Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/708/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5707207903
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5707207903.6

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: V. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom K.
XXXX/X, XXX XX F., právne zastúpený JUDr. Oľgou Hadbábnou, advokátkou, so sídlom P. O. R. X, XXX
XX F.; proti odporcovi: SR - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom
Župné nám. 13, 813 11 Bratislava - Staré Mesto; v konaní o náhradu škody, o odvolaní odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C/206/2007-410 zo dňa 09. 04. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 9C/206/2007-410 zo dňa 09. 04. 2014 z r u š u j e a
vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 42.400,17
Eur spolu s príslušenstvom, a to všetko spolu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľovi
priznal náhradu trov konania vo výške 100%.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že
v konaní Okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/542/1996 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ktoré sa
považujú za nesprávny úradný postup. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS
221/04 zo dňa 10.03.2005 uviedol, že v konaní sp. zn. 14C/542/1996 v ktorom sa navrhovateľ domáhal
zaplatenia žalovanej sumy voči odporcovi Žilinská dopravná a špedičná spoločnosť s. r. o., došlo v
čase od 22.09.19997 do 28.05.1998 a od 19.06.1998 do 08.10.2004 k zbytočným prieťahom v konaní.

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané a zistené, že v rozhodnom čase dlžník navrhovateľa
disponoval majetkom a to konkrétne autobusom OASA901 HD12, ŠPZ: ZAD74-85, rok výroby 1991 v
hodnote medzi 39.977,30 Eur a 45.420,00 Eur. Tieto skutočnosti vyplývajú nepochybne z expertíznej
správy č. 3/61/2013 zo dňa 03.04.2013, ktorá bola vypracovaná Ing. R. D., PhD. a znaleckého posudku
č. 35/2013 zo dňa 12.08.2013 vypracovaného spoločnosťou EXPERTA s. r. o., D. Dlabača 13, Žilina.
Dlžník navrhovateľa bol vlastníkom označeného autobusu v nepoškodenom a prevádzky schopnom

stave najneskôr k 07.11.2000, čo vyplýva zo zápisnice vyhotovenej JUDr. Jurajom Frantom, ktorá je
súčasťou pripojeného exekučného spisu EX U162/00. Z výpisov evidencie vozidiel bolo preukázané,
že dlžník navrhovateľa bol v rozhodnom období držiteľom ďalších motorových vozidiel, ktoré používal
pri vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti. Za užívanie resp. v súvislosti s užívaním týchto vozidiel
boli v nevyhnutne spojené majetkové plnenia, ktoré musel dlžník navrhovateľa vynakladať. Aj z takýchto
plnení, ako boli vyčíslené v expertíznej správe a znaleckom posudku by mohol dlžník reálne uspokojiť

nároky navrhovateľa, keby nebolo došlo k prieťahom v konaní sp. zn. 14C/542/1996. Odporca v konaní
nepredložilžiadnedôkazy,ktorébyzáverydvochnezávislýchznalcovohľadomcenymotorovýchvozidiel
spochybňovali. Po doplnení dokazovania v zmysle záverov vyslovených v predchádzajúcom zrušujúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu okresný súd konštatoval, že v danom prípade boli naplnené všetky
predpoklady na priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom (a)
nesprávny úradný postup, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nesprávnym

úradným postupom). Vo vzťahu k škode na strane navrhovateľa okresný súd uviedol, že prieťahmi
v konaní nastala situácia, kedy sa navrhovateľ nemohol a nemôže reálne domôcť plnenia od svojhodlžníka. Nečinnosťou Okresného súdu Žilina, zbytočnými prieťahmi v konaní teda došlo k znehodnoteniu
pohľadávky navrhovateľa. Prvostupňový súd poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo 134/2003 v zmysle ktorých znehodnotenie pohľadávky spočívajúce v jej

nevymožiteľnosti spôsobenej nesprávnym úradným postupom predstavuje škodu. Nevymožiteľnosť
pohľadávky a teda vznik škody navrhovateľ preukázal opakovaným predložením stanoviska súdneho
exekútora JUDr. Jozefa Kaducha o nevymožiteľnosti pohľadávky. Preukázanie škody týmto spôsobom
potvrdil i Krajský súd v Žiline vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 8Co/452/2011 zo dňa 11.05.2012. Pokiaľ
ide o výšku škody bolo preukázané, že prieťahmi v konaní došlo k úplnému zmareniu uspokojenia

pohľadávky navrhovateľa voči dlžníkovi, preto výšku škody predstavuje celá výška pôvodnej pohľadávky
navrhovateľa voči jeho dlžníkovi. Preukázaná bola aj príčinná súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupomOkresnéhosúduŽilinaavzniknutouškodou.Vtejtosúvislostiprvostupňovýsúdzasapoukázal
na závery vyplývajúce z rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 126/2009, v zmysle ktorého
sa za vzťah príčinnej súvislosti označuje priama väzba objektívnych súvislostí v rámci ktorých jeden
jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym

úradným postupom a škodou vzťah o príčine o následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú
otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie
medzi akou ujmou (akým následkom) sa akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná
súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,

v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu
medzi konkrétnou ujmou poškodeného a konkrétnym konaním škodcu (opomenutím konať) sa zisťuje
príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a
skúmať, ktorá príčina ju vyvoláva. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko ale vecná súvislosť príčiny
a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V danom prípade je

zrejmé, že jedinou skutočnosťou, ktorá zapríčinila nevymožiteľnosť pohľadávky bol nesprávny úradný
postup na strane Okresného súdu Žilina. Práve prieťahy v konaní viedli k tomu, že pohľadávka sa stala
nevymožiteľnou, pretože v čase, kedy bolo konečne vydané meritórne rozhodnutie bol dlžník nemajetný.
Pokiaľ by prieťahy v konaní neboli nastali, navrhovateľ sa mohol v celom rozsahu uspokojiť z majetku,
ktorý jeho dlžník v rozhodnom čase preukázateľne vlastnil.

