na RUVZ
9.8.2013, 2 listy - kópia 5/Vyjadrenie k žiadosti o stanovisko zo dňa 19.9.2013, 1 list - kópia“.

Žalovaný v odvolaní konštatoval, že žalobca, ktorý sám pred platnosťou zmluvy o nájme nebytových
priestorov č. 004/2012 vykonal stavebné úpravy v prenajímanom nebytovom priestore - miestnosť č.

16 s príslušenstvom na IV. nadzemnom podlaží budovy súp. č. XXXX, Kollárova ulica 49, Martin,
bol podľa Stavebného zákona povinný ohlásiť miestnemu stavebnému úradu vykonané stavebné
úpravy a predložiť projektovú dokumentáciu. Žalobca si zákonnú povinnosť nesplnil. V nadväznosti
na platnú legislatívu „charakter vykonaných stavebných úprav (prestávame časti chodby na toaletu a
sprchu) predpokladá nové konanie Stavebného úradu o zmene účelu užívania časti stavby, podmienené

predložením projektovej dokumentácie, alebo popisom zámeru stavebných úprav. Povinnosť predložiť
tieto podklady má žalobca, keďže vykonal stavebné úpravy a to pred začiatkom platnosti zmluvy o
nájme nebytových priestorov. Žalobca nepredložil podklady ani Stavebnému úradu, ani v prebiehajúcom
súdnom konaní č. 18Cb 53/2013.“

V odvolaní žalovaný ďalej namietal, že „žalobcom predložené rozhodnutia Mesta Martin č.j.

MSS-4682/2005-Ga z 28.12.2005 a RUVZ č. PPL 2005/02069 zo dňa 30.12.2005 žiadateľa MARTIMEX,
a.s. Martin, na základe ktorých prvostupňový súd rozhodol, sú neplatné, pretože skutkový stav
prenajímaných priestorov nezodpovedá týmto rozhodnutiam. Charakter stavebných úprav, vykonaných
v septembri a októbri 2012 si podľa Stavebného úradu v súlade s platnou legislatívou vyžaduje
súhlas Stavebného úradu, ktorý bol povinný zabezpečiť stavebník = žalobca.“ Namietal, že súd prvého

stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú ďalšie dôkazy, ktoré neboli uplatnené.
Navrhol, „aby odvolací súd Rozsudok súdu prvého stupňa č. 18Cb 53/2013 -114 zo 4. júla 2013
s odôvodnením, že žalobca prenajal nebytový priestor - miestnosť č. 16 s príslušenstvom na IV

nadzemnom podlaží budovy súp. č. XXXX, Kollárova ulica 49, Martin - na iný účel, ako bol stavebne
určený, čo je v rozpore so zákonom 116/1990 Zb., § 3, ods. 2, a žalobcovi vymáhané nájomné
neprislúcha, keďže prenajímateľ nájomcovi neposkytol dohodnutý predmet nájmu = nebytový priestor
pre poskytovanie masážnych služieb, (§ 14, zákona 116/1990 Zb.).“

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, ktorý

uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval v plnom rozsahu za vecne aj právne
správne a odvolanie žalovaného považoval v celom rozsahu za nedôvodné. Napádaným rozhodnutím
súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 567,- Eur spolu s 0,05%
denným úrokom z omeškania zo sumy 189,- Eur od 16.11.2012 do zaplatenia, 0,05% denným úrokomz omeškania zo sumy 189,- Eur od 16.12.2012 do zaplatenia a 0,05% denným úrokom z omeškania zo
sumy 189,- Eur od 16.1.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne
napádaným rozhodnutím súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi

trovy konania vo výške 34,- Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 275,76 Eur, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Predtým, ako žalovaný požiadal žalobcu o prenájom predmetného nebytového
priestoru, podnikal žalovaný v oblasti výživového poradenstva s tým, že túto činnosť nevykonával
žalovaný ako samostatne zárobkovo činná osoba, ale túto prácu vykonával pre Dr. I., ktorá má prenajaté
nebytové priestory u žalobcu v poliklinike Senium Medica. Približne v druhej polovici mesiaca september

2012 prišiel žalovaný osobne za konateľom žalobcu s tým, že by mal záujem vykonávať prácu ako
samostatne zárobkovo činná osoba, pričom mal záujem poskytovať poradenstvo v oblasti výživy a
zdravia samostatne. V dôsledku tejto skutočnosti dopytoval žalovaný žalobcu, či nie je možné prenajať
si v priestoroch polikliniky Senium Medica nejaké vhodné nebytové priestory, ktoré by boli vyhovujúce
pre poskytovanie výživového poradenstva. Žalobca upovedomil žalovaného, že v priestoroch polikliniky
Senium Medica sa už bohužiaľ žiadne voľné nebytové priestory nenachádzajú, avšak žalovaný, pokiaľ

má záujem, môže si prenajať nebytový priestor vo vedľajšej budove, t.j. v blízkosti polikliniky Senium
Medica. Žalovaný na predmetnú ponuku žalobcu zareagoval pozitívne a v priebehu jedného až dvoch
dní išiel žalovaný spoločne s konateľom žalobcu na obhliadku predmetného nebytového priestoru.
Žalovanému sa predmetný nebytový priestor veľmi páčil a bol maximálne nadšený jednak dispozíciou
nebytového priestoru a súčasne aj samotným vzhľadom predmetného nebytového priestoru. Žalovaný

pri obhliadke predmetného nebytového priestoru mimochodom, len tak okrajovo, predniesol žalobcovi,
že by potreboval, aby v nebytovom priestore bola aj sprchová vanička, umývadlo a WC, nakoľko v
budúcnosti možno plánuje vykonávať aj masérske služby. Žalobca bol prekvapený, že žalovaný mal
záujem podnikať v oblasti poskytovania masérskych služieb, nakoľko žalovaný do septembra 2012
vykonával činnosť len ako výživový poradca. Žalobca informoval žalovaného, že sprchovú vaničku,

umývadlo a WC môže žalobca žalovanému v predmetnom nebytovom priestore vybudovať, avšak
predmetné stavebné práce budú trvať cca 3 až 4 týždne, nakoľko je potrebné jednak dispozične upraviť
nebytový priestor, doniesť rozvody vody a zapojiť príslušnú sanitu. Žalovaný v plnom rozsahu súhlasil
s tým, že vybudovanie vyššie uvedeného z dôvodu samotnej požiadavky žalovaného, bude trvať určitý
čas a z tohto dôvodu došlo následne k uzatvoreniu Zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 004/2012

s účinnosťou od 01.10.2012. Žalobca vybudoval v predmetnom nebytovom priestore príslušné sociálne
zariadenie vrátane sprchovej vaničky a umývadla v maximálne možnej krátkej lehote s tým, že nebytový
priestor bol upravený presne podľa požiadaviek žalovaného. V priebehu mesiaca október 2012 začal
žalovaný hľadať spôsoby, ako by mohlo zo strany žalovaného dôjsť k ukončeniu predmetnej Zmluvy
o nájme nebytových priestorov č. 004/2012. Žalovaný teda začal tzv. „špekulovať" a aj napriek tomu,

že nebytový priestor bol maximálne funkčný, spĺňal všetky náležitosti a vyhovoval presne požiadavkám
žalovaného, dňa 17.10.2012 prišiel žalovaný za žalobcom a odovzdal žalobcovi kľúče od predmetného
nebytového priestoru. Skutočnosť, že žalovaný takýmto spôsobom odovzdal kľúče žalobcovi a z
predmetného nebytového priestoru tzv. odišiel, jednoznačne preukazuje, že žalovaný už v priebehu
mesiaca október 2012 začal tzv. „vymýšľať“ dôvody, ktoré by mu umožnili opustiť predmetný nebytový

priestor žalobcu a pritom neplatiť žiadnu sankciu, resp. žiadne ďalšie nájomné. Keď však žalovaný
odovzdával žalobcovi kľúče od predmetného nebytového priestoru a informoval ho, že dáva výpoveď
Zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 004/2012, žalobca jednoznačne oznámil žalovanému, že
výpoveď Zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 004/2012 žalovaný môže dať, avšak žalobca bude
trvať na zaplatení nájomného za celé obdobie výpovednej lehoty, nakoľko nie je žiadny zákonný dôvod

na odpustenie nájomného a súčasne aj z dôvodu, že žalobca vynaložil značné finančné prostriedky
na rekonštrukciu nebytového priestoru a jeho prispôsobenie výlučne potrebám žalovaného. Žalovaný
bol dokonca písomne žalobcom oboznámený, že žalovaný má možnosť uvedený zrekonštruovaný
nebytový priestor užívať až do uplynutia výpovednej lehoty. Žalovaný v súdnom konaní uviedol, že keď
si žalovaný našiel nové nebytové priestory v budove súp. č. XXX (budova bývalého hotela Slovan), na

základe jeho požiadavky smerujúcej k tomu, že žalovaný má záujem podnikať v oblasti poskytovania
masérskych služieb, vybavil údajne vlastník budovy (resp. správca budov; v mene žalovaného všetky
nevyhnutnéadministratívneúkony;žalovanýsúčasneuviedol,ževlastníkbudovy(resp.správcabudovy)
požiadal v mene žalovaného o zmenu v užívaní časti stavby na príslušnom stavebnom úrade a súčasne
žalovaný uviedol, že vlastník budovy (resp. správca budovy) požiadal o zmenu v užívaní časti stavby

aj na Regionálnom úrade verejného zdravotníctva. Žalovaný v súdnom konaní taktiež uviedol, že až
po tom, ako oznámil svoj záujem získať predmetný nebytový priestor v budove súp. č. XXX (budova
bývalého hotela Slovan) do nájmu, vlastník budovy (resp. správca budovy) zabezpečil pre žalovaného,
výlučne na základe požiadavky žalovaného, zmenu v užívaní časti predmetnej stavby tak, aby žalovanýmohol v predmetnom nebytovom priestore podnikať v oblasti poskytovania masérskych služieb. Po
predložení dokladov, a to Rozhodnutia Mesta Martin ako príslušného stavebného úradu o Povolení
zmeny v užívaní časti stavby „Kancelárske priestory“ vybraných miestností na II., III. a IV. poschodí

administratívnej budovy na služby zo dňa 29.10.2007 a Záväzného stanoviska Regionálneho úradu
verejnéhozdravotníctva,vktoromRegionálnyúradverejnéhozdravotníctvasúhlasilsnávrhomžiadateľa
- spoločnosti MTKM, s.r.o. na zmenu v užívaní časti stavby umiestnenej na ul. A. Kmeťa 13 v Martine -
vybrané miestnosti na II. poschodí, III. poschodí a IV. poschodí - bunky č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXX, XXX z pôvodného účelu využívania - administratívne priestory na prevádzky

služiebžalovaným,jezjavné,žežalovanývsúdnomkonanítakcelkomnehovorilpravdu.Zpredložených
listinných dokladov bolo jednoznačne zrejmé, že vlastník budovy súp. č. XXX (budova bývalého hotela
Slovan) požiadal o zmenu v užívaní časti stavby dávno predtým, ako žalovaný vôbec prejavil záujem
o prenájom predmetného nebytového priestoru v predmetnej budove. Z predložených dokladov je
zjavné, že vlastník predmetnej nehnuteľnosti požiadal o zmenu v užívaní časti stavby už v priebehu
roku 2007. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že budova súp. č. XXX (budova bývalého hotela Slovan)

bola do roku 2007 celá určená na poskytovanie výlučne kancelárskych priestorov, t.j. celá budova bola
charakterizovaná ako administratívna budova, pričom všetky priestory v predmetnej budove sa využívali
len ako kancelárie. Nakoľko vlastník predmetnej budovy následne zistil, že predmetnú budovu nie je
možné naplno obsadiť len prevádzkami poskytujúcimi administratívne služby, t.j. vlastník predmetnej
budovy zistil, že nemá možnosť prenajať všetky nebytové priestory ako kancelárske priestory, v roku

2007 vypracoval vlastník predmetnej budovy projektovú dokumentáciu a časť nebytových priestorov
nachádzajúcich sa v predmetnej budove preklasifikoval na nebytové priestory, v ktorých sa poskytujú
služby. V dôsledku uvedenej skutočnosti došlo k podaniu žiadosti na príslušný Stavebný úrad Martin,
kde príslušný stavebný úrad na základe žiadosti vlastníka predmetnej budovy vyhovel žiadosti vlastníka
predmetnej budovy a povolil zmenu v užívaní časti stavby, a to vybraných miestností na II., III. a IV.

poschodí. V zmysle projektovej dokumentácie a návrhu vlastníka predmetnej budovy sa povolilo, že
miestnosť č. 209 bude určená na poskytovanie kozmetických služieb, miestnosť č. 301 bude určená
na poskytovanie zákazkového krajčírstva, miestnosť č. 302 bude určená na poskytovanie kozmetických
služieb, miestnosť č. 303 bude určená na poskytovanie kaderníckych a holičských služieb, miestnosť č.
304 bude určená ako nechtové štúdio, miestnosť č. 305 bude určená ako FIT štúdio, miestnosť č. 309

bude určená na poskytovanie pedikérskych a manikérskych služieb, miestnosť č. 310 bude určená na
poskytovanie masérskych služieb, miestnosť č. 401 bude určená na poskytovanie kozmetických služieb
a miestnosť č. 402 bude určená na poskytovanie kozmetických služieb. Bolo jednoznačné, že vlastník
budovy súp. č. 576 (budova bývalého hotela Slovan) v roku 2007 preklasifikoval časť administratívnej
budovy na časť budovy poskytujúcu služby. T.j. pôvodne celá administratívna budova sa rozdelila na

akoby dve časti (ktoré však neboli rovnaké), a to na časť administratívnu (ktorá bola väčšia) a na časť
poskytujúcu služby (ktorá bola menšia). Vlastník predmetnej budovy projektovú dokumentáciu pripravil
tak, že miestnosti (tzv. bunky) č. 209, 301, 302, 303, 304, 305, 309, 310, 401 a 402 jednotlivo rozdelil
tak, že každú jednu miestnosť zadefinoval ako nebytový priestor poskytujúci konkrétny druh služby. Bolo
zjavné, že keď v roku 2012 prejavil žalovaný záujem o prenájom nebytového priestoru v budove súp.

č. XXX (budova bývalého hotela Slovan), oslovil žalovaný vlastníka predmetnej budovy a požiadal ho o
prenájom predmetného nebytového priestoru. Keďže predmetný nebytový priestor bol už na príslušnom
stavebnom úrade a aj na Regionálnom úrade verejného zdravotníctva schválený ako nebytový priestor
určený na poskytovanie masérskych služieb, nebol vlastník predmetnej budovy povinný urobiť žiadny
úkonsmerujúciktomu,abyžalovanýakonájomcamoholvpredmetnomnebytovompriestoreposkytovať

masérske služby. Práve naopak, bol to práve žalovaný, ktorý bol povinný si dať schváliť prevádzkový
poriadok na Regionálnom úrade verejného zdravotníctva. „V tejto súvislosti dávame do pozornosti
časť Záväzného stanoviska Regionálneho úradu verejného zdravotníctva zo dňa 11.7.2007, číslo: HŽP
2007/01004, v ktorom zo samotného výroku (druhý odsek výroku) jednoznačne vyplýva, že Regionálny
úrad verejného zdravotníctva si vyhradzuje samostatné posúdenie jednotlivých druhov prevádzok.

Užívatelia jednotlivých priestorov sú povinní podľa ust. §-u 35 ods. 1 písm. c) Zák. č. 126/2006 Z.z.
pred začatím činnosti v prevádzke predložiť orgánu verejného zdravotníctva na posúdenie z hľadiska
vplyvunazdravienávrhnauvedeniepriestorovdoprevádzky.“Žalobcazdôraznil,žežalovanýneuvádzal
pravdivé skutočnosti, keď tvrdil, že až po tom, ako prejavil svoj záujem prenajať si nebytový priestor
v budove súp. č. XXX (budova bývalého hotela Slovan), vykonal vlastník predmetnej budovy všetky

administratívne úkony smerujúce k tomu, aby žalovaný mohol v predmetnom nebytovom priestore
prevádzkovať masérske služby. Uvedené tvrdenie žalovaného nebolo pravdivé. Podobný postup bol aj v
prípade budovy súp. č. XXXX, ktorá bola kedysi hotelovým zariadením (budova bývalého hotela Olymp).
„V roku 2005 sa v zmysle projektovej dokumentácie hotelové zariadenie hotela Olymp zmenilo tak, že sazmenil charakter užívania nebytových priestorov nachádzajúcich sa na prízemí, L, II., III. a IV. poschodí
budovy súp. č. 5164. Vtedajší vlastník budovy - spoločnosť MARTIMEX, akciová spoločnosť, Martin,
ktorý zmenu v užívaní predmetnej budovy zabezpečoval, však požiadal o povolenie zmeny v užívaní

predmetnej budovy tak, že na prízemí predmetnej budovy sa bude nachádzať bistro a na L, II., III. a IV.
poschodí predmetnej budovy budú buď kancelárie, ambulancie alebo masážny salón. To znamená, že
vtedajší vlastník budovy - spoločnosť MARTIMEX, akciová spoločnosť, Martin, ktorý zmenu v užívaní
predmetnej budovy zabezpečoval, požiadal (na rozdiel od postupu v prípade bývalého hotela Slovan)
o povolenie zmeny v užívaní tak, že v každom jednom nebytovom priestore nachádzajúcom sa na L,

II., III. a IV. poschodí mohla byť buď kancelária, buď ambulancia alebo masážny salón. To znamená,
že nebolo, ako v prípade budov) súp. č. XXX (budova bývalého hotela Slovan), jasne špecifikované, že
konkrétna miestnosť je určená na poskytovanie konkrétnej služby, ale bolo povolené, že každá jedna
miestnosť nachádzajúca sa na L, II., III. a IV. poschodí môže byť buď kanceláriou alebo ambulanciou
alebo masážnym salónom.“ Jedinú podmienku, ktorú príslušný stavebný úrad vlastníkovi budovy súp.
č. XXXX (budova bývalého hotela Olymp) v tejto súvislosti uložil, bolo, aby sa ambulancie a služby

poskytovali samostatne od administratívnych služieb. „Rozhodnutie Mesta Martin zo dňa 28.12.2005,
Č. j. MSS - 4682/2005 - Ga bolo súdu prvého stupňa predložené dňa 24.6.2013.“ „Už od roku 2005 bola
predmetná budova súp. č. XXXX (budova bývalého hotela Olymp) schválená na príslušnom stavebnom
úrade tak, že žalovaný mohol bez problémov v predmetnom nebytovom priestore poskytovať masérske
služby. To znamená, že žalovanému nič nebránilo v tom, aby si na základe uvedeného požiadal

Regionálny úrad verejného zdravotníctva o vydanie rozhodnutia na uvedenie priestorov do prevádzky a
schválenie prevádzkového poriadku prevádzkarne.“ Vyššie uvedené však mohol učiniť jedine a výlučne
nájomca a nie vlastník predmetného nebytového priestoru. Nakoľko predmetný nebytový priestor, ktorý
je predmetom súdneho sporu, bol jednoznačne charakterizovaný ako priestor, v ktorom je možné
poskytovať masérske služby, nebolo zjavné, aké ďalšie iné rozhodnutie žalovaný žiadal od žalobcu, aby

bolo žalovanému predložené. Súčasne nebolo zjavné, akú inú zmenu v užívaní mal žalobca vykonať
na príslušnom stavebnom úrade. Predmetný nebytový priestor bol jednoznačne určený na poskytovanie
masérskych služieb, a teda žalobca ako vlastník a prenajímateľ mohol žalovanému predmetný nebytový
priestor bez problémov prenajať na poskytovanie masérskych služieb a žalovaný mohol v nebytovom
priestore masérske služby bez akýchkoľvek problémov poskytovať. Jediné, čo žalovaný musel vykonať

bolo, že žalovaný musel požiadať Regionálny úrad verejného zdravotníctva o vydanie rozhodnutia na
uvedenie priestorov do prevádzky a schválenie prevádzkového poriadku.

Žalobca vo svojom vyjadrení zdôraznil, že do súdneho konania predložil Posudok Regionálneho úradu
verejného zdravotníctva v Martine zo dňa 30.12.2005, číslo: PPL 2005/02069, „v zmysle ktorého
Regionálny úrad verejného zdravotníctva vydal súhlas s návrhom vtedajšieho vlastníka nehnuteľnosti -

spoločnosti MARTIMEX, akciová spoločnosť, Martin na zmenu účelu užívania časti stavby - prízemie, L,
II., III. a IV. poschodie hotela Olymp na ul. Kollárova 49 v Martine z pôvodne ubytovacích priestorov
hotelového typu na kancelárske priestory, ambulancie, skladové priestor), bistro, priestory pre iné služby
obyvateľstvu (kaderníctvo, masáže).“ Teda aj príslušný Regionálny úrad verejného zdravotníctva povolil,
že v predmetných nebytových priestoroch budovy súp. č. XXXX (budova bývalého hotela Olymp) je

možné vykonávať podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania masérskych služieb. Žalobca vykonal v
tejto súvislosti všetky nevyhnutné a potrebné administratívne úkony, pričom iné administratívne úkony
nebolo potrebné vo veci vykonať. Dal do pozornosti tretí výrok predmetného posudku, z ktorého
jednoznačne vyplývalo, že „Pracovné priestory pre jednotlivých užívateľov budú orgánom na ochranu
zdravia posudzované v samostatných konaniach. O vydanie posudku orgánom na ochranu zdravia k

uvedeniu pracovných priestorov do prevádzky je povinný požiadať každý ich užívateľ". Nájomca, t.j.
žalovaný, bol povinný podať na príslušný Regionálny úrad verejného zdravotníctva návrh na uvedenie
priestorov do prevádzky a návrh na schválenie prevádzkového poriadku. Bolo zjavné, že žalovaný
uvádzal v súdnom konaní nie tak celkom pravdivé tvrdenia a súčasne mnohé skutočnosti žalovaný
skresľoval. Jedinú povinnosť mal v tomto prípade žalovaný, ktorý bol povinný požiadať Regionálny

úrad verejného zdravotníctva o vydanie rozhodnutia na uvedenie priestorov do prevádzky a schválenie
prevádzkového poriadku. Uvedenú žiadosť však musel podať jedine a výlučne žalovaný ako nájomca a
užívateľ predmetného nebytového priestoru a nie iná osoba. Ak by takúto žiadosť podal prenajímateľ ako
vlastník predmetnej budovy, Regionálny úrad verejného zdravotníctva by na takúto žiadosť prihliadať v
žiadnom prípade nemohol. Preto neobstálo tvrdenie žalovaného, že predmetný nebytový priestor nebol

administratívne pripravený pre žalovaného na poskytovanie masérskych služieb. Predmetný nebytový
priestor bol v plnom rozsahu administratívne pripravený pre žalovaného na poskytovanie masérskychslužieb a v prípade, ak by si žalovaný podal na ý Regionálny úrad verejného zdravotníctva návrh
na uvedenie priestorov do prevádzky na schválenie prevádzkového poriadku, mohol žalovaný bez
akýchkoľvek problémov masérske služby v predmetnom nebytovom priestore poskytovať. „Vo vzťahu k

ďalším listinným dôkazom, ktoré žalovaný k podanému odvolaniu pripojil, uvádzame, že na predmetné
listinné dôkazy nemôže odvolací súd nijakým spôsobom prihliadať, nakoľko v zmysle ust. §-u 120
ods. 4 O.s.p. všetky dôkazy a skutočnosti musia účastníci konania predložiť alebo označiť najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené účastníkmi konania neskôr súd neprihliada.“ Súd prvého stupňa podľa žalobcu správne

vyhodnotil aj tú skutočnosť, že žalovanému nevznikol žiadny nárok na zľavu z nájomného. Ak žalovaný
predmetný nebytový priestor v uvedených mesiacoch neužíval, nebolo to, ako správne konštatoval súd
prvého stupňa, z toho dôvodu, že by si žalobca ako prenajímateľ nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce
pre žalobcu z predmetnej Zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 004/2012 alebo zo Zákona o nájme
a podnájme nebytových priestorov. Užívaniu predmetného nebytového priestoru nebránili ani stavebno-
technické úpravy.

Pre úplnosť súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súčasne správne uviedol, že
prvoradým a rozhodujúcim kritériom pre posúdenie nároku žalovaného na zľavu z nájmu v rozsahu
100 % za mesiace november 2012 až január 2013 bolo posúdenie, či predmet nájmu bol žalovanému
odovzdaný na účel v súlade so stavebným určením nebytového priestoru v spojení so spôsobom
dohodnutého užívania predmetu nájmu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvého

stupňa potvrdil v celom rozsahu ako vecne a právne správne.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté

hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/246/2014-179 zo dňa 21.04.2015
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o

termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 21.04.2015 (č.l. 180 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v
Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný

podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako
správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti odvolaním napadnutého

výrokurozsudku,ktorýmokresnýsúdžalobevyhovelastotožneniesasdôvodmiuvedenýmivpísomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojenís uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného

súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,

že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 567,- Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú

skutkový stav veci.

Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie dôkazy, ktoré neboli uplatnené. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného

v rovine, že „žalobcom predložené rozhodnutia Mesta Martin č.j. MSS-4682/2005-Ga z 28.12.2005 a
RUVZ č. PPL 2005/02069 zo dňa 30.12.2005 žiadateľa MARTIMEX, a.s. Martin, na základe ktorých
prvostupňový súd rozhodol, sú neplatné, pretože skutkový stav prenajímaných priestorov nezodpovedá
týmto rozhodnutiam. Charakter stavebných úprav, vykonaných v septembri a októbri 2012 si podľa
Stavebného úradu v súlade s platnou legislatívou vyžaduje súhlas Stavebného úradu, ktorý bol povinný

zabezpečiť stavebník = žalobca“ a listinnými dôkazmi na čl. 129, 130 až 135 spisu viažucimi sa na
toto tvrdenie žalovaného, ktoré boli produkované výlučne v odvolacom konaní, nemohli byť odvolacím
súdom vyhodnotené inak, než že ide novo tvrdené skutočnosti a novo doložené dôkazy, ktoré neboli
produkované žalovaným v prvostupňovom konaní. Za konštatovania splnenej procesnej poučovacej
povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods. 4 OSP (č.l. 54 spisu, č.l. 35 spisu v spojení s doručenkami

č.l. 35 rub spisu) nebol naplnený žiadny z dôvodov taxatívne uvedených v § 205a ods. 1 OSP, len za
splnenia ktorých by bolo možné prihliadať v odvolacom konaní ako na relevantné odvolacie dôvody,
na novo tvrdené skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli použité v konaní pred súdom prvého stupňa.
Vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorým je ovládané odvolacie konanie, potom krajský
súd nemohol na novo tvrdené skutočnosti a predložené dôkazy, doložené žalovaným až v odvolacom

konaní prihliadať.

K novo doloženým listinným dôkazom, ktoré boli doložené k uvedenému odvolaniu, ktoré dátumovo
nasledovali za odvolaním napadnutým rozsudkom okresného súdu, teda nebolo krajským súdom
prihliadané, pretože podľa vyššie uvedeného vysloveného právneho názoru odvolacím súdom, boli
bez vplyvu k predmetnej sporovej veci. Výsledky dokazovania jednoznačne preukazovali nárok

žalobcom uplatnenej pohľadávky a z týchto žalovaným predložených listinných dôkazov, nebolo možné
nepochybne konštatovať, že nárok žalobcu na predmetné nájomné uplatnený v súdnom konaní
žalobcovi nevznikol. Tieto dôkazy boli bez vplyvu k zistenému skutkovému stavu pred okresným súdom,
ktorým bol krajský súd viazaný podľa § 213 ods. 1 OSP. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 174/2005, podľa ktorého ...„ak

súd prvého stupňa účastníka poučil v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., postupom odvolacieho súdu, keď
neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“

Rozsah prejednania odvolacej právnej veci napadnutého prvostupňového rozsudku bol teda daný
rozsahom relevantných odvolacích dôvodov, ktoré sa viazali práve k záveru o uložení povinnosti

žalovanému zaplatiť predmetné nájomné.Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval, že nie je na stavebnom úrade evidovaná žiadosť žalobcu
o povolenie stavebných úprav, tak odvolací súd zistil, že už z odporu proti doručenému platobnému
rozkazu vyplývalo, že žalovaný argumentoval, že „Navrhovateľ nikdy nepožiadal Stavebný úrad ani

regionálny úrad verejného zdravotníctva o vydanie rozhodnutí k zmene účelu užívania prenajímaného
nebytového priestoru na masérske služby“ (č.l. 21 rub spisu). Vzhľadom na túto obranu žalovaného
bolo zrejmé z postupu okresného súdu, ktorý vyplýval zo spisového materiálu, že sa s touto obranou
žalovaného v konaní zaoberal, pričom sa poukazuje okrem iného i na zápisnicu zo dňa zo dňa
04.07.2013, v zmysle ktorej právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že „s poukazom na listinné doklady,

ktoré boli doručené z Regionálneho úradu verejného zdravotníctva a z Mesta Martin“ (rub č.l. 97 spisu)
boli naplnené povinnosti vyplývajúce z nájomného vzťahu pre žalobcu. Žalobca ďalej konštatoval, že
„On bol pripravený, lebo bol schválený na stavebnom úrade a bol schválený aj na úrade regionálneho
zdravotníctva“(č.l.98spisu).Zobsahuspisovéhomateriáluokresnéhosúdubolozrejmé,žeokresnýsúd
predmetné listinné dôkazy doručoval žalovanému spolu s podaním žalobcu, o čom svedčila doručenka
na č.l. 93 rub spisu s podpisom žalovaného, ktorý však na ústnom pojednávaní na okresnom súde dňa

