Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 29, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/816/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613212512
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5613212512.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, proti odporcovi K. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q. K., W. XXXX/XX, o zaplatenie 3.295,17 eur s príslušenstvom, na základe
odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/298/2013-45 zo dňa
17. júna 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí návrhu v zostávajúcej

časti a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku, ktorým bola odporcovi
uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.419,63 eur s 4,025% ročným úrokom z omeškania
od 9.9.2012 do zaplatenia.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.419,63

eur spoločne s 4,025 %-ným ročným úrokom z omeškania od 9.9.2012 do zaplatenia a vo zvyšnej
časti návrh zamietol. Vychádzal z toho, že navrhovateľ poskytol odporcovi úver 1.500 eur, z ktorého
odporca uhradil len sumu 80,37 eur. Východiskovo okresný súd konštatoval, že bol povinný postupovať
v súlade s judikatúrou komunitárneho práva v otázkach ochrany spotrebiteľa. Nadväzne uzavrel, že
výška zmluvného úroku 70,01 % predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže je neprimerane
vysoká. Zároveň dotknutá zmluva neobsahovala obligatórne náležitosti - zmluvné dojednanie o úroku a
vymedzenie výšky a splatnosti istiny, úroku a poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. i/, k/ zák. č. 129/2010 Z.z.), a

preto podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ označeného právneho predpisu sa považuje spotrebiteľský
úver za bezúročný a bez poplatkov.
V dôsledku toho nebolo možné priznať ani zmluvnú pokutu za omeškanie so zaplatením mesačnej
splátky, ktorá splátka - podľa tvrdenia navrhovateľa - obsahovala okrem dlžnej istiny aj zmluvný úrok,
avšak v zmluve absentovalo rozlíšenie „splatnosti výšky istiny a zmluvný úrok“. Naproti tomu okresný
súd priznal navrhovateľovi nárok na úroky z omeškania v ním uplatňovanej výške 4,025 % ročne.
Za počiatok omeškania stanovil deň (9.9.2012) po uplynutí lehoty na zaplatenie (celého) dlhu, ktorú

poskytol navrhovateľ odporcovi vo výzve z 31.8.2012. Zdôraznil, že predmetom peňažného plnenia nie
sú mesačné splátky, ale nevrátená časť úveru bez úroku.Okresný súd dodal, že taktiež vyžadovanie poplatku za odklad splatnosti splátok nemožno kvalifikovať
ako primerané a poctivé. O náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi, ktorý bol v prevažnej miere
v spore úspešný (§ 142 ods. 2 O.s.p.), ich náhradu nepriznal, lebo si tento procesný nárok neuplatňoval.

Proti tomuto rozsudku vo výroku o zamietnutí návrhu v zostávajúcej časti podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa alternatívne domáhal jeho zmeny tak, že návrh bude zamietnutý
(zrejme ide iba o chybu v písaní na strane odvolateľa a požiadavka smerovala k vyhoveniu návrhu
i v zostávajúcej časti - pozn. odvolacieho súdu), alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie

konanie. Poukazoval na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a prioritne namietal záver o
neakceptovateľnej výške zmluvných úrokov z poskytnutého úveru. V súvislosti s aplikáciou § 11 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z.z. odvolateľ zdôrazňoval použitie spojky „a“, ktorá predstavuje konjunkciu.
Následne, ak posudzovaná zmluva bola uzavretá písomne (čo je nesporné), neboli splnené predpoklady
pre vyhodnotenie poskytnutého úveru ako úveru bez úrokov a poplatkov.
Navrhovateľ podrobne (proti)argumentoval v súvislosti s odmenou/platbou za odklad splátok a

nestotožnil sa s tým, žeby táto platba mala spôsobovať značnú nerovnováhu vo vzťahu dodávateľ -
spotrebiteľ; preto sa nejedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zotrval na tom, že mu patria úroky z
omeškania z mesačných splátok, prípadne z ich súčtu, keďže ide o zákonný nárok a na jeho vznik nie
je potrebná žiadna dodatočná výzva. Rovnako odvolateľ namietal nepriznanie zmluvnej pokuty. Ak súd
nepriznal časť zo záväzku, potom „vo zvyšnej časti - ktorá bola priznaná - nejestvuje žiadny zákonný

dôvod pre nepriznanie nároku na úhradu zmluvnej pokuty“.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1

O.s.p. (z toho titulu nedotknutým zostal rozsudok okresného súdu v nenapadnutom výroku o uložení
povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.419,63 eur s príslušenstvom) a bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) v preskúmavanej časti napadnutý
rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., hoci čiastočne i z iných dôvodov.

Keďže v súdenej veci nebola súčasťou navrhovateľom uplatňovanej sumy odmena za odklad splatnosti
mesačných splátok, krajský súd sa dotknutou otázkou nezaoberal. S poukazom na viazanosť súdu
predmetom konania nie je v tomto smere podstatné, že okresný súd v rámci odôvodnenia vyslovil úvahy
a závery týkajúce sa i danej problematiky, na ktoré nadväzne reagoval aj odvolateľ.

Vprejednávanomprípadesavovzťahuksumeposkytnutejnavrhovateľomodporcovivovýške1.500eur
nejedná o revolvingový úver, ale o štandardný spotrebiteľský úver, kedy uvedená suma bola odporcovi
poskytnutá fakticky bezprostredne po podpise zmluvy. Bez ohľadu na uvedené bolo (okrem iného)
obligatórnou náležitosťou dotknutého zmluvného vzťahu v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010
Z.z. vymedzenie „výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“.

Citovanému zneniu právnej normy nezodpovedá len uvedenie úhrnnej sumy jednotlivej/ /jednej splátky,
ako je to vykonané v zmluve medzi účastníkmi z 5.11.2010. Z predmetného zákonného ustanovenia -
aj s odkazom na základné princípy spotrebiteľského práva - vyplýva, že dotknuté zmluvné dojednanie
má konkrétne vymedzovať výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov.
Z daného hľadiska je preto náležitým záver okresného súdu o považovaní posudzovaného úveru - pre

absenciu označenej obligatórnej náležitosti - za úver bezúročný a bez poplatkov.

V rozoberaných súvislostiach krajský súd dodáva, že predmetné konštatovanie okresného súdu bolo
namieste vyjadriť jednoznačnejšie a „kumulovať“ ho na jednom mieste odôvodnenia. Vzhľadom na
jeho čiastočnú „roztrieštenosť“ môže napadnuté rozhodnutie evokovať určitú mieru nepresvedčivosti;

rozhodne sa však nejedná o nepreskúmateľnosť tvrdenú odvolateľom. Zároveň je vhodné uviesť, že
porušením práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je, ak sa účastník (odvolateľ) s odôvodnením
nestotožňuje, t.j. ak nezodpovedá jeho predstavám.
Nad bezprostredne nevyhnutný rámec krajský súd uvádza, že vzhľadom na to, že vo svojej podstate
išlo o „bežný“ spotrebiteľský úver, mala zmluva o jeho poskytnutí obsahovať taktiež vymedzenie doby

trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín jeho konečnej splatnosti (§ 9 ods. 2 písm. f zákona č.
129/2010 Z.z.). Rovnako z daného hľadiska je/by bolo nutné považovať navrhovateľom poskytnutý úver
odporcovi v sume 1.500 eur za bezúročný a bez poplatkov.Za (v nemalej miere) tendenčný považuje odvolací súd výklad ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č.
129/2010 Z.z. prezentovaný navrhovateľom. Hoci je pravdou, že v rozhodnom období dotknuté zákonné
ustanovenie obsahovalo kumulatívnu spojku „a“, z jeho celkového znenia a predovšetkým z účelu

daného právneho predpisu a širších súvislostí spotrebiteľskej ochrany je nepochybné, že sa nejednalo o
tvrdenú konjunkciu, ale o alternatívu. To znamená, že na kvalifikovanie konkrétneho úveru ako úveru bez
úrokov a bez poplatkov postačovalo buď neuvedenie podstatných náležitostí vymedzených v dotknutom
ustanovení, alebo neuzavretie zmluvy v písomnej forme. Takémuto výkladu napokon zodpovedajú aj
neskoršia novelizácia zákona č. 129/2010 Z.z.

Len pre úplnosť krajský súd dodáva, že doslovný gramatický výklad nie je jedinou formou výkladu
právnych noriem, resp. z viacerých možných foriem výkladu nie je výkladom dominantným. V judikatúre
tak ústavného súdu, ako aj najvyššieho súdu bolo opakovane konštatované, že lipnutie na doslovnom
gramatickom výklade môže viesť až k absurdným situáciám, ktoré v konečnom dôsledku popierajú
samotný význam práva na súdnu ochranu.

Keďže v rámci mesačnej splátky nebolo možné (pre absenciu vyššie rozoberanej obligatórnej náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere) rozlíšiť, aká časť pripadá na istinu, aká na úroky a aká na iné poplatky,
a zároveň predmetom plnenia je „len“ celková suma poskytnutého úveru (po odpočte platby 80,37 eur),
je dôvodným záver okresného súdu o nemožnosti priznania úroku z omeškania za jednotlivé splátky.
Klasifikácia dotknutého úveru ako bezúročného a bez poplatkov totiž z hľadiska nároku na úrok z

omeškania neumožňuje konštatovanie omeškania s platením určitej splátky, lebo táto obsahovala aj
„protiprávnu“ úhradu (zmluvného) úroku, resp. iných poplatkov. Nadväzne mohlo omeškanie u odporcu
nastať až po výzve na zaplatenie (celého) dlhu. Svojím spôsobom pritom ide o priznanie úroku
z omeškania zo súčtu splátok, ktorého sa dovoláva i odvolateľ; samozrejme, však len v rozsahu istiny.
Je vhodné dodať, že dotknutú situáciu spôsobil bezprostredne samotný navrhovateľ naformulovaním

zmluvných dojednaní odporujúcich kogentnej právnej úprave.
Východiskový základ úvahy ohľadne úrokov z omeškania sa v plnej miere vzťahuje aj na záver o
nepriznanínárokunazmluvnúpokutu.Pokiaľvýškasplátkyobsahovalaajúhradu-vkonečnomdôsledku
odporujúcich zákonu - zmluvných úrokov a iných poplatkov, je neprípustné, za jej nesplnenie dôvodne
uplatňovať zmluvnú pokutu. Súčasne v zmysle „európskej“ judikatúry nie je možné z uplatňovanej/

dohodnutej sankcie, ktorou zmluvná pokuta nepochybne je, ponechať „v platnosti“ jej akceptovateľnú
(primeranú) časť. Dôsledok neprijateľnosti totiž na konkrétnu sankciu dopadá ako na celok.

Vzhľadom na to, že odvolacie dôvody navrhovateľa, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 212 ods. 1
O.s.p.), neboli dôvodné, krajský súd v preskúmavanej meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako

vecne správny.
Vecne správne okresný súd rozhodol i o náhrade trov prvostupňového konania, keď náležite aplikoval
zásadu úspechu v spore a návrhový charakter rozhodovania o trovách konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.

Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si dotknutý
procesný nárok (vôbec) neuplatnil - § 151 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.