Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoP/35/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113208303
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113208303.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Mejstríka a členov

senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jána Burika, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: G. T.,
nar. XX. X. XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina,
bytom u matky, dieťa rodičov, matka: Y. T., nar. XX. X. XXXX, bytom L. U. G., M. U. XXXX/X a otec:
C. T., nar. X. X. XXXX, štátny občan ČR, bytom M. XXX, L. - E., Česká republika, o určenie výživného,
na odvolanie otca maloletého dieťaťa proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 30P/325/2013-98 zo
dňa 25. 2. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zaviazal otca k povinnosti prispievať na výživu maloletého
G. výživným vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa vždy do 15.
dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletého, s účinnosťou od 1. 3. 2013. Nedoplatok na výživnom
za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2015 vo výške 649,20 eur povolil splácať otcovi v mesačných
splátkach po 25,- eur k rukám matky spolu s bežným výživným pod následkom straty výhody splátok,
počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden
z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

V odôvodnení rozsudku prvostupňový súd poukazoval na ust. § 28, § 62, § 75, § 76,

§ 77 a § 78 Zákona o rodine, keď konštatoval, že návrh matky na určenie výživného je dôvodný.
Rozsudkom Okresného súdu v Děčíne zo dňa 17. 12. 2007 sp. zn. 17C/359/2006 bolo manželstvo matky
a otca maloletého dieťaťa rozvedené a rozsudkom toho istého súdu sp. zn. 9Nc/138/2006 bol maloletý
G. zverený do starostlivosti matky a maloletý N., ktorý je taktiež spoločným dieťaťom rodičov, bol zverený
do starostlivosti otca, pričom výživné rodičom určené nebolo. Vzhľadom však na ust. § 62 ods. 3 Zákona
o rodine, keď každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť
svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu, súd po porovnaní možností a schopností rodičov,

po zistení odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa stanovil výživné od začiatku mesiaca, kedy matka
podala návrh. Z tohto dôvodu určil aj rozsah zameškaného výživného, ktoré vyčíslil a stanovil povinnosť
otcovi toto splácať v pravidelných mesačných splátkach po 25,- eur spolu s bežným výživným.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 písm. a/ O.s.p..Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal odvolanie otec maloletého dieťaťa. Uviedol,
že v tomto prípade nesúhlasí s rozhodnutím prvostupňového súdu. Poukázal na to, že do starostlivosti
matky bol zverený maloletý G., do jeho starostlivosti maloletý N. a každý z rodičov sa staral o zverené

dieťa v rámci svojich možností. On neplatil výživné na dieťa v starostlivosti matky a taktiež matka neplatí
výživné na dieťa v jeho starostlivosti. Porovnal príjmy matky dieťaťa s príjmami jeho terajšej rodiny,
pričom uviedol, že má ešte ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletej H. T. vo výške 1 500,- Kč. Poukázal
na to, že príjem matky maloletého dieťaťa je vyšší ako príjem jeho, čo súd nebral do úvahy. Z obsahu
odvolania vyplynulo, že žiada rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa vyjadril opatrovník maloletého dieťaťa, ktorý uviedol, že s rozhodnutím
prvostupňového súdu sa v celom rozsahu stotožňuje. Poukázal na znenie ust.

§ 62 ods. 3 Zákona o rodine, podľa ktorého bez ohľadu na schopnosti, možnosti a majetkové pomery
rodiča je tento povinný si plniť vyživovaciu povinnosť v minimálne zákonom stanovenom rozsahu.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 2 O.s.p. a postupom
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozsudok prvostupňového súdu v zmysle ust. § 219

O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom mal i odvolací súd preukázané, že o výživnom
na maloletého G. bolo rozhodované rozsudkom Okresného súdu v Děčíne, Česká republika v konaní
9Nc/138/2006 zo dňa 19. 10. 2007, kedy maloletý G. bol zverený do výchovy matky, maloletý N.
bol zverený do výchovy otca a rodičom sa výživné na deti nestanovilo. Súd zároveň vyslovil, že táto

úprava platí i pre dobu po rozvode manželstva. V čase podania návrhu maloletý G. T.il s matkou v
Slovenskej republike, ktorá požiadala o určenie výživného. Prvostupňový súd zisťoval pomery rodičov,
ako aj odôvodnené potreby maloletého dieťaťa a vzhľadom na právnu úpravu štátu, v ktorom je obvyklý
pobyt maloletého, rozhodoval podľa zákona č. 36/2005 Z.z., konkrétne § 62 ods. 3, kde je ustanovené,
že každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery, je povinný plniť svoju

vyživovaciupovinnosťvminimálnomrozsahuvovýške30%zosumyživotnéhominimananezaopatrené
neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. V zmysle tohto ustanovenia
je súd konajúci o výživnom povinný určiť minimálne výživné. Prvostupňovému súdu bez ohľadu na
argumenty otca maloletého dieťaťa o jeho možnostiach a schopnostiach neostala iná možnosť, len
v takomto minimálnom rozsahu výživné na dieťa, ktoré je v opatere matky a trvale žije v Slovenskej

republike, určiť.

Pokiaľ teda v odvolaní otec maloletého dieťaťa poukazoval na to, že matka má väčší príjem ako
jeho rodina a má ďalšie vyživovacie povinnosti, na tieto skutočnosti nemohol súd prihliadať a znížiť
vyživovaciu povinnosť pod zákonom stanovenú hranicu. Pokiaľ zákon stanovuje minimálnu hranicu
výšky výživného, nemá súd možnosť v prípade aj preukázanej sociálnej odkázanosti toho rodiča, ktorý

má výživné poskytovať (napr. zdravotné dôvody), znížiť vyživovaciu povinnosť.

Z uvedených dôvodov potom neostávalo odvolaciemu súdu iné, ako rozsudok prvostupňového súdu
potvrdiť. Pokiaľ sa rozhodnutie týkalo vyčísleného zameškaného výživného, aj v tomto prípade súd
postupovalzákonnevzmysleust.§77ods.1Zákonaorodineavýživnépriznalododňazačatiasúdneho
konania. Pretože v tomto čase výživné ani v minimálnej výške otec maloletého dieťaťa neplatil, súd

správne za zameškané obdobie toto vyčíslil a priznal maloletému dieťaťu.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 146 ods. 1, písm. a/ O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko konanie
mohlo začať aj bez návrhu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.