04.07.2013 uviedol, že „Vyjadrenie žalobcu s týmto rozhodnutím som nedostal“ (č.l. 101 rub spisu).
Okresný súd napriek tomu, že v spise bola doložená doručenka s podpisom žalovaného a dátumom
doručenia predmetných písomností, vykonal riadne dokazovanie predmetnými listinnými dôkazmi (č.l.
108 rub spisu), teda možno konštatovať, že žalovaný sa s nimi relevantne oboznámil. Z obsahu
spisového materiálu okresného súdu do momentu podania odvolania žalovaným nevyplýva, že by

žalovaný relevantne namietal neplatnosť listinných dôkazov predložených žalobcom v prvostupňovom
konaní a osobitne rozhodnutie Mesta Martin č. j. MSS-4682/2005-Ga zo dňa 28.12.2015 (č.l. 91 spisu),
ktorým bola povolená zmena v užívaní predmetu nájmu a posudku Regionálneho úradu verejného
zdravotníctva č. PPL 2005/02069 zo dňa 30.12.2005, ktorým bol preukázaný súhlas na zmenu účelu
predmetu nájmu (č.l. 92 spisu).

Krajský súd konštatuje, že z napadnutého rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vyplývalo, že
okresný súd vychádzal z vykonaných dôkazov, a to primárne z listinných dôkazov, ktoré tak ako už
odvolací súd konštatoval v tomto svojom rozhodnutí žalovaný osobitne nespochybnil. Bolo preto zrejmé
za stavu a s dôrazom na poučenie v rozsahu podľa § 120 ods. 4 OSP a bez preukázania dôvodov
podľa § 205a OSP, o čom bol žalovaný opakovane poučený okresným súdom naposledy 04.07.2015

(rub č.l. 104 spisu), že pre krajský súd nebol odvolaním žalovaného a ani ním pripojenými listinnými
dôkazmi až v odvolacom konaní, vytvorený priestor pre odklon o logických záverov okresného súdu, v
zmysle ktorých „Podľa rozhodnutia Mesta Martin, čj. MSS-5262/2007-Vč., ev. č. 70/2007, právoplatného
dňa 21.11.2007 (č.l. 61) Mesto Martin povoľuje zmenu v užívaní časti stavby „Kancelárske priestory
vybraných miestností na II., III. a IV. poschodí administratívnej budovy na služby“ na pozemku parc.

č. 1053 k.ú S., bez stavebných úprav, podľa overenej projektovej dokumentácie v rozsahu, ktorý je
špecifikovaný uvedením poschodia, čísla miestností a služby pri konkrétnej miestnosti, masérske služby
III. poschodie miestnosť č. 310. Rozhodnutie bolo vydané na návrh spol. MTKM, s.r.o. M.R. Štefánika
6, 036 01 Martin, IČO: 36 413 097 na povolenie zmeny v užívaní časti stavby: „Kancelárske priestory
vybraných miestností na II., III. a IV. poschodí administratívnej budovy na služby“ na pozemku parc. č.

1053 k.ú S., ul. A.Kmeťa 13 v Martine bez stavebných úprav. Podľa Záväzného stanoviska Regionálneho
úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Martine, ul. Kuzmányho č. 27, č. HŽP 2007/01004 zo
dňa 11.7.2007 (č.l. 62), tento súhlasí s návrhom žiadateľa MTKM, s.r.o., M.R. Štefánika 6, Martin na
zmenu v užívaní časti stavby umiestnenej na ul. A.Kmeťa 13 v Martine - vybrané miestnosti na II.,
III. a IV. poschodí - bunky č. 209, 301 až 305, 309, 310, 401, 402 z pôvodného účelu využívania

- administratívne priestory na prevádzky služieb. Podľa vyjadrenia Regionálneho úradu verejného
zdravotníctva zo dňa 30.5.2013 (č.l. 73-74) zariadenia starostlivosti o ľudské telo musia spĺňať určité
požiadavky na stavebno-technické riešenie, priestorové usporiadanie, vybavenie a vnútorné členenie
zariadení starostlivosti o ľudské telo, z čoho vyplýva potreba posúdenia zmeny účelu z kancelárskych
priestorov na priestory, v ktorých sa vykonáva resp. má vykonávať epidemiologicky závažná činnosť,

čo zariadenia starostlivosti o ľudské telo takúto činnosť predstavujú. Mesto Martin vo vyjadrení zo dňa
6.6.2013, sp. zn. SÚ-22717/2013-Cn, vo veci zmeny užívania stavby (č.l. 75) uviedlo, že podľa § 85 ods.
1 Stavebného zákona, stavbu možno užívať len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v
stavebnom povolení. Zmeny účelu užívania stavby, ktoré spočívajú v zmene spôsobu užívania stavby,
jej prevádzkového zariadenia, v zmene spôsobu a v podstatnom rozšírení výroby alebo činnosti, ktoré

by mohli ohroziť život a zdravie ľudí alebo životné prostredie, vyžadujú rozhodnutie stavebného úradu
o zmene v užívaní stavby; na konanie o zmene v užívaní stavby sa vzťahujú primerane ust. § 76 až84. Ďalej sa uvádza, aké doklady je potrebné priložiť k návrhu na povolenie zmeny v užívaní stavby
podľa § 21 Vyhlášky č. 453/2000 Z.z., z ktorých vyplýva, že žiadosť o zmenu užívania stavby môže
podať vlastník stavby alebo užívateľ priestorov, ak stavebnému úradu preukáže iné právo k stavbe alebo

jej časti. Mesto Martin rozhodnutím č.j. MSS-4682/2005-Ga zo dňa 28.12.2005 (č.l. 91) ako príslušný
stavebný úrad povoľuje zmenu užívania v užívaní prízemia, I., II., III. a IV. poschodia Hotela Olymp na
kancelárie, ambulancie, masážny salón a bistro na prízemí, na pozemku parc. č. 1606/2 v k.ú. S. podľa
predloženej projektovej dokumentácie. Rozhodnutie bolo vydané na návrh spol. Martimex, a.s. Martin,
ul. Červenej armády 1, Martin, IČO: 00 000 710 na povolenie zmeny v užívaní prízemia, I., II., III. a IV.