Navrhovateľ v pôvodnom konaní pred Okresným súdom Žilina požadoval uhradenie sumy 105.774,00
Sk (3.511,05 Eur). Pokiaľ hodnota autobusu OASA HD 12 vo vlastníctve navrhovateľovho dlžníka bola
minimálne 39.977,30 Eur, mohlo za predpokladu včasného vydania rozsudku Okresným súdom Žilina
dôjsť k uspokojeniu pohľadávky. K uspokojeniu nedošlo výlučne z dôvodu, že v čase, kedy boli prítomné
prieťahy v konaní (od 19.06.1998 do 08.10.2004), navrhovateľov dlžník prišiel o majetok, ktorý mohol byť

v prípade včasného vydania rozsudku postihnutý v exekúcii vedenej v prospech navrhovateľa. Existuje
teda nielen vecná ale i časová súvislosť medzi škodou na pohľadávke navrhovateľa spočívajúcou v jej
nevymožiteľnosti a nesprávnym úradným postupom na strane Okresného súdu Žilina. Zodpovednosť
štátu za nesprávny úradný postup je objektívna a nemožno sa jej zbaviť. Už samotným vznikom
prieťahov v konaní štát nesie objektívnu zodpovednosť za negatívne následky, ktoré z týchto prieťahov

vzniknú. Potom tvrdenia odporcu, že ani v prípade existencie majetku nie je preukázané, že by došlo
k uspokojeniu pohľadávky navrhovateľa, považoval okresný súd za nepreukázané a nepodložené.
Štát ako nositeľ objektívnej zodpovednosti je na podporu svojich tvrdení povinný produkovať dôkazy.
Navrhovateľ má povinnosť preukazovať splnenie podmienok zodpovednosti za škodu, avšak v
prípade, ak štát namieta navrhovateľom produkované dôkazy, nepostačuje len samotné tvrdenie o

ich nesprávnosti. Také tvrdenie musí nositeľ objektívnej zodpovednosti rovnako podporiť dôkazmi
alebo právne relevantnými skutočnosťami. Odporca nepreukázal ani neoznačil žiadnu relevantnú
skutočnosť, ktorá by kauzálny nexus v danom prípade prerušovala. Za ďalšie navrhovateľ nebol povinný
preukazovať, kedy by bolo došlo k právoplatnému rozhodnutiu veci bez prieťahov. Podstatnou je tá
skutočnosť, že v konaní prieťahy nastali a v časovej i vecnej súvislosti s nimi sa pohľadávka stala

reálne nevymožiteľnou. Podmienkou náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie
je preukazovanie, aký by bol stav, keby nesprávny úradný postup nenastal, ale naopak, preukázanie
stavu, ktorý pri nesprávnom úradnom postupe nastal. Túto povinnosť si navrhovateľ splnil a vznik škody,
nesprávny úradný postup i vzťah medzi nimi preukázal. Preto sa súdu javilo byť nesprávne požadovať
od účastníka, aby preukazoval skutočnosti, ktoré nenastali. Pri takomto argumentovaní ad absurdum by

sa vzťah príčinnej súvislosti, resp. zodpovednosti, nedal preukázať v žiadnom konkrétnom prípade.
Návrh na začatie pôvodného konania v právnej veci sp. zn. 14C/542/96 podal navrhovateľ na Okresnom
súde Žilina dňa 24.07.1996. Meritórne rozhodnutie bolo vydané dňa 24.02.2005 a stalo sa právoplatné
dňa 29.04.2005. Celková dĺžka konania pred Okresným súdom Žilina, sp. zn. 14C/542/96, vrátaneprieťahov teda bola 3 202 kalendárnych dní. Ústavný súd skonštatoval, že prieťahy v konaní sp. zn.
14C 542/96 nastali od 22.09.1997 do 28.05.1998 a od 19.06.1998 do 08.10.2004. Spolu trvali prieťahy
v konaní 2 553 kalendárnych dní. Ak od celkovej dĺžky súdneho konania odrátame čas, kedy v konaní

boli prieťahy, vypočítame dobu, ktorú Okresný súd Žilina potreboval na bezprieťahové prejednanie veci
obvyklýmspôsobom(celkovýčaskonaniasprieťahmi-trvanieprieťahov=trvaniekonaniabezprieťahov
3 202 dní - 2 553 dní = 649 dní). Ak takto stanovenú dobu konania bez prieťahov následne počítame odo
dňa podania návrhu na začatie konania (24.07.1996), zistíme, že v prípade bezprieťahového konania
vo veci by Okresný súd Žilina musel vydať rozhodnutie vo veci samej najneskôr 03.05.1998, teda v

