Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/315/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6105209289
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6105209289.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8,821 08
Bratislava, IČO:36 864 421, proti povinnému: A. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, N. E., zast.
ustanovenou opatrovníčkou G. S., zamestnankyňou Okresného súdu Zvolen, o vymoženie pohľadávky
oprávneného vo výške 537,18 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom

Ďuricom,ExekútorskýúradsosídlomBorovianska17,96001Zvolenpodsp.zn.EX1065/05,onávrhoch
na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
2Er/542/2005-70 zo dňa 18. apríla 2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie konania zamieta.

II. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/542/2005-70 zo dňa 18. apríla 2012 p o t v
r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 2Er/542/2005-70
zo dňa 18. apríla 2012 zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) zák.č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) potom, ako uznesením č.k.
2Er/542/2005-54 zo dňa 17. júna 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Toto uznesenie v spojení
s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13CoE/356/2011-68 zo dňa 28. novembra 2011

nadobudlo právoplatnosť dňa 27. decembra 2011. Exekučný súd druhou výrokovou vetou napadnutého
uznesenia uložil oprávnenému uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 7,40 Eur.

Proti rozhodnutiu exekučného súdu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len

„O.s.p.“), pretože exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.
Uviedol, že k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Poukázal na ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len

„Notársky poriadok“) a uviedol, že to bol predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo
povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom
a dobrými mravmi. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám vykonáva činnosti
smerujúce k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží.
Exekučný súd musí s exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom
v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, čimeniťobsahnotárskejlistiny,ktorájeexekučnýmtitulomaanivprípadepasívnehosprávaniaúčastníkav
konaní,vktorombolexekučnýtitulvydaný,nemôžeexekučnýsúdnaprávaťprípadnéchybyanedostatky
exekučnéhotitulu.Oprávnenýtiežžiadalvprípade,aksavšeobecnýsúdnestotožnísjehointerpretáciou

ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. §

205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.). Exekučný súd konal pri revízii
notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc
o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady
súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa
odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom- oprávneným na strane
druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu
(oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti

zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí, a to z titulu platnej Zmluvy o úvere.
Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny
proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na
rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav
relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval právne

normy - ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré podľa odvolateľa
interpretovalnesúladnýmspôsobom.ExekučnýsúdvoveciaplikovalustanoveniaSmerniceRady93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá
všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a
nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na

akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho
právnom postavení. Ďalej namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie, pričom k záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených
skutočností. V závere namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že udelením plnomocenstva povinný preniesol
na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Povinný
mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „OZ“) kedykoľvek odvolať, pričom práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol ani
platne vzdať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Plnomocenstvo nie je zmluvným

ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú
v ust. § 53 ods. 1 OZ. Namietal, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a
zrozumiteľné. Odvolateľ namietal, že tvrdenie exekučného súdu, že povinný predmetné plnomocenstvo
udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne
v budúcnosti, posúdil exekučný súd nesprávne, nakoľko nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by

povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ust.
§ 574 ods. 2 OZ v nadväznosti na ust. § 39 OZ. Povinný mohol kedykoľvek udelené plnomocenstvo
odvolať, pričom toto právo nevyužil. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva
oprávnený vykonať len jediný úkon, a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, pričom túto úlohu,
ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril, si zástupca riadne splnil a teda neprekročil udelené

plnomocenstvo. Poukázal na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a uviedol, že povinný
udelil plnomocenstvo na zastupovanie nie bežnej osobe, ale advokátovi. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Co 7/2007 a Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000. V závere
uviedol, že exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Od vydania exekučného titulu, ani

od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by
mali viesť k zmene postoja súdu.Dňa 09. augusta 2012 bolo doručené exekučnému súdu podanie oprávneného zo dňa 26. júla 2012
označené ako Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na

prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa §
219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s

čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska,

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,

orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t.j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah

na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo

sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie

ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie

Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval

v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku

týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je

pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového

práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny

dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že exekučný súd uznesením č.k. 2Er/542/2005-54 zo dňa
17. júna 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Toto uznesenie sa v spojení s uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 13CoE/356/2011-68 zo dňa 28. novembra 2011 stalo právoplatným dňa
27. decembra 2011. Následne exekučný súd napadnutým uznesením č.k. 2Er/542/2005-70 zo dňa 18.
apríla 2012 predmetnú exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastavil.

Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Z uvedeného vyplýva, že ak exekučný súd právoplatným rozhodnutím vyhlásil exekúciu za neprípustnú,
existuje procesný dôvod na zastavenie exekúcie podľa cit. ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku. Exekučný súd preto postupoval v súlade so zákonom, keď exekúciu zastavil, pričom dôvody

neprípustnosti exekúcie boli podrobne špecifikované v uznesení o vyhlásení exekúcie za neprípustnú,
ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27. decembra 2011. Exekučný súd vzhľadom na
uvedené skutočnosti nemohol postupovať inak, ako s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku exekúciu zastaviť. Odvolacie dôvody uvedené v odvolaní oprávneného preto nie sú spôsobilé
napadnúť správnosť napadnutého rozhodnutia exekučného súdu.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa
upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová
správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody,
a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe

uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa
26. júla 2012.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie exekučného súdu ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, pretože sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia exekučného súdu, ktorý
exekúciu s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastavil potom, čo ju právoplatným

rozhodnutím súdu vyhlásil za neprípustnú.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.