Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 2, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/181/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225926
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225926.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Aleny
Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej a v právnej veci navrhovateľa G., s.r.o., so sídlom G. XX, J.,
IČO XX XXX XXX, zastúpeného V. G., s.r.o., so sídlom N. 4, J., IČO XX XXX XXX, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa

proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 27C/322/2012 - 111 zo dňa 09. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 356 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi náhradu

trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ust. § 3 ods. 1 písm. d), 2, § 9 ods. 1, 2 a § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Z obsahu spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 62Er/2604/2008 súd prvého stupňa zistil, že dňa
04.12.2008 súdny exekútor I.. O. Krutý podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia v
prospech navrhovateľa v procesnom postavení oprávneného proti povinnej J. Rabínovej, na základe

platobného rozkazu zo dňa 22.06.2005, č.k. 40Rob/302/05-10 v spojení s opravným uznesením zo dňa
18.01.2007, č.k. 40Rob/302/2005-13. Okresný súd Trenčín vydal dňa 03.02.2009 poverenie č. XXXX
XXXXXX, rozhodnutie bolo teda vydané takmer 2 mesiace po doručení žiadosti. Súd na základe tvrdení
navrhovateľa, uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, ktorého
sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia nerozhodol
v zákonnej lehote. Právo na náhradu škody, spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale
v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej
uplatnenie (uznesenie Ústavného súdu SR sp.z. II. ÚS 467/08 zo dňa 16.12.2008). Súd preto zisťoval
existenciu podmienok, ktoré v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu
zavznikškody,aktorémusiabyťsplnenésúčasne:1/nesprávnyúradnýpostupprirozhodovaníonávrhu
na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vzniknutou škodou. Zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje striktne taxatívne pojem
"nesprávny úradný postup", ale z § 9 ods. 1 zákona vyplýva, že môže ísť o akúkoľvek činnosť, spojenú
s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde kporušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu
poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Nesprávnym úradným postupom
môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených

alebo primeraných lehôt na jeho vydanie. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 134/2003 zo
dňa 27.11.2003). Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd musí o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia. Z exekučného spisu Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 62Er/2604/2008 bolo zistené, že dňa 04.12.2008 bola na tunajší
exekučnýsúddoručenážiadosťsúdnehoexekútoraovydaniepoverenia,oktorejexekučnýsúdrozhodol

dňa 03.02.2009 tak, že vo veci vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie bolo teda vydané
takmer 2 mesiace po doručení žiadosti. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že
exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného
práva,súdktejtopožiadavkenavrhovateľauvádza,žeexistenciuzbytočnýchprieťahovvsúdnomkonaní
môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk.
Za skutočnú škodu treba považovať ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného v podobe
trvalého zmenšenia jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ide pritom o reálny rozdiel medzi hodnotou majetku
poškodeného pred vznikom škody a hodnotou jeho majetku po jej vzniku. Ušlý zisk predstavuje ušlý

majetkový prospech, prípadne nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať pri pravidelnom behu vecí, nebyť škodovej udalosti. Navrhovateľ vyčíslil škodu na ním tvrdené
paušálneurčenévecnénákladyspojenésjehočinnosťouuskutočňovanouvovecisprávyaudržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. Navrhovateľ nekonkretizoval, či

uvedené náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd
má z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť, že uvádzané náklady v celkovej výške 125 €
uplatnil navrhovateľ aj v iných návrhoch o náhradu škody proti odporcovi v skutkovo obdobných veciach
podaných na tunajší súd, a teda ich určil ako paušálne náklady, pričom aj v samotných návrhoch uvádza,
že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, z dôvodu,

že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami, hmotná škoda
pozostávazoškodyspočívajúcejvadministratívnychvýdajoch,funkčnýchvýdajoch,mzdovýchvýdajoch
a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca s tým, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy,
pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je
možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Navrhovateľ sa

však nemôže zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku a výšky škody tvrdením,
že presnú výšku škody nemôže vyčísliť ani preukázať, a neobstojí ani argumentácia navrhovateľa o
ochrane osobných údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú výšku škody treba
vždy hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu
škody. Súd potom uzavrel, že navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal vznik ani výšku majetkovej

škody.Súdujezároveňzjehorozhodovacejčinnostiznáme,ženavrhovateľjeobchodnouspoločnosťou,
ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha,
a na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém. Takýto systém musel navrhovateľ využívať
nielen počas obdobia od podania návrhu na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to nielen

na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok, ktoré
neboli exekučne vymáhané. Preto náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ
vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol v
zákonnej lehote. V exekučnom spise sa pritom nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za

účelom rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ani sťažnosť navrhovateľa
na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu. Okrem toho, v predmetnom
exekučnom spise nie je žiaden záznam o tom, žeby sa navrhovateľ čo len telefonicky informoval o stave
exekučného konania v rozhodnom období tvrdených prieťahov. Súd uzavrel, že navrhovateľ nijakým
spôsobom nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Navrhovateľ súdu predložil znalecký posudok