čase, kedy dlžník navrhovateľa nepochybne disponoval majetkom, z ktorého sa mohol navrhovateľ
uspokojiť. K znehodnoteniu autobus OASA HD 12 došlo až o dva roky neskôr, v priebehu roku 2000.
Taktiež exekučné konanie vedené JUDr. Jurajom Frantom na tento autobus sa začalo až o 2 roky neskôr
na základe návrhu zo dňa 05.06.2000. Nič by teda nebránilo, aby sa navrhovateľ uspokojil výkonom
exekúcie na majetok svojho dlžníka, a to speňažením autobusu OASA HD 12. Lehotu 649 dní je nutné
brať ako maximálnu možnú lehotu, keďže v rámci konania sp. zn. 14C/542/1996 pred Okresným súdom

Žilina došlo k zmene v osobe sudcu, s čím boli nevyhnutne spojené administratívne úkony, ako i čas
potrebný pre to, aby sa konajúci sudca s vecou nanovo oboznámil. Je teda dôvodné predpokladať,
že táto lehota by bola v prípade riadneho a správneho úradného postupu a bežného chodu veci ešte
kratšia. Okresný súd sa stotožnil s tvrdeniami navrhovateľa, že by nemal niesť dodatočné negatívne
dôsledky nesprávneho úradného postupu, ktoré reálne zabránili, aby sa efektívnym a Ústavou i zákonmi

garantovaným spôsobom domohol svojich práv.
V danom súdnom spore bolo preukázané, že nesprávny úradný postup v konaní bol podstatnou a
rozhodujúcou príčinou toho, že pohľadávka navrhovateľa sa neuspokojila z majetku povinného. V čase,
keď došlo k prieťahom v konaní, mala spoločnosť Žilinská dopravná a špedičná spoločnosť, s.r.o.,
majetok, z ktorého bolo možné vzhľadom na vtedajšiu právnu úpravu núteného výkonu rozhodnutia

v exekučnom konaní pohľadávku navrhovateľa uspokojiť. Súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom ako príčinou a konkrétnou ujmou navrhovateľa spočívajúcou v škode na pohľadávke
spôsobenej jej nevymožiteľnosťou podľa názoru súdu bola jednoznačne preukázaná a daná. V tomto
smere Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 134/03 zo dňa 27.11.2003 vyslovil právny
názor, podľa ktorého charakter majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktorá

nastala v časovej a vecnej súvislosti so zameraním možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v konaní,
ak k poklesu hodnoty jeho pohľadávky došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Súd tým
chcel vyvrátiť argument odporcu spočívajúci v jeho tvrdení, že inštitút náhrady škody neznamená
univerzálnu sukcesiu povinností dlžníka štátom. Navrhovateľ si náhradu škody vo vzťahu k odporcovi
uplatňuje ako k účastníkovi a orgánu konajúceho v mene štátu vo veci náhrady škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci. To, že istina bola priznaná zo strany súdu a
navrhovateľom uplatňovaná ako náhrada škody a je totožná s výškou istiny nároku, ktorú si navrhovateľ
uplatňoval voči spoločnosti Žilinská dopravná a špedičná spoločnosť, s.r.o., v konaní na Okresnom súde
Žilina 14C/542/1996, je daná tým, že prieťahmi v uvedenom konaní došlo k znemožneniu vymoženia
pohľadávky navrhovateľa v tomto rozsahu, a teda došlo k spôsobeniu škody navrhovateľovi v rovnakej

výške. Ide o reálnu majetkovú hodnotu pohľadávky, ktorá navrhovateľovi bola priznaná vykonateľným
súdnym rozhodnutím (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo
134/03 zo dňa 27.11.2003).
O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O.s.p.“), v zmysle ktorého navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi priznal náhradu trov konania

vyjadrenú zlomkom vo výške 100%. Po právoplatnosti rozhodnutia mal súd rozhodnúť o výške náhrady
trov konania samostatným uznesením.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podal odporca odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal, aby
napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne; alternatívne rozsudok

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytýkal, že na základe
vykonanýchdôkazovdospelknesprávnymskutkovýmzisteniam,vecnesprávneprávneposúdilataktiež
odporcovi odňal možnosť konať pred súdom.
V ďalších podrobnostiach odvolateľ uviedol, že aj keď v danom prípade možno konštatovať, že došlo
k nesprávnemu úradnému postupu Okresného súdu Žilina, doposiaľ o vzniku škody hovoriť nemožno.

V zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa škodou chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom t. j. peniazmi. V súvislosti
so vznikom škody ako jedného zo základných predpokladov zodpovednosti štátu zároveň platí, že
štát nemôže vystupovať v pozícií univerzálneho sukcesora preberajúceho zodpovednosť za vzájomnévzťahy fyzických a právnických osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným
spôsobom. Ak teda povinný v prebiehajúcom exekučnom konaní nedisponuje dostatočným majetkom,
neznamená to zároveň aj že predmetná pohľadávka navrhovateľa - oprávneného je automaticky

nevymožiteľná. Navrhovateľ napokon ani neinicioval na príslušnom súde zastavenie exekúcie a teda
sám očakáva, že v budúcnosti jeho nárok môže byť uspokojený. Ak teda exekúcia stále prebieha, je
možnétvrdiť,ženavrhovateľsisvojnárokuplatňujeduplicitne,atedanedôvodneprenášazodpovednosť
za prípadný vznik škody na štát. Tiež nie je vylúčené, že v budúcnosti povinný nadobudne aspoň majetok
takej hodnoty, z ktorého bude možné pohľadávku navrhovateľa aspoň čiastočne vymôcť. Teda nie je

