Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/250/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219748
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219748.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenskej republike,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza zo dňa 14. októbra 2014 č.k. 7C/251/2012 - 23 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 1.180,18 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 236,04
€ z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Svoje rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil § 41 ods. 2 písm. c) a d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d),
§ 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmociaozmeneniektorýchzákonov.Navrhovateľ

sa domáhal náhrady škody na základe nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval v porušení
povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti a v zbytočných prieťahoch
v konaní a vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Uviedol, že žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola Okresnému súdu Prievidza doručená dňa 25.03.2011
s tým, že súd o tejto žiadosti rozhodol až dňa 10.05.2011 (a že konanie sa začalo dňa 01.03.2011), a
to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom omeškanie trvalo viac ako 70 dní.
Výšku škody si navrhovateľ vyčíslil podľa znaleckého posudku č. 1/2014, zo záverov ktorého vyplýva,

že majetková škoda v každom konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu o
udelenípovereniapredstavujeminimálne30,76€akovynaloženénáklady.Súdvdanomprípadeskúmal,
či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, a to protiprávny úkon (nesprávny
úradný postup), vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. V zmysle
právnejúpravyplatnejvčasetvrdenéhonesprávnehoúradnéhopostupuavznikuškodysazanesprávny
úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné

prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb. Právo na náhradu škody má pritom len ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda. Z obsahu spisu č.k. 15Er/882/2011 (EX 4064/2011) mal okresný súd za preukázané, že súdny
exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 25.03.2011. Exekučnýmtitulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 13.12.2010. Okresný súd Prievidza rozhodol
uznesením zo dňa 18.04.2011 č.k. 15Er/882/2011 - 10 tak, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol, nakoľko predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci

rozhodcovského súdu vo veci konať, s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, považoval za
nespôsobilý exekučný titul. Dobu, za ktorú exekučný súd rozhodol, vzhľadom na potrebu posudzovať
povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky z pohľadu
ochrany spotrebiteľa, okresný súd posúdil za primeranú. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
účinného od 1.6.2010 a z ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na

vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehote
15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne (Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 5209/2012 - 39 z 10. júla 2013). V dotknutom exekučnom
konaní neboli preukázané ani nečinnosť, ani zbytočné prieťahy. V tomto smere poukázal na rozsiahlu

rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, ktorá ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom
v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s
ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale aj s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Rovnako poukázal

nanálezÚstavnéhosúduSRII.ÚS520/2012-39zodňa10.júla2013,vktoromústavnýsúdkonštatoval,
že je významná, priam kľúčová skutočnosť, že sťažovateľ (navrhovateľ) pred okresným súdom inicioval
značne vysoký počet exekučných konaní (ide o 100 až 1000 exekučných konaní - návrhov v typovo
obdobných veciach, pričom je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám
posudzovania prieťahov v záujme ochrany práv a slobôd iných subjektov. Na uvedené nadväzuje i

nález Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 606/2012, v ktorom bolo zdôraznené, že aj niekoľkomesačná
nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Poukázal na to, že sťažovateľ (navrhovateľ) podával žiadosti hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom
čase väčším počtom podaní, preto musel počítať s určitým technicko - administratívnym zdržaním sa
na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom,

čo je ústavne akceptovateľné. S poukazom na vyššie uvedené mal okresný súd z úradnej činnosti
za preukázané, že navrhovateľ v predmetnom časovom období podával viacero exekučných návrhov
(v stovkách), ktoré boli následne súdu predkladané ako návrhy na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Rovnako za nesprávny úradný postup exekučného súdu nepovažoval okresný súd postup
exekučného súdu pri preskúmavaní exekučného titulu - rozsudku rozhodcovského súdu, na ktorý ho

oprávňuje ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
a na uvedené nadväzujúca judikatúra Najvyššieho súdu SR (sp.zn. 5Cdo/291/2010 z 29.03.2011,
sp.zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011) a rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR (uznesenie IV.
ÚS 60/2011 zo dňa 03.03.2011). Postup exekučného súdu v namietanom exekučnom konaní, ktorý
vstupuje do rozsudku rozhodcovského súdu a posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej doložky i

bez priamej účasti účastníka konania, tak nemožno považovať za nesprávny. Za nesprávny úradný
postup exekučného súdu nepovažoval okresný súd ani nepredloženie Súdnemu dvoru Európskej únie
návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, nakoľko exekučnému súdu nebránilo v rozhodnutí o
žiadosti o udelenie poverenia nevyriešenie žiadnej prejudiciálnej otázky. V danom prípade teda nebol
preukázaný za žiadnych okolností predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu, a to nesprávny úradný

postup. Pokiaľ ide o vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, predložený
znalecký posudok, ktorý je vyčíslením škody spôsobenej v tisíckach exekučných konaní, nepreukazuje
skutočnú výšku škody. Náhradu majetkovej škody, ktorú si navrhovateľ vyčíslil ako: náklady na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému,
náklady na udržiavanie a správu informačného systému, náklady na administráciu listín a komunikáciu

s pôvodným exekútorom, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnomsúde,považovalokresnýsúdzanepreukázanú.Pokiaľideoinformačnýsystém,navrhovateľ
ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi ho k svojej činnosti nevyhnutne potrebuje, a to
v období pred spornou exekúciou, ako i po nej. Navrhovateľ nepreukázal, k akým konkrétnym úpravám

informačného systému došlo a ani, či je daná príčinná súvislosť s namietaným úradným postupom, ani
zvýšenie objemu prác a postupov, a ani ďalšiu tvrdenú majetkovú škodu a jej výšku. Navrhovateľ tiež
nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy. Nakoľko neboli preukázané
zákonné predpoklady zodpovednosti odporcu za škodu, nebolo možné navrhovateľovi priznať náhraduškody spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu. Preto súd žalobu ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151

ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní

rozhodovalvylúčenýsudca(§205ods.2písm.a)O.s.p.vspojenís§221ods.1písm.g)O.s.p.),okresný
súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že

okresný súd vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ urobil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na

tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých

je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie

svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej

veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým,
že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom

nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou,

ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako

sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť

zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že

súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím

finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením

súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresnýsúdneporušilprávoúčastníkovkonanianaspravodlivýproces,nakoľkovhodnotenískutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III ÚS

36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na takom skutkovom
základe, ktorý spočíval v porušení povinnosti exekučného súdu vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti a v zbytočných prieťahoch v konaní a vo vykonaní úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
dňa 18.04.2011 a exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa

25.03.2011. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak podľa navrhovateľa došlo po uplynutí
zákonom stanovenej 15 - dňovej lehoty.

Ako správne uviedol okresný súd, postup exekučného súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na
exekúciu po uplynutí 15 - dňovej lehoty, nemožno s poukazom na všetky okolnosti danej veci označiť za

rozporný so zákonom, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní, nečinnosť exekučného
súdu a vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Z dikcie ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehote 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu neplatí, ak je ako exekučný
titul predložená notárska zápisnica (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku) alebo rozhodnutie

rozhodcovskej komisie alebo ňou schválený zmier (§ 41 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku),
a to z dôvodu, že oproti iným exekučným titulom, je v týchto prípadoch exekučný súd povinný
preskúmavať exekučné tituly aj z hľadiska rozhodnutia vo veci samej (ust. § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní). Oprávnenie, ako aj povinnosť preskúmavať rozhodcovský rozsudok
vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002

Z. z. o rozhodcovskom konaní, a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009
"Asturcom"). V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,
pričom uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR,
a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu, resp.
zrušenia nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní. V danej veci však okresný súd ani

odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodovalvylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená

námietka navrhovateľa je nedôvodná. Vo veci bolo nariadené pojednávania na deň 14.10.2014.
Navrhovateľ mal dostatok času oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu a
možnosť vyjadriť sa k nemu, či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas
predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5 - dňová lehota na prípravu pojednávania,
ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu
oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného

spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia

zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti sudcu. Ako už odvolací súd vyššie uviedol,
okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, no
nedostavil sa, čím si sám zmaril možnosť zrealizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia.
Okresný súd dospel k názoru, že neboli splnené podmienky pre odročenie (zrušenie termínu)
pojednávania a poukázal na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 30.04.2013 č.k. I. ÚS 250/2013 - 10.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,

keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom
zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho

neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva.Možnosťprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka(zástupcu)trebaposudzovaťvždyvzhľadomna
všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom

je právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje
inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o odročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o
odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania sa za dôvod pre zrušenie pojednávania (aj pre
odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie
zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s uznesením krajského súdu o
tom, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Žiadal o prerušenie konania

do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

Ako správne uviedol okresný súd, o ústavnej sťažnosti navrhovateľa bolo v čase pojednávania a
rozhodovania okresného súdu, a aj v čase podania jeho návrhu na zrušenie pojednávania Ústavným
súdom Slovenskej republiky rozhodnuté a ústavná sťažnosť bola odmietnutá (Nález Ústavného súdu zo

dňa 30. apríla 2013 č.k. I. ÚS 250/2013 - 10).

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania

dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa uvádzanú v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca,

túto považuje odvolací súd za nedôvodnú. Navrhovateľ namietol zaujatosť všetkých sudcov Okresného
súdu Prievidza, ktorým je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym
úradným postupom toho istého súdu. Uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 02. novembra 2012
pod sp.zn. 4NcC/613/2012 - 19 bolo rozhodnuté o tom, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr.
Danka Lauková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Samotná skutočnosť, že je
okresným súdom prejednávaná vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť

spôsobená nesprávnym úradným postupom toho istého súdu v inej veci, hypotézu právnej normy § 14
ods. 1 O.s.p. nenapĺňa. Z uvedeného dôvodu krajský súd už uznesením právoplatne rozhodol, že vyššie
uvedený sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Navrhovateľ v odvolaní neuviedol
žiadne také právne významné skutočnosti, ktoré predpokladá ust. § 14 O.s.p., pre ktoré by bolo možné
mať za to, že rozhodol vo veci nezákonný sudca. Vzhľadom na uvedené, navrhovateľom uplatnený

odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p. nie je dôvodný.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne spolu s predvolaním na pojednávanie
dňa 14.10.2014 ktoré riadne prevzal. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa,

ako bolo už vyššie uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj

podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo
ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre

porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu,
že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že súd konštatoval porušenie práva a pod..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.