Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/96/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107200465
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Klepancová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2107200465.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., IČO: 36 865 141,
Bratislava, Pribinova 25, v mene ktorej koná JUDr. Martin Máčaj, advokát, proti povinnému: P. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V., Z. XXX/XX, toho času na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou Katarína
Vlachovičová, zamestnankyňa Okresného súdu Trnava, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra

Pekára, Šaľa, P. Pazmáňa 49/3, o vymoženie 724,96 eur a trov konania, na odvolanie oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 19Er/16/2007-52 zo dňa 19. apríla 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a zároveň povolil odklad exekúcie do
právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Zastavenie exekúcie odôvodnil ustanoveniami § 57

ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Zmluvu o
úvere uzavretú účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch ako aj v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa (§ 52
a nasl. Občianskeho zákonníka - v ďalšom texte „OZ“), pričom oprávnený pri uzatváraní zmluvy o
úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s nepodnikateľom.
Zmluvu posúdil aj podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm.
r) OZ, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná, nakoľko spotrebiteľ nemal na výber
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mal možnosť zmluvu len ako
celok prijať alebo odmietnuť. Rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa tým, že mu znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia sporu.
Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a

rozhodnúť, preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Odklad exekúcie
povolil z dôvodu, že bol naplnený zákonný predpoklad, že exekúcia bude zastavená a aj vzhľadom na
skutočnosť, že v exekučnom konaní je podľa § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého
stavu vylúčené.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Navrhoval, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil. Ohľadom použitia smernice 93/13/EHS súdom prvého stupňa uviedol, že smernice

majú len nepriamu záväznosť. Nestotožnil sa ani s názorom súdu prvého stupňa, že zmluva o úvere
je spotrebiteľským úverom. K tvrdeniu o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zdôraznil, že dojednaná
rozhodcovská doložka je doložkou nevýhradnou, nakoľko umožňuje každej zo strán domáhať sa
ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského alebo súdneho konania. K aplikácií § 53
ods. 4 písm. r) OZ poukázal na odbornú literatúru, podľa ktorej rozhodcovská doložka, ktorá je pre
spotrebiteľa nevýhradná (dáva mu možnosť rozhodnúť sa pri podaní žaloby proti dodávateľovi medzi

rozhodcovským a všeobecným súdom) nemôže byť týmto ustanovením dotknutá. Nestotožnil sa sargumentáciou konajúceho súdu, pretože jej prijatie by znamenalo pre dodávateľa úplne znemožnenie
využitia rozhodcovského konania. Z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ je zrejmé, že úmysel
zákonodarcu nebol rozhodcovské konanie úplne zakázať, iba ho obmedziť. Toto ustanovenie naviac

vôbec neobmedzuje dodávateľa. Alternatívne rozhodcovské doložky sú prípustné, pričom v zmysle
príslušnej smernice sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné
právne predpisy. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky
plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. S poukazom na uvedené odvolateľ
nesúhlasil ani s výrokom, ktorým súd prvého stupňa povolil odklad exekúcie. Tento svoj nesúhlas bližšie

neodôvodnil.

Opatrovníčka povinného sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202
O.s.p., § 58 ods. 3 Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212
ods. 1 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel

k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto
rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) dospel k záveru, že z hľadiska
obsahu odvolania bolo uznesenie súdu prvého stupňa napadnuté len v časti zastavenia exekúcie,
keď oprávnený v odvolaní neuviedol žiaden dôvod, pre ktorý by rozhodnutie o povolení odkladu bolo
nesprávne. Po preskúmaní uznesenia v napadnutej časti a tiež predloženého spisového materiálu

dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne
posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími
námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné
dodať nasledovné.

Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie
exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného
súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného
súduSRč.k.II.ÚS545/2010-15,podľaktoréhoexekučnýsúdjeoprávnenýapovinnýskúmaťzákonnosť
exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním

poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebnéužzačatéexekučnékonaniezastaviť,pričomexekučnýsúdtakmôžeurobiťnanávrhúčastníka
konania, ako aj bez návrhu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za

exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský

súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie

vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od

neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch
na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní

skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo
§ 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna
zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz

vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa

ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods.
1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský
rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého
výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto
rozhodovania.Zákonorozhodcovskomkonanínevylučuje,abyotázka(nedostatku)právomocirozhodcu

bola skúmaná i v exekučnom konaní.

V preskúmavanej veci bola medzi povinným a oprávneným dňa 08.02.2006 uzatvorená zmluva o úvere.

V tomto prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o
úvere, pretože právny predchodca oprávneného poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej
obchodnej činnosti a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. I keď zákon č. 150/2004

Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (nadobudol účinnosť
01. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy), neoznačuje zmluvy uzatvorené podľa iných
zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna úprava nemá taxatívny
charakter, a preto bola vo veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným súdom aplikovaná
správne. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení zo dňa

05.02.2013 sp. zn. 3 Cdo 157/2012.

Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že úprava je
implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval
Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993,
str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho
poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom smernice je

aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých
podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Smernica
definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a
spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007.

Po zhrnutí týchto skutočností možno dospieť len k záveru, že predmetná zmluva je zmluvou

spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ účinné v čase uzatvorenia
zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany
spotrebiteľa v OZ.

Rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy
budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská,

a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred príslušným súdom
SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Takto formulovaná rozhodcovská doložka
znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u
rozhodcu. Možno povedať, že právo voľby spotrebiteľa je len iluzórne a takto dojednaná rozhodcovská
doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu resp.

rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie
postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo
odmietnuť. Nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku.
Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej
právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský

súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá možnosť tento výber
ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je
takéto rozhodcovské konanie objektívne.

Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná
podmienka podľa § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Napreskúmavanúvecnemožnoaplikovaťustanovenie§53ods.4písm.r)OZ,nakoľkototoustanovenie
nadobudlo účinnosť až 01.01.2008, pričom zmluva bola uzatvorená už skôr. Pri posudzovaní
neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je potrebné postupovať podľa § 53 ods. 1 OZ, ktoré
obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 3 účinné do

31.12.2007 (v súčasnosti je to ust. 53 ods. 4 OZ) obsahovalo len demonštratívny výpočet neprijateľných
podmienok, preto kľúčová bola (a aj je) všeobecná definícia uvedená v ods. 1.

Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe
ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci, odvodil z ustanovenia § 53 ods.
1 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je podľa § 53 ods. 4 OZ
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc,
vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto rozhodcovský rozsudok
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

Navrhovateľ napadol aj výrok, ktorým súd prvého stupňa povolil odklad exekúcie do právoplatnosti
rozhodnutia o zastavení exekúcie.Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno
očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Odklad exekúcie môže byť spojený aj s tým, že možno dôvodne očakávať, že na základe

zákonom vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Pred povolením odkladu podľa tohto
ustanovenia by malo byť aspoň osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorých
výsledkom môže byť právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie exekúcie. V preskúmavanej veci
bola exekúcia zastavená, rozhodnutie o zastavení exekúcie ešte nenadobudlo právoplatnosť. Je teda
osvedčené, že v dôsledku postupu exekučného súdu podľa § 57 Exekučného poriadku možno dôvodne
očakávať zastavenie exekúcie.

S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď exekúciu
zastavil a povolil jej odklad do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a
2 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.