Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 17, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/295/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210494
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5612210494.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/184/2012-104 zo dňa 14.
augusta 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/184/2012-104 zo dňa 14. augusta 2014 p o t
v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a súčasne vyslovil, že odporcovi
náhradu trov konania nepriznáva.

Zdôvodovtohtorozhodnutiavyplýva,žeokresnýsúdvsúladesust.§101ods.2O.s.p.konalarozhodol
na pojednávaní v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, ako aj v neprítomnosti odporcu,
ktorí mali doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd
oboznámil s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu

Liptovský Mikuláš č. k. 3Er/693/2009, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:

Navrhovateľ (v postavení oprávneného) podal dňa 05.08.2009 návrh na vykonanie exekúcie proti
povinnej Martine Dvorožňákovej, Vrbická 1869/2, Liptovský Mikuláš, IČO: 40 002 357 na základe
exekučného titulu Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 06092/09 vydaného 10.06.2009,
vykonateľného dňa 16.07.2009, Slovenskej rozhodcovskej, a.s., Bratislava na vymoženie povinnosti
zaplatiť sumu 432,18 Eur spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne z 418,25 Eur od 23.01.2009 do
zaplatenia a trovy konania v sume 147,08 Eur. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola

doručená súdnym exekútorom Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 17.09.2009. Písomnosťou súdu
z 05.10.2009 bol súdny exekútor vyzvaný na predloženie zmluvy o úvere č. 5371412 zo dňa 21.05.2008
v lehote 15-tich dní, inak súd žiadosť o vydanie poverenia zamietne podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Podaním doručeným súdu dňa 16.10.2009 súdny exekútor požiadal oprávneného, aby
exekučnému súdu doložil zmluvu o úvere vo vzťahu k povinnej Martine Dvorožňákovej; žiadosť bola
daná tamojšiemu okresnému súdu