Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 7, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/999/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712204917
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6712204917.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej
a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa Obec
Detvianska Huta, 962 06 Detvianska Huta, IČO: 00 319 813, právne zastúpeného JUDr. Ivanou
Igazovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Mýtna č. 11, Bratislava proti odporcom I./ Q. Z.,
narodenej XX. XX. XXXX, bytom X. XXXX/XX, Z., II./ A. Z., narodenej XX. XX. XXXX, bytom J. XXXX/

XX, Z. a III./ X. Z., narodený XX. XX. XXXX, bytom X. XXXX/XX, Z., všetci odporcovia právne zastúpení
JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Dukelských hrdinov 22, Zvolen,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní odporcov I./ - III./ proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen, č. k. 6C/85/2012-196 zo dňa 14. 04. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcoviav I./-III./radesúdpovinníspoločneanerozdielnenahradiťnavrhovateľovitrovyodvolacieho

konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 403,79 € na účet právnej zástupkyne
navrhovateľa JUDr. Ivany Igazovej, advokátky, do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom pozemkov parc. C-
KN č. XXX/X o výmere 714 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. C-KN č. XXX/X o výmere 295 m2
- zastavené plochy a nádvoria, parc. C-KN č. XXX/X o výmere 273 m2 - zastavané plochy a nádvoria,

parc. C-KN č. XXX/X o výmere 3 331 m2 - zastavané plochy a nádvoria a parc. C-KN č. XXX/X o výmere
2 779 m2 - trvalé trávne porasty, všetko vedené na LV č. XXXX na Správe katastra P., pre obec a k.
ú. P. Z..

Okresný súd mal v konaní za preukázané, že navrhovateľ je zriaďovateľom a prevádzkovateľom
Základnej školy Milana Kolibiara 369 v Detvianskej Hurte, ako aj vlastníkom budovy školy. Budova školy
spolu s areálom školy tvoreným chodníkmi, zeleňou, dvorom a ihriskom sa nachádza okrem iného aj na
pozemkoch, ktoré sú vedené ako pozemky registra „C“, a to parc. č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X a

XXX/X na LV č. XXXX vedenom na správe katastra v P. pre obec a k. ú. P. Z.. Ako vlastníci pozemkov
na predmetnom liste vlastníctva sú vedení odporcovia I./ - III./, a to každý z nich v pomere 1/3-iny k
celku s tým, že titulom nadobudnutia bolo rozhodnutie D/996/83, PKV č. 1088 a rozhodnutie Obvodného
úradu v Detve OPPLH A2002/02972/LAM, ktoré parcely vznikli odčlenením z pôvodných „E“ parciel, č.
XXXX a XXXX, ktoré boli v pozemno-knižnej vložke vedené na právnych predchodcov odporcov, a to
U. Z. a X. Z..

Okresný súd chronologicky poukázal na to, že na uvedených pozemkoch v tom čase ešte na parc.
registra „E“ sa v r. 1968 začalo plánovanie výstavby areálu základnej školy, pričom časť budovy a areáluškoly mala byť situovaná na pozemkoch parcely E-KN č. XXXX a XXXX, ktoré boli na základe údajov
z PK vložky č. XXXX vedené na U. Z. a X. Z.. Zo zápisníc zo schôdzok MNV v Detvianskej Hute z
uvedeného obdobia, na ktorých sa rokovalo z vlastníkmi dotknutých pozemkov vyplynulo, že v rámci

usporiadania si občania žiadajú za vlastné pozemky, ktoré sa použijú pod výstavbu „ZDŠ“ náhradné
pozemky, preto bolo dojednané, že tieto im budú poskytnuté na miesto finančnej náhrady v požadovanej
výmere a bonite podľa možnosti v tesnej blízkosti pôvodných pozemkov. Uvedené vyplýva zo zápisnice
stavebnej komisie MNV v Detvianskej Hute zo dňa 06. 06. 1968. Následne na to uznesením rady MNV
č. 35/69-R-MNV, ktoré je súčasťou zápisnice zo schôdzky MNV zo dňa 24. 10. 1969 pod bodom 4.,

rada MNV súhlasila s výmenou pozemkov tak, „ako si vlastníci žiadajú“ a požiadala Stredisko geodézie
vo Zvolene, aby vypracoval výkaz plôch so zameraním staveniska pre základnú školu. Umiestnenie
budovy školy na dotknutých pozemkoch bolo znázornené na geometrickom pláne GP č. 761-172-60
zo dňa 25. 11. 1969. V zmysle zápisnice z MNV v Detvianskej Hute zo dňa 22. 11. 1969 sa konalo
okrem iného aj s vlastníkom dotknutých pozemkov X. Z.. Vlastníci sa k návrhu vyjadrili tak, že v zásade
nemajúnámietkykstavbeuvedenejškolynaichpozemkochvplánovanomrozsahu,pričomzazaberané

pozemky nepožadujú finančnú náhradu, ale vec žiadajú riešiť pridelením náhradných pozemkov. Z bodu
2./ zápisnice vyplýva, že medzi investorom a vlastníkom pozemkov bolo dojednané, že X. Z. budú
za pozemky, ktoré poskytol pod výstavbu vtedajšej „ZDŠ“ pridelené konkrétne vymedzené náhradné
pozemky. Zápisnica bola vlastnoručne podpísaná všetkými v záhlaví menovanými účastníkmi vrátane
X. Z., pričom sa v zápisnici nachádza aj originál pečiatky rady MNV v Detvianskej Hute. Na základe toho

okresný súd ustálil, že pôvodní vlastníci pozemkov zabratých na výstavbu základnej školy vstúpili na
základe týchto zápisníc do užívania náhradných pozemkov poskytnutých im na zámenu z majetku štátu
v správe MNV, pričom tieto nerušene užívali tak oni ako aj následne ich právni nástupcovia. V roku 1999
požiadali práve odporcovia I./ až III./ o vydanie osvedčenia vlastníckeho práva k uvedeným náhradným
pozemkom titulom vydržania. Podkladom bola pre rozhodnutie príslušného správneho orgánu okrem

iného aj žiadosť odporcov zo dňa 02. 02. 1999, ktorou sa obrátili na Obecný úrad v Detvianskej Hute
s tým, že v liste odporcovia uvádzajú, že na základe vyššie uvedeného geometrického plánu zo dňa
25. 11. 1969 sa začalo v Detvianskej Hute s výstavbou základnej školy, pri ktorej výstavbe došlo okrem
iného i k zabratiu nehnuteľností zapísaných na PKN vložke č. XXXX pre Obec a k. ú. P. Z. ako parc. č.
XXXX a XXXX, z ktorých sa ich časť zabrala pod výstavbu základnej školy, a ktoré vtedy boli zapísané v

celosti na už nebohého X. Z.. Tieto nehnuteľnosti titulom dedičského rozhodnutia č. D/996/83 prešli na
nich ako dedičov v pomere každého v 1/3-ine k celku. Súčasťou tohto listu bola aj zápisnica zo dňa 22.
11. 1969, podľa ktorej boli pridelené náhradné pozemky, a to PKN parc. č. L. resp. XXXX/X. V závere listu
odporcovia udelili súhlas k vysporiadaniu pozemkov registra „E“ KN parc. č. XXXX a XXXX v prospech
vlastníka základnej školy, resp. Obce Detvianska Huta. Uvedený list podpísali všetci odporcovia. Práve

na základe týchto skutočností došlo rozhodnutím Okresného úradu v Detve zo dňa 08. 11. 1999 a
zo dňa 19. 04. 2002 k osvedčeniu vydržania vlastníckeho práva k pozemkom poskytnutým právnym
predchodcom žalovaných na zámenu za pozemky pod základnú školu v prospech odporkyne I./, ktoré v
čase podania žaloby boli zapísané na LV č. XXXX pre obec a k. ú. P. Z.. Potom, ako sa štát vysporiadal
s vlastníkmi pozemkov pod základnú školu, poskytnutím náhradných pozemkov sa začalo s výstavbou

školy.PodľadostupnýchlistínbolatátoodovzdanádotrvaléhoužívaniaasprávyMNV najneskôrdňa27.
10. 1976. Najneskôr k tomuto dátumu navrhovateľ užíval a prevádzkoval areál základnej školy, ktorého
súčasťou boli aj žalobou dotknuté pozemky.

Následne okresný súd poukázal na to, že v nadväznosti na prechod kompetencií z orgánov štátnej
správy na obce a vyššie územné celky, prechádzajú do vlastníctva obce stavby, miestne komunikácie,

administratívne budovy, základné školy, predškolské zariadenia, penzióny, nemocnice prvého typu a
iné. V zmysle uvedeného je preto navrhovateľ vlastníkom budovy základnej školy a jej zriaďovateľom
a prevádzkovateľom. K zrovnoprávneniu postavenia subjektov vlastníckeho práva došlo účinnosťou
zák. č. 509/1991 Zb., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník. V tejto súvislosti na podporu svojich
tvrdení poukázal okresný súd aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26. 04. 2000

sp. zn. 22Cdo/2570/98, podľa ktorého vlastníkom nehnuteľnosti počínajúc dňom 01. 01. 1992 sa stane
právnická osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a tak v
prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 01. 01. 1992 do vydržacej doby je potrebné započítať
aj dobu oprávnenej držby vykonávanej pred týmto dňom.

Vzhľadom na vyššie uvedené mal okresný súd za preukázané, že pred dátumom 01. 01. 1992

došlo k zámene pozemkov, teda k vysporiadaniu sa štátu s vlastníkmi pozemkov nachádzajúcichsa sčasti aj pod základnou školou, a to formou poskytnutia náhradných pozemkov ešte skôr, ako
sa začalo s výstavbou základnej školy. Predložené listinné dôkazy svedčia v prospech tvrdenia
navrhovateľa, ktorý tvrdil, že aj keď sa z časového hľadiska nedochovali všetky listiny, ktoré by

priamo preukazovali, že k výmene pozemkov medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcami,
prípadne ich právnymi predchodcami skutočne došlo, vykonaným dokazovaním a z predložených
listinných dôkazov- záznamov a ostatných listinných dôkazov uvedená skutočnosť vyplýva. Podľa
okresného súdu je podstatným pre jeho rozhodnutie to, že odporcom nesvedčí vlastnícky titul k sporným
nehnuteľnostiam, pretože ich právny predchodca (nebohý manžel odporkyne I./) v čase, keď zomrel, už

nebol vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá však bola v dedičskom konaní prejednaná. Naviac, v samotnom
dedičskomrozhodnutíD/996/83-13zodňa31.10.1983ajnotárkaakosúdnakomisárkauviedla,že„časť
o výmere 1650 m2 boli vykúpené pre školu na zost. postavený nový dom XXXX r., EN parc. č. XXXX
zbytok o výmere 81 á 31 m2 pre školu, EN parc. č. XXXX/X pkn. parc. č. XXXX zlúčená k parc. č. XXXX,
ktorú prevezmú ...“. Z uvedeného preto vyplýva, že Štátne notárstvo vo Zvolene v dedičskom konaní
po nebohom X. Z., narodenom XX. XX. XXXX, zomrelom XX. XX. XXXX prejednalo aj nehnuteľnosť,

ktorú štátny notár sám deklaroval ako nehnuteľnosť „vykúpenú pre školu“. Odporcovia teda nemohli „de
iure“ nadobudnúť po nebohom poručiteľovi vlastnícke právo k niečomu, čo tento v čase smrti nevlastnil.
Naopak navrhovateľ svoje tvrdenia o nadobudnutí vlastníckeho práva preukázal viacerými listinnými
dôkazmi, ktoré na seba logicky nadväzovali (dokonca časť navrhovateľom produkovaných tvrdení bola
potvrdená vo výpovedi aj odporkyňou I./), preto okresný súd návrhu navrhovateľa v celom rozsahu

vyhovel.

O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní.

Proti rozsudku podali v zákonnej 15 dňovej lehote (§204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie
odporcovia v I./ až III./ rade, a to v celom rozsahu. Najmä vytýkali, že odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa nespĺňa aspekty § 157 ods. 2 O. s. p. a nedostatok odôvodnenia súdneho

rozhodnutia je podľa nich porušením práva na spravodlivé súdne konanie, ktorá vada zakladá právo
podať odvolanie, ako i možnosť odvolacieho súdu napadnuté rozhodnutie zrušiť. Okresný súd sa
nevysporiadal s otázkou, akým spôsobom nadobudol navrhovateľ vlastnícke právo k predmetným
pozemkom; kedy presne nadobudol vlastnícke právo k týmto pozemkom a nezaoberal sa námietkami
odporcov týkajúcimi sa nesplnenia podmienok na vydržanie vlastníckeho práva k pozemkom, ani

otázkou neexistencie subjektívneho presvedčenia o vlastníctve štátu či navrhovateľa. Majú za to, že
z napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, či konajúci súd určil vlastnícke právo navrhovateľa
na základe splnenia podmienok vydržania alebo na základe zistenia o tom, že v minulosti došlo
k platnej zámene pozemkov. Okresný súd neuviedol, kedy malo dôjsť k zámene pozemkov, a ani
prakticky neuviedol, ktoré dôkazy považoval pre vyslovenie tohto konštatovania za rozhodujúce a

aký význam mali tieto dôkazy pre rozhodnutie súdu. Poukázal na to, že počas celej doby konania
sa nepodarilo navrhovateľovi preukázať existenciu titulu nadobudnutia vlastníckeho práva - zámennú
zmluvu,kuzavretiu ktorejpodľaodporcovnedošlo,keďžeaniichprávnipredchodcoviažiadnenáhradné
pozemky nenadobudli. Pokiaľ ide o nadobudnutie pozemkov odporkyňou I./ v rámci ROEP-u, k tomuto
došlo originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, teda splnením podmienok

vydržania. Zároveň nebol preukázaný v konaní ani vklad vlastníckeho práva do katastra v zmysle
zámennej zmluvy, keďže od r. 1964 platil intabulačný princíp, teda princíp, podľa ktorého sa vlastníctvo
k nehnuteľnostiam nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností. Keďže rozhodnutie prvostupňového
súdu považujú za nedostatočne odôvodnené, neumožňuje im ani primerane reagovať na nedostatky
rozhodnutia súdu prvého stupňa v uvedenej časti, resp. argumentovať prípadne namietať jeho skutkové

a právne závery. Nestotožnili sa s názorom súdu o tom, že došlo ešte pred r. 1983 k nadobudnutiu
sporných pozemkov štátom, keďže absentuje spôsob nadobudnutia tohto vlastníckeho práva. Opätovne
zdôraznili, že k tvrdenej zámene pozemkov nikdy nedošlo a navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz o tom,
že jeho právny predchodca pridelil pôvodným vlastníkom náhradné pozemky tak, ako to bolo dojednané
v uvádzanej zápisnici. Na záver konštatovali, že štát nikdy nemal (nenadobudol) presvedčenie o tom,

že je vlastníkom sporných pozemkov. V tejto súvislosti poukázali na to, že budova základnej školy bola
navrhovateľovi odovzdaná až dňom 01. 07. 2002, pričom v delimitačnom protokole nie je zmienka o tom,
že by Slovenská republika navrhovateľovi odovzdávala aj pozemky pod ňou, resp. v jej areáli. Naviac
samotný navrhovateľ v minulosti ich vlastnícke právo opakovane uznal. Vzhľadom na vyššie uvedené
navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

prípadne aby rozsudok prvostupňového súdu zmenil a návrh v celom rozsahu zamietol.Navrhovateľ k odvolaniu odporcov v písomnom vyjadrení uviedol, že jedným z dôkazov, na základe
ktorých bolo preukázané, ako nadobudol navrhovateľ vlastnícke právo k predmetným pozemkov, je aj
dedičský spis D/996/83 Štátneho notárstva vo Zvolene, z ktorého vyplýva, že štát uvedené pozemky

vykúpil pre účel výstavby základnej školy. Štátny orgán, ktorý mal v tom čase zodpovednosť za
evidenciu nehnuteľností - Stredisko geodézie vo Zvolene, na účel tohto dedičského konania potvrdil,
že pozemky boli vykúpené štátom, teda právny predchodca odporcov ich v čase smrti nevlastnil.
Okolnosti týkajúce sa zámeny pozemkov vyplývali aj z ďalších listinných dôkazov predložených v
procese dokazovania napr. zápis zo zasadnutia komisie RvIN (ROEP) z 19. 08. 1999, rozhodnutie

Okresného úradu v Detve, odboru PPLH č A99/09762/LHF z 08. 11. 1999, A2002/11116/LAM z 19. 04.
2002, ktorú zámenu pozemkov však súd chápe v širšom slova zmysle ako vzájomné vysporiadanie
sa štátu s pôvodnými vlastníkmi pozemkov pod školou poskytnutím im „náhradných“ pozemkov,
na ktorých títo ďalej hospodárili. K poskytnutiu náhradných pozemkov zo strany štátu preukázateľne
došlo, a to aj z dôvodu, že inak by si vlastníctvo k nim neskôr nemohli nechať odporcovia osvedčiť
vydržaním v procese tzv. ROEP-u, ktorú skutočnosť jednoznačne potvrdili hore uvedené rozhodnutia

správneho orgánu. Odporcovia v listinách, v ktorých žiadali o osvedčenie si vlastníctva vydržaním
k uvedeným „náhradným“ pozemkom, práve o túto „zámenu“ so štátom opierali oprávnenosť svojej
držby k „náhradným“ pozemkom a iný titul na vstup do ich užívania v tomto súdnom konaní na výzvu
navrhovateľa nevedeli preukázať. Navrhovateľ naviac v konaní nikdy netvrdil, že vlastnícke právo
vydržaním mal nadobudnúť priamo on - teda obec. Preto aj prípadné posudzovanie dobromyseľnosti

navrhovateľa je vo vzťahu k predmetným pozemkom právne bezvýznamné. Skúmanie dobromyseľnosti
obce ale rovnako napr. aj delimitujúceho subjektu, ktorý v roku 2002 obci budovu základnej školy
odovzdával, je napriek presvedčeniu odporcov bez právneho významu. V celom rozsahu sa stotožnil s
právnym záverom okresného súdu, že právny predchodca odporcov nebol v čase svojej smrti vlastníkom
sporných pozemkov, v čase smrti poručiteľa už mali pozemky iného vlastníka - štát, preto sa okresný súd

dôvodne nezaoberal prípadným splnením podmienok vydržania pozemkov predchodcom navrhovateľa
- štátom, lebo bolo preukázané, že tento nadobudol pozemky „výkupom“ a naviac sa ukázalo, že
odporcom ako vlastníkom v súčasnosti zapísaným v katastri nehnuteľností vlastníctvo titulom dedenia
nikdy nesvedčalo. Zdôraznil, že odporcovia boli ako vlastníci sporných pozemkov zapísaní do katastra
nehnuteľností až po r. 2002, teda minimálne do tohto roku, kedy bol v lokalite P. Z. ukončený plošný zápis

registrov obnovenej evidencie pozemkov v procese tzv. ROEP-u, ani záznam v katastri nehnuteľností
nesvedčal pre vlastníctvo odporcov tak, ako ho majú zapísané na príslušnom liste vlastníctva dnes,
pretože dovtedy tzv. hluchý list vlastníctva iba odkazoval na príslušné dedičské rozhodnutie bez toho,
aby sa konkrétne vysporiadal s tým, čo žalovaným v zmysle neho patrí. Ani údaj v katastri nehnuteľností
teda nemohol negatívne ovplyvniť presvedčenie štátu o tom, že mu vlastnícke právo k predmetným

pozemkompatrí.Nazáverkonštatoval,žerozhodnutieprvostupňovéhosúdupovažujezavecnesprávne
a odvolaciemu súdu navrhol, aby ho potvrdil v celom rozsahu.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2

O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správny. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vyššie uvedené citované ustanovenie § 219 O. s. p. umožňuje odvolaciemu súdu potvrdiť rozhodnutie
súdu prvého stupňa, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O. s. p.), pričom odvolací
súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nielen vo výroku ale pokiaľ
ide aj o jeho odôvodnenie presvedčivé a správne. Súd prvého stupňa sa totiž v odôvodnení svojho
rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami uplatňovanými v priebehu prvostupňového konania,

preto by odôvodňovanie odvolacieho súdu bolo iba kopírovaním vecne správnych dôvodov, v dôsledku
čoho pristúpil odvolací súd k vypracovaniu tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, podľa ktorého došlo k výmene pozemkov medzi
právnym predchodcom navrhovateľa a právnymi predchodcami odporcov, v dôsledku čoho odporcovia

nemohli „de iure“ nadobudnúť po nebohom poručiteľovi vlastnícke právo k niečomu, čo tento v čase
smrti nevlastnil. Na základe zámeny pozemkov mal právo hospodárenia so spornými pozemkami
MNV v Detvianskej Hute, keď podľa ust. § 1, 2 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, do vlastníctva
obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej
štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu 3) právo hospodárenia národným

výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym
podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkárňam národných výborov,
6) ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného predpisu,
7) prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú.).
Odvolací súd preto na odôvodnenie prvostupňového súdu spĺňajúce všetky požiadavky ustanovenia §
157 ods. 2 O. s. p. odkazuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva nasledovné:

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotenídôkazovnastranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Vhodnotenískutkovýchzistení
neabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopak,okresnýsúdichnáležitýmspôsobom
v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil.

K námietkam odporcov I. - III. uvedených v odvolaní, odvolací súd poznamenáva:

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na str. 7 v siedmom odseku jednoznačne konštatoval, že
mal za preukázané, že pred dátumom 01. 01. 1992 došlo k zámene pozemkov, teda k vysporiadaniu
sa štátu s vlastníkmi pozemkov, nachádzajúcich sa sčasti aj po základnou školou, a to formou
poskytnutia náhradných pozemkov ešte skôr, ako sa začalo s výstavbou základnej školy. Následne v
odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na predložené listinné dôkazy, ktoré svedčili v prospech tvrdenia

navrhovateľa, keď sám okresný súd uznal, že z časového hľadiska sa nedochovali všetky listiny, ktoré
by priamo preukazovali, že k výmene pozemkov medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými
prípadne ich právnymi predchodcami skutočne došlo. Napriek tomu vykonaným dokazovaním a z
prístupných predložených listinných dôkazov, záznamov a ostatných listinných dôkazov, (ktoré boli
v odôvodnení tohto rozhodnutia výslovne špecifikované) uvedené okolnosti týkajúce sa výmeny

pozemkov vyplývajú. V tejto súvislosti poukázal okresný súd na dedičské rozhodnutie D/996/83-13 zo
dňa 31. 10. 1983, ktoré výslovne na strane 7 v poslednom odseku citoval, na základe čoho vyvodil,
že Štátne notárstvo vo Zvolene v dedičskom konaní po nebohom X. Z. prejednalo aj nehnuteľnosť,
ktorú štátny notár sám deklaroval ako nehnuteľnosť „vykúpenú pre školu“. Tejto okolnosti nasvedčujú
aj predchádzajúce listinné dôkazy, najmä zápis zo zasadnutia komisie RvIn (ROEP) z 19. 08. 1999,

rozhodnutie Okresného úradu v Detve odboru PPLH č. A99/09762/LHF z 08. 11. 1998, A2002/11116/
LAM z 19. 04. 2002, ako aj zápisnice zo schôdzok MNV v Detvianskej Hute z uvedeného obdobia,
na ktorých sa rokovalo s vlastníkmi dotknutých pozemkov, napr. zápisnice stavebnej komisie MNV v
Detvianskej Hute zo dňa 06. 06. 1968, uznesenie rady MNV č. 35/69-R-MNV, ktoré je súčasťou zápisnice
zo schôdzky MNV zo dňa 24. 10. 1969, ako aj umiestnenie budovy školy na dotknutých pozemkoch,

ktoré bolo znázornené na geometrickom pláne GP 761-172-60 zo dňa 25. 11. 1969. Nepriamo vyššie
uvedenými listinnými dôkazmi bolo preukázané, že po tom, ako sa štát vysporiadal s vlastníkmi
pozemkov pod základnú školu poskytnutím náhradných pozemkov, začalo sa s jej výstavbou. Podľa
dostupných listín, táto bola odovzdaná do trvalého užívania a správy MNV najneskôr dňa 27. 10. 1976 a
najneskôr k tomuto dátumu navrhovateľ užíval a prevádzkoval areál základnej školy, ktorého súčasťou

boli aj žalobou dotknuté pozemky. Aj odvolací súd uznáva, že v konaní nebola súčasťou dôkazných
prostriedkov zámenná zmluva, avšak v opačnom prípade, teda, ak by existovala, by spor nemusel
byť riešený súdnou cestou. Navrhovateľ však svoje tvrdenia preukázal viacerými listinnými dôkazmi
uvedenýmivyššie,ktorénasebalogickynadväzovali,naviacčasťnavrhovateľomprodukovanýchtvrdení
potvrdila vo svojej výpovedi aj odporkyňa I./. Nadobudnutie vlastníckeho práva navrhovateľom preto

okresný súd odôvodnil na strane 7 okrem iného aplikujúc ust. § 2 zák. 138/1991 Zb. o majetku obcí
a odkazom na delimitačný protokol s tým, že v nadväznosti na prechod kompetencií z orgánov štátnej
správy na obce a vyššie územné celky prechádzajú do vlastníctva obce stavby, miestne komunikácie,
administratívne budovy, základné školy, školské zariadenia, penzióny, nemocnice prvého typu a iné. V
tejto súvislosti dôvodne poukázal na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 22 Cdo/2570/98.Nepriamo vyššie uvedený právny záver okresného súdu potvrdzuje i skutočnosť, že zo strany odporcov
došlo k osvedčeniu vydržania ich vlastníckeho práva k pozemkom poskytnutým na zámenu za pozemky
pod základnú školu, a to v prospech odporkyne I./, ktoré v čase podania žaloby boli zapísané na LV

č. XXXX pre obec a k. ú. P. Z.. Uvedenému nasvedčuje rozhodnutie Okresného úradu v Detve zo dňa
08. 11. 1999 a zo dňa 19. 04. 2002. Uvedenému osvedčeniu predchádzala žiadosť odporcov I./ až III./
o vydanie osvedčenia vlastníckeho práva k uvedeným náhradným pozemkom, a to titulom vydržania.
V liste odporcovia uvádzali, že na základe geometrického plánu č. 761-172-69 zo dňa 25. 11. 1969 sa
začalo v Detvianskej Hute s výstavbou základnej školy a pri jej výstavbe došlo okrem iného k zabratiu

nehnuteľností zapísaných na PKN vložke č. XXXX pre Obec a k. ú. P. Z. ako parc. č. XXXX a XXXX,
ktorých sa ich časť zabrala pod výstavbu základnej školy, a ktoré vtedy boli zapísané v celosti na
už nebohého X. Z.. Tieto nehnuteľnosti titulom dedičského rozhodnutia prešli na nich ako dedičov v
pomere na každého v 1/3-ine k celku. Následne sa autori listu, teda odporcovia I,/ až III./ odvolávali
výslovne na zápisnicu zo dňa 22. 11. 1969, ktorá tvorila prílohu listu, a ktorou boli podľa ich vlastných
slov ich právnemu predchodcovi pridelené náhradné pozemky, a to PKN parc. č. XXXX, resp. XXXX/

X. V závere listu samotní odporcovia I./ až III./ požadovali vzhľadom k prebiehajúcemu ROEP-u od
Obecného úradu a Pasienkového spoločenstva v Detvianskej Hute o priznanie užívaných náhradných
pozemkov od r. 1969, pričom dali súhlas k vysporiadaniu pozemkov registra „E“ KN parc. č. XXXX a
XXXX v prospech vlastníka základnej školy, resp. obce Detvianska Huta. Uvedený list vlastnoručne
podpísali všetci odporcovia. Aj uvedené listinné dôkazy preukazujú okolnosti zámeny pozemkov, resp.

okolnosti vysporiadania sa štátu s vlastníkmi pozemkov nachádzajúcich sa v časti aj pod základnou
školou, a to formou poskytnutia náhradných pozemkov, ku ktorej výmene pozemkov malo dôjsť medzi
právnym predchodcom navrhovateľa a odporcami, resp. ich právnymi predchodcami, a ktorú zámenu
odporcovia popierali.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len

„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý

rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať

všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03).

Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ odporcovia namietali, že počas celej doby konania sa nepodarilo
žiadnym spôsobom preukázať existenciu zámennej zmluvy, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v

jeho celom rozsahu uvedené tvrdenie odporcov spochybňuje, a naopak navrhovateľ svoje tvrdenia
preukázal viacerými listinnými dôkazmi, ktoré na seba logicky nadväzovali, najmä vo vzťahu, že k
zámene pozemkov, resp. že k poskytnutiu náhradných pozemkov skutočne došlo. Pôvodní vlastníci
pozemkov zabratých na výstavu základnej školy vstúpili práve na základe zápisníc a ostatných
listinných dôkazov týkajúcich sa uznesení či zasadnutí MNV do užívania týchto náhradných pozemkov

poskytnutých im na zámenu z majetku štátu v správe MNV, pričom tieto nerušene užívali tak oni, ako
aj následne ich právni nástupcovia, na základe čoho následne došlo i k osvedčeniu ich vlastníckeho
práva k týmto náhradným pozemkom. Ak odporcovia tvrdia, že k nadobudnutiu pozemkov došlo len zostrany odporkyne I./, a to v rámci ROEP-u originálnym spôsobom - vydržaním, teda splnením podmienok
vydržania, vyššie uvedené tvrdenie právne závery okresného súdu žiadnym spôsobom nespochybňuje
ani nevyvracia. Ak následne odporcovia namietajú samotný vklad vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností v zmysle zámennej zmluvy, keďže podľa odporcov od r. 1964 opäť platil intabulačný
princíp, odvolací súd k uvedenému poznamenáva nasledovné:

Intabulačný princíp znamenal, že vlastníctvo k pozemku sa nadobúda až zápisom do pozemkovej knihy.
Tento princíp bol prelomený (tzv. stredným) Občianskym zákonníkom 141/1950 Zb., podľa ktorého k
zmene vlastníctva dochádzalo už samotnou listinou. Uvedený intabulačný princíp teda platil na území

Slovenskador.1950aponadobudnutíúčinnostiObčianskehozákonníkazák.č.141/1950Zb.saprevod
vlastníckeho práva zapisoval do pozemkovej knihy už len s deklaratórnymi účinkami. Tvrdenie odporcov
v odvolaní, že od r. 1964 opäť platí intabulačný princíp, však nie je správny. Evidencia nehnuteľností v
r. 1964 až 1993 sa vykonávala na základe zák. č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností. Evidovanie
právnych vzťahov k nehnuteľnostiam bolo zverené rezortu geodézie a kartografie. Evidencia bola
vedená na strediskách geodézie. Základom evidencie bol užívací vzťah, vlastnícke práva sa evidovali

len v zastavaných častiach obce a začala sa formovať evidencia právnych vzťahov prostredníctvom
zakladania listov vlastníctva. Až dňa 01. 01. 1993 nadobudli účinnosť zák. č. 265/1992 Zb. o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam a zák. SNR č. 266/1992 Zb. o katastri nehnuteľnosti v
SR, ktoré položili základy a založili kataster nehnuteľností ako evidenčný nástroj na uskutočňovanie
funkcií štátu pri ochrane právnych vzťahov a pri využívaní a ochrane nehnuteľností. Zároveň kataster

začal slúžiť ako štátny informačný systém o nehnuteľnostiach a od 01. 01. 1993 vznikli na území už
samostatnejSlovenskejrepublikynacelomjejúzemíosobitnéorgánypreevidenciunehnuteľností,došlo
k zmene dovtedajšieho spôsobu evidovania nehnuteľností. Vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobudnuté
na základe prevodu vlastníckeho práva sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností, teda až s
účinnosťou od 01. 01. 1993.Odvolací súd uznáva, že požiadavka na registráciu zmluvy o prevode

vlastníctva k nehnuteľnej veci bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená v ust.
§ 134 ods. 2 ( v znení platnom do 31.12.1991 ) tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe
zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť bola potrebná registrácia
štátnym notárstvom, avšak len v prípade, ak nešlo o prevod do socialistického vlastníctva ( viď aj
rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo/283/2009 zo dňa 27.10.2010 ). Možnosť nadobudnutia vlastníckeho

práva vydržaním, na ktoré poukazovali odporcovia v odvolaní, v období do 01.04.1983 Občiansky
zákonníkneupravoval,apokiaľideoobdobieponovelezákonomč.131/1992Zb.účinnouod01.04.1983
bol rozsah subjektov vydržania obmedzený ( vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol
obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k
pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka, ako na to správne poukázal aj okresný súd, zákonom č.

509/1991 Zb. účinnou od 01.01.1992 boli tieto obmedzenia odstránené.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu i vrátane jeho výroku o náhrade trov
prvostupňového konania, ak mal za to, že uvedená náhrada trov konania bola priznaná navrhovateľovi
v súlade s § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v prvostupňovom konaní, kedy bol v celom rozsahu

úspešný navrhovateľ, ako aj v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátovzaposkytovanieprávnychslužieb(ďalejlen„Vyhláška“),akkpriznaniunáhradytrovprávneho
zastúpenia došlo v súlade s touto Vyhláškou. Uvedené odvolací súd uvádza napriek tomu, že odvolanie
voči výroku o náhrade trov konania zo strany odporcov podané nebolo, avšak ide o výrok súvisiaci.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142

ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Odporcovia v I./ až III./ rade v odvolacom konaní
úspešní neboli, preto im súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Úspešným v odvolacom
konaní bol navrhovateľ, ktorému súd priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú v zmysle písomnej
špecifikácie právnej zástupkyne navrhovateľa z trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby, a to
poradu s klientom vo veci podaného odvolania protistranou dňa 28. 07. 2014 vo výške 61,87 €, v zmysle

§ 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky + režijný paušál vo výške 8,04 € (§ 16 ods. 3 Vyhlášky), písomné podanie
vo veci - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 01. 08. 2014 vo výške 61,87 € + 8,04 € režijný paušál v zmysle §16ods.3Vyhláškyazaúčasťnaverejnomvyhlásenírozsudkudňa07.05.2015(krátený)vovýške32,26
€ + 8,39 e ako režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 Vyhlášky. Spolu tak trovy právneho zastúpenia za 3
úkony právnej služby predstavujú sumu 180,47 €. Odvolací súd priznal právnej zástupkyni navrhovateľa

i náhradu za stratu času podľa § 17 Vyhlášky - 1/60 výpočtového základu za každú začatú polhodinu,
a to dňa 07. 05. 2015 za účasť na verejnom vyhlásení rozhodnutia (cesta Bratislava - Banská Bystrica
a späť ) v celkovej výške 111,84 €. Právna zástupkyňa navrhovateľa si dôvodne uplatnila a v súlade
s Vyhláškou vyčíslila i cestovné náklady podľa § 16 ods. 4 Vyhlášky za účasť na verejnom vyhlásení
rozhodnutia dňa 07. 05. 2015 pri ceste Bratislava - Banská Bystrica a späť (410 km), keď celkové

cestovné náhrady predstavovali sumu 111,48 €. Trovy odvolacieho konania tak spolu predstavujú sumu
403,79 € (180,47 € + 111,84 € + 111,48 €), ktoré trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov
právneho zastúpenia sú odporcovia povinní spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi na účet
jeho právnej zástupkyne v zmysle ust. § 149 ods. 1 O. s. p., advokátke, do 3 dní.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerov hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.