Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/72/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210315
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3512210315.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkyJUDr.VieryŠkultétyovejasudkýňJUDr.Beáty
Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa Z., zastúpeného L. proti odporcovi S.,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 7C/266/2012-122 zo dňa 17. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd
zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumu
886,96 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa zamietol návrh
navrhovateľa na prerušenie konania. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané,
že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora O.. X. D. bola doručená
exekučnému súdu dňa 27.10.2009. Podaním zo dňa 09.12.2009 vyzval exekučný súd navrhovateľa
na predloženie úverovej zmluvy a všeobecných zmluvných podmienok. Uznesením Okresného súdu

Nové Mesto nad Váhom zo dňa 09.12.2010, č.k. 4Er/568/2009-9 súd exekučné konanie zastavil a
oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekučného konania. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 31.12.2010. Súd po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 3
ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení
zákona, považoval súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu za

nedôvodný. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a
vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri

výkone verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ ani v jednom uplatňovanom nároku
nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu.
V prvom rade súd uviedol, že navrhovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu
ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti

v súlade s § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať
len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom nakonkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd
Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na

prieťahy. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky napr. vo veci I.ÚS 16/02, kde
sa okrem iného konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave alebo
v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. V tejto súvislosti súd uviedol,

že i keď v niektorých exekučných konaniach nebol urobený úkon alebo vydané rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote (§ 9 ods. 1 citovaného zákona), nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci
konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. I keď by takýto nesprávny úradný postup súdu
bol daný, navrhovateľ vôbec nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto
nesprávnym úradným postupom. Súd skúmal, či navrhovateľ podal v predmetnom exekučnom konaní
sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Ako

vyplýva z pripojených spisov oddelenia Spr, navrhovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy konaní
predsedovi súdu. Navrhovateľ tvrdil, že v období nečinnosti mu vznikla škoda avšak toto tvrdenie ničím
nepreukázal. Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom boli doručované žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, pričom Okresný súd Nové Mesto nad Váhom o týchto žiadostiach
rozhodoval tak, že všetky tieto žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uzneseniami zamietal, pričom od doručenia žiadosti do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti
ubehol rozdielny, vždy podstatne kratší ako navrhovateľom tvrdený počet dní tak, ako to je zrejmé
z osobitnej časti odôvodnenia tohto rozsudku. Z priebežne novelizovaného, no vo vzťahu k návrhu
navrhovateľa rovnakého znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonom stanovená
lehota 15 dní sa vzťahovala len také rozhodnutie súdu, ktoré malo za následok vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie a nie na rozhodnutie, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietnutá. Preto zo skutočnosti, že rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia neboli vydané v 15 dňovej lehote, nemožno vyvodiť to, že by sa Okresný súd Nové Mesto
nad Váhom dopustil protiprávneho konania v tej časti § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., že by
nevydal rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Do úvahy následne prichádzalo posúdenie dĺžky

konania ako nečinnosti alebo zbytočného prieťahu zo strany súdu. Navrhovateľ právne vyvodzoval, že
išlo o nesprávny úradný postup. S týmto jeho právnym posúdením nemožno súhlasiť, keďže
jeho skutkové tvrdenie o konaní, ktoré vyvolalo zodpovednosť štátu sa nevzťahovalo k postupu, ale k
rozhodnutiu súdu, pričom z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva že, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,

ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. V danom prípade však nebolo zistené, že by bolo rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť
o udelenie poverenia, zmenené alebo zrušené. Vychádzajúc z uvedeného preto nebola v danom prípade
daná zodpovednosť štátu. Súd konal tak, že medzi doručeným žiadosti o udelenie poverenia a jeho
rozhodnutím ubehlo nie viac ako 481 dní, ale 407 dní. Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u

navrhovateľa vznik škody, pričom v ostatnom súd odkazuje na všeobecnú časť odôvodnenia rozsudku,
a preto súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle
§ 151 ods. 3 O.s.p. tak, že z dôvodu väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní bude o
trovách konania rozhodnutie do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s

ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu

postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je
potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených veciach askutočnostiachdôvodnavylúčeniesudcuničnemení natom,ževočiachnavrhovateľaaobjektívne
v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor odvolacieho
súduvovecinestrannosti prerozporsrozhodovacoupraxouinýchodvolacíchsúdov,Ústavného

súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. K návrhu
na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej
republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť
osobitne. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov Rozsudok Krajského súdu
v Žiline, sp. zn. 9Co/174/2014). Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Súd sa nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa
o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu

nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z

vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez
uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré

súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej
strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list.

Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov,
publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé,

akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka
chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a
skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je

v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný
ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky

si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky
a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej
satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219

ods. 2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného
súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa

ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť
prijateľné, racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 27.01.2011, pričom konanie začalo dňa 03.10.2009, t.z.
že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom
omeškanie predstavuje viac ako 481 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Zároveň na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, súdny
exekútor podal na exekučný súd dňa 27.10.2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

pričom dňa 09.12.2009 vyzval exekučný súd navrhovateľa na predloženie úverovej zmluvy a
všeobecných zmluvných podmienok. Exekučný súd uznesením zo dňa 09.12.2010, č.k. 4Er/568/2009-9
exekučné konanie zastavil. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.12.2010. Nie je teda
pravdou, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol
do 407 dní od doručenia tejto žiadosti. Súd za predpokladu, ak nezistí rozpor v žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
zo zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto
lehota však neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí v rozpor
v žiadosti alebo návrhu exekučného titulu zo zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu nesplnenia podmienok

konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

V tomto smere preto základné skutkové tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že súd prvého stupňa nevydal
poverenie pre súdneho exekútora v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, pričom uznesením dokonca
zamietol žiadosť o udelenie poverenia s omeškaním viac ako 481 dní, neobstojí a preto bol v

konečnom dôsledku v celom rozsahu správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že
nárok navrhovateľa nie je dôvodný, a to s poukazom na jeho skutkové tvrdenia tvrdené v návrhu ako aj
s poukazom na neunesenie dôkazného bremena na strane navrhovateľa v prejednávanej veci.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní

od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať

prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník má povinnosť
tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti

je viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na § 101 ods. 2 O.s.p., odvolací súd
zdôrazňuje, že § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti účastníka konania
skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie.
Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom
prvého stupňa na deň 17.09.2014, navrhovateľ predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 21.08.2014,

svoju neúčasť písomne neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, a
preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti
riadne predvolaného navrhovateľa ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného odporcu, ktorý svoju
neprítomnosť ospravedlnil.

Odvolacísúdpretozdôrazňuje,ževprejednávanejvecineboloporušenéprávo nakontradiktórne
konanie. Podľa § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd
nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť
je potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti

sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012, č.k. 19NcC/345/2012-10, kedy odvolací súd rozhodol, že
sudkyňa Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom Mgr. Stanislava Miklánková nie je vylúčená
z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným
sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom

navylúčeniesudcuniejebezďalšiehoanito,ževykonávasúdnictvonasúde,ktorýúdajnepodľatvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal
porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd

nevylúčil všetkých sudcov súdov prvého stupňa, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu
prvého stupňa.Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené navrhovateľovi
dňa 28.10.2013. Termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 17.09.2014. Súd prvého

stupňa rozsudkom, č.k. 7C/266/2012-122 zo dňa 17.09.2014 návrh na prerušenie konania zamietol,
a tým dal možnosť odvolať sa proti časti výroku, ktorou zamietol návrh na prerušenie konania, a
preto argumentácia navrhovateľa, že súd prvého stupňa odignoroval návrh navrhovateľa na prerušenie
konania neobstojí.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie
práva konať a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania,
v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú,
dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný
dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena.

Dôkaznú povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrh na začatie konania, vo vyjadrení k
nemu mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej
cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi
konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť stav. Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda

senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa §
122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie
rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska

skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .