Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 13, 2013

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 15C/202/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225132
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Donnerová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2013:1212225132.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave rozhodol samosudkyňou JUDr. Gabrielou Donnerovou právnej

veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o
náhradu majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej ujmy 221,28 eur s príslušenstvom,

r o z h o d o l :

Súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 08.11.2013 z a m i e t a .

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanej sa nepriznáva proti žalobcovi náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom zo dňa 17.9.2012, doručeným súdu dňa 27.09.2012, sa žalobca domáhal vydania
medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla
žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, pretože tento nerozhodol o
jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu, ktorá
vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníkom (povinným) O.
E., nar. XX.XX.XXXX, (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou

exekučnej veci číslo G. XXXXX/XXXX) v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Žalobca sa zároveň
domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi 175,- eur
z titulu majetkovej škody a 221,28 eur z titulu nemajetkovej ujmy.

Návrh na začatie konania žalobca odôvodnil tým, že žalobca ako veriteľ zo zmluvy o úvere č.: XXXXXXX
navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníkom (povinným) O. E., nar. XX.XX.XXXX. Po prijatí

návrhu na vykonanie exekúcie, súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo G. XXXXX/
XXXX.

Súdny exekútor predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne
a vecne príslušnému exekučnému súdu (Okresný súd Bratislava II) - pritom ho požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a
udelil mu poverenie registrované pod č.: XXXX*XXXXXX. Žalobca pre obavy o právny a faktický osud

pohľadávky, nútene vymáhanej súdnym exekútorom, ktorému bolo naposledy udelené poverenie na
vykonanie exekúcie, podal exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora zo dňa 21.01.2010. Žalobca
mal za to, že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene súdnehoexekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe, keď ním prejednaná vec nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.

Žalobca uviedol, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o
ňom. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov

zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom
sumu 50,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,-
eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o

zmene súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu.

Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe,
v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca mal za
to, že nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu riziku zániku
povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného,

keď neexistoval akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú
situáciu. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu,
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a spôsobila u členov riadiacich
orgánov žalobcu, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca požiadavkou

na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu.

Žalobca vyčíslil výšku nemajetkovej ujmy poukazom na doktrínu prijatú ústavným súdom, pričom
poukázal na nálezy ústavného súdu sp. zn.: III. ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS

118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36 a
III. ÚS 301/05-38. Žalobca mal za to, že na každý rok poznačený prieťahmi sa na základe predmetnej
doktríny vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu. Podľa žalobcu bol v danej veci exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 140 dní,
preto si žalobca uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 221,28 eur.

Žalovaná, v písomnom vyjadrení zo dňa 23.8.2013, žiadala žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť,
nakoľko mala za to, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad
postupu žalobcu s dobrými mravmi, danosť príčinnej súvislosti ako aj nedostatočnosť konštatovania
porušenia práva. Žalovaná uviedla, že v praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po

dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na
vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom
realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku.
Žalovaná pripustila, že v niektorom prípade mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto

návrhu, najmä v prípade, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť.
Podľa žalovanej, v takomto prípade exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu
na rozhodnutie o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote
rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu
exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v prípadoch

podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
žalobca mal možnosť využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bolo podanie sťažnosti predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak žalobca
tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť. S poukazom najudikatúru Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 16/02 dospela žalovaná k záveru, že vzhľadom na povahu úkonu,
zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať
pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho

exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný
postup.

Žalovaná ďalej uviedla, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody, keď pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na

ktoré mal poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Podľa žalovanej nie je preukázaný
nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov, keď žalobca nepreukázal, že by podal
sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné
rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie
ÚstavnéhosúduSR,ktorýmibybolokonštatovanéporušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov. Žalovaná bola toho názoru, že efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený

preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy.

Žalovaná zároveň vzniesla námietku premlčania, keďže mala za to, že k uplynutiu lehoty na rozhodnutie
o zmene súdneho exekútora došlo tri roky pred dňom 23.4.2009, kedy boli žalovanej doručené prvé

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.
Žalovaná ďalej uviedla, že žalobca nepreukázal vznik a ani výšku škody. Podľa žalovanej, akákoľvek
výška nákladov na správu informačného systému a udržiavanie systému vznikala/vznikla žalobcovi
bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považovala žalovaná za účelové, keďže žalobca
ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a

využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Požadovať paušálne sumy, za
žalobcom veľmi všeobecne uvedené činnosti, je podľa žalovanej nesprávne a účelové. Skutočnú škodu
je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami.

Žalovaná taktiež uviedla že žalobca nepreukázal tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa

mala poskytovať náhrada v peniazoch. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické
a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a
nemožno vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur na základe nálezov Ústavného súdu. Pri stanovení
výšky nemajetkovej ujmy sa vychádza z významu sporu pre žalobcu, zo skutočnosti, či sťažnosť
predsedovi súdu viedla k náprave, ako aj zo skutočnosti či sa jedná o právnickú alebo fyzickú osobu.

S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011 žalovaná uviedla, že pocity
členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v
predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická
osoba.Žalobcanekonkretizoval,včomspočíval„zánikpodnikateľskýchaktivítapodnikateľskýchplánov“
žalobcu a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Žalovaná s poukazom na

list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ]
1360 a článok v denníku SME zo dňa 16.07.2012 uviedla, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv
spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu
ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. V takomto prípade aj súdna moc

musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti žalobcu považovala žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si
žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť
práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí,
žeajvprípadeporušeniaprávažalobcu,užsamotnékonštatovanieporušeniaprávmusíbyťpovažované

za dostačujúce.

Súd vec prejednal v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a
žalovanej, ktorí sa na pojednávanie dňa 13.11.2013 nedostavili, hoci boli riadne predvolaní. Súd
prihliadol pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Právny zástupca žalobcu svoju neúčasť

ničím neospravedlnil, ani nepožiadal o odročenie pojednávania. Právny zástupca žalobcu doručil súdu
emailom, odoslaným 12.11.2013 o 14:21 hod., návrh zo dňa 08.11.2013 na zrušenie nariadeného
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu spolu s návrhom
na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnejsťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu
povereného prejednávaním veci. Žalovaná svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila emailovým

podaním odoslaným dňa 08.11.2013 o 15.23 hod. z dôvodu hospodárnosti konania s tým, že nežiadala
odročiť pojednávanie a trvala na písomnom vyjadrení k žalobe.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd

dal na takéto konanie podnet.

Dôvodom pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. musí byť, že prebieha konanie,
v ktorom sa rieši prejudiciálna otázka. Túto otázku si však súd môže vyriešiť aj sám s poukazom na
ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p. V predmetnej veci zaujatosť zákonného sudcu, ktorý vec prejednáva,
žalobca namietal už v podanej žalobe. O jeho námietke bolo rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave

ako súdom nadriadeným postupom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. uznesením zo dňa 19.10.2012 č.k.
5NcC/59/2012-19, právoplatným dňa 08.11.2012, ktorým zákonná sudkyňa JUDr. Gabriela Donnerová
nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp.zn.
15C/202/2012, keďže nebola zákonnou sudkyňou v predmetnej exekučnej veci.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 02.7.2013 č. k. III. ÚS 295/2013-12 sťažnosť
žalobcu zo dňa 13.12.2012 proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2012 č. k.
5NcC/59/2012-19 odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej
prerokovanie a rozhodnutie.

V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení nebol daný dôvod na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., keďže
sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2012 č. k. 5NcC/59/2012-19
bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.7.2013 č. k. III. ÚS 295/2013-12

odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a
rozhodnutie a neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu v tomto konaní. Súd preto návrh žalobcu zo dňa 08.11.2013 na prerušenie konania
ako nedôvodný zamietol.

Vykonaným dokazovaním oznámením obsahu listinných dôkazov predložených žalovanou a
zadovážených súdom (§ 129 O.s.p.), zistil súd tento skutkový stav veci:

Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. XXEr/XXXX/XXXX súd zistil, že na základe návrhu na vykonanie
exekúcie žalobcu ako oprávneného zo dňa 10.11.2006, na podklade exekučného titulu - právoplatný

a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 09.02.2006 č.k. XXC/XX/XXXX-XX, v
prospech oprávneného proti povinnej O. E., nar. XX.XX.XXXX, bola doručená tunajšiemu súdu dňa
12.12.2006 žiadosť súdneho exekútora Mgr. Ivana Luttera o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
pod sp. zn. G. XXX/XXXX.

Dňa 14.02.2007 vydal tunajší súd poverenie č. XXXX XXXXXX*, ktorým poveril súdneho exekútora
Mgr. Ivana Luttera vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť istinu 16.480,- Sk s
príslušenstvom, trovy konania 920,- Sk a trovy exekúcie.

Emailovým podaním zo dňa 21.01.2010 navrhol žalobca, ako oprávnený v exekučnom konaní, zmenu

súdneho exekútora JUDr. Ivana Luttera, ktorému oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na
základe vykonateľného exekučného titulu - rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 09.02.2006
č.k. XXC/XX/XXXX-XX, povinný E. O., rodné číslo XXXXXXXXX, a poveriť vykonaním exekúcie
Exekútorský úrad JUDr. Rudolfa Krutého. Listom zo dňa 08.02.2010, doručeným súdnemu exekútorovi17.02.2010, vyzval tunajší súd súdneho exekútora Mgr. Ivana Luttera, aby v lehote 10 dní doručil
súdu exekučný spis a v prípade, že si uplatňuje náhradu trov exekučného konania, aj vyúčtovanie
trov exekúcie. Súdny exekútor JUDr. Ivan Lutter doručil tunajšiemu exekučnému súdu dňa 01.4.2010

exekučný spis spolu s vyúčtovaním trov exekúcie. Uznesením zo dňa 10.6.2010, č.k. XXEr XXXX/
XXXX-XX, G. XXX/XXXX, doručeným právnemu zástupcovi oprávneného dňa 28.6.2010, exekučný súd
rozhodol tak, že žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora vyhovel, vykonaním exekúcie poveril
a vec postúpil spolu s exekučným spisom súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému a zaviazal
oprávneného povinnosťou zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ivanovi Lutterovi trovy exekúcie. Toto

uznesenie nadobudlo právoplatnosť v časti výroku o zmene exekútora dňa 25.11.2010 a v časti výroku
o trovách exekúcie dňa 01.6.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.5.2011
č.k. XXCoE XXX/XXXX-XX.

Podľa§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom

verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,

štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona v platnom znení, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu

súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolopoškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o
škodunazdravíaleboškoduspôsobenúrozhodnutímpodľa§7a8.Lehotaneplyniepočaspredbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však

počas šiestich mesiacov.

Podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „Exekučný
poriadok“), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 Exekučného poriadku, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov súd dospel k
záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného žalobcu, proti povinnej O. E.,

nar. XX.XX.XXXX, vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. XXEr/XXXX/XXXX, rozhodol exekučný súd o
návrhužalobcu(oprávnenéhovexekučnomkonaní)nazmenusúdnehoexekútoradoručenéhosúdudňa
21.01.2010, uznesením zo dňa 10.6.2010, pričom súdny exekútor JUDr. Ivan Lutter doručil exekučnému
súdu na výzvu zo dňa 08.02.2010 exekučný spis spolu s vyúčtovaním trov exekúcie až dňa 01.4.2010
s odôvodnením veľkého náporu na zmenu súdneho exekútora. Z uvedených skutočností je zrejmé, že

exekučný súd pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora nedodržal zákonnú 30-dňovú lehotu a o
zmene rozhodol za 139 dní.

Žalobca sa po tom, čo žalovaná jeho žiadosti na predbežné prerokovanie veci nevyhovela, domáhal
náhradymajetkovejškodyanemajetkovejujmyprotižalovanejzdôvodunesprávnehoúradnéhopostupu

exekučného súdu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia
nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná
súvislosťmedziškodouanesprávnymúradnýmpostupom.Nesprávnymúradnýmpostupomvsúlades§
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Súd preto v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom
v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Podľa súčasného znenia zákona č. 514/2003
Z.z., všeobecný súd nie je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu. Nakoľko
však právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z., účinná v období namietaného nesprávneho úradného
postupu, nevyžadovala vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho

v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov, súd dospel v súlade s § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. k záveru, že je oprávnený skúmať
existenciu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty. Súd preto na

základe uvedeného dospel k záveru, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, keď
došlo k nesprávnemu úradnému postupu tunajšieho súdu, ktorý nerozhodol o zmene súdneho exekútora
v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote.Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej a dospel k záveru, že žalobca ich v
konaní nepreukázal. Súd mal za to, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu

exekútora, k žiadnej škode pre prípadnú nečinnosť súdu nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má
podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady
majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, mal súd za to, že aj v prípade, že by
existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je

povinný žalobca preukázať. Žalobca v konaní nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci
vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a
správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a
za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Z exekučného spisu súd

žiadne urgencie zo strany žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní nezistil a žalobca tieto ani
nijako nepreukázal. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba
o jednostranné tvrdenia žalobcu, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Dôkazné
bremeno preukázať vznik a výšku skutočnej škody zaťažovalo žalobcu. Keďže žalobca na preukázanie
vzniku škody dôkazné bremeno neuniesol (nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz), súd jeho návrh v

časti o náhradu škody zamietol.

Žalobca sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť
inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania

zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu,
jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický
vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného
bremena účastníkom konania. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 467/08

vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu
nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim
predpoklady na jej uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky nemateriálnej

ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní rozhodovaní a
problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. Žalobca uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia
ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré
mohol prijať. Žalobca však svoje tvrdenia nijakým spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal.
Súd nemôže žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na základe jeho abstraktných tvrdení,

keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a aktivity boli ovplyvnené. Pokiaľ
žalobca tvrdil, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy, spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov
pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti, súd mal za
to, že žalobca nevyužil svoje zákonné možnosti a nielenže vydanie rozhodnutia na súde neurgoval, ale

ani nepodal sťažnosť na prípadné prieťahy v exekučnom konaní. Navyše súd, s poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 675/2011, zastáva názor, že nepríjemnosti spôsobené
členom vo vedení spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere, a že v rámci odškodnenia
právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali
byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na právnickej osobe nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko

im nevzniká ujma priamo (nie je daná priama príčinná súvislosť).

Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od
okolností jednotlivého prípadu. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora potreboval exekučný súdsúčinnosť pôvodného exekútora, ktorého vyzval na vyčíslenie trov exekúcie a zaslanie exekučného
spisu. Nakoľko ani samotný exekútor nedodržal lehotu na zaslanie exekučného spisu, nebolo objektívne
možné, aby súd zákonnú lehotu dodržal. Súd o zmene exekútora rozhodol za 139 dní od doručenia

návrhu oprávneného (79 dní od doručenia exekučného spisu a vyčíslenia trov exekúcie pôvodným
súdnym exekútorom), čo je v porovnaní s dobou trvania exekučného konania, ktoré trvá od roku 2006
až doposiaľ, výrazne krátky časový interval. Súd mal za to, že nedodržanie zákonnej lehoty o 109
dní, resp. o 49 dní, nemohlo na strane žalobcu spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody, či
nemajetkovej ujmy. Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody

ani nemajetkovej ujmy, je nepravdepodobné, že by za 109 dní, resp. 49 dní došlo k tak závažnej
ujme, ako popisoval žalobca v návrhu. Nie je prípustné, aby žalobca prenášal podnikateľské riziko vo
forme zániku, resp. riziko insolvencie povinného na súd. Pri posudzovaní formy a výšky nemajetkovej
ujmy je potrebné zohľadniť aj jeho podnikateľskú aktivitu. Pokiaľ žalobca poskytuje spotrebiteľské úvery
fyzickýmosobámsnízkoubonitou,musí byťuzrozumenýstým,žeexistujerizikoinsolvenciepovinného,
a že exekučné konanie môže trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie tak vyššie finančné náklady, ako aj

psychickú záťaž. Súd mal za to, že vzhľadom na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia 30-dňovej lehoty
na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia súdu (109 dní, resp. 49
dní) a na ostatné okolnosti daného prípadu, je dostatočným zadosťučinením pre žalobcu konštatovanie
porušenia jeho práva.

Súd sa nestotožňuje ani s názorom žalobcu, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom
Slovenskej republiky za prieťahy v konaní. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s
prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré

vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto bude líšiť na základe individuálnych daností
prípadu a z tohto dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať.

Pokiaľ žalobca v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na porušenie práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, súd poukazuje aj na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Nitre
zo dňa 01.03.2012, sp. zn. 9Co/285/2011, v ktorom krajský súd výslovne uviedol, že samotné porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Súd

preto nemohol skúmať porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a
žiadne konanie, v ktorom by bol konštatovaný prieťah v konaní sa neviedlo (žalobca to ani netvrdil ani
nepreukázal). Je však potrebné zdôrazniť, že aj v prípade, že by sa potvrdilo porušenie základných
práv žalobcu, aj v tomto prípade by bolo potrebné preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy.
Žalobca však vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal.

Súd mal ďalej za to, že žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za
škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ak by aj žalobca vznik majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy preukázal, žalobca nepreukázal, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak, nakoľko

ako vyplýva z exekučného spisu, exekučné konanie nebolo do dnešného dňa skončené.

Keďže žalobca nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, súd návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd mal za to, že táto bola neopodstatnená. Podľa §
19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode. V danom prípade mohlo dôjsť k vzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy
u žalobcu najskôr po uplynutí 30-dňovej lehoty odo dňa podania návrhu na zmenu súdneho exekútora
(21.01.2010), teda dňa 23.02.2010. Návrh na začatie konania bol podaný na súd dňa 27.9.2012, teda

pred uplynutím 3-ročnej premlčacej doby. Táto skutočnosť však, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody,
nemala vplyv na rozhodnutie súdu vo veci.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Keďže úspešnej žalovanej vo veci v
konaní žiadne trovy nevznikli (aspoň zo spisu nevyplývajú), súd jej ich náhradu proti žalobcovi, ktorý vo
veci úspech nemal, nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde,
písomne v 2 vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu

považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1,
2 O. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 ods. 1 veta prvá O. s. p.).