poschodia Hotela Olymp na kancelárie, ambulancie, masážny salón a bistro na prízemní, na pozemku
parc. č. KN 1606/2 v k.ú S.. Podľa predmetného rozhodnutia stavba obsahuje zmenu užívania buniek na
bývanie hotelového typu na kancelárie, ambulancie, masážny salón a bistro na prízemní. Pre užívanie
stavby určuje stavebný úrad v zmysle § 82 ods. 2 Stavebného zákona túto podmienku:

1. Stavbu udržiavať vo vyhovujúcom stavebno-technickom stave.

2.Prinakladanísnebezpečnýmiaostatnýmiodpadmipočasprevádzkydodržaťlegislatívuvodpadovom

hospodárstve.

3. Dispozičné riešenie priestorov riešiť podľa doporučení RÚVZ Martin - ambulancie v samostatných
traktoch, kancelárie samostatne a služby samostatne.

4. Do priestorov bistra osadiť požiarne dvere typ EW 30 D3+C (so samozatváračom) v termíne do
31.1.2006.

Podľa posudku Regionálneho úradu verejného zdravotníctva č. PPL 2005/02069 zo dňa 30.12.2005
(č.l. 92) tento v súlade s § 21 ods. 3 písm. a/ a § 27 ods.2 písm. a/ Zákona č. 272/1994 Z.z. súhlasí s
návrhom predkladateľa MARTIMEX, a.s. Martin, ul. Červenej armády 1, 036 65 Martin, IČO: 00 000 710
na zmenu účelu užívania časti stavby - prízemie, I., II., III. a IV. poschodie Hotela Olymp na ul. Kollárova
č. 49 v Martine z pôvodne ubytovacích priestorov hotelového typu na kancelárske priestory, ambulancie,

skladové priestory, bistro, priestory pre i. služby obyvateľstvu (kaderníctvo, masáže). Žiada riešiť na
jednotlivých podlažiach umiestnenie zdravotníckych zariadení v samostatných komplexoch, nie po
jednotlivých bunkách; v samostatných komplexoch kancelárske priestory; v samostatných komplexoch
ostatné služby obyvateľstvu. Pracovné priestory pre jednotlivých užívateľov budú orgánom na ochranu
zdravia posudzované v samostatných konaniach. O vydanie posudku orgánom na ochranu zdravia k

uvedeniu pracovných priestorov do prevádzky je povinný požiadať každý ich užívateľ.“

Krajský súd v tomto smere pripomína, že v rámci obrany žalovaného pred súdom prvého stupňa, neboli
produkované dôkazy, ktoré by predmetné listinné dôkazy doložené žalobcom a závery z toho prijaté
okresným súdom, vyvracali, resp. spochybnili. Ak i žalovaný v rámci podaného odvolania uviedol, že
Regionálny úrad verejného zdravotníctva neeviduje žiadosť o vydanie záväzného stanoviska k návrhu

na zmenu v užívaní stavby, tak v tomto smere sa poukazuje práve na súbor vykonaných listinných
dôkazov súdom prvého stupňa, ktoré krajský súd i v svojom rozhodnutí opakovane citoval, z ktorých
potom nevyvstala potreba na rozhodovanie o prípadnej ďalšej zmene v užívaní stavby, ak už k takejto
zmene relevantne došlo, pričom sa poukazuje v tomto smere na rozhodnutia Stavebného úradu, teda
Mesta Martin. Krajský súd pripomína, že toto konanie je konaním sporovým. V zmysle § 120 ods. 1 OSP

„účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených
dôkazovvykoná.Súdmôževýnimočnevykonaťajinédôkazy,akonavrhujúúčastníci,akjeichvykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci." „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k
tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti
a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú

povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia
a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má
to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo
vec“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6M Cdo 15/2010). Z uvedených dôvodov
a s poukazom na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, nebol potom vytvorený

priestor pre krajský súd, aby sa mohol stotožniť s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní.Žalovaný v rámci podaného odvolania namietal, že „žalobcom predložené rozhodnutia Mesta Martin č.j.
MSS-4682/2005-Ga z 28.12.2005 a RUVZ č. PPL 2005/02069 zo dňa 30.12.2005 žiadateľa MARTIMEX,
a.s. Martin, na základe ktorých prvostupňový súd rozhodol, sú neplatné, pretože skutkový stav

prenajímaných priestorov nezodpovedá týmto rozhodnutiam. Charakter stavebných úprav, vykonaných
v septembri a októbri 2012 si podľa Stavebného úradu v súlade s platnou legislatívou vyžaduje
súhlas Stavebného úradu, ktorý bol povinný zabezpečiť stavebník = žalobca“. V súvislosti s uvedenou
argumentáciou žalovaného krajský súd poukazuje na to, že v tomto svojom rozhodnutí už uviedol,
že žalovaný relevantne v rozhodnom štádiu konania, teda pred súdom prvého stupňa predmetné

listinné dôkazy nespochybnil, nenamietal, z ktorého dôvodu je potom namieste akcentovať, že teda
nie je možné uvedenú argumentáciu stotožniť s obranou žalovaného pred súdom prvého stupňa,
ak predmetné rozhodnutia Mestského úradu, Úradu regionálneho úradu pre verejné zdravotníctvo
relevantne nespochybnil a ani nenamietal. Ak za tohto stavu, kedy okresný súd vykonal dokazovanie
predmetnými listinnými dôkazmi a žalovaný ich nespochybnil, tak potom nebol priestor na to, aby za
relevantnú odvolaciu námietku vyhodnotil krajský súd argumentáciu žalovaného použitú až v odvolacom

konaní samozrejme s poukazom na § 120 ods. 4 OSP, keďže neboli ani tvrdené, ale ani preukázané
žiadne z dôvodov podľa § 205a OSP. Krajský súd zdôrazňuje, že žalovaný mal vytvorený dostatočný
priestor pred súdom prvého stupňa, aby mohol označiť dôkazy, produkovať dôkazy, vo vzťahu k listinným
dôkazom, ktoré boli vykonané súdom prvého stupňa podľa záverov krajského súdu podľa § 132 OSP.
Len pre úplnosť vo väzbe na odvolacie dôvody žalovaného krajský súd považuje za podstatné zdôrazniť,

že „Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie
dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom)

uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie
neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť
označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať
uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca
uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom,

ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť,
musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v
tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a
dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na
tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu“ (rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.09.2010, sp.zn. 3 M Cdo 6/2010).

Po vykonaní odvolacieho prieskumu potom krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného
súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd
poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný
záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu a žalovaného, než aby

napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek
odvolacím námietkam žalobcu a žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.

12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Pokiaľ žalovaný zvýraznil v podanom odvolaní, že stavebný úrad na žiadosť žalobcu o stanovisko

k stavebným úpravám na štvrtom nadzemnom podlaží, súp. číslo 5164, odpovedal, že neeviduje
žiadosť žalobcu OLEST s.r.o, o povolenie stavebných úprav, prenajímaných priestorov, tak sa poukazuje
odvolacím súdom na návrh žalovaného na doplnenie dokazovania na č.l. 60 spisu, v zmysle ktorého
bolo do spisového materiálu doložené vyjadrenie Stavebného úradu, teda mesta Martin, s ktorým
sa odvolací súd oboznámil, no dospel k záveru, že predmetné vyjadrenie nespochybňuje, ale ani

nevyvracia rozhodnutie Mesta Martin č.j. MSS-4682/2005-Ga z 28.12.2005, ako stavebného úradu,
ktoré bolo v konaní predložené žalobcom a ktoré tvorilo základ napadnutého rozhodnutia okresného
súdu. V tomto smere sa krajský súd nemohol stotožniť so žalovaným (napriek tomu, že ide o nové
tvrdenie napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 OSP, bez preukázania dôvodov podľa § 205a OSP),
teda s tým, že uvedené rozhodnutie Mesta Martin č.j. MSS-4682/2005-Ga z 28.12.2005, by malo byť
neplatné. Pokiaľ i žalovaný poukazoval na zmeny v septembri a októbri 2012, tak krajský súd zvýrazňuje,

že k predmetnému povoleniu predsa došlo rozhodnutím Mesta Martin, ako stavebného úradu č.j.
MSS-4682/2005-Ga28.12.2005akmomenturozhodnutiaokresnéhosúdu,nebolopreukázanézrušenie
tohto rozhodnutia alebo jeho zmena, ktorým bolo jednoznačne povolené podľa výrokovej časti „zmenu
v užívaní prízemia, I., II., III. a IV. poschodia Hotela OLYMP na kancelárie, ambulancie, masážny
salón a bistro na prízemí, na pozemku par. č. KN 1606/2 v k.ú. S., podľa predloženej projektovej

dokumentácie“. Za uvedeného ustáleného skutkového stavu, podľa záverov krajského súdu nebolo
potrebné rozhodovať o ďalších zmenách, ak nebolo preukázané v konaní a žalovaný tak v konečnom
dôsledku v prvostupňovom konaní predsa ani netvrdil, že by došlo k zrušeniu rozhodnutia Mesta
Martin č.j. MSS-4682/2005-Ga z 28.12.2005. Zároveň sa poukazuje na skutočnosti vyplývajúce
z rozhodnutia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva zo dňa 30.12.2005, v zmysle ktorého

„Pracovné priestory pre jednotlivých užívateľov budú orgánom na ochranu zdravia posudzované v
samostatných konaniach. O vydanie posudku orgánom na ochranu zdravia k uvedeniu pracovných
priestorov do prevádzky je povinný požiadať každý ich užívateľ“. Z uvedených dôvodov nebolo možné
sa stotožniť s odvolacou argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní. Tiež potom nie je relevantná
ani jeho ďalšia argumentácia, v zmysle ktorej by vzhľadom na platnú legislatívu, charakter vykonaných

stavebných úprav, vznikla potreba nového konania stavebného úradu, a to s dôrazom na skutkový stav
a za preukázaných skutočností, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia Mesta Martin, č.j. MSS-4682/2005-
Ga z 28.12.2005 a RUVZ č. PPL 20058/02069 zo dňa 30.12.2005 žiadateľa Martimex, a.s. Martin.

Práve v rovine týchto svojich záverov krajský súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého

„Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS252/04).Právonaspravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.

toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.

Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol dostatočný a tvoril, tak ako už odvolací
súd uviedol v odôvodnení tohto svojho rozhodnutia, spoľahlivý základ pre správne skutkové závery,
ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov okresný súd aplikoval §

132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť dôkazov pre rozhodnutie. Pri
tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým
výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného
hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia súdôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.

ÚS 97/97, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Krajský súd akcentuje, že pre
spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil
okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.

K úplnosti krajský súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že
žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému

dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej
činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne
odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP. Okresný súd, podľa zistení odvolacieho súdu, takýmto
spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho
odôvodnenie je presvedčivé.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie

práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v

ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,

že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142 ods.
1, § 151 ods. 1, 8 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uskutočnil návrh na náhradu

trov odvolacieho konania vo vyjadrení zo dňa 4.10.2013 (č.l. 139 spisu). Priznaná náhrada odvolacích
trov pozostávala z odmeny za jeden úkon právnej služby, podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, 38,18 Eur (tarifnáodmena za podanie vyjadrenia k odvolaniu žalovaného) + 1 x 7,81 Eur režijný paušál. Celkom priznané
dôvodné trovy odvolacieho konania predstavujú súčtom 45,99 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona

(zák. č. 233/1995 Z.z.).