Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/281/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219411
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219411.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Stanislavy Markovej a členiek

JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: W., s.r.o. so sídlom W. XX,
A., IČO: 35 807 598, zast. H. W., s.r.o., so sídlom X. X, A. IČO: 36 864 421, proti odporcovi: B. T. - V. B. B.
T.,D.námestieXX,A.,onáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,naodvolanienavrhovateľaproti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 20 októbra 2014, č.k. 7C/226/2012-24, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd rozhodol negatívne o návrhu navrhovateľa, ktorým uplatnil proti odporcovi nárok na

zaplatenie 2.555,42 eur z titulu majetkovej škody a sumy 511,08 eur z titulu nemajetkovej ujmy.
Uplatnený nárok navrhovateľa odôvodnil tým, že ako oprávnený subjekt (veriteľ zo Zmluvy o úvere
č. 308000472) navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl.
zák. č. 233/1995 Z. z. súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, z dôvodu nerešpektovania zmluvných
dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie, súdny
exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 782/2011. Následne návrh na vykonanie exekúcie
spolu s exekučným titulom predložil Okresnému súdu Prievidza a požiadal ho o udelenie poverenia na

vykonanieexekúcie.Spisovúznačku,podktoroudošlokregistráciiexekučnéhokonanianavšeobecnom
súde, označiť nevedel. Exekučný súd bol povinný o žiadosti rozhodnúť do 15 dní odo dňa jej doručenia,
keďže exekučným titulom bolo vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek
tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 18.4.2012 (konanie sa začalo dňa 20.1.2012), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia, t. j. omeškanie trvalo viac ako 89 dní. Okrem uvedeného za nesprávny úradný postup
považoval aj to, že exekučný súd spôsobom odporujúcim zákonu, preskúmal exekučný titul - rozsudok
rozhodcovského súdu. Podľa jeho názoru všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie
je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
vo veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa.
Poukázal na to, že existencia rozsudku rozhodcovského súdu, ktorý je z pohľadu exekučného súdu
materiálne nevykonateľný, spôsobuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej a zamedzuje mu iniciovať

občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom.
Majetková škoda v celkovej výške 2.555,42 eur predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
mu už viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom
konaní, vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu, založeného zmluvou o úvere. Vsúvislosti s nárokom o náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že samotné konštatovanie porušenia práva
nasúdnuochranuaprávanaspravodlivýproces niejedostatočnýmzadosťučinením,vzhľadomnaujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom

jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti
jeho majetkového práva. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania
navrhovateľa, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky, vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote, by mohol uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej

príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup okresného
súdu mu zamedzil správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára.

Z výsledkov dokazovania okresný súd zistil, že v konaní tamojšieho súdu sp. zn. 9Er/739/2012
(Ex/782/2012),bolažiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciebolatunajšiemusúdudoručená
dňa 5.3.2012. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 24.6.2011.

Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 9Er 739/2012-13 zo dňa 19.3.2012 žiadosť súdneho exekútora
JUDr. T. K. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva,
že súd právny vzťah medzi účastníkmi exekučného konania založený zmluvou označenou ako zmluva o
úvere, považoval za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského
práva. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu vo veci konať,

a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, považoval za nespôsobilý exekučný titul.
Proti uvedenému uzneseniu podal odvolanie oprávnený. Krajský súd Trenčín uznesením č. k. 2CoE
186/2012-20 zo dňa 6.8.2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní oprávnený nepodal sťažnosť

na zbytočné prieťahy v konaní (č. l. 192a spisu č. k. 7C 144/2012).

Hodnotením skutkového stavu veci dospel súd k právnemu záveru, že návrh nie je podaný dôvodne,
preto ho zamietol.

V predmetnej exekučnej veci nedošlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu
exekútora pred dňom 23.4.2009. Súd sa preto uplatnenou námietkou zaujatosti zo strany odporcu
nezaoberal.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, z

titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Právnym predpisom, upravujúcim
zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:

a/ protiprávny úkon (nesprávny úradný postup),
b/ vznik škody,
c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,
d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné,
či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil, alebo nie).

S poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, súd v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli.

Zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola tunajšiemu súdu
doručená dňa 5.3.2012 a súd o nej rozhodol dňa 19.3.2012 (o 14 dní).

Navrhovateľ, ako to už bolo uvedené ďalej namietal, že exekučný súd nesprávne úradne postupoval,
keďže rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak, že nevydal poverenie,

ale žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Tvrdil, že exekučný súd zasahujúc do skutkového a
právneho stavu obsiahnutého v rozhodcovskom rozsudku sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, pričom nebol ani legitímne schopný k vykonávaniu takýchto
úkonov.Exekučným titulom v predmetnej veci bol rozhodcovský rozsudok.

Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je ex offo povinný skúmať,
či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul
nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy,
rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť - rozhodnutie
orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória a súdna

prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné), teda z právneho hľadiska za neexistujúce
a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom
právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku res iudicata. Ak je predmetom
rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy, podľa zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, doložky a v prípade zisteného nedostatku
v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť
a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o
rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu

vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie kvality života občanov.
Okrem toho, tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na
spravodlivú súdnu ochranu zaručenú článkom 46 ods. 1 Ústavy. Toto právo sa zaručuje nielen tomu,

kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je nárok uplatňovaný. V spotrebiteľských veciach je
pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti účinnú
spravodlivú ochranu jeho práv, až po podaní návrhu na začatie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudku.

V predmetnej veci súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1, ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z., a to po vykonaní materiálneho
prieskumusúladnostiexekučnéhotitulusozákonom.Rozhodcovskúdoložkuvyhodnotilakoneprijateľnú
zmluvnú podmienku, teda ako neplatnú, ktorá nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu
na rozhodnutie sporu medzi účastníkmi. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej

rozhodcovskej doložky bol tak nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa,
a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní už
v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora na podklade exekučného titulu,
ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný,
nakoľko rozhodcovský súd ani nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Exekučný súd

bol preto v prípade nespôsobilého exekučného titulu oprávnený zamietnuť žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako celok. Najvyšší súd SR pripustil možnosť exekučného
súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a následne exekúciu zastaviť, aj v uznesení sp. zn. 5Cdo
291/2010 z 29.3.2011. I z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR - uznesení IV. ÚS 60/2011 zo

dňa 3.3.2011, v ktorom Ústavný súd SR odmietol sťažnosť práve navrhovateľa v súvislosti s postupom
tunajšieho súdu vo veci 16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, keď
uviedol, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností
prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného

súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.
Navrhovateľ v priebehu konania predložil znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný Doc. JUDr. PhDr.
V. B., PhD, na základe jeho žiadosti za účelom zistenia, či je právom Európskej únie zakázané, aby
majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo
rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Zo záveru posudku vyplýva, že právo Európskej

únie a bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory,
v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským
súdom v rozhodcovskom konaní. Znalec v uvedenom posudku riešil právnu otázku, ktorú však je
oprávnený riešiť len súd. Tvrdený nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti, v zbytočnýchprieťahoch v exekučnom konaní možno pritom objektívne zistiť iba dôkazom, ktorým je oboznámenie
exekučného spisu. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že súd v exekučnom konaní nemal posudzovať
rozhodcovskýrozsudok,akoexekučnýtitul,aženajehopodklademohlabyťvedenáexekúcia,vovzťahu

k tomu je predložený posudok bezvýznamný, lebo výsledkom posúdenia rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ktoré nebolo doposiaľ
zákonným spôsobom zrušené.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať

existenciu škody a jej výšku.

Navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 1/2014, zo záverov ktorého vyplýva, že majetková škoda
v každom konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie predstavuje minimálne 30,76,- eur: mzdové náklady 4,15,- eur, náklady na tlač
5,31,-eur,nákladynaúpravuinformačnéhosystému13,86,-eur,nákladynapoštovné3,01,-eur,náklady

na telekomunikačné služby 4,43,- eur. V predmetnom súdnom konaní si však navrhovateľ majetkovú
škodu vo výške žalovanej sumy uplatnil s tým, že predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá mu
viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere.

Uvedený znalecký posudok je vyčíslením škody spôsobenej v tisíckach exekučných konaní, avšak
agenda NZP, NP, ZE.

Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani pri preukázaní vzniku škody, nepredložil relevantné dôkazy
dokumentujúce skutočnú výšku škody. K činnosti označenej ako overovanie skutočností, či súd rozhodol

vexekučnejveci,bypritom,podľanázorusúdu,pristúpilbezohľadunaprípadnúexistenciunamietaného
postupu exekučného súdu. V predmetnom konaní však si navrhovateľ ani neoveroval, či súd rozhodol v
exekučnej veci, a ani mu nezasielal urgencie. Pokiaľ ide o informačný systém ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá spotrebiteľskými úvermi ho k svojej činnosti nevyhnutne potrebuje, a to v období pred spornou
exekúciou, ako i po nej. Navrhovateľ pritom ani nepreukázal k akým konkrétnym úpravám informačného

systému došlo a ani, či je daná príčinná súvislosť s namietaným úradným postupom. Nepreukázal
zvýšenie objemu prác a postupov, a ani ďalšiu tvrdenú majetkovú škodu a jej výšku.

Navrhovateľ tiež nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej
tvrdil v žalobe. Preto nemožno, z dôvodu nepreukázania (ako to však už bolo uvedené, nedošlo k

naplneniu ani prvého predpokladu zodpovednosti a to nesprávneho úradného postupu) akceptovať ako
dôvod pre takéto priznanie to, že vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote
včas, efektívne a účinne mohol uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k vymožiteľnosti pohľadávky
s príslušenstvom, že došlo u neho, resp. u členov riadiacich orgánov, ako aj u majiteľov k pocitom
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, že došlo k

zániku ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, k zániku už vytvorených podnikateľských plánov,
že došlo u neho k hospodárskej strate, k ovplyvneniu podnikateľských postupov, neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie

porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože
navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v
peniazoch.
Navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani

príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa neho v porušení
povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, že bol nečinný, konal so zbytočnými
prieťahmi, že vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok, a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou. Návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola
priznaná. Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich
neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo,
pretože vo veci úspech nemal.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní
rozhodovalvylúčenýsudca(§205ods.2písm.a)O.s.p.vspojenís§221ods.1písm.g)O.s.p.),okresný
súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený

skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že
okresný súd vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ urobil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský

súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli

dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké

oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým,
že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam

protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom
nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie

všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou,
ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku

vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym

titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznanínemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním

zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresnýsúdneporušilprávoúčastníkovkonanianaspravodlivýproces,nakoľkovhodnotenískutkových

zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III ÚS
36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj

spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom
základe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 18.04.2012 a konanie začalo
dňa 20.01.2012. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak podľa navrhovateľa došlo po uplynutí

zákonom stanovenej 15 - dňovej lehoty(omeškanie viac ako 89 dní).

Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu neplatí,
ak je ako exekučný titul predložená notárska zápisnica (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku)

alebo rozhodnutie rozhodcovskej komisie alebo ňou schválený zmier (§ 41 ods. 1 písm. d) Exekučného
poriadku), a to z dôvodu, že oproti iným exekučným titulom, je v týchto prípadoch exekučný súd povinný
preskúmavať exekučné tituly aj z hľadiska rozhodnutia vo veci samej (ust. § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní). Oprávnenie, ako aj povinnosť preskúmavať rozhodcovský rozsudok
vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002

Z. z. o rozhodcovskom konaní, a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009
"Asturcom"). Postup exekučného súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 14
dní od podania návrhu (05.03.2012), tak nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom
bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako
prieťahy v súdnom konaní. V danom prípade tak nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe

exekučného súdu. Uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného
súdu SR, a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je

potrebné najskôr zistiť, či bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu, resp.
zrušenia nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní. V danej veci však okresný súd ani
odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretožesúd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená
námietka navrhovateľa je nedôvodná. Vo veci bolo nariadené pojednávania na deň 20.10.2014.
Navrhovateľ mal dostatok času oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a

možnosť vyjadriť sa k nemu, či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas
predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania,
ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu
oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného
spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd ignoroval jeho žiadosť o zrušenie
nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti
sudcu. Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol
navrhovateľ riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa. Okresný súd dôvody zrušenia pojednávania
neuznal, pričom na námietku zaujatosti sudkyne totožného obsahu, o ktorej už bolo právoplatne

rozhodnuté neprihliadol.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania

(§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom
zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo

osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho
neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva.Možnosťprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka(zástupcu)trebaposudzovaťvždyvzhľadomna

všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom
je právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje
inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o odročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o

odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania na deň 20.10.2014 sa za dôvod pre zrušenie
pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že bola porušená zásada nestrannosti súdu a
sudcu a navrhovateľ opätovne namietal zaujatosť tunajšieho súdu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného

súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svojou neprítomnosťou na pojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné
a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje
na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania.
Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.