Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/765/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5104898763
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5104898763.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Jany Urbanovej, v právnej veci navrhovateľa: V. U.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom M. č. XXX, O. N., právne zastúpený JUDr. Jozefom Veselým, advokátom, so
sídlom vo O. N., W. X, proti odporcovi: WALMARK, spol. s.r.o., so sídlom Framborská 58, Žilina, v konaní
o zaplatenie ušlej mzdy a odstupného, o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č. k. 2C/307/2004-315 zo dňa 03. 09. 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného
súdu Žilina č. k. 2C/307/2004-354 zo dňa 07. 04. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 2C/307/2004-315 zo dňa 03. 09. 2012 vo výroku, ktorým

odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi ušlú mzdu s príslušenstvom v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e .

Krajský súd n a r i a ď u j e opravu výrokovej časti rozsudku okresného súdu č. k. 2C/307/2004-315 zo
dňa 03. 09. 2012 vo výške istiny ušlej mzdy s príslušenstvom tak, že táto má správne znieť: „...1.660,70
Eur s úrokom z omeškania vo výške 12,5% p. a. odo dňa 21.10.2003 až do zaplatenia...“.

Krajský súd n a r i a ď u j e opravu výrokovej časti dopĺňacieho rozsudku Okresného súdu Žilina č.
k. 2C/307/2004-354 zo dňa 07. 04. 2014 vo výške prevyšujúcej sumy, v ktorej súd návrh navrhovateľa
zamietol tak, že táto má správne znieť: „... v prevyšujúcej časti sumy 1.660,70 Eur....“.

Rozsudok okresného súdu č. k. 2C/307/2004-315 zo dňa 03. 09. 2012 vo výroku o trovách konania z
r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Dopĺňací rozsudok okresného súdu č. k. 2C/307/2004-354 zo dňa 07. 04. 2014 vo výroku o trovách

konania z r u š u j e.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu zo dňa 03. 09. 2012 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu
ušlej mzdy istinu vo výške 1.683,79 Eur s úrokom z omeškania vo výške 12,5% odo dňa 21.10.2003
až do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi uložil tiež povinnosť uhradiť

navrhovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.774,79 Eur na účet právneho
zástupcu JUDr. Jozefa Veselého vedený v SLSP, a.s., pobočka Veľký Krtíš do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Doplňujúcim rozsudkom okresný súd v prevyšujúcej časti sumy 1.683,79 Eur návrh
navrhovateľa zamietol. Účastníkom trovy konania nepriznal.V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané to,
že odporca s navrhovateľom neplatne skončil pracovný pomer. V tomto smere poukázal na rozhodnutie
Okresného súdu Veľký Krtíš (sp. zn. 4C/51/2002), ako aj Krajského súdu Banská Bystrica (sp. zn.

12Co/153/2004). Z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vznikol navrhovateľovi nárok na
náhradu mzdy, ktorej sa v prejednávanej veci domáhal, a to pôvodne za obdobie 12 mesiacov (neskôr 9
mesiacov) v zmysle ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práca č. 65/1965 Zb.. Po vykonanom dokazovaní okresný
súd konštatoval, že po 01.09.2001 navrhovateľ zostal nezamestnaný. Z jeho ústneho vyjadrenia ako
aj z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že sa zamestnal až od 08.10.2002 vo firme TEMPO.

Z pripojeného rozhodnutia Úradu práce vo Veľkom Krtíši bolo preukázané, že navrhovateľ poberal
podporu v nezamestnanosti v čase od 01.09.2001 do 30.11.2001. Z evidencie úradu práce bol vyradený
rozhodnutím zo dňa 14.12.2002 s účinnosťou od 08.10.2002. Navrhovateľ teda nemohol vykonávať
prácu, resp. nastúpiť do riadneho pracovného pomeru. S poukazom na uvedené, preto neboli vzaté
v úvahu tvrdenia odporcu o tom, že počas 12 mesačnej lehoty, za ktorú žiadal navrhovateľ náhradu
mzdy, sa tento mohol zamestnať resp. pracovať. Po viacerých rozhodnutiach okresného a krajského

súdu predmetom sporu vo veci samej zostala suma 74.010,00 Sk t.j. 2456,68 Eur, ktorej sa navrhovateľ
domáhal titulom náhrady mzdy ako nároku vyplývajúceho z neplatného skončenia pracovného pomeru.
Navrhovateľ túto sumu špecifikoval tak, že ide o náhradu mzdy za obdobie deviatich mesiacov, najskôr
vo výške 9.304,00 Sk za jeden mesiac, neskôr pri sume 6.670,00 Sk za jeden mesiac (6.670,00 Sk x
9 = 60.030,00 Sk, t. j. 1.992,63 Eur). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prvostupňový súd mal

za preukázané, že z uvedenej sumy je nárok navrhovateľa sčasti oprávnený, keď z dôvodu odporcom
vznesenej námietky premlčania od sumy 1.992,63 Eur odpočítal ešte premlčanú mzdu za mesiac
september a polovicu októbra roku 2001 spolu v sume 331,93 Eur (10.005,00 Sk). Po odpočítaní týchto
súmdospelkzáveru,žeodporcamáuhradiťnavrhovateľovičiastkusumu1.683,79Eurspríslušenstvom
(správne malo byť 1.660,70 Eur). V prevyšujúcej časti sumy 1.683,79 Eur (správne malo byť 1.660,70

Eur) t.j. do 2456,68 Eur (74.010,00 Sk) návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania rozhodol
prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) konštatujúc, že
navrhovateľ bol úspešný v spore „len skoro v polovici“, a preto mu priznal z uplatnenej a vyčíslenej sumy
3.549,59 Eur v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb len 1 nárokov, t. j. sumu 1.774,79 Eur.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podal odporca odvolanie čo do výroku, ktorým bol zaviazaný zaplatiť
navrhovateľovi sumu 1.683,79 Eur s príslušenstvom. Prvostupňovému súdu vytýkal to, že na základe
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne právne posúdenie veci
a napokon to, že odôvodnenie rozsudku je zmätočné, nepreskúmateľné a nepresvedčivé. Odvolací

súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenil a návrh navrhovateľa zamietol. V
bližších podrobnostiach v prvom rade zdôraznil, že aj napriek tomu, že Krajský súd v Žiline zrušil už
štyrikrát rozhodnutie okresného súdu, pričom určil ako má vo veci postupovať, ktoré nedostatky a akým
spôsobom odstrániť, s ktorými tvrdeniami sa právne vysporiadať, aj napriek uvedenému prvostupňový
súd v napadnutom rozsudku väčšinu nedostatkov neodstránil, z každým novým rozsudkom pribúdajú

ďalšie nepresnosti a nezrozumiteľnosti. K veci samej odvolateľ uviedol, že navrhovateľ nesplnil základnú
zákonnú požiadavku na priznanie náhrady mzdy, a to tým, že nemal skutočný záujme u zamestnávateľa
naďalej pracovať. Záujem len účelovo predstieral, aby dosiahol náhradu mzdy. Konanie alebo úkon
navrhovateľa, ktorým zákon obchádza alebo ktoré sú zneužitím práva, nemôže požívať právnu ochranu.
Odporca vyzval preukázateľne navrhovateľa, aby naďalej vykonával dohodnutú prácu, a to ešte pred

uplynutím výpovednej doby. Z toho je zrejmé, že navrhovateľ nemal skutočný záujem pracovať u
odporcu. V tomto smere odporca predložil súdu listinné dôkazy, ako zápis zo dňa 23.08.2001
a i zápisnicu z pojednávania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, z ktorých jednoznačne
vyplýva, že odporca po doručení neplatného skončenia pracovného pomeru, ale ešte pred skončením
pracovného pomeru oznámil písomne aj osobne, že berie späť výpoveď, ktorá mu bola doručená

dňa 15.06.2001 a bude mu naďalej prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy. Navrhovateľ nesúhlasil
so späťvzatím výpovede. Odporca postoje navrhovateľa akceptoval ako jeho prejav nesúhlasiť so
späťvzatím výpovede a podať návrh o jej neplatnosť. Odporca však očakával, že navrhovateľ do
práce nastúpi. Navrhovateľ zneužil svoje právo, účelovo deklaroval v návrhu o neplatnosť výpovede,
že má záujem na trvaní pracovného pomeru. Aj v samotnom návrhu o určenie neplatnosti výpovede

sa nedomáhal náhrady mzdy, ale len neplatnosti skončenia pracovného pomeru. S týmto zisteným
stavom a predloženými dôkazmi sa prvostupňový súd nevyporiadal. V nadväznosti na uvedené,
odvolateľ vyslovil aj presvedčenie, že zamestnanec musí podať nielen žalobu o neplatnom skončení
pracovného pomeru, ale aj o náhradu mzdy, ak chce byť úspešný, čo ale navrhovateľ nevykonal. Podľarozhodnutia Najvyššieho súdu SR R 24/1996 požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ naďalej
zamestnával nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde žalobu len o určenie neplatnosti skončenia
pracovnéhopomeru.Oznámeniezamestnanca,žetrvánatom,abyhozamestnávateľďalejzamestnával

nadhadzuje len taká žaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil nielen neplatnosť skončenia pracovného
pomeru, ale aj náhradu mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce. Napadnutý rozsudok okresného súdu
je nepreskúmateľný preto, lebo suma ušlej mzdy, ktorú mal odporca zaplatiť navrhovateľovi, t. j.
1.683,79 Eur vôbec nie je totožná s odôvodnením rozsudku, v ktorom sa uvádza suma 1.660,70 Eur.
Tiež výrok obsahuje aj povinnosť odporcu zaplatiť úrok z omeškania 12,5%, ale nie je uvedené za aké

obdobie. Napokon súd absolútne zmätočne odôvodňuje spôsob, akým dospel k výške náhrady ušlej
mzdy. Problém je nielen v tom, že nemá ustálené obdobie, za aký čas si navrhovateľ uplatňuje náhradu
mzdy, a ako súd počítal splatnosť mzdy, keď dospel k záveru, že mzda za mesiac 09/2001 mala byť
vyplatená k 15.09.2001. V závere podaného odvolania odporca ešte namietol aj výšku trov, ktoré súd
priznal navrhovateľovi. V tomto smere odvolateľ uviedol, že vzhľadom k celkovému výsledku konania
mal súd správne aplikovať ust. § 142 ods. 2 a nie § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ nebol v tomto

konaní preukázateľne úspešný v celom rozsahu tak, ako to nesprávne tvrdí prvostupňový súd, keďže
v predchádzajúcich rozhodnutiach bol jeho návrh v prevažnej časti už právoplatne zamietnutý. Petit
pôvodného návrhu znel na sumu 4.323,71 Eur s príslušenstvom, pričom priznaná suma 1.683,79 Eur
(resp. 1.660,70 Eur) s úrokmi 12,5% s určitosťou nie je „skoro polovica“ úspechu v konaní. Úspech
navrhovateľa v konaní bol nižší ako úspech odporcu, preto mal súd vypočítať tzv. čistý úspech odporcu

a zaviazať navrhovateľa zaplatiť mu trovy konania.

Navrhovateľ v podanom vyjadrení odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu ako vecne
správne potvrdil. Súčasne si uplatnil trovy odvolacieho konania. Zdôraznil, že odporca od samého
začiatku sporu nebol ochotný navrhovateľovi žiadnu sumu z titulu nezákonného skončenia pracovného

pomeru. Záujem pracovať u odporcu navrhovateľ mal, tento však medzičasom zrušil prevádzku vo
Veľkom Krtíši a presťahoval svoju výrobu do Žiliny. Odporca navrhovateľa nedôvodne podozrieval z
krádeže, ktorá sa nikdy nepreukázala, čo bolo aj dôvodom, prečo bol navrhovateľ úspešný v konaní o
neplatnosť pracovného pomeru. Odporca sa však nevie vyrovnať s tým, že navrhovateľ bol úspešný v
predchádzajúcich konaniach tak na Okresnom súde vo Veľkom Krtíši, ako aj Krajskom súde v Banskej

Bystrici.

Navrhovateľ v podanom odvolaní voči dopĺňajúcemu rozsudku odvolací súd žiadal, aby tento rozsudok
vo výroku, ktorým okresný súd účastníkom trovy konania nepriznal zrušil, keďže v uvedenom smere
rozhodol prvostupňový súd duplicitne a rozdielne, ako v pôvodom rozsudku zo dňa 03.09.2012. V tomto

rozsudku bol navrhovateľ zaviazaný zaplatiť odporcovi z titulu trov konania sumu 1.774,79 Eur, ktorý
výrok považuje aj navrhovateľ za vecne správny vzhľadom na jeho úspech vo veci. Pokiaľ v dopĺňajúcom
rozsudku okresný súd účastníkom trovy konania nepriznal, z tohto výroku nie je zrejmé, či mal na mysli
len tie trovy, ktoré vznikli účastníkom po vrátení veci z Krajského súdu v Žiline na doplnenie rozsudku. Za
aktuálneho stavu existujú popri sebe dva výroku súdu o trovách konania, čo je rozporuplné a navzájom

si odporujúce.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O.s.p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O.s.p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti vo
veci samej podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil, vo výroku o trovách konania podľa §
221 ods. 1,2 O.s.p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a to z nasledovných dôvodov:

Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu v prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal pôvodne
rozhodnutia, ktorým by bol odporca zaviazaný k povinnosti na zaplatenie sumy vo výške 130.256,00
Sk spolu s 12,5% úrokom z omeškania od dňa 21.10.2003, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku titulom náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce, ako aj titulom nezaplateného
odstupného podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce. Po skutkovej a právnej stránke svoj návrh odôvodnil

tým, že pracoval u odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 28.04.2001 na dobu neurčitú. Dňa
05.06.2001 mu bola doručená výpoveď z dôvodu, že mal údajne porušiť pracovnú disciplínu podľa § 46
ods. 1 písm. f) Zákonníka práce účinného v čase doručovania rozviazania pracovného pomeru. Platnosť
samotnej výpovede navrhovateľ napadol v zákonom stanovenej lehote na súde, pričom nakoniecOkresný súd vo Veľkom Krtíši v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/51/2002 určil, že výpoveď bola zo strany
odporcudanáneplatne,ažepracovnýpomernavrhovateľauodporcutrváod05.05.2000do31.07.2003.
Odporca sa v priebehu celého konania bránil tým, že v danom prípade neboli splnené zákonné

predpoklady pre priznanie náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, pretože
navrhovateľ zneužil svoje právo a len účelovo deklaroval v návrhu o neplatnosť výpovede, že má záujem
na trvaní pracovného pomeru. V skutočnosti nemal záujem pracovať a nechcel pracovať, a na výzvu
odporcu zo dňa 23.08.2001, aby vykonával prácu nenastúpil do práce. Za ďalšie, navrhovateľ mal podať
nielen návrh o neplatnosť výpovede ale aj o náhradu mzdy, čo však v tomto prípade však neučinil. Voči

uplatnenému nároku navrhovateľa odporca ďalej vzniesol aj námietku premlčania a namietol aj výšku
uplatnenej náhrady mzdy.

Po prvýkrát rozhodol okresný súd vo veci samej dňa 23.11.2005, ktorým uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi z titulu ušlej mzdy sumu vo výške 74.010,00 Sk spolu s príslušenstvom. Vo
zvyšnej časti - o zaplatenie sumy 56.246,00 Sk okresný súd návrh navrhovateľa zamietol. V tejto časti, v

ktorej sa navrhovateľ domáhal nezaplateného odstupného zostal rozsudok okresného súdu právoplatný,
keďže nebol napadnutý odvolaním.
Uznesením č. k. 8Co/504/2006-102 zo dňa 26.06.2007 bol v poradí prvý rozsudok okresného súdu
Krajským súdom v Žiline, ako súdom odvolacím zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V
dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil

podľa ustanovení zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce účinného od 01.04.2002. Správne mal
okresný súd vec posúdiť podľa ust. Zákonníka práca č. 65/1965 Zb., keďže na strane navrhovateľa sa
jednalo o nárok, ktorý vznikol ešte z právnych úkonov pred 01.04.2002 (§ 251 ods. 1 Zákonníka práce
č. 311/2001 Z.z.).

Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe, a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí
zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na

ďalšom zamestnávaní až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde
k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle citovaného ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka
práce je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej

dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru môže preto vzniknúť najskôr odo dňa, keď zamestnanec
oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Pri náhrade mzdy ide
nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom účastník je povinný
nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na

náhradu mzdy dochádza aj v tomto prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva
uplynutímčasuurčenéhonaplnenie,t.j.akzamestnávateľneposkytneplneniezamestnancovinajneskôr
v posledný deň splatnosti nároku. Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi; môže
však byť ustanovený aj právnym predpisom. Z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že
náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to v najbližšom výplatnom

termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením
náhradymzdyprineplatnomrozviazanípracovnéhopomerudochádzapretoujednotlivýchnáhradmiezd
spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť.

Zmyslom citovaného ustanovenia Zákonníka práce je predovšetkým ochrana zamestnanca, jeho

finančné odškodnenie v súvislosti s nezákonným postupom zamestnávateľa pri skončení pracovného
pomeru. Zákonník práce neupravuje žiadne obdobie alebo životné situácie, ktoré nastali po neplatnom
skončení pracovného pomeru, počas ktorých by zamestnávateľ v súvislosti s neplatným skončením
pracovného pomeru nebol povinný poskytovať zamestnancovi náhradu mzdy.

Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho
povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec
nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým indezamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce
nezapojil.

Základným hľadiskom, na ktoré súd musí pri znižovaní, prípadne nepriznaní náhrady mzdy (§ 61 ods. 2
Zákonníka práce) brať zreteľ, je skutočnosť, či sa pracovník po neplatnom skončení pracovného pomeru
zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov tak neurobil.

Odvolací súd vo svojom prvom zrušujúcom rozhodnutí prvostupňovému súdu tiež vytkol, že sa

nevysporiadal dôsledne so všetkými skutočnosťami rozhodnými vo veci samej. Predovšetkým so
špecifikáciou navrhovateľom uplatnenej žalovanej sumy a tiež so vznesenou námietkou premlčania.

NáhradumzdyjepotrebnévzmysleustanoveníZákonníkaprácepriznávaťakopriemernýhrubýzárobok
(§275ods.1,2Zákonníkapráce).Vdanomprípade,zobsahuspisu(zosprávybývaléhozamestnávateľa
- odporcu zo dňa 30.09.2005, č.l. 54 spisu) vyplýva, že mesačný brutto zárobok navrhovateľa za

rozhodné obdobie predstavoval sumu 8.213,00 Sk mesačne, čistý zárobok sumu 6.670,00 Sk mesačne.
Pokiaľ okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z údajov uvedených navrhovateľom podľa rozhodnutia
Národného úradu práce - Okresného úradu práce Veľký Krtíš nepostupoval správne. Suma 9.304,00
Sk uvedená ako priemerný mesačný vymeriavací základ nemôže byť totožná s priemerným mesačným
hrubým zárobkom na strane navrhovateľa zisteného podľa pracovnoprávnych predpisov. Okresný súd

už v prvom rozhodnutí rozhodol nesprávne aj ohľadom priznaných úrokov z omeškania zo žalovanej
istiny, keď navrhovateľ v podanom návrhu žiadal priznať 12,5% úrok z omeškania a súd mu priznal
úrok z omeškania vo výške 0,5%, zrejme omylom. Napokon nesprávne bolo aj rozhodnutie o trovách
konania, keď prvostupňový súd mal správne vychádzať z pomeru úspechu a neúspechu toto ktorého
účastníka vo veci, teda z ust. § 142 ods. 2 a nie z § 142 ods. 1 O.s.p. (návrh bol v časti o zaplatenie

sumy 56.246,00 Sk zamietnutý).

V priebehu ďalšie konania rozhodol okresný súd vo veci ešte niekoľkokrát, pričom za každým bolo
jeho rozhodnutie odvolacím súdom zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie v podstate z tých
istých dôvodov ako po prvýkrát (popri procesných pochybeniach). Odvolací súd vo svojich zrušujúcich

uzneseniach prvostupňový súd viackrát usmernil ako má vec posúdiť po právnej stránke, a ktoré
skutkové nejasnosti odstrániť. Po prvom rozhodnutí okresného súdu vo veci samej, predmetom konania
zostala už len suma 74.010,00 Sk (2456,68 Eur), ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáhal titulom
náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.
Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania možno konštatovať to, že odporca neplatne skončil

s navrhovateľom pracovný pomer, ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi ani spornou. Odporca
sa bránil tým, že pokiaľ navrhovateľ chcel byť úspešný pri svojom nároku na náhradu mzdy, mal si
súčasne s podaním určovacieho návrhu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru podať aj návrh
na náhradu mzdy. Lebo len takýto návrh nahrádza oznámenia zamestnanca o tom, že trvá na tom, aby
ho zamestnávateľ naďalej zamestnával.

Odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení sp. zn. 8Co/353/2009 zo dňa 26.02.2010 s
poukazom na súdnu prax (viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1Cdo 180/2009, sp. zn.
5Cdo 36/2010, sp. zn. 5Cdo 36/2000) uviedol, že ak zamestnanec v žalobe podanej po dni účinnosti
okamžitého zrušenia pracovného pomeru tvrdí, že zamestnávateľ s ním neplatne skončil pracovný
pomer, potom z obsahu takej žaloby vyplýva, že sa zamestnanec domáha jednak vyslovenia neplatnosti

skončenia pracovného pomeru, jeho ďalšieho trvania, ako aj prípadnej náhrady mzdy podľa § 61 ods. 1
Zákonníka práce. Žaloba o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru je tak právnym úkonom
procesno-právnym ako aj hmotno-právnym. Dvojmesačná lehota vyplývajúca z ust. § 64 Zákonníka
práce sa týka len uplatnenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a nie aj uplatnenia nároku na
náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Tieto nároky môžu byť úspešne uplatnené

nielen súčasne so žalobou o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale aj neskôr s rizikom ich
možného premlčania, ak by boli uplatnené až po uplynutí premlčacej doby.

V danom prípade, navrhovateľ tým, že podal návrh na začatie konania o určenie neplatnosti výpovede,
ktorý bol odporcovi doručený dňa 27.08.2001, prejavil svoju vôľu na tom, aby ho odporca ďalej

zamestnával. Ak mal odporca za to, že po 31.08.2001 mal navrhovateľ nastúpiť do práce a neurobil
tak, mohol z toho vyvodiť dôsledky v súlade so Zákonníkom práce, napr. tak, že mohol s ním skončiť
pracovný pomer pre porušenie pracovnej disciplíny, toto však neurobil. Jednoznačne bolo preukázané,
žezamestnávateľrozviazalpracovnýpomerneplatneazamestnanectrvalnatom,abyhozamestnávateľďalej zamestnával. Uvedené konštatoval vo svojom potvrdzujúcom rozsudku vo veci určenia dĺžky
trvania pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu už Krajský súd v Banskej Bystrici (rozsudok
sp. zn. 12Co/153/2004 zo dňa 03.06.2004). V nadväznosti na uvedené, odvolací súd vyhodnotil ako

nedôvodnú odvolaciu námietku odporcu, že na strane navrhovateľa nevznikol zákonný nárok pre
priznanie náhrady mzdy z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov. V prejednávanej veci bolo
nepochybne preukázané, že odporca skončil s navrhovateľom neplatne pracovný pomer, ako aj to, že
navrhovateľ si z uvedeného dôvodu uplatnil náhradu mzdy, ktorú okresný súd správne posúdil v zmysle
ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce.

Pokiaľ ide o otázku premlčania, aj k tejto sa odvolací súd vyjadril v uznesení zo dňa 26.02.2010 sp.
zn. 8Co/353/2009 s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 180/2009. V zmysle
tohto rozhodnutia premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac,
za ktorý sa požaduje. V zmysle § 262 ods. 1 Zákonníka práce, právo na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1

Zákonníka práce možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t. j. keď nastane čas jej
plnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom.
Od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia doba v zmysle § 263 ods. 1 Zákonníka práce na
uplatnenie tohto nároku. Premlčujú sa jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac, podľa toho, kedy
u nich nastala splatnosť.

V danom prípade si navrhovateľ uplatňoval náhradu mzdy v sume 2456,68 Eur (74.010,00 Sk), ktorú
bližšie špecifikoval za obdobie od 01.09.2001 v trvaní deviatich mesiacov pri výške jednej náhrady mzdy
6.670,00 Sk (9 x 6.670,-Sk = 60.030,-Sk) t.j. 1992,63 Eur. Mzda, podľa potvrdenia zamestnávateľa mala
byť navrhovateľovi vyplácaná vždy k 15. dňu toho ktorého mesiaca. V zmysle § 119 ods. 1 Zákonníka

práce č. 65/1965 Zb. mzda za mesiac 09/2001 mala byť vyplatená k 15.10.2001. Návrh na začatie
konania bol podaný dňa 29.09.2004. Okresný súd konštatoval, že prvá navrhovateľom uplatňovaná
náhradamzdyzamesiacseptemberjepremlčaná,ataktiežzuvedenéhodôvoduajčasťmzdyzamesiac
október, a to v trvaní 14 dní. Voči tomuto zamietajúcemu výroku však navrhovateľ odvolanie nepodal.
Preto sa odvolací súd správnosťou tejto úvahy prvostupňového súdu ani nezaoberal. V ďalšej časti

uplatneného nároku súd návrhu vyhovel konštatujúc jeho opodstatnenosť (§ 61 Zákonníka práce). Od
uplatňovanej sumy 60.030,-Sk t.j. 1992,63 Eur odpočítal časť nároku navrhovateľa, ktorý považoval
za premlčaný 331,93 Eur (10.005,-Sk) a priznal navrhovateľovi sumu 1.683,79 Eur s príslušenstvom
(správne malo byť 1.660,70 Eur). V prevyšujúcej časti sumy 1.683,79 Eur (správne malo byť 1.660,70
Eur) t.j. do 2456,68 Eur (74.010,00 Sk) návrh navrhovateľa zamietol.

Priznanú sumu (1.660,70 Eur) spolu s príslušenstvom považoval aj odvolací súd za správnu, pretože
časť nároku na náhradu mzdy v trvaní 4,5 mesiaca vplýva navrhovateľovi zo znenia ust. § 61 ods.
1 Zákonníka práce, pričom 6 mesačnú lehotu nemôže súd skrátiť. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal
priznania náhrady mzdy za čas dlhší ako 6 mesiacov, aj v tomto smere považoval odvolací súd

rozhodnutie okresného súdu, za správne, zodpovedajúce okolnostiam daného prípadu. Žiada poukázať,
že navrhovateľ bol v ďalšom období presahujúcom 6 mesiacov nezamestnaný a bez pravidelného
mesačného príjmu. Zodpovedá preto spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi konania,
aby bola navrhovateľovi priznaná náhrada mzdy aj za ďalšie tri mesiace, ktorých sa domáhal.

Skutočnosť, že okresný súd navrhovateľovi žalovanú sumu nepriznal brutto, t. j. ako hrubú mzdu,
nepovažoval odvolací súd za takú vadu, ktorá by mala viesť k nevykonateľnosti, resp. vecnej
nesprávnosti napadnutého výroku. Tento, tak ako je formulovaný po vykonaní opravy nariadenej
krajským súdom nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, aké sú práva a povinnosti účastníkov z neho
vyplývajúce jasne a zrozumiteľne stanovuje rozsah a spôsobom plnenia. Odporca bol súdom zaviazaný

na uhradenie presne určenej dlžnej sumy a nebola mu zároveň uložená povinnosť zraziť na úkor
priznanej sumy preddavok na daň, prípadne realizovať iné odvodové povinnosti. V takomto prípade má
povinnosť uhradiť odporcovi priznanú sumu v plnej výške, bez ohľadu na povinnosti, ktoré mu zákon
ako zamestnávateľovi ukladá (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 95/2010 zo dňa
22. júna 2010).

Výrok, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť uhradiť navrhovateľovi trovy konania a trovy právneho
zastúpenia spolu vo výške 1.774,79 Eur odvolací súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
(v rozpore s už vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu) zrušil a vec vrátil okresnému súduna ďalšie konanie, v ktorom bude na náhradu trov konania aplikovať ust. § 142 ods. 2 O.s.p..
V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že vo viacerých predchádzajúcich rozhodnutiach
uviedol, že navrhovateľ sa v prejednávanej veci pôvodne domáhal zaplatenia sumy 130.256,00 Sk s

príslušenstvom, pričom v časti o zaplatenie sumy 56.246,00 Sk bol jeho návrh hneď prvým rozsudkom
okresného súdu zo dňa 26.06.2007 právoplatne zamietnutý. Už z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na
rozsah úspechu toho ktorého účastníka mal správne prvostupňový súd aplikovať na prejednávanú vec
§ 142 ods. 2 O.s.p. v zmysle ktorého, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Vychádzajúc

z uvedeného a s prihliadnutím aj na ďalší dopĺňajúci rozsudok, ktorým bol návrh navrhovateľa v
prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 1.683,79 Eur (správne malo byť 1.660,70 Eur) zamietnutý, mal
okresný súd vypočítať pomer úspechu a neúspechu toho ktorého účastníka, a na základe uvedeného
potom rozhodnúť o náhrade trov konania. Keďže prvostupňový súd takto nepostupoval, odvolací súd
rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Výrok, ktorým okresný súd dopĺňajúcim rozsudkom účastníkom trovy konania nepriznal, odvolací súd
ako nadbytočný zrušil, pretože o trovách konania medzi účastníkmi konania rozhodol prvostupňový súd
rozsudkomvovecisamejč.k.2C/307/2004-315zodňa03.09.2012apokiaľneskôropätovnerozhodoval
vo veci, bolo tomu len v dôsledku toho, že nerozhodol o celom predmete konania, z ktorého dôvodu
odvolací súd vrátil spis okresnému súdu na vydanie dopĺňajúceho rozsudku. Týmto bol v prevyšujúcej

časti návrh navrhovateľa zamietnutý. Nebol však už žiaden dôvod opätovne rozhodovať o trovách
konania. Pokiaľ mal okresný súd na mysli trovy konania, ktoré vznikli od predloženia spisu do vyhlásenia
dopĺňajúceho rozsudku, v tomto čase už bola vec v štádiu odvolacieho konania. O takto vzniknutých
trovách by prislúchalo rozhodnúť odvolaciemu súdu.

S poukazom na ust. § 222 ods. 3 O.s.p. v zmysle ktorého za podmienok § 164 môže odvolací súd
nariadiť aj opravu napadnutého rozhodnutia odvolací súd nariadil opravu výrokovej časti rozsudku
okresného súdu vo výške priznanej istiny titulom ušlej mzdy ako aj príslušenstva tak, že táto má
správne znieť 1.660,70 Eur s úrokom z omeškania vo výške 12,5% ročne p. a. odo dňa 21.10.2003
až do zaplatenia. Z dôvodov napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že prvostupňový súd vo výrokovej

časti napadnutého rozsudku neuviedol správne výšku priznanej istiny 1.683,79 Eur, správne mala byť
uvedená suma 1.660,70 Eur, ktorá je aj uvedená v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Z tých istých
dôvodov odvolací súd nariadil aj opravu výrokovej časti dopĺňajúceho rozsudku. Za zrejmú nesprávnosť
považoval odvolací súd aj neuvedenie za aké obdobie bol úrok z omeškania priznaný (rok - p. a.).

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu zo dňa 03.09.2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
nedotknutý, keďže nebol napadnutý odvolaním.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.