č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave, ktorým preukazoval svoje tvrdenie o
vzniknutej škode. Samotnú žalovanú majetkovú škodu však nevedel preukázať. Sud poukazuje na
to, že znalecký ústav pri vypracovaní posudku neriešil len skutkové otázky, ale právne hodnotil vec,
najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi, bez tohoaby nesprávny úradný postup, nezákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, porušovanie zákonných lehôt,
nečinnosť, prieťahy v konaní predtým konštatoval príslušný subjekt v zmysle zák. č. 513/2004 Z.z. resp.
Ústavy SR. Navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc z nárokov

priznávaných Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje ust. § 17
ods. 2, podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Hoci
exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

po zákonnej lehote, súd bol toho názoru, že oneskorené rozhodnutie v prejednávanej veci nezasahuje
do práv navrhovateľa v takej miere, žeby bolo na mieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Bolo na navrhovateľovi, aby preukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením. Navrhovateľ nepreukázal, že by v dôsledku doby rozhodovania o žiadosti súdneho
exekútora povinný subjekt zanikol. Navrhovateľ nijako bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských
aktivít a podnikateľských plánov, neupresnil, v čom a ako oneskorené rozhodnutie o žiadosti súdneho

exekútora oudeleniepovereniaovplyvniloďalšiepodnikateľsképostupynavrhovateľa.Zuvedených
dôvodov súd náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal. Pretože neboli splnené zákonom vyžadované
podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu
verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., súd návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Keďže odporca bol
v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má právo na náhradu trov konania.
Odporcovi trovy konania nevznikli, preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a)

O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho

zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno

tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre
rozpor s rozhodovacou praxou iných odvolacích súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. K návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe
ním podanej sťažnosti na Ústavný súd SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014). Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho
súdu. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil

ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne
konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy

na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsahsi bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len
na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,

ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba
jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v
odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list.

Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd
však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov

pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred

súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a

nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli

vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.

2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného súdu,
na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa

ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 03.02.2009, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 6
mesiacov.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora
na Okresný súd Trenčín dňa 04.12.2008 a k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie dochádza

uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 03.02.2009.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,

keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľov

v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný
skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore
s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného
práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva
vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením

navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého
súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,

prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z.

by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 č.k. 19NcC/41/2012-9, kedy odvolací súd rozhodol, že sudca

Okresného súdu Trenčín I.., W.. C. C. nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Následne
bola vec pridelená na základe Dodatku II k Rozvrhu práce na rok 2013 sudkyni tamojšieho súdu I..
W. D.. Zákonná sudkyňa I.. W. D. nebola ku dňu vznesenia námietky zaujatosti navrhovateľom vo veci
sudkyňou Okresného súdu Trenčín ani zamestnancom Okresného súdu Trenčín a takisto ani v časerozhodovania Okresného súdu Trenčín v exekučnej veci, v súvislosti s ktorou navrhovateľ uplatňuje
svoje nároky v tomto konaní. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom,
odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na

vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých

sudcov súdov prvého stupňa, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p.,
hoci tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku vysporiadal
s otázkou splnenia predpokladov pre uskutočnenie pojednávania napriek tej skutočnosti, že riadne

predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany
navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že
toto vyjadrenie bolo zároveň doručené navrhovateľovi dňa 25.11.2014. Termín pojednávania bol v
prejednávanej veci vytýčený na 09.12.2014. Poučenie súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
bolodoručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 04.11.2014, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu

prvého stupňa. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie
pojednávania a rozhodol osobitne uznesením, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania, riadne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tento návrh navrhovateľa zamietol.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,

ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na takéto konanie podnet.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V istých prípadoch tak súd musí konanie

prerušiť, v iných prípadoch buď konanie preruší, alebo urobí iné vhodné opatrenia, na bezprieťahové
odstránenie vady konania. Procesná teória hovorí o obligatórnom (§ 109 ods. 1 O.s.p.) prerušení
konania a o fakultatívnom (§ 109 ods. 2 O.s.p.) prerušení konania. V oboch prípadoch upravených v
týchto ustanoveniach, ide o prerušenie konania rozhodnutím súdu, na rozdiel od prerušenia
konania zo zákona. Ustanovenie ods. 2 § 109 O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo

znamená také, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Rozhodujúcim hľadiskom tu je zásada
hospodárnosti konania, preto prerušenie konania z hľadiska tohto ustanovenia bude predstavovať skôr
výnimku, ako pravidlo. Z uvedeného teda vyplýva, že účastník síce môže navrhnúť prerušenie konania,
avšak súd nie je povinný takémuto návrhu vyhovieť, čo znamená, že je výslovne na úvahe
súdu, či v prípade vzniku určitej zákonom predpokladanej prekážky konania, vychádzajúc z ust. § 109

ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorého prerušenia sa navrhovateľ v konaní domáha, aj skutočne konanie preruší,
alebo bude v konaní pokračovať. V preskúmavanej veci odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého
stupňa dospel k záveru, že v danej veci neexistuje dôvod na prerušenie konania s poukazom na ust.
§ 109 ods. 1 O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu, žesúdprvéhostupňa
naprejednanievecinariadilpojednávanie,ktoréhotermínvytýčilna09.12.2014,čímúčastníkomkonania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému
predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti

navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného deja,
ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný
návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach,

pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa spočíva z nacyklostilovaných dôvodov,
ktoré sa prevažne nevzťahujú na prejednávaný prípad.Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .