Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 21, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoE/56/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5608206374
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5608206374.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Advocate s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, a spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému Ing. R. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. U., M. XXXX/X,
o vymoženie 286,13 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, exekúcia je vedená Exekútorským úradom

súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom V., K. XX, pod sp.zn. EX 5232/08, na základe
odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6Er/543/2008-53 zo dňa
26.6.2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania a na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením podľa § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v
spojení s § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zastavil exekúciu.
Mal za to, že rozhodcovský súd vôbec neskúmal, či sa v danom prípade nejedná a spotrebiteľský
vzťah a v rozhodcovskom rozsudku, ktorý je v danej veci exekučným titulom, priznal oprávnenému
zákonom nedovolené plnenie. V zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 21.3.2007 (ďalej len „Zmluva“)

absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“), ktorú skutočnosť síce
zákon o spotrebiteľských úveroch nesankcionuje neplatnosťou zmluvy, zároveň však poskytuje zvýšenú
ochranu spotrebiteľovi tým, že dojednaný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Oprávnený neuvedením údaja o RPMN zároveň uviedol spotrebiteľa do omylu ohľadom
ceny úveru a spôsobil tak značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Uvedené
rozhodcovský súd nezohľadnil a len formálne potvrdil uplatňovaný nárok oprávneného. Z odôvodnenia

rozhodcovského rozsudku zároveň nie je zrejmé, ktorá časť priznaného plnenia pripadá na nesplatený
úver a ktorá na poplatok za jeho poskytnutie, pričom ak Zmluva údaj o RPMN neobsahovala, nemohol
rozhodcovský súd povinného zaviazať aj k úhrade poplatku za poskytnutie úveru. Súd ďalej konštatoval,
že povinný do začatia rozhodcovského konania splatil oprávnenému poskytnutý úver 10.000 Sk a aj
časť poplatku za poskytnutie úveru. Keďže v exekúcii by sa vymáhala len časť poplatku za poskytnutie
úveru s príslušenstvom, exekúcia je v celom rozsahu neprípustná.

Zároveň oprávnenému uložil povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 eur,
vychádzajúc z toho, že oprávnený podaním návrhu na vykonanie exekúcie ohľadom rozhodcovskýmrozsudkom priznaného zákonom nedovoleného plnenia zavinil, že exekúcia musela byť zastavená (§
203 ods. 1 Exekučného poriadku).

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený a domáhal sa zrušenia

napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Namietal, že súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, že nebola rešpektovaná zásada dispozitívnosti
(potreba podania návrhu), že mu súd odňal svojím postupom možnosť konať pred súdom, ako aj, že
súd zistil skutkový stav nedostatočne a vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že exekučný súd je
v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 43 zákona o rozhodcovskom
konaní; exekučný súd nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v

konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe. Dlžníkovi nič nebránilo využiť
možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu; pokiaľ
tak nepostupoval, nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným
súdom. Aj z uvedeného hľadiska poukazoval na nevyhnutnosť uplatňovania princípov právneho štátu,
predovšetkým princípu právnej istoty. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekúcie vykonávanej

na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka; aj v takom prípade
je pri revízii rozhodcovského rozsudku limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou
ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci
a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského
súdu. Odvolateľ ďalej namietal diskriminačný prístup exekučného súdu voči nemu, a to z dôvodu jeho

postavenia ako podnikateľského subjektu poskytujúceho krátkodobé úvery. Postupom súdu, ako aj
napadnutým uznesením, došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, keď (oprávnený) bol uvedený do
takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb
v porovnateľnom postavení, a tiež z dôvodu, že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia
exekučného súdu, ktoré výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie. Nemožno súhlasiť ani s posúdením

zmluvy o úvere ako zmluvy podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, v ktorej súvislosti odvolateľ
namietal, že nemusela obsahovať údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Uviedol, že peňažné
prostriedky poskytuje svojim klientom na základe zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka,
pričom na vzťahy zo zmluvy o úvere sa vždy použijú ustanovenia Obchodného zákonníka (zároveň sa na
tom aj zmluvné strany dohodli vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru). Ani s poukazom na ust.

§ 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nemôže ísť v prípade Zmluvy o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, keďže neobsahuje, a ani nemôže obsahovať, náležitosti uvedené v predmetnom ustanovení. Súd
nesprávne vyhodnotil aj ne/primeranosť úrokov z omeškania.

