Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 17, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/249/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219075
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219075.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 08. októbra 2014, č.k. 7C/209/2012-23, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 5.062,73 Eur z titulu majetkovej škody a sumu
1.012,55 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp.
zn. 9Er 380/2011 (EX 2023/2011) bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená
exekučnému súdu dňa 18.02.2011, pričom exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu zo dňa 19.11.2010. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 9Er 380/2011-10 zo dňa 09.03.2011
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, keďže predložený
rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu vo veci konať, a to s poukazom na
neplatnosť rozhodcovskej doložky, považoval za nespôsobilý exekučný titul. Ďalším uznesením č. k. 9Er
380/2011-22 zo dňa 13.07.2011 exekučné konanie zastavil. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17

ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej
lenzákonč.514/2003Z.z.),ďalejust.§44ods.2,§41ods.2písm.d/zákonač.233/1995Z.z.osúdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), ako aj ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
O.s.p.). Hodnotením skutkového stavu veci dospel k právnemu záveru, že návrh nie je podaný dôvodne,
preto ho zamietol. Konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci nedošlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od

doručenia návrhu na zmenu exekútora pred dňom 23.04.2009, preto sa uplatnenou námietkou zaujatosti
zo strany odporcu nezaoberal. S poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru,
že splnené neboli. Pokiaľ išlo o odporcom namietané nedostatky návrhu na začatie konania, zdôraznil,
že návrh v zmysle ust. § 79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom
neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu zo strany exekučného súdu, nepovažoval za takú vadu návrhu, ktorá by bránila súdu
vo veci ďalej konať. Ďalej uzavrel, že žiadosť o predbežné prerokovanie navrhovateľom bola podanáv deň 23.04.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a s
ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo
dňa prijatia žiadosti, mal podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Z ust. § 44 ods.

2 Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vyplynulo, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, pričom

zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie. Preto konštatoval, že v predmetnej veci bol exekučným titulom rozsudok rozhodcovského
súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala, navyše z ust.
§ 44 ods. 2 nevyplynulo, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí
rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na

ktorých je budovaný, jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako
to predpokladá navrhovateľ. Vychádzajúc z uvedeného názoru, s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená
dňa 18.02.2011 a exekučný súd rozhodol dňa 09.03.2011, dospel k záveru, že zo strany exekučného
súdu nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, keď dobu,

za ktorú rozhodol vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom
rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky a uvedené vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa,
považovalzaprimeranú.Vspornomdotknutomexekučnomkonanínebolipodľajehonázorupreukázané
navrhovateľom avizovaná nečinnosť, zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti
súdu z hľadiska platnej právnej úpravy v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Mal za to, že

navrhovateľ nepreukázal, že by urobil procesné úkony smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci, v
súvislosti s čím poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013. Hodnotiac
postup exekučného súdu v zmysle vyššie uvedeného označil za významné, že žiadosť súdneho
exekútora bola exekučnému súdu doručená dňa 18.02.2011 a exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok, odsudzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na

tentoexekučnýtitul,exekučnýsúdviazanýust.§44ods.2Exekučnéhoporiadkudňa09.03.2011žiadosť
súdneho exekútora na vydanie poverenia zamietol, pričom doba, ktorá uplynula odo dňa doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do rozhodnutia exekučného súdu, nie je podľa jeho
názoru tak významná, aby ju s poukazom na okolnosti veci bolo možné kvalifikovať ako nečinnosť, resp.
zbytočné prieťahy. Zastával názor, že správnosť postupu exekučného súdu v namietanom exekučnom

konaní, ktorý vstupuje do rozsudku rozhodcovského súdu a posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej
doložky, resp. zákonom prisúdeného plnenia i bez priamej účasti účastníkov konania, bola nepochybne
potvrdená. Poukázal aj na ust. § 106 ods. 1 O.s.p., v ktorom je upravený postup súdu na prejednanie
veci aj vtedy, ak sa zistí, že vec nemôže byť podľa práva Slovenskej republiky podrobená rozhodcovskej
zmluve alebo, že rozhodcovská zmluva je neplatná. Rovnako zdôraznil, že exekučné súdy žiadosti

o udelenie poverenia na základe predkladaných rozhodcovských rozsudkov zamietali už od roku
2009, preto navrhovateľ nemohol odôvodnene očakávať aj v nasledujúcich rokoch, že súd bude na
základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a vydávať poverenia na vykonanie exekúcie.
Na podporu svojej argumentácie spomenul rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
5MCdo 11/2012 zo dňa 29.04.2013. Pokiaľ ide o navrhovateľom predložený znalecký posudok č.

1/2013, vypracovaný Doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD., tento považoval za bezvýznamný
dôvodiac, že výsledkom posúdenia rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu bolo rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ktoré nebolo doposiaľ zákonným spôsobom zrušené.
Konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho
vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu, pričom pre úspešné uplatnenie nároku na

náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je zároveň nevyhnutné preukázať existenciu škody
a jej výšku. Napriek predloženému znaleckému posudku č. 1/2014 dospel k záveru, že navrhovateľ
nepredložil relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku škody a uviedol, že majetková škoda,
ktorú vyčíslil v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť v exekučnom konaní,
navrhovateľovi v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu nevznikla. Ďalej dôvodil, že

navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom ani dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy. Preto
nemožno z dôvodu nepreukázania akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne mohol uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k vymožiteľnosti pohľadávky s príslušenstvom, že došlo u neho, resp. u členovriadiacich orgánov, ako aj u majiteľov k pocitom frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti, že došlo k zániku ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, k
zániku už vytvorených podnikateľských plánov, že došlo u neho k hospodárskej strate, k ovplyvneniu

podnikateľských postupov, neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. V danej
súvislosti zdôraznil, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať,
že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu
nevyplynulo, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť
jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nebolo možné opomenúť ani povahu a predmet konania,

v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej
činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S
prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považoval jeho konanie za rozpor
s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňoval nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda
mu mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto
situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv

musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu. Dospel tak k záveru, že navrhovateľ sa snaží predmetným návrhom
eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti zastával názor, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom
exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej

škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu, preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa
ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná, keď odporca, ktorý mal
vo veci úspech, si náhradu trov neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli, pričom navrhovateľovi
právo na náhradu trov konania ani nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal. Z dôvodu nepreukázania

základunárokuzodpovednostiodporcuzavznikškodyneboldôvodnavydaniemedzitýmnehorozsudku,
ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. Zároveň s poukazom na
odôvodnenie rozsudku nepovažoval za potrebné podať návrh na kontrolu ústavnosti ust. § 9 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2012 z dôvodu, že by mal byť v rozpore s Ústavou SR.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho

zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal
o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je
potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne

v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu
prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď

ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako
nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na

kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenievoči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru

Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné

výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas

nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký

posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v
súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Poukázal na to, že znalecký posudok preložil až po roku
a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti jeho vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom, že určenie

výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám
prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol pritom navrhovateľ
nútený uplatniť svoje nároky včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol
priestor na získanie znaleckého posudku. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú

irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem
toho zdôraznil, že ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je

rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.

III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 01.04.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 01.02.2011, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 59 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá

na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
OkresnýsúdPrievidzadňa18.02.2011.Uznesenímzodňa09.03.2011bolažiadosťoudeleniepoverenia

zamietnutá pre možný rozpor exekučného titulu so zákonom, pričom toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 26.09.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6CoE/198/2011-21
zo dňa 23.05.2011.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní

od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekútora, aby
vykonal exekúciu. Z textu predmetného ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala
aj na prípady, keď súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z
tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom
na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014),
Zákona o ochrane spotrebiteľov, Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch, je
exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd predmetný prieskum vykonal

a v jeho rámci dospel k záveru o nespôsobilosti predloženého exekučného titulu, v nadväznosti na čo
žiadosť o udelenie poverenie zamietol a ďalším uznesením exekučné konanie zastavil. Spotrebiteľské
právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo
alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry
Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v

prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.

48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmyslezáverovÚstavnéhosúdupotommožnokonštatovať,žezamietnutiežiadostioudeleniepoverenia
(za stavu, kedy Exekučný poriadok nestanovoval lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť
o udelenie poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) v lehote 18 dní od

doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno v žiadnom
prípade, aj pri zohľadnení zaťaženosti exekučného súdu, považovať za prieťahy v súdnom konaní,
vedúce k spôsobeniu uplatnenej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Z dôvodu nesplnenia

prvého zákonného predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu tak nie je potrebné bližšie sa
zaoberať uplatnenou škodou, preto vykonanie dokazovania predloženým Znaleckým posudkom č.
1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave možno z tohto pohľadu
označiť za nadbytočné, hoci súd prvého stupňa sa v rámci dokazovania vykonaného pred rozhodnutím
vo veci s jeho obsahom dostatočne oboznámil.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2012 pod sp.zn. 4NcC/613/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Prievidza JUDr. Danka Lauková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci, nakoľko nezistil dôvody na jej vylúčenie. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania

vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z. Odvolací súd
tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal

porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného
súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. V danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené predpoklady pre
uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené vyplýva z toho,
že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane žiadal zrušiť
nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v ktorom bolo

rozhodnuté o nezaujatosti konajúcej sudkyne a zároveň o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, za dôležitý. Súd prvého stupňa sa pritom s uskutočnením pojednávania v neprítomnosti
účastníkov v odôvodnením svojho rozhodnutia riadne vysporiadal (str. 8 a 9), na čo odvolací súd v
zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na tomto mieste poukazuje.

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu,žesúdprvéhostupňapo
vylúčenívecinasamostatnékonanienaprejednanieveciopätovnenariadilpojednávanie,ktoréhotermín
vytýčil na 08.10.2014 s tým, že predvolanie bolo navrhovateľovi i odporcovi doručené dňa 25.09.2014,
čím boli účastníkom konania vytvorené riadne procesné predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Vyjadrenie odporcu

k návrhu na začatie konania, ako aj poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o
tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a
O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predloženéa označené neskôr súd neprihliada, bolo navrhovateľovi riadne doručené už spolu s predvolaním na
prvý termín pojednávania, vytýčený ešte v štádiu spojených vecí na spoločné konanie na 12.08.2014,
pričom navrhovateľ na toto vyjadrenie odporcu reagoval predložením svojho stanoviska v podaní zo

dňa 08.08.2014 a následnou účasťou jeho právneho zástupcu na tomto pojednávaní, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti bola navrhovateľovi súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam odporcu v konaní.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, v zmysle ktorej súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie

konania nerozhodol osobitne, túto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. O návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania, doručenom dňa 14.11.2013, súd prvého stupňa rozhodol samostatným uznesením
č.k. 7C/144/2012-190 zo dňa 14.11.2013 tak, že návrh zamietol a navrhovateľ proti tomuto uzneseniu
podal odvolanie, v nadväznosti na ktoré Krajský súd v Trenčíne napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa uznesením č.k. 17Co/76/2014-219 zo dňa 06.05.2014 potvrdil. V danej súvislosti teda nedošlo
k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu

na prerušenie konania samostatne a poskytol navrhovateľovi možnosť podať proti tomuto uzneseniu
opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval, čo navrhovateľ aj urobil,
preto jeho námietka v tomto smere nemôže obstáť. V tejto súvislosti treba rovnako poukázať na to, že
ďalší návrh na prerušenie konania, doručený súdu prvého stupňa dňa 08.08.2014, vzal navrhovateľ na
pojednávaní dňa 12.08.2014 späť a netrval na tom, aby sa o tomto návrhu rozhodovalo.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa

spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .