Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, June 7, 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7To/17/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112010048
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tobiaš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8112010048.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove na verejnom zasadnutí konanom dňa 7.6.2012, v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Petra Tobiaša a sudcov JUDr. Martiny Zeleňakovej, a JUDr. Moniky Halkociovej, v trestnej
veci proti obžalovanému R. J. pre obzvlášť závažný zločin znásilnenia v štádiu pokusu podľa § 14 ods.
1 Tr. zák. k § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného a okresného
prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T 3/2012 zo dňa 16.3.2012 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste a vo
výroku, ktorým bolo uložené ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovanému R. J., nar. XX.X.XXXX v B., bytom
Y., E. G. č. X, . t.č. vo výkone
trestu odňatia slobody v inej trestnej veci,

u k l a d á

podľa § 199 ods. 3 Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák., a
§ 41 ods. 1 Tr. zák. s ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) rokov.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona z r u š u j e výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Prešov
sp. zn. 33T126/11 zo dňa 20.12.2011, právoplatnom dňa 25.1.2012, ktorým mu bol podľa § 207 ods.
3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 roka so zaradením pre jeho výkon do ústavu na
výkon trestu so

stredným stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona ho pre výkon trestu z a r a ď u j e do ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného R. J. vinným z obzvlášť závažného zločinu
znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr.

zák. v súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. na skutkovom
základe, že- dňa 15.7.2011 v čase od 11.15 hod. do 11.32 hod. v Y. na ceste v smere na W. vo vzdialenosti asi
kilometer od rómskej osady „E. G.“, po tom, ako chvíľu kráčal za F. Q., nar. XX.X.XXXX, priskočil k
nej a sotil do nej, na čo ona padla na zem do priekopy, ktorá viedla popri ceste, následne jej chcel

rozopnúť gombíky na saku, avšak poškodená sa intenzívne bránila a to tak, že kričala a rukami škriabala
obžalovaného do tváre, na čo ju on začal udierať päsťami svojich rúk do oblasti tváre, následne odzadu
jej chytil obe jej nohy a začal ich rozťahovať a zároveň dvíhať hore k chrbtu poškodenej, potom jej chcel
stiahnuť nohavičky, ktoré jej stiahol po kolená, čím jej spôsobil bolesť, po ktorej ona rezignovala na
ďalší odpor, pričom k samotnej súloži nedošlo a bližšie neurčeným spôsobom F. Q. odcudzil mobilný

telefón značky NOKIA 3510i IMEI 351514000976634 s účastníckym číslom XXXX/XXX XXX, ktorý mala
poškodená položený v kabelke a následne z miesta činu ušiel na neznáme miesto, čím takto F. Q.
spôsobil zranenia a to pomliaždenie a krvné podliatiny v oblasti oboch očníc, pomliaždenie a krvnú
podliatinu v oblasti ľavej lopatky s dobou liečenia 5-6 dní a pomliaždenie hrudníka so zlomeninou
mostíka s dobou liečenia 4-5 týždňov a spôsobil jej ťažkú ujmu na zdraví tým, že sa u poškodenej
v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaného rozvinula posttraumatická stresová porucha, ktorá si

vyžaduje liečbu v trvaní 2-3 mesiace a krádežou mobilného telefónu jej spôsobil škodu vo výške 5,- €,
pričom bol rozsudkom Okresného súdu v Prešove sp. zn. 4T 83/10 zo dňa 7.9.2010, s právoplatnosťou
dňa 7.9.2010 odsúdený pre § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. k trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov
s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 2 rokov.

Za to mu podľa § 199 ods. 3 Tr. zák. v spojení s § 42 ods. 1 Tr. zák. a § 41 ods. 2 Tr. zák., v spojení s §
39 ods. 1, 2 písm. a/, c/ Tr. zák. uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 rokov.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. ho pre výkon tohto trestu zaradil do ústavu s maximálnym stupňom
stráženia.

Súčasne podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste, ktorý bol obžalovanému uložený trestným
rozkazom Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T 126/11 zo dňa 20.12.2011 a ktorým mu bol uložený
podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka so zaradením do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok

obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Ďalej podľa § 73 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v spojení s § 73 ods. 1 Tr. zák. a § 74 ods. 1 veta prvá Tr.
zák. mu uložil ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. súd uložil
obžalovanému aj ochranný dohľad na dobu 2 rokov (§ 78 ods. 1 Tr. zák.).

Vo vzťahu ku škode podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej F.
Q., nar. XX.X.XXXX, škodu vo výške 692,10 Eur.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení a poučení o možnosti podania opravného

prostriedku odvolanie obžalovaný voči všetkým výrokom a v zákonom stanovenej lehote čo do výroku
o treste aj okresný prokurátor.

Obžalovaný v dôvodoch odvolania pri citácii jednotlivých výrokov napadnutého rozsudku uviedol, že
podľa jeho názoru prvostupňový súd pri rozhodovaní o vine a treste nevzal do úvahy všetky rozhodujúce

okolnosti jeho prípadu. Poukázal na dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní pred prvostupňovým
súdom a zdôraznil, že od vznesenia obvinenia spáchanie skutku poprel. Uviedol, že poškodenú videl po
prvýkrát,pričomonasamachcelamaťsexuálnystykaztohodôvodupovažujeobvinenievočijehoosobe
za vykonštruované a nepravdivé. Na súde bolo preukázané, že svedkovia klamali a takéto výpovede
považujezanedôveryhodné.Čosatýkavýškytrestu,súdvjehoprípadenesprávnepoužiltzv.asperačnú

zásadu,nazákladektorejupravovaltrestnúsadzbu,pretožetrestnýmrozkazomOkresnéhosúduPrešov
zo dňa 20.12.2011 sp. zn. 33T 126/11 bol uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy z
nedbanlivosti. V závere dodáva, že podľa jeho názoru v konaní pred prvostupňovým súdom nebolo
dostatočne a jednoznačne preukázané, že svojím konaním po stránke objektívnej aj subjektívnej naplnil
skutkovú podstatu trestného činu, za ktorý bol odsúdený, a preto považuje rozhodnutie Okresného súdu

v Prešove za nezákonné, vychádzajúce z nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu a
právneho stavu a žiada, aby bol spod obžaloby oslobodený.Okresný prokurátor, ako je to už vyššie konštatované, svoje odvolanie obmedzil iba na výrok o uloženom
treste a rovnako pri citácii všetkých výrokov napadnutého rozsudku, pri citácii ust. § 41 ods. 2 Tr. zák.
uviedol, že samotný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že pokus obzvlášť závažného

zločinu znásilnenia obžalovaný spáchal v jednočinnom súbehu s prečinom krádeže, pričom potrebu
ukladania trestu aj podľa ust. § 41 ods. 2 Tr. zák. súd videl v súvislosti s ukladaním súhrnného
trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnému rozkazu Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T 126/11,
avšak nezohľadnil skutočnosť, že v konaní 33T 126/11 bol R. J. odsúdený pre nedbanlivostný prečin
zanedbania povinnej výživy. Taktiež k použitiu ust. § 39 Tr. zák. prokurátor vyslovil názor, že neboli

splnené podmienky pre jeho použitie, keďže k upusteniu od dokonania trestného činu došlo zo strany
obžalovaného z väčšej miery z dôvodu aktívneho odporu poškodenej, nie z jeho vlastného rozhodnutia,
súd zároveň mimoriadne znížil trest odňatia slobody aj podľa § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., teda s
poukazom na spáchanie činu v stave zmenšenej príčetnosti, s čím nie je možné sa stotožniť. Poukazuje
pritom na závery znaleckého posudku, z ktorého plynie, že obžalovaný v čase spáchania skutku mal
zachovanú schopnosť rozpoznať nebezpečnosť svojho konania pre spoločnosť a ovládaciu schopnosť

mal zníženú vplyvom bazálnej štruktúry osobnosti, pričom aj podľa doplňujúceho výsluchu znalkyne
MUDr. W. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16.3.2012 táto ovládacia schopnosť bola znížená len
nepodstatne. V závere konštatuje, že je toho názoru, že súd síce o vine obžalovaného rozhodol správne,
stotožňuje sa aj s výškou trestu uloženého obžalovanému, avšak je toho názoru, že neboli splnené
podmienky pre ukladanie trestu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., ale ani zákonné dôvody pre mimoriadne

zníženie trestu podľa § 39 ods. 1, ods. 2 písm. a/, c/ Tr. zák. a navrhol, aby krajský súd zrušil rozsudok
Okresného súdu v Prešove sp. zn. 41T 55/2010 a vo veci sám rozhodol o uznaní viny obžalovaného
Igora J. a o uložení primeraného zákonného trestu obžalovanému. Na verejnom zasadnutí konanom
dňa 7.6.2012 upresnil krajský prokurátor, že odvolanie smeruje len čo do výroku o treste v prospech
obžalovaného.

Na základe takto podaných odvolaní preskúmal krajský súd v zmysle ust. § 317 ods. 1 Tr. por.
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

Okresný súd v rámci vykonaného dokazovania sa vysporiadal so všetkými okolnosťami rozhodnými v
zmysle § 2 ods. 10 a ods. 12 Tr. por. tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné
pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom pre jeho rozhodnutie o vine.

Okresný súd sa dopracoval k správnym skutkovým záverom a v dôvodoch napadnutého rozsudku tieto

náležitým spôsobom rozobral a vyhodnotil. Z obsahu spisu vyplynulo nasledovné.

Obžalovaný R. J. v predmetnej veci bol vypočutý celkovo štyrikrát. Prvýkrát hneď po vynesení obvinenia
dňa 16.7.2011, kedy uviedol, že sa hanbí povedať, čo všetko urobil. Zbadal ísť po ceste nejakú staršiu
pani, išiel za ňou, chcel nad ňou onanovať, preto k nej pribehol, tlačil sa na ňu, rukou jej dal viackrát

po zadku, nevedel presne uviesť, kde všade ju chytal, iba na nej onanoval, nespomínal si, či jej stiahol
aj nohavičky. Po tom, čo tú pani zvalil na zem, zbadal pri nej telefón, ktorý jej musel vypadnúť, zobral
zo zeme telefón a išiel preč. Bratovi O. po tom, čo mu začal zvoniť telefón, tento telefón odovzdal,
povedal mu, že ho ukradol. Nevedel si spomenúť, či pri tej panej si dal dolu aj svoje nohavice. Pri ďalšom
výsluchu dňa 18.7.2011 na okresnom súde pri rozhodovaní o vzatí do väzby uviedol, že trvá na svojej

predchádzajúcej výpovedi a pri výsluchu dňa 25.11.2011 za prítomnosti obhajcu uviedol, že stretol jednu
starú pani, ktorú poznal iba z videnia. Prišiel k nej, keď bola pri ceste, pri priekope, pri strome ju zvalil
do priekopy, ani si veľmi nepamätá, ale vie, že ona kričala, nevie, či ju udrel rukou alebo ju iba strčil,
nevedel uviesť, čo ho to napadlo. Dodal, že je mu to nepríjemné, nechcel ďalej o tom, čo bolo, hovoriť,
iba zdôraznil a doslovne vyhlásil, že spáchal skutok, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie tak, ako je mu

kladené za vinu. V závere dodal opätovne, že svoju vinu uznáva, viac ku skutku už nechce hovoriť nič.
Prehlásil, že zo strany vyšetrovateľa nebol na neho kladený žiaden nátlak. Dňa 7.12.2011 už ku skutku
nevypovedal a na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15.2.2012 spáchanie skutku poprel, uviedol, že
tej panej nič nespravil, ona sama chcela mať s ním sexuálny styk. V tom čase mal vypité vínko a na
žiadosť predsedu senátu, aby po prečítaní jeho výpovedí z prípravného konania odstránil evidentné

rozpory, nereagoval.

Obžalovaného však zo spáchania skutku, ako to správne konštatuje aj prvostupňový súd v dôvodoch
napadnutého rozsudku, usviedčala najmä poškodená F. Q. a svedok B. Y., čiastočne aj bratobžalovaného, svedok O. J. a nesporne aj závery znaleckého posudku Kriminalisticko-expertízneho
ústavu, závery znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctvo MUDr. N., závery znaleckých
posudkov znalcov z odvetvia psychiatria a psychológia a ďalšie listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise.

Výpovede svedkov F. Q., B. Y., O. J. podrobne rozpísal prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozsudku, a
preto krajský súd v podrobnostiach na tieto dôvody poukazuje. Poškodená F. Q. od počiatku vo všetkých
svojich výpovediach obžalovaného jednoznačne zo spáchania skutku, tak ako bol ustálený súdom
prvého stupňa, usviedčala, poprela tvrdenie obžalovaného, že ona sama chcela mať s ním pohlavný

styk, z celého jeho konania usúdila, že ju chce znásilniť a tieto skutočnosti aj pri vykonanej konfrontácii
pred súdom prvého stupňa priamo do očí obžalovanému potvrdila. O skutočnostiach uvádzaných
poškodenou vypovedal aj B. Y.. Poškodená, ktorá ho zastavila a na ktorej boli viditeľné zranenia, mu
povedala, že ju niekto prepadol a chcel ju znásilniť. Bola v šoku, triasla sa, v priekope, kde hľadali
spolu mobil, bola uležaná tráva, tam podľa vyjadrenia poškodenej sa malo všetko stať. Svedok O. J.,
brat obžalovaného, uviedol, že kritického dňa išiel spolu s bratom na nákup do Y.. V obchode začal

bratovi zvoniť mobil, najprv mu brat povedal, že ho kúpil od vodárov, sám vedel, že brat peniaze nemá,
preto mu to bolo čudné a mobil mu zobral. Neskôr sa dozvedel, že jeho brata hľadá polícia, preto vydal
mobil polícii. Zo záverov znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu plynie, že na
predmete č. 9 - nohavičkách, ktoré boli odobraté od poškodenej, bola dokázaná prítomnosť ľudskej krvi
a DNA profil krvi sa zhodoval s DNA profilom porovnávacej vzorky bukálneho výteru označenej R. J., nar.

XX.X.XXXX, a teda že pôvodcom uvedenej krvnej stopy bol R. J.. Ďalej zo záverov uvedeného posudku
plynie, že DNA analýzami biologických materiálov, sterov spod nechtov pravej a ľavej ruky poškodenej
F. Q. bola zistená prítomnosť zmiešaného biologického materiálu a zistený DNA profil bol kombináciou
DNA profilov porovnávacích vzoriek označených F. Q. a R. J.. Znalecký ústav teda konštatoval, že nie
je možné vylúčiť osoby, od ktorých boli zaistené porovnávacie materiály, ako možných pôvodcov týchto

zmiešaných biologických stôp.

Znalec MUDr. W. N. konštatoval u poškodenej predmetným skutkom vznik zranení, a to pomliaždení a
krvných podliatin v oblasti oboch očníc, pomliaždenie hrudníka so zlomeninou mostíka, pomliaždenie a
krvnú podliatinu v oblasti ľavej lopatky, v prípade pomliaždenia hrudníka so zlomeninou mostíka, toto

zranenie hodnotil ako stredne ťažké, vyžadujúce si chirurgickú liečbu spojenú s hospitalizáciou a dobou
liečenia zhruba 4-5 týždňov, k mechanizmu vzniku uvedených zranení podľa znalca mohlo dôjsť pri
napadnutí poškodenej obžalovaným spôsobom tak, ako vyplýva z jej výpovede.

Znalec z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých, PhDr. V. N., podal znalecký

posudok jednak k osobe poškodenej F. Q., ale aj k osobe obvineného R. J.. Po vyhodnotení osobnosti
poškodenej F. Q. znalec konštatoval, že táto je schopná správne vnímať, zapamätať si a v hlavnej
dejovej osnove aj reprodukovať prežité udalosti, ktoré mali vysoký až extrémne vysoký emocionálny
náboj a aj keď pripustil možnosť drobných nepodstatných skreslení, hlavnú dejovú osnovu považoval
za nepoškodenú, pričom vyslovil pravdepodobnosť, že táto bude perzistovať vo vedomí poškodenej

až do smrti. Pri vyšetrení poškodenej nezistil prítomnosť konfabulačných tendencií, ani známky snahy
javiť sa v lepšom svetle, či snahy po skresľovaní, modifikácii, zavádzaní, či klamaní. Nezistil u nej
ani jeden symptóm, aký sa vyskytuje pri klamaní. Dodal, že u nej zistil prítomnosť posttraumatickej
stresovej poruchy, ktorá je jednoznačne determinovaná konaním obžalovaného. V ďalšom definoval
posttraumatickú stresovú poruchu a rozobral jej symptómy. U obžalovaného konštatoval, že ide o

mentálne retardovanú osobnosť, jeho intelekt je situovaný do pásma strednej až ťažkej debility, je
schopný aspoň v hlavnej dejovej osnove vnímať udalosti, zapamätať si ich a potom aj reprodukovať,
aktuálne však sa nachádza v situácii, kedy za predmetný čin mu hrozí trest, čo si uvedomuje a za týchto
okolností nastupujú potom v podstate už fyziologické mechanizmy vo forme supresie (vytesňovania) a
nepamätaniasa,účelovýchreakciíamechanizmov,pochopiteľneiklamaniaazavádzania,akcentovania

svojej insuficiencie, čo v podstate patrí ku ochrannému aparátu osobnosti. Konštatoval ďalej na základe
vyšetrenia evidentnú snahu obžalovaného javiť sa v lepšom svetle, sociálne priaznivejšom, dodal, že
vierohodnosť jeho osobnosti je nízka. Znalci MUDr. W. N. a PhDr. V. N. závery svojich posudkov potvrdili
aj pri výsluchu na hlavnom pojednávaní.

Znalkyne z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie psychiatrie a sexuológia, MUDr. X. H. - O. a MUDr.
S. W. v záveroch svojho znaleckého posudku k osobe obžalovaného uviedli, že tento v dobe spáchania
skutkov mohol rozpoznať ich nebezpečnosť pre spoločnosť, jeho ovládacia schopnosť bola znížená
vplyvom bazálnej štruktúry osobnosti, v ktorej prevládajú rysy emočnej lability, instability a impulzivity,no nejedná sa o stratu ovládacej schopnosti, iba o jej zníženie. V čase spáchania skutkov bol obvinený
pri plnom vedomí, nejednalo sa o kvalitatívnu poruchu vedomia so zmätenosťou a dezorientáciou,
jeho konanie nebolo ovplyvnené duševnou chorobou v najvlastnejšom slova zmysle. Vzhľadom na

predchádzajúcu liečbu navrhli, aby sa obžalovaný podrobil ochrannej psychiatrickej liečbe ústavnou
formou. V závere konštatovali, že obžalovaný chápe zmysel trestného konania na vyhovujúcej úrovni.
Znalkyňa MUDr. S. W. taktiež na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16.3.2012 potvrdila závery
znaleckého posudku. Dodala, že sexuologickým vyšetrením u menovaného nezistili sexuálnu deviáciu,
opakovane zdôraznila, že v čase činu obžalovaný netrpel takou psychickou poruchou, ktorá by v

podstate znižovala schopnosť rozpoznať nebezpečenstvo jeho konania pre spoločnosť, jeho ovládacia
schopnosť bola znížená nepodstatne. Zo záverov znaleckého posudku MUDr. V. J. a MUDr. N. W.,
znalcov z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie psychiatria a sexuológia, najmä na posúdenie
súčasného psychického stavu poškodenej a či tento súvisí s konaním obžalovaného v posudzovanom
prípade, znalci konštatovali, že okrem už uvádzanej posttraumatickej stresovej poruchy sa u nej vyvinula
aj protrahovaná depresia, resp. anxiózne-depresívna porucha, ktorá je akousi reaktívnou odpoveďou na

extrémny negatívny životný zážitok. Zdôrazňujúc, že odolnosť človeka voči podobným alebo identickým
skutkom je prísne individuálna, poukazovali, že poškodená je už vo vyššom veku, fyziologicky aj
prirodzene má nižšiu frustračnú toleranciu a adaptačnú kapacitu, ťažšie znáša stres vo všeobecnosti, na
dôvažok poškodená je nábožensky založená veriaca, čo už samo o sebe indikuje ťažšie vyrovnávanie
sa s podobnými činmi či aktivitami na nich páchaných. Poškodená okrem vyššie uvádzaného trpí

aj inými symptómami, patickými postojmi, úzkostnými stavmi, fobickými fenoménmi, prítomná je i už
spomínaná anxieta, ktorá má takmer permanentný charakter, evidovaný je i smútok, vyložene negatívny
Self-koncep, totálna absencia zážitkov z potešenia, úvahy o smrti, epizódy plaču, rezignácia, masívna
nerozhodnosť,hypoaktivita,poruchyspánku,únava,stratachutidojedla,takmeražexhausciaataedium
vitae, čo je v podstate aktuálna neschopnosť tešiť sa zo života. Opakovane akcentovali, že súčasný

psychický stav možno jednoznačne dávať do súvislosti so spáchaným skutkom. Tieto skutočnosti znalec
MUDr. N. W. potvrdil aj pri svojich výsluchoch v prípravnom konaní a aj na hlavnom pojednávaní. Dĺžku
práceneschopnosti v prípade, ak by bola poškodená zamestnaná, stanovil na dva až tri mesiace, určite
minimálne je to 42 dní. U poškodenej zistenú psychickú poruchu hodnotil ako ťažkú.

Aj podľa názoru krajského súdu na základe všetkých týchto vyššie uvedených dôkazov, ale aj ďalších
listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, bolo možné bez akýchkoľvek pochybností ustáliť skutkový
stav tak, ako je uvedený vo výroku rozsudku. Správne prvostupňový súd hodnotil aj zmenu výpovede
obžalovaného v konaní pred súdom, keď tento poprel spáchanie skutku a tvrdil, že poškodená chcela
s ním mať pohlavný styk, keď tejto zmene neuveril s odôvodnením, že táto jeho zmena je v rozpore

s výpoveďou poškodenej a jej výpoveď korešponduje s ostatnými vykonanými dôkazmi. Tu sa javí
potrebné ešte opätovne poukázať na závery znalcov z odboru psychológie k vierohodnosti osobnosti
tak obžalovaného, ako aj poškodenej, kde znalec u obžalovaného konštatoval vysoké lži skóre a u
poškodenej takmer vylúčil snahu skresľovania výpovedí, resp. fabulácie.

Krajský súd jeho novým tvrdeniam neuveril aj z dôvodu, že prvýkrát vo výpovediach túto verziu použil
až v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní, pričom vo svojich prvotných výpovediach spáchanie
skutku v celom rozsahu priznával. Jeho nová obrana vzhľadom na vek poškodenej (v čase spáchania
skutku mala viac ako 72 rokov), ale aj na skutočnosť plynúcu z vykonaného dokazovania, že je
silno nábožensky veriaca, je nelogická a takmer vylúčená. Aj na základe ďalších dôkazov, objektívne

zistených a popísaných zranení poškodenej, ktoré jej najpravdepodobnejšie boli spôsobené útokom
zo strany obžalovaného, na závery znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu, že
na nohavičkách poškodenej zistili krv obžalovaného a pod nechtami poškodenej zistili DNA materiál,
ktorému zodpovedal DNA profil tak poškodenej, ako aj obžalovaného, mal aj krajský súd za preukázané,
že obžalovaný násilím nútil poškodenú k súloži, teda dopustil sa obzvlášť závažného zločinu znásilnenia

podľa § 199 ods. 1 Tr. zák., keďže k dokonaniu činu nedošlo, v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.,
a keďže sa skutku dopustil na chránenej osobe v zmysle § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., teda evidentne
osobe vyššieho veku, teda osobe staršej ako 60 rokov, o čom vychádzajúc z vykonaného dokazovania
nevznikli žiadne pochybnosti a aj obžalovaný musel vzhľadom na vek poškodenej túto okolnosť vnímať,
správne kvalifikoval súd prvého stupňa jeho konanie aj podľa odseku 2 cit. § 199 Tr. zákona. A napokon,

keďže poškodenej spôsobil svojím konaním ťažkú ujmu na zdraví, ktorá spočívala v dlhšie trvajúcej
poruche psychického zdravia, ktorá skutočnosť jednoznačne plynula okrem výpovede poškodenej aj zo
záverov znaleckých posudkov znalcov z odboru zdravotníctva, odvetvie psychológia a psychiatria a nazáklade ich výpovedí v tomto konaní, bolo nevyhnutné kvalifikovať konanie aj podľa odseku 3 citovaného
§ 199 Tr. zákona.

Správne sú závery prvostupňového súdu aj v tom, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
obžalovaný si prisvojil cudziu vec a to mobilný telefón tým spôsobom, že sa jej zmocnil a bol za takýto
čin už v predchádzajúcich 24 mesiacoch postihnutý, teda že jeho konanie bolo potrebné v tejto časti
posúdiť ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., no krajský súd sa
nestotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa, že tohto prečinu krádeže sa obžalovaný dopustil v

jednočinnom súbehu s pokusom obzvlášť závažného zločinu. Toto konanie obžalovaného je podľa
názoru krajského súdu samostatným skutkom. Obžalovaný za poškodenou nešiel s úmyslom niečo jej
odcudziť, ale mal sexuálny motív. V tomto smere najdôležitejším dôkazom podľa názoru krajského súdu
je výpoveď samotného obžalovaného z prípravného konania, kde uviedol, že za poškodenou išiel, lebo
chcel nad ňou onanovať, pri odchode od poškodenej zbadal vedľa nej mobilný telefón, ktorý zodvihol a
s ním odišiel. Evidentne odcudzenie mobilného telefónu nastalo až po dokonaní skutku kvalifikovaného

ako obzvlášť závažný zločin lúpeže. Toto konanie malo byť posúdené ako samostatný skutok a celkové
konanie obžalovaného ako viacčinný súbeh trestných činov.

Toto posúdenie súbehu trestných činov malo podstatný význam pri ukladaní trestu. V rámci hodnotenia
zásad pre ukladanie trestov v zmysle § 34 Tr. zák. prvostupňový súd konštatoval, že z miesta trvalého

bydliska obžalovanému nie je nič negatívne vyčítané, s čím možno súhlasiť, no Ústav na výkon väzby
Prešov jeho správanie počas výkonu väzby, najmä vzhľadom k mentálnej zaostalosti a neprispôsobivosti
hodnotí negatívne. Z odpisu z registra trestov, ktorý si krajský súd v rámci odvolacieho konania
zabezpečil, plynie, že obžalovaný bol doposiaľ 6-krát súdne trestaný, naposledy trestným rozkazom
Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T 126/11 pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1,

3 písm. b/ Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní jedného roka, pre výkon ktorého
bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Tento trestný rozkaz nadobudol
právoplatnosť 25.1.2012 a uložený trest obžalovaný aj v súčasnej dobe vykonáva. Prvostupňový súd
jednoznačne dospel k správnemu právnemu záveru, keď vo vzťahu k vyššie citovanému trestnému
rozkazu ukladal súhrnný trest v zmysle § 42 ods. 1, 2 Tr. zák., no na druhej strane pochybil, ako to

správne namieta aj prokurátor v dôvodoch odvolania, keď pri ukladaní súhrnného trestu poukazujúc na
už citované odsúdenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T 126/2011 aplikoval aj tzv. asperačnú zásadu
v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. napriek tomu, že v tejto veci bol obžalovaný Igor J. uznaný vinným z
nedbanlivostného prečinu a aplikácia asperačnej zásady prichádza do úvahy iba, ak súd ukladá súhrnný
trest za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných

dvoma alebo viacerými skutkami.

Aplikácia asperačnej zásady v danom prípade prichádzala do úvahy, nie však s poukazom na ukladanie
súhrnného trestu, ale s poukazom na ukladanie úhrnného trestu v zmysle § 41 ods. 1 Tr. zák., keďže ako
už bolo vyššie konštatované, podľa názoru krajského súdu obžalovaný sa dopustil dvoch samostatných

skutkov.

Z odpisu z registra trestov, ale aj z obsahu oboznámeného spisu Okresného súdu Prešov sp.
zn. 4T 83/2010 ďalej plynie, že obžalovaný sa teraz stíhanej trestnej činnosti mal dopustiť počas
plynutia skúšobnej doby pri tomto odsúdení. Keďže rozsudok v tejto trestnej veci bol vyhlásený a

súčasne nadobudol právoplatnosť dňa 7.10.2010 a skúšobná doba plynula do 7.9.2012, a k zahladeniu
uvedeného odsúdenia doposiaľ nedošlo. Prvostupňový súd ani vo výroku napadnutého rozsudku a ani v
jeho dôvodoch nekonštatuje žiadne poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti. V danom prípade evidentne,
tak ako na to poukázal krajský prokurátor, ako priťažujúcu okolnosť bolo nevyhnutné vyhodnotiť to, že
obžalovaný spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zák.) a bol už za trestný čin odsúdený (§ 37

písm. m/ Tr. zák.), naviac, že išlo o zločiny a v zmysle teraz platnej právnej úpravy by prichádzal do
úvahy aj postup v zmysle § 38 ods. 5 Tr. zák., a teda zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej
trestnej sadzby o jednu polovicu.

Tu je potrebné poukázať na už vyššie konštatované, že odvolanie proti predmetnému rozsudku podal

len obžalovaný čo do výroku o vine a treste, teda vo svoj prospech a okresný prokurátor čo do výroku o
treste tak isto, ako zdôraznil krajský prokurátor, len v prospech obžalovaného. Krajský súd teda nemohol
napadnutý rozsudok zmeniť v neprospech obžalovaného (§ 322 ods. 3 Tr. por.).Ak teda prvostupňový súd v konaní pri ukladaní trestu aplikoval tzv. asperačnú zásadu, pri ukladaní
súhrnného trestu vo vzťahu k odsúdeniu za nedbanlivostný trestný čin, teda evidentne v rozpore so
zákonom, aj keď boli splnené podmienky pre aplikáciu tejto asperačnej zásady, ak by bol teraz stíhané

trestné konanie obžalovaného posúdil ako viacčinný súbeh, nemohol krajský súd toto pochybenie
napraviť a v neprospech obžalovaného túto asperačnú zásadu aplikovať.

Prvostupňový súd pri ukladaní trestu použil ust. § 39 ods. 1, 2 písm. a/, c/ Tr. zák., teda mimoriadne
znížil trest, pričom z dôvodov rozsudku plynie, že tak postupoval preto, že trestná sadzba, v rámci

ktorej by súd ukladal trest, by bola pre obžalovaného neprimerane prísna vzhľadom na okolnosť, že
nedošlo k dokonaniu obzvlášť závažného zločinu, a že čin spáchal v stave zmenšenej príčetnosti.
Aj tu sa krajský súd stotožnil s odvolacími námietkami okresného prokurátora, keď vzhľadom na
závery znaleckých posudkov neprichádzalo do úvahy konštatovanie, že obžalovaný spáchal čin v stave
zmenšenej príčetnosti a povaha a závažnosť spáchaného pokusu obzvlášť závažného zločinu podľa
§ 199 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 Tr. zák. aj v spojení s ďalším skutkom kvalifikovaným ako prečin

krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. vzhľadom na všetky okolnosti prípadu
neodôvodňovalo vyslovenie záveru, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo
pre páchateľa neprimerane prísne. Tu je napokon namieste potrebné zdôrazniť, že vzhľadom k tomu,
že sa neukladal obžalovanému trest cez asperačnú zásadu, nedošlo k zvýšeniu trestnej sadzby, v
rámci ktorej bolo nevyhnutné obžalovanému trest ukladať. Pri týchto úvahách prvostupňový súd sa

zaoberal aj potrebou aplikácie ust. § 38 ods. 4 a ods. 5 Tr. zák. a zvyšovanie dolnej hranice zákonom
stanovenej trestnej sadzby, no takýto postup považoval za neprimerane prísny a aj v tomto smere
krajský súd poukazujúc na ust. § 322 ods. 3 Tr. por. nemohol zmeniť napadnutý rozsudok v neprospech
obžalovaného, aj keď evidentne priťažujúce okolnosti, na ktoré poukazoval krajský prokurátor, na strane
obžalovaného existovali.

Za situácie, že krajský súd nezistil podmienky pre mimoriadne zníženie trestu v zmysle § 39 ods. 1, 2
písm. c/ Tr. zák. a nezistil ani ďalšie zákonné podmienky pre uloženie ochranného liečenia v zmysle §
73 Tr. zák., obžalovanému ochranné liečenie aj napriek odporúčaniu znalcov neukladal.

V dôsledku vyššie uvádzaných skutočností potom krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. por.
zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a vo výroku, ktorým bolo uložené obžalovanému ochranné
protialkoholické liečenie ústavnou formou a na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sám obžalovanému R. J.
podľa § 199 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák.
uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov, pričom podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súčasne zrušil

výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T 126/2011 zo dňa 20.12.2011,
právoplatnom dňa 25.1.2012, ktorým mu bol podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody
vo výmere jedného roka so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil

podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, keďže
ho odsudzoval pre obzvlášť závažný zločin, nezistiac iné okolnosti, v dôsledku ktorých by bolo dôvodné
zaradenie do iného ústavu na výkon trestu.

Všetky ostatné výroky napadnutého rozsudku, teda výrok o uložení ochranného dohľadu, ako aj výrok

o náhrade škody, zostali týmto rozhodnutím nedotknuté.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.