Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 16, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3CoE/143/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607205697
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Juraj Krupa
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5607205697.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36
864 421, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnej: K. R., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XX, o
vymoženie 699,33 Eur s príslušenstvom, ktoré exekučné konanie je vedené pred súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom exekútorského úradu P. XX, E., sp.zn. EX 1954/07, v konaní o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 3Er/603/2007-51 z
5.11.2013,

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 3Er/603/2007-51 z 5.11.2013 p o t v
r d z u j e.

Návrh na prerušenie odvolacieho konania zamieta.

Súdnemu exekútorovi a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením, č.k. 3Er/603/2007-51 z 5.11.2013 exekúciu vedenú na okresnom
súde pod sp.zn. 3Er/603/2007 zastavil. Zároveň súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie.

Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a), § 58 ods. 1
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej iba „Exekučný poriadok“) v
spojení s § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
"Zákon o rozhodcovskom konaní"), § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy), ustanovenie § 52 a následne Občianskeho zákonníka a smernicu
Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica
93/13/EHS“), v podstate tým, že dojednaná rozhodcovská doložka, obsiahnutá len vo všeobecných
obchodných podmienkach, je neprimeranou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch
viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje Občiansky zákonník
(ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách), zákon o ochrane spotrebiteľa a smernica 93/13/EHS.
Okresný súd vzťah medzi oprávneným a povinnou, založený zmluvou o úvere z 5.9.2006, vyhodnotil
ako vzťah spotrebiteľský. Zmluvu dodávateľ uzatvára vo viacerých prípadoch voči vopred neurčitému
počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňujú, všeobecné podmienky
poskytnutia úveru sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Povinná mala v prejednávanej
veci postavenie spotrebiteľa, čo vyplýva z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti
veriteľa a obsahu zmluvy o úvere. Naviac uvedenej skutočnosti svedčí i ustanovenie § 54 Občianskeho
zákonníka (dôkaz opaku ťaží oprávneného). Rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou všeobecných
podmienok poskytnutia úveru (bod 17), spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia
prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Takto formulovaná rozhodcovská doložka
je neprijateľnou podmienkou a v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je neplatná. Rozhodcovské
konanie sa tak uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok
vydaný v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie, nakoľko
nie je materiálne vykonateľný. Dôsledkom uvedeného je potom rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie.

Súdnemu exekútorovi súd náhradu trov exekúcie nepriznal, nakoľko si ich síce uplatnil, ale v stanovenej
lehote nevyčíslil.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal predmetné
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolateľ namietal, že súd a/ rozhodol nad rámec
zverenej právomoci, b/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c/
súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, d/ nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, e/ rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011
zo dňa 30.11.2012, ktoré sa zaoberalo možnosťami preskúmavania rozhodcovského rozhodnutia.

Tiež tvrdil, že tu boli porušené princípy kontradiktórnosti konania, pričom predovšetkým poukázal na
rozsudok z 21.2.2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktoria Csipai, kde
Súdny dvor EÚ zdôrazňoval potrebu oboznamovať účastníkov o právnych dôvodoch, na ktorých chce
založiť svoje rozhodnutie. Ďalej upriamil pozornosť na niektoré rozhodnutia európskych súdov, z ktorých
možno vyvodiť, že dodávateľom vopred predformulovaná rozhodcovská zmluva je neškodná, pretože
týmto spôsobom sa neprimerane nezvýhodňuje zmluvný partner. Rozhodcovské súdnictvo je totiž
súdna právomoc v širšom zmysle, predstavuje tiež sporové rozhodnutie prostredníctvom neutrálne tretej
strany. Uvedené rozhodnutia tiež zdôrazňovali princíp právnej istoty. Navyše samotné podriadenie sa
rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach. Súd nemôže vylúčiť aplikáciu zmluvnej podmienky, ak spotrebiteľ, potom čo je súdom
upozornený, nemá zámer dovolávať sa takéhoto vylúčenia.

K dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda manévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.
K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40
a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku
a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo
vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom
štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce
k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného - dlžníka tam, kde
neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich
platné právo zaraďuje. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná
cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní),
ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností
je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou
kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Úspešný žalobca v
rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením §
40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje práva
spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom
rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako
aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípu právnej istoty.
Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, vykladať
právny predpis spôsobom ústavne konformným. Odvolateľ ďalej uviedol, že ak ustanovenie § 41
zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa
po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami

rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Právna úprava, ktorá
umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných
zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne
určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením mimoriadnych opravných
prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť aj protest prokurátora), je
v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov
právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009). Zákon o rozhodcovskom konaní
zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak
platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom
je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov,
ktoré na jeho základe nastali. Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia
samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil
povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na
vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu.
Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Oprávnený poukázal aj na ust. § 7 ods. l
O.s.p., ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak prejednávanie a rozhodovanie sporu,
ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov,
podľa zákona prislúcha inému orgánu. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či
rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou
to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie
uvedené tvrdenia, nakoľko odporca (povinný) mohol podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu
zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Exekučný súd
musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či
meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.

Ak by sa súd nestotožnil s prezentovanou argumentáciu, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl.
1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

K dôvodu, že sa nepodal návrh na začatie konania, podľa ktorého sa mal podať, odvolateľ uviedol, že
všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní tak, ako by upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského
súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ zákona o rozhodcovskom
konaní. Uvedené zákonné ustanovenie však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní, a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Tvrdil, že exekučný
súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade rozhodcovského
rozhodnutia len na návrh účastníka konania - § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.

K dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konať možnosť pred súdom, oprávnený poukázal
na fakt, že exekučný súd mal vo veci nariadiť pojednávanie tak, ako to predpokladá ustanovenie § 57 ods.
1 písm. k/ Exekučného poriadku (obligatórne pojednávanie, resp. § 57 ods. 1 písm. a/ až j/ Exekučného
poriadku (fakultatívne pojednávanie). Súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo
rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania.
Porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo
na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený ďalej tvrdil, že zákaz
diskriminácie je nutné aplikovať aj na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva vlastniť majetok,
ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Oprávnený mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie
s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením ako podnikateľského subjektu, pretože

takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného
zaobchádzania. Okresný súd tiež porušil zásadu rovnosti zbraní, zásadu kontradiktórnosti súdneho
konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej úpravy. Oprávnený namietal, že nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení. Postup, ktorý zvolil exekučný súd navyše dával nezákonne
povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného
došlo k zmareniu exekúcie. Bolo nutné pre objektívnosť posúdenia veci vypočuť oprávneného a
umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý
súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti zbraní. Oprávnený ako účastník konania nebol
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach.
Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo
vzťahu k meritu veci a dvojinštančnosti súdneho konania.

K dôvodu odvolania, že súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite
dokazovanie, uviedol, že vo veci exekučný súd nevykonával dokazovanie a k záverom dospel na základe
domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu veci.

K dôvodu odvolania, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci uviedol, že exekučný súd si podľa ľubovôle dôvody prieskumu exekučného titulu podľa
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní
riešiť. Napríklad skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, platnosť rozhodcovskej
doložky, tiež skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským
súdom prejednávaná. Okresný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá
založila právomoc rozhodcovského súdu, je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, že jej výkon je
konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o
rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v
súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací
súd napriek tejto argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej
doložky, táto je platná. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský
súd alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ
a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom.
Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim
orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny
ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že
pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu značnú.
Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V
predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná
percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Predmetom úverov poskytovaných zo strany
POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, a nie tovar alebo služba; zmluvy o úvere
zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o
spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru
alebo služby, adresu predávajúceho, na ktoré je možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu
vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okrem jeho odovzdania alebo prevzatia tovaru
alebo služby). Rovnako poukázal aj na neprimeranosť, resp. na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokov z omeškania. Úrok z omeškania vo výške 0,25% denne mal sankčný charakter a účtoval
sa len v prípade porušenia zmluvných podmienok. Výška tohto úroku nie je neprimeraná, najmä z
dôvodu neexistencie iného zabezpečenia záväzku, či prítomnosti obchodného rizika oprávneného.
Z judikatúry Najvyššieho súdu SR navyše vyplýva nemožnosť obmedzenia výšky úrokovej sadzby
v obchodných záväzkových vzťahoch. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie
upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu, oprávnený uviedol, že v zmysle § 499 Obchodného
zákonníka za dojedanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať
odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Oprávnený bol toho názoru, že v

zmysle uvedeného ustanovenia si mohli dojednať odplatu - príslušný poplatok pozostávajúci z 1/3-iny
dohodnutého úroku a 2/3-ín z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou. Záverom uviedol, že súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, teda
zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.
Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému
titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
dbajúc na existenciu § 40 a nasl. tohto zákona len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na
vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Postup exekučného súdu, ktorý zastavil exekúciu bez návrhu
podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného konania, bol nesprávny. V odvolaní oprávnený zároveň navrhol
prerušiť odvolacie konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a predložiť Európskemu súdnemu dvoru
na rozhodnutie presne formulované otázky. Zároveň žiadal prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/
O.s.p. z dôvodu potreby vyriešenia otázky súladu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s článkom 1 ods.
1 veta prvá Ústavy SR.

Účastníci sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že okresný súd pôvodne vo veci rozhodol uznesením č.k.
3Er/603/2007-13 z 25.2.2013, ktorým exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie
nepriznal. Toto uznesenie bolo na základe odvolania oprávneného zrušené uznesením Krajského
súdu v Žiline, č.k. 3CoE/62/2013-44 z 22.8.2013 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie
konanie z dôvodu, že sa exekučný súd nezaoberal posúdením charakteru zmluvy o úvere (teda
či ide o spotrebiteľskú zmluvu), z ktorého dôvodu bol jeho záver o neplatnosti exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku predčasný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu
v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa
ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými
v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu
právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou
právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda
môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom
prípade nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok
vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť
pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s
dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má
exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery. Takýto

postup vyplýva aj z aktuálne ustálenej judikatúry slovenských súdov, od ktorej sa odvolací súd nemohol
odchýliť.

Spôsobilý exekučný titul je základnou podmienkou toho, aby mohol nútený výkon rozhodnutia riadne
prebehnúť. Pri zistení vád exekučného titulu, ktoré majú za následok jeho nevykonateľnosť, je exekučný
súd povinný na uvedené okolnosti prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania a z úradnej povinnosti, nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku
totiž nevyplýva možnosť preskúmavať exekučný titul len v konaní o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Práve naopak, formulácia ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku umožňuje súdu ex
offo v každej časti exekúcie urobiť úsudok o neprípustnosti exekúcie, k čomu došlo aj v aktuálnej veci.

Okresný súd správne použil príslušné zákonné ustanovenia a vyložil ich tak, že rozhodcovská
doložka nebola uzavretá vo forme vyžadovanej zákonom. Logicky a dostatočne vysvetlil dôvody
neplatnosti uvedenej doložky, z ktorého dôvodu odvolací súd na výklad uvedený v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia odkazuje. Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že v
prípade právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou (založeného zmluvou o úvere) išlo o vzťah
spotrebiteľský, na ktorý je potrebné vždy aplikovať spotrebiteľské právne normy. Zmluva o úvere
uzatvorená medzi oprávneným a povinnou (vyhotovená formou predtlače s vopred pripraveným
textom, pričom povinná ako spotrebiteľ nemohla individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy) má nepochybne charakter zmluvy spotrebiteľskej. Rozhodcovská doložka,
obsiahnutá v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z hľadiska svojej formulácie
napĺňa všetky kritériá neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že
spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Podstatnou je v danom prípade skutočnosť, že všeobecný súd by bol povinný
zohľadňovať spotrebiteľský charakter základného vzťahu a na základe toho aj rozhodcovskú doložku,
čo rozhodcovský súd opomenul. Princíp arbitráže založený na rovnocennosti dvoch právnych subjektov
fungujúci v podnikateľských vzťahoch, ktorého cieľom je dosiahnuť rýchle a efektívne vyriešenie sporu, v
danom prípade nebol naplnený. Neplatnosť dojednanej rozhodcovskej doložky, ktorú skutočnosť mohol
skúmať aj exekučný súd (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011),
predstavuje tak závažný nedostatok (rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom),
ktorý musel nevyhnutne viesť k zastaveniu exekúcie.

Naviac odvolací súd dodáva, že pri uzavretí rozhodcovskej zmluvy nebola dodržaná jej písomná forma
(je obsiahnutá len vo všeobecných obchodných podmienkach), ktorá skutočnosť je aktuálne v rámci
judikatúry Najvyššieho súdu SR posudzovaná ako vada v zmysle § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní.

Aj napriek rozsiahlosti podaného odvolania, námietky v ňom uvedené mali všeobecný charakter
a odvolací súd nemal dôvod ich akceptovať. Na základe uvedeného záveru preto odvolací súd
konštatuje, že v dôsledku neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve nemohol
spor medzi účastníkmi rozhodnúť určený rozhodcovský súd, z ktorého dôvodu krajský súd potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne. Ak odvolateľ namietal, že boli porušené jeho
procesné práva, nakoľko sa mohol k myšlienkovému postupu exekučného súdu vyjadriť až v podanom
odvolaní, krajský súd dodáva, že v danom prípade (keďže nešlo o rozhodnutie vo veci samej)
bolo oprávnenie odvolateľa argumentovať proti napadnutému rozhodnutiu z hľadiska obsahového
neobmedzené (§ 205a ods. 1 O.s.p. a contrario). Jeho odvolacie námietky boli v celom rozsahu
predmetom preskúmania druhostupňovým súdom, z ktorého dôvodu boli práva účastníka na spravodlivý
proces plne rešpektované. Uvedené platí i pre námietku odvolateľa, že súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom (oprávnený poukázal na fakt, že exekučný súd mal vo
veci nariadiť pojednávanie tak, ako to predpokladá ustanovenie § 57 ods. 1 písm. k/ Exekučného
poriadku (obligatórne pojednávanie), resp. § 57 ods. 1 písm. a/ až j/ Exekučného poriadku (fakultatívne
pojednávanie)). I podľa názoru odvolacieho súdu pre objasnenie veci nebolo nevyhnutné nariadiť
pojednávanie, pričom aj v prípade opomenutia zo strany exekučného súdu vo veci pojednávanie nariadiť,
by uvedená skutočnosť v zmysle § 212 ods. 3 O.s.p. nebola vadou konania majúca za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Požadované nariadenie pojednávania nebolo v danej veci nevyhnutné,

keďže predmetom posudzovania boli v danom prípade výlučne právne otázky, k vyhodnoteniu ktorých
nebolo potrebné realizovať pojednávanie spravidla slúžiace k odstráneniu skutkových nejasností.

Pokiaľ ide o návrh odvolateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., tento
nepovažoval krajský súd za dôvodný.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno
vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o
vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke
týkajúcej sa výkladu úniového práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ predovšetkým
skutočnosť, či otázka práva EÚ týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie
daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý
je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti),
teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle,
že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Je zjavné, že súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie najmä o vnútroštátnu úpravu, pričom s jeho
závermi sa odvolací súd stotožnil spôsobom formulovaným vyššie. Kolíziu s normami práva Európskej
únie krajský súd nezistil. Z tohto dôvodu mal za to, že predpoklady pre položenie otázky Súdnemu dvoru
EÚ splnené neboli, a preto návrh na prerušenie konania zamietol.

Krajský súd rovnako nezistil dôvod, pre ktorý by mala byť vec predložená Ústavnému súdu SR na
rozhodnutie o súlade právnych predpisov. V predmetnej veci bola rozhodcovská zmluva zjavne uzavretá
neplatne, na ktorú skutočnosť nemohol exekučný súd neprihliadať.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p.), pričom vychádzal z neúspechu oprávneného v odvolacom konaní. Úspešní účastníci - povinná
a súdny exekútor si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, resp. im žiadne trovy nevznikli,
preto bolo rozhodnuté spôsobom vyjadreným vo výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.