Oprávnený zároveň predložil odvolaciemu súdu návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a žiadal, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor Európskej

únie s nasledovnými prejudiciálnymi otázkami:

1. či sa má ust. písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov;

2. v prípade zápornej odpovede na prejudiciálnu otázku č. 1, či je možné označené ust. smernice Rady

93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje znenie rozhodcovskej doložky v Zmluve;

3. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré,
aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS
z 5.4.1993 zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Povinný zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v § 212 ods. 1
O.s.p.abeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.)odvolanímnapadnutéuzneseniesúduprvého
stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Zároveň návrh oprávneného na predloženie
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, resp. na prerušenie konania, zamietol.Odvolací súd nepovažoval návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie a na následné prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. za opodstatnený.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva

je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie predovšetkým skutočnosť, či otázka
komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu
relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie
o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda

musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho
determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru Európskej únie
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

V danom prípade vôbec nezaložil exekučný súd svoje rozhodnutie na závere o nemožnosti prejednania

spotrebiteľskej veci rozhodcovským súdom, ani sa nezaoberal rozhodcovskou doložkou obsiahnutou v
zmluve zo dňa 21.3.2007, neskúmal ju. Preto nebol opodstatnený návrh oprávneného na predloženie
prvej a druhej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie zamietol. V prípade tretej
prejudiciálnej otázky oprávnený stavia do apriórneho vylučujúceho protikladu aplikáciu vnútroštátnych
noriem (s odkazom na smernicu 93/13/EHS) oproti možnosti vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa,

čo je vyjadrením účelového pohľadu oprávneného. Celkovo možno zhrnúť, že formulácia otázok
predložená oprávneným je sugestívna a zavádzajúca, keď oprávnený opomína konkrétne okolnosti
prípadu.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd zamietol návrh oprávneného na predloženie predmetných
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, a v dôsledku toho aj jeho návrh na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu
právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou
právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní

však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda
môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia nemožno

odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí
vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v
aplikácii hmotného alebo procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú
pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné
oprávnenie "vstúpiť" do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.

Exekučný súd je v oprávnený, a zároveň povinný, skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených
v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, to znamená aj z hľadiska, či rozhodcovský
rozsudoknezaväzujeúčastníkanaplnenie,ktoréjeprávomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.
Pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle § 35 označeného právneho predpisu v spojení
s § 159 O.s.p.

V rámci procesu vydania poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
skúma exekučný súd iba to, či má návrh všetky náležitosti, či je pripojený exekučný titul s vyznačenou
doložkou vykonateľnosti a či tento exekučný titul spĺňa základné požiadavky vykonateľnosti. V danom
štádiu exekučného konania v zásade neskúma súlad plnenia, uloženého povinnému exekučným titulom,
s dobrými mravmi, resp. jeho "dovolenosť" zákonom.

Nadväzne nie je opodstatnená námietka odvolateľa o tom, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok
už bol podrobený prieskumu (aj) z hľadiska toho, či vymáhané plnenie nie je zákonom nedovolené.Zároveň z ustanovení § 57 ods. 2, § 58 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1, 2 ZRK (citované
v napadnutom rozhodnutí) je zrejmé, že exekučný súd kvalifikované posúdenie vymáhaných plnení má
(v zmysle musí) vykonať z úradnej povinnosti, a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.

Samotný odvolateľ nespochybňoval spotrebiteľský charakter základného vzťahu medzi ním a povinným.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že Zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom
úvere. Nie je právne relevantné, ako oprávnený úverovú zmluvu označí.

Podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia Zmluvy, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť
spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a

uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 3
ods. 1, 2 definuje tiež, kto je veriteľom a spotrebiteľom. Vychádzajúc z uvedených definícií je zrejmé, že
Zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nakoľko bola uzatvorená medzi veriteľom a spotrebiteľom
v zmysle § 3 ods. 1, resp. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, oprávnený sa v nej ako veriteľ
zaviazal poskytnúť povinnému ako spotrebiteľovi peňažné prostriedky a ten sa ich zaviazal vrátiť s

úhradou celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. Pokiaľ boli splnené podmienky pre
charakteristiku úverového vzťahu medzi uvedenými subjektmi ako spotrebiteľského úveru, nemožno
vylúčiť uplatnenie ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch označením Zmluvy ako zmluvy o
úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Odvolací súd zároveň poukazuje na § 2 písm. a/ zákona o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy, podľa ktorého sa spotrebiteľským

úverom na účely uvedeného zákona rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Z
uvedeného vyplýva, že spotrebiteľským úverom môže byť aj úver na základe zmluvy o úvere podľa § 497
Obchodného zákonníka. Pokiaľ teda Zmluva, hoc má formu zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného
zákonníka, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, údaj o RPMN musí pod sankciou bezúročnosti a

bezpoplatkovosti úveru obsahovať. Nadväzne pri posúdení súvisiacich práv a povinností je nutné
vychádzať z ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

Vzhľadom na uvedené je odvolacia argumentácia oprávneného, že RPMN nebola obligatórnou
náležitosťou zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, a preto ju Zmluva ani nemusela
obsahovať, neopodstatnená. Odvolací súd len okrajom poznamenáva, že odvolateľ nenamietal záver

súdu prvého stupňa o absencii údaja o RPMN v Zmluve.

Opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, má a môže obsahovať
len tá zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytnutý úver bude použitý na financovanie
obstarania tovaru alebo služby. Nadväzne do určitej miery účelovo vyznieva tiež námietka oprávneného,
že zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nemožno aplikovať na spotrebiteľské vzťahy,

ktorých predmetom je "len" poskytnutie finančných prostriedkov veriteľom (napr. bez označenia veci, na
financovanie obstarania ktorej majú byť použité), ako tomu je v prerokovávanej veci.

Keďže Zmluva neobsahovala údaj o RPMN, v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov, s prihliadnutím na to, že povinný už pred začatím rozhodcovského konania uhradil
oprávnenému minimálne čiastku rovnajúcu sa poskytnutému úveru 10.000 Sk (ktorý záver súdu

prvého stupňa odvolateľ nenamietal), je zrejmé, že v exekučnom konaní je vymáhané rozhodcovským
rozsudkom priznané plnenie, ktoré je zákonom nedovolené (§ 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní). To vedie k záveru, že exekúcia je v celom rozsahu neprípustná a je
nutné ju zastaviť.

Vovzťahukukomunitárnemuprávuodvolacísúdtiežpoukazujenajudikatúrutýkajúcusapriamoprávnej

úpravy v SR - prípad C-76/10, rozhodnutie zo dňa 16.11.2010. V zmysle bodu 2 výroku dotknutého
uznesenia exekučný súd je oprávnený určiť, či podmienka spotrebiteľskej zmluvy neupravuje sankciu
v neprimerane vysokej výške. V prípade kladnej odpovede je povinný vnútroštátny súd zabezpečiť, že
spotrebiteľ nie je takouto podmienkou viazaný. Z predmetného záveru Súdneho dvora Európskej únie
je nepochybné, že v zmysle komunitárneho práva exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný

vykonať tiež vecný prieskum rozhodcovského rozsudku práve tým, že posúdi charakter jednotlivýchpodmienokspotrebiteľskejzmluvy.Nadväznejetaknedôvodnýmodvolacídôvodoprávneného,vzmysle
ktorého exekučný súd by nemal posudzovať obsahovú (vecnú) stránku exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok.

Ani námietka odvolateľa o diskriminačnom prístupe súdu, o odlišnom zaobchádzaní s ním a povinným,
prípadne o porušení princípu rovnosti zbraní súdom, nie je opodstatnená. Pokiaľ k porušeniu princípu
rovnosti zbraní súdom malo dôjsť tým, že oprávneného nevypočul a neumožnil mu tak prejaviť svoj
názor, odvolací súd poznamenáva, v konaní nebol vypočutý ani povinný, prípadne súdny exekútor (v
časti trov exekúcie). Pritom rozhodnutie exekučného súdu, ktorým v obdobných prípadoch totožného

oprávneného zastavil exekúciu vedenú na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku,
ktorým bolo dodávateľovi priznané právom nedovolené plnenie z titulu absencie údaja o RPMN
nepredstavuje nóvum v judikačnej činnosti minimálne tunajšieho súdu. Oprávnenému zároveň zostáva
zachovaná zákonná možnosť namietať nesprávnosť záverov exekučného súdu ako súdu prvého stupňa
a na ich prieskum odvolacím súdom, čoho dôkazom je aktuálne odvolacie konanie.

Ako súvisiaci s odvolaním oprávneného napadnutým výrokom o zastavení exekúcie odvolací súd

preskúmal aj výrok o trovách exekúcie a ako vecne správny ho potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, povinná si však náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a vlastne mu ani žiadne trovy v spojení s opravným prostriedkov
oprávneného nevznikli. Odvolací súd preto účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie prípustné.