možné definitívne vylúčiť možnosť takého uspokojenia vymáhanej pohľadávky. Pre súd je v zmysle §
154 O.s.p. rozhodujúci skutkový stav v čase jeho rozhodovania a nie stav, ktorý s väčšou alebo menšou
pravdepodobnosťou nastane. Podľa odporkyne súd nemôže definitívnu nevymáhateľnosť pohľadávky
vyvodiťlenzvyjadrenísúdnehoexekútora,nakoľkotakétovyjadrenianemajúprávneúčinky,takétomôže
mať len prípadne právoplatné rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie. Keďže pohľadávka navrhovateľa
je stále predmetom exekúcie, nie je možné ustáliť, že je definitívne nevymožiteľná, a tak súd má v

tomto prípade ustáliť, že škoda doposiaľ nevznikla a návrh bol podaný predčasne. Tým, že súd vo veci
konštatoval nevymožiteľnosť pohľadávky vec nesprávne právne posúdil, ako aj na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Za ďalšie, odvolateľ nesúhlasil ani s tým, ako
okresný súd posúdil príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom prípadnej
škody na strane navrhovateľa. Túto časť rozhodnutia prvostupňového súdu označil za nedostatočne

odôvodnenú. Navrhovateľ tiež poukázal na tú časť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn 3Cdo
134/2003 zo dňa 27.11.2013 v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že otázku vzniku majetkovej ujmy a
jej výšky treba vždy riešiť so zreteľom na okolnosti toho ktorého prípadu a reálne možnosti výsledku
konania. Výšku majetkovej ujmy, ktorá prípadne vznikla nesprávnym úradným postupom súdu v konaní
o výkon rozhodnutia, nemožno bez ďalšieho stotožňovať s výškou pohľadávky pre ktorú bol výkon

rozhodnutia nariadený. Podľa odporcu okresný súd pri skúmaní príčinnej súvislosti neposúdil všetky
okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, čo potom malo nepochybne vplyv aj na posúdenie
nároku (a jeho dôvodnosti ako takého, a taktiež svoje úvahy a zistenia nedostatočne odôvodnil). Ak
prvostupňový súd z hľadiska skúmania príčinnej súvislosti tak starostlivo posudzoval otázku, kedy
malo byť konanie (nezaťažené prieťahmi) vedené na Okresnom súde Žilina skončené, potom mal

venovať pozornosť aj iným dôležitým skutočnostiam majúcim vplyv na posúdenie dôvodnosti nároku
navrhovateľa. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že majetok - autobus bol v neznámom čase od
roku 2000 znehodnotený a mal teda iba zlomkovú hodnotu z pôvodnej ceny, čo znamená, že po
znehodnotení majetku bolo vylúčené, že dôjde k uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu. Okresný
súd vôbec nerozlišuje, či dátum 03.05.1998 považuje za deň, kedy malo byť o nároku navrhovateľa v

konaní právoplatne rozhodnuté alebo za deň, kedy mal okresný súd vydať vo veci prvé (neprávoplatné)
rozhodnutie, ktoré ešte samo o sebe nie je exekučným titulom. Z takéhoto záveru súdu potom nie je
vôbec preukázané, že aj v prípade, že by navrhovateľ už v roku 1998 disponoval spôsobilým exekučným
titulom (o čom možno mať pochybnosť) svoj nárok by si ešte určite exekučne vymohol do roku 2000
(resp. skôr, než by bol majetok povinného znehodnotený). Okresný súd teda neustálil (z údajov, ktoré

uviedol to nie je možné určiť), že navrhovateľ by si svoju pohľadávku uspokojil ešte predtým, než došlo
k znehodnoteniu resp. zníženiu hodnoty majetku povinného. Naviac v tejto súvislosti je potrebné vziať
do úvahy skutočnosť, že povinná - Žilinská dopravná a špedičná spoločnosť s.r.o. od podania návrhu
až doteraz neučinila žiadny krok smerujúci k uspokojeniu pohľadávky navrhovateľa, teda je predpoklad,
že aj v prípade, ak by si navrhovateľ svoju pohľadávku exekučne vymáhal už skôr, povinná (vediac,

že disponuje majetkom na uhradenie pohľadávky), by sa voči prípadnej exekúcií zákonným spôsobom
bránila, čo by len prispelo k predĺženiu exekučného konania. Je taktiež potrebné vziať do úvahy, že
minimálne od roku 2000 už mala povinná viacerých veriteľov, čo by tiež (bez ohľadu na prieťahy v
konaní) sťažilo vymoženie pohľadávky v prospech navrhovateľa. Už len z uvedeného je zrejmé, že ak aj
navrhovateľovi bola spôsobená škoda (čo odporca namieta), nemožno príčinnú súvislosť medzi vznikom

škody na strany strane navrhovateľa vidieť len v existencií prieťahov na strane Okresného súdu Žilina,
naopak, odporca je toho názoru, že prípadný vznik škody by bol zapríčinený viacerými okolnosťami
(správanie povinnej a iné). S poukazom na uvedené, preto v časti skúmania príčinnej súvislosti okresný
súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tiež svoje závery
v tejto časti nedostatočne odôvodnil, čím odporcovi odňal možnosť konať pred súdom.

Navrhovateľ v podanom vyjadrení odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil stotožňujúc sa s jeho dôvodmi.V ďalších podrobnostiach zdôraznil, že vo veci si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorú mu štát spôsobil
nesprávnym úradným postupom. Poskytovanie súdnej ochrany je garantované článkom 46 Ústavy SR,
ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a predstavuje pozitívny

záväzok štátu, za plnenie ktorého zodpovedá. Pokiaľ štát svoj pozitívny záväzok riadne neplní, musí
niesť následky s tým spojené. V danom prípade nevymožiteľnosť pohľadávky, a teda vznik škody
navrhovateľ nespochybniteľne preukázal opakovaným predložením stanoviska súdneho exekútora
JUDr. Jozefa Kaducha o nevymožiteľnosti pohľadávky. Krajský súd v Žiline vo svojom rozhodnutí sp. zn.
8Co/452/2011 zo dňa 11.05.2012 jednoznačne konštatoval, že súdny exekútor je osobou oprávnenou

a odborne spôsobilou vysloviť záver o tom, či je pohľadávka vymožiteľná. Nie je správne tvrdenie
odporcu, že názor súdneho exekútora ako odborne spôsobilej štátom poverenej osoby na výkon
exekúcie nie je vo vzťahu k vymožiteľnosti pohľadávky relevantný. Sám odporca vo svojom podaní
zdôraznil, že súd musí vychádzať zo stavu, ktorý je daný v čase vydania rozhodnutia, nie z domnienok a
predpokladov. Stav v čase rozhodnutia je pritom taký, že exekučné konanie proti povinnému počas celej
doby trvania neprinieslo žiadny výsledok. Pohľadávka navrhovateľa nebola vymožená ani čiastočne.

Povinný nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť, aktuálne je nemajetný a vykazuje účtovnú stratu,
čo bolo preukázané v priebehu konania kópiami účtovných závierok. Exekučné konanie na ktoré sa
odporca odvoláva, bolo zastavené uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 18Er/764/2005-20 zo dňa
11.04.2013, a to na základe podnetu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.
h) Exekučného poriadku, teda z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

Exekučný súd v predmetnom uznesení jednoznačne konštatuje, že má za preukázanú nemajetnosť
povinného. Napadnutý rozsudok je teda v tejto časti vecne správny, a to bez ohľadu na skutočnosť,
či prvostupňový súd vychádza len z vyjadrenia súdneho exekútora alebo z pripojeného uznesenia
okresného súdu. Je pravdou, že v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR výšku majetkovej ujmy, ktorá
vznikla nesprávnym úradným postupom nemožno bez ďalšieho stotožňovať s výškou pohľadávky, pre

ktorú bol výkon nariadený. V prejednávanej právnej veci je však na mieste záver o tom, že výška ujmy
je totožná s výškou navrhovateľovej pohľadávky voči povinnému. Prieťahmi v konaní došlo k úplnému
zmareniuuspokojenianavrhovateľovejpohľadávkyvočidlžníkovi.Uvedenépodporujeajvyššieuvedená
argumentácia a skutočnosť, že pohľadávka nebola ani čiastočne uspokojená, hoci bolo preukázané, že
za bezprieťahového chodu veci by navrhovateľ svoje právo voči povinnému v celom rozsahu uspokojil

z majetku, ktorým v rozhodnom čase ešte disponoval. Preto výšku škody predstavuje celá výška
navrhovateľovej pohľadávky voči dlžníkovi. Nesprávny je aj názor odvolateľa, že prvostupňový súd
nesprávne posúdil vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Je totiž nepravdepodobné, že by v čase, kým bol dlžník majetný došlo k uspokojeniu navrhovateľovho
nároku, nakoľko by nemal k dispozícií exekučný titul - vykonateľné súdne rozhodnutie - a dlžník by sa

pravdepodobne voči výkonu exekúcie bránil. Uvedené skutočností sú len nepreukázané a hypotetické
domnienky a názory odporcu, ktoré nemajú vplyv na posúdenie príčinnej súvislosti v prejednávanej
veci. Odporca nemôže tvrdiť a vonkoncom nie preukázať, aký by bol postoj dlžníka v prípade, ak by
súd vydal rozsudok bez prieťahov. Svedčí o tom i skutočnosť, že dlžník sa voči rozsudku Okresného
súdu Žilina č. k. 14C/542/1996-158 zo dňa 26.02.2005 nikdy neodvolal. Posúdenie príčinnej súvislosti

je otázkou skutkovou, ktorá musí nepochybne vychádzať z vykonaním dôkazov. Odporca na podporu
svojich tvrdení neprodukoval žiadny dôkaz. Nepreukázal, že by k právoplatnému rozhodnutiu a výkonu
rozhodnutia nebolo bývalo došlo včas, ani že by výkon rozhodnutia bol za normálneho chodu veci
nemožný. Navrhovateľ na druhej strane v konaní preukázal, aká bola hodnota majetku dlžníka, kedy
dlžník majetok vlastnil a že vlastníctvo mu svedčalo i v čase, kedy boli prítomné prieťahy v konaní (od

19.06.1998do08.10.2004).Ažpočasprieťahovkonanídlžníkprišielomajetok,ktorýmoholbyťvprípade
včasného vydania rozsudku postihnutý v exekúcií vedenej v navrhovateľov prospech. Medzi prieťahmi
v konaní a vznikom škody na pohľadávke teda nepochybne existuje vecná i časová spojitosť, ktorá bola
riadne preukázaná. Odporca taktiež tvrdí, že majetok z ktorého mohla byť navrhovateľova pohľadávka
voči dlžníkovi uspokojená v prípade, ak by bolo rozhodnuté bez prieťahov, bol v bližšie nezistenom čase

v roku 2000 znehodnotený. Navrhovateľ však žalobu podal v roku 1996 a k znehodnoteniu majetku
autobusu značky OSAS HD 12 došlo až v roku 2000. Bez ohľadu na výpočet dĺžky konania, ktorý v
odôvodnenírozhodnutiapoužilprvostupňovýsúdjenesporné,žedoba4rokyjevprávnejvecistotožnou
náročnosťou dostačujúca na vydanie exekučného titulu a efektívny výkon rozhodnutia. Neexistuje teda
dôkaz, dôvod a dokonca ani predpoklad, že by v tom čase nebol navrhovateľov nárok za správneho a

obvyklého chodu veci uspokojený, práve naopak, s prihliadnutím na všetky okolnosti a dôkazy je zrejmé,
že by nárok uspokojený bol. Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup je objektívna a nemožno
sajejzbaviť.Užsamotnýmvznikomprieťahovvkonaníštátnesieobjektívnuzodpovednosťzanegatívnenásledky, ktoré z týchto prieťahov vzniknú. Ide o základný princíp súvisiaci s pozitívnym záväzkom štátu
vykonávať moc ústavne a zákonne konformným spôsobom.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
toto rozhodnutie vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a v závislom výroku o trovách žalobcu
podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V nenapadnutej časti ostalo
rozhodnutie okresného súdu nedotknuté.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, ak sa účastníkovi konania postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ak súd prvého stupňa v konaní postupoval v rozpore s
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku tým, že účastníkovi konania odoprel alebo znemožnil
uplatnenie procesných práv, odvolací súd musí v každom prípade jeho rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46
ods. 1 Ústavy SR vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné

dôvody, na základe ktorých je založené, musí reagovať na návrhy, žiadosti a dôkazy predložené
účastníkom konania. Súd musí jasne vysvetliť, prečo vo veci rozhodol tak a nie inak, jeho povinnosťou
je vysporiadať sa argumentmi účastníkov konania a zrozumiteľne im vysvetliť, prečo ich návrhy zobral,
resp. nezobral na zreteľ.

Účelom odôvodnenia je preukázať správnosť súdneho rozhodnutia a umožniť jeho kontrolu v konaní
o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie musí byť preto vždy riadne
odôvodnené. Nedodržanie tejto zásady je porušením práva účastníka na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách, a treba ho
považovať za odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko účastník stráca možnosti efektívnej obrany

proti rozhodnutiu, ktoré zásadu riadneho odôvodnenia nerešpektuje.

Jedným z princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6
ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (I.ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (III.ÚS 36/2010).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania

sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení
príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne

posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikácioupráva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, navrhovateľ sa v prejednávanej veci voči odporcovi
domáha náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom vo veci sp. zn. 14C/542/1996
v spočívajúcom v zbytočných prieťahoch v konaní, ktorých existenciu konštatoval Ústavný súd vo
svojom náleze č. I. ÚS 221/2004 zo dňa 10.3.2005. Tvrdí, že v príčinnej súvislosti s oneskorením

vydaním rozhodnutia nedošlo k včasnému a riadnemu uspokojeniu jeho nároku, ktorý mu bol
právoplatne priznaný voči spoločnosti Žilinská dopravná a špedičná spoločnosť v sume 541.013,- Sk
s príslušenstvom, a to rozsudkom okresného súdu v konaní sp. zn. 14C/542/1996. Ak by nedošlo k
prieťahom v konaní zo strany Okresného súdu Žilina, mohol si navrhovateľ svoju pohľadávku voči
povinnému uspokojiť včas, a to z majetku, ktorý táto spoločnosť vlastnila ešte v roku 2001. Pohľadávku
navrhovateľ vymáhal v exekučnom konaní, vedenom súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Kaduchom

pod sp. zn. EX 551/2005, no bezúspešne.

Podľa § 3 ods. 1,2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej

moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Ustanovenie § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na
zavinenie) za škodu, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok
a to: 1/ nesprávny úradný postup 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody.
Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného
oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre
uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené).
Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, treba aplikovať príslušné
ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako

ujmu, ktorá a) nastala v majetkovej sfére poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c) je
napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.

Po prvý krát rozhodol okresný súd vo veci samej rozsudkom zo dňa 10.04.2008, ktorým odporcu zaviazal
na zaplatenie majetkovej ujmy vo výške 1.277.347,45 Sk s príslušenstvom, v časti nemajetkovej ujmy

vo výške 300.000,- Sk návrh navrhovateľa zamietol. Na základe podaného odvolania navrhovateľa a
odporcu Krajský súd v Žiline dňa 28.10.2008 v konaní sp. zn. 8Co 221/2008 rozsudok okresného súdu
zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Navrhovateľ následne podal dovolanie.
Najvyšší súd SR uznesením č.k. 1Cdo 107/2009-130 zo dňa 28.07.2010 rozsudok Krajského súdu v
Žiline z dňa 28.10.2008 sp. zn. 8Co 221/08 vo výroku, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa zmenil

a žalobu zamietol v časti o náhradu nemajetkovej ujmy 9 958,18 Eur ( 300 000,- Sk ) odmietol a vo
výroku, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a vo výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu
zrušenia vrátil Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí vyslovil právny názor,
že pokiaľ navrhovateľovi bola spôsobená škoda v dôsledku prieťahov v súdnom konaní, bez ohľadu na
skutočnosť, že vznikli ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ trvali do doby po nadobudnutí

účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. bolo potrebné o navrhovateľovom uplatnenom nároku na náhradu
škody rozhodnúť podľa tohto zákona. Následne Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 30. 11. 2010
rozsudokokresnéhosúduvovýrokuomajetkovejujmeaotrováchkonaniazrušilavecmuvrátilnaďalšie
konanie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Úlohu okresného súdu v ďalšom konaníšpecifikoval ako skúmanie, či na strane navrhovateľa boli splnené všetky predpoklady pre priznanie
nároku na náhradu škody.

S poukazom na uvedené sa konanie ďalej týkalo iba tej časti pôvodného návrhu navrhovateľa, v ktorom
požaduje od štátu náhradu majetkovej ujmy.

Aj v poradí ďalší rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 9C/206/2007-223 zo dňa 28.09.2011, ktorým
bol návrh navrhovateľa zamietnutý, odvolací súd zrušil, a to uznesením sp. zn. 8Co/452/2011 zo dňa

11.05.2012 v podstate z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, a z toho vyplývajúceho
nesprávneho právneho posúdenia. V podrobnostiach odvolací súd uviedol, že okresný súd nesprávne
vyhodnotil predložený dôkaz, a to vyjadrenie súdneho exekútora JUDr. Jozefa Kaducha svedčiace
o nemajetnosti povinného. Za ďalšie, sa súd sa nedostatočne zaoberal príčinnou súvislosťou medzi
nesprávnym úradným postupom a navrhovateľom tvrdenou škodou. Odvolací súd konštatoval, že stále
zostáva sporné, či by v prípade včasného a riadneho skončenia konania sp. zn. 14C/542/1996 došlo

k uspokojeniu oprávnených nárokov veriteľa - navrhovateľa. V nadväznosti na uvedené sa okresný
súd mal zaoberať tým, či dlžník navrhovateľa okrem vlastníctva vyššie uvedeného autobusu mal aj iné
majetkové plnenia, z ktorých sa prípadne mohol navrhovateľ domôcť svojho nároku, ak by nedošlo k
zbytočným prieťahom v konaní. Napokon za predčasné označil odvolací sú závery okresného súdu o
hodnote majetku povinného v čase, kedy došlo k zbytočným prieťahom v konaní. V tomto smere mal

okresný súd vykonať ďalšie dokazovanie.

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrhu navrhovateľa o náhradu škody voči odporcovi z titulu
nesprávneho úradného postupu vyhovel, keď odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
42.400,17 Eur s príslušenstvom. V dôvodoch svojho rozhodnutia prvostupňový súd konštatoval splnenie

všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za navrhovateľom tvrdenú škodu (viď. zhora
uvedené). Protiprávne konanie videl v nesprávnom úradnom postupe okresného súdu - v prieťahoch
v konaní, čo konštatoval Ústavný súd. Za preukázanú mal aj príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. V tomto smere v podrobnostiach uviedol, že jedinou
skutočnosťou ktorá zapríčinila nevymožiteľnosť pohľadávky bol nesprávny úradný postup na strane

okresného súdu. V prípade bezprieťahového konania by totiž okresný súd musel vydať rozhodnutie vo
veci samej najneskôr 03.05.1998, teda v čase, kedy dlžník navrhovateľa ešte nepochybne disponoval
majetkom, z ktorého sa mohol navrhovateľ uspokojiť. K znehodnoteniu autobusu - majetku dlžníka
došlo až o dva roky neskôr, v priebehu roku 2000. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 27. novembra 2003, sp.zn. 3 Cdo 134/03 charakter majetkovej ujmy (škody) má aj zníženie

hodnoty pohľadávky veriteľa (oprávneného), ktoré nastalo v časovej a vecnej súvislosti so zmarením
možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v konaní o výkon rozhodnutia predajom dlžníkovej nehnuteľnosti,
ak k zmareniu predaja a poklesu hodnoty jeho pohľadávky došlo v dôsledku nesprávneho úradného
postupu. S poukazom na uvedené mal potom okresný súd za to, že nesprávny úradný postup v konaní
bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou toho, že pohľadávka navrhovateľa sa neuspokojila z majetku

povinného.

Vychádzajúc z výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania odvolací súd konštatuje, že doposiaľ
zo všetkých zákonných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody voči štátu bol spoľahlivo
preukázaný len prvý predpoklad, a to protiprávne konanie, a síce nesprávny úradný postup v konaní

vedenom na Okresnom súde v Žiline sp. zn. 14C/542/1996. Vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach
odvolací súd zdôrazňoval, že pre vznik nároku navrhovateľa na náhradu škody musia byť splnené
súčasne všetky zákonné predpoklady tak, ako sú vyššie uvedené. To platí aj o príčinnej súvislosti a
vzniku škody. Konkrétne na str. 7 rozhodnutia zo dňa 11.05.2012 odvolací súd konštatoval, že v konaní
je stále sporné to, či by v prípade včasného a riadneho skončenia konania pod sp. zn. 14C/542/1996

došlo k uspokojeniu oprávnených nárokov veriteľa - navrhovateľa. Okresný súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal z predpokladu, že ak by sa od celkovej dĺžky súdneho konania vo veci 14C/542/1996 odrátal
čas, kedy boli v konaní prítomné prieťahy musel by konajúci súd rozhodnúť najneskôr do 03.05.1998.
Z tejto skutočnosti potom vyvodil záver, že nesprávny úradný postup v konaní bol jedinou/podstatnou a
rozhodujúcou príčinou toho, že pohľadávka navrhovateľa sa neuspokojila z majetku povinného, ktorý v

tom čase s poukazom na závery vyplývajúce z ďalšieho dokazovania nepochybne disponoval majetkom,
z ktorého sa mohol navrhovateľ uspokojiť.Závery prvostupňového súdu považuje odvolací súd za predčasné, vychádzajúce z nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci. Odporca - odvolateľ vo svojich odvolacích námietkach správne
argumentuje tým, že prvostupňový súd pri svojich úvahách o skúmaní príčinnej súvislosti medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou, neposúdil všetky okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania. Konkrétne okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuvádza, či deň 03.05.1998
považuje aj za moment, kedy malo byť konanie skončené. Prvostupňový súd uvádza len, že ide o
deň, kedy malo byť vydané rozhodnutie, čo však ešte nemusí byť deň, kedy malo byť aj konanie
právoplatne skončené. Takáto úvaha súdu vôbec neuvažuje s prípadným odvolacím konaním resp.

s námietkami povinného (jeho procesným správaním). Úvaha súdu musí byť pritom presvedčivá,
logická a zodpovedajúca záverom vyplývajúcim z vykonaného dokazovania, čo v danom prípade
nebol dodržané. V tomto smere je rozhodnutie okresného súd nedostatočne odôvodnené, nespĺňajúce
náležitostí riadneho rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 ods. 2 O.s.p.), ktorá vada zakladá
odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p..

Odvolací súd nespochybňuje závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.11.2003
sp. zn. 3Cdo 134/2003, na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje aj prvostupňový súd. S
týmito závermi sa v celom rozsahu stotožňuje, avšak na druhej strane pre prijatie záveru zodpovednosti
odporcu za navrhovateľom tvrdenú škodu, musí existovať aj vzťah príčinnej súvislosti, čo v danom
prípade ešte spoľahlivo preukázané nebolo. Nie je teda ešte možné jednoznačne konštatovať tak, ako

to uviedol okresný súd, že navrhovateľ by si svoju pohľadávku uspokojil ešte predtým, než došlo k
znehodnoteniu resp. zníženiu hodnoty majetku povinného. Aj Najvyšší súd v spomínanom rozhodnutí
konštatoval, že reálna (majetková) hodnota pohľadávky, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným
súdnym rozhodnutím, nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich na
možnosť uspokojiť vymáhanú pohľadávku, v neposlednom rade od solventnosti dlžníka a možností

uspokojenia pohľadávky z jeho majetku. Inú majetkovú hodnotu má súdom priznané peňažné plnenie,
ktoré veriteľ môže pri výkone rozhodnutia bez problémov uplatňovať voči "bonitnému" dlžníkovi, a inú
hodnotu, ak dlžník v čase realizácie výkonu majetok buď nemá alebo ho síce má, no je nepatrný alebo
nemôže byť postihnutý pri výkone rozhodnutia. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný nesprávny
úradný postup (v danom prípade príčinnú súvislosť videl prvostupňový súd len v existencií prieťahov na

strane Okresného súdu Žilina), lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo
veriteľa proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a
je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak.
Existencia príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti

sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie
a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou
a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia
nevznikla, teda musí teda ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Otázka príčinnej
súvislostimedzinezákonnýmrozhodnutímakonkrétnouškodoujesícevprvomradeotázkouskutkovou,

pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná
súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení.
Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť (v danom prípade odvolateľ poukazoval na viaceré
skutočnosti), zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o

jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu
podstatnú (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. mája 2011, sp. zn. 5 Cdo 24/2011).
Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O vzťah
príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný
postup) a vznik škody sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a

vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí
iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti (podľa názoru odvolacieho súdu práve na takomto základe
založil svoje rozhodnutie prvostupňový súd), či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť
treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo
všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také

konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že
nebyť protiprávneho konania (opomenutia) škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je
iná skutočnosť (napr. porušenie zmluvnej povinnosti samotným poškodeným), zodpovednosť za škodu
nenastáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2013, sp. zn. 6 M Cdo 16/2012).S poukazom na vyššie uvedené sa okresný súd v ďalšom konaní bude opätovne zaoberať existenciou
príčinnej súvislosti medzi preukázaným nesprávnym úradným postupom a navrhovateľom tvrdenou
škodou. V tomto smere svoje závery riadne odôvodní tak, aby jeho rozhodnutie spĺňalo náležitosti

zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. V ďalšom konaní sa prvostupňový súd taktiež
oboznámi so spisom Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/764/2005, z ktorého má vyplývať, že
exekučné konanie voči povinnému už bolo zastavené (na základe podnetu súdneho exekútora),
ktorá skutočnosť je dôležité z hľadiska ustálenia záveru o nemajetnosti povinného. Ak tomu tak je,
bude už bezpredmetné zoberať sa možným uspokojením pohľadávky navrhovateľa do neskončeného

exekučného konania, z ktoré stavu súdy doposiaľ vychádzali. Za podstatné z hľadiska reálnej možnosti
uspokojenia navrhovateľovej pohľadávky odvolací súd tiež považuje to, či v danom prípade si v
rozhodnom období na majetok dlžníka neuplatnili práva ďalšie osoby (z ktorých niektoré môžu mať
prednostné pohľadávky). Tými skutočnosťami sa okresný súd pri svojom rozhodovaní tiež nezaoberal
v dôsledku čoho tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci.

V novom rozhodnutí prvostupňový súd taktiež nanovo rozhodne aj o náhrade trov konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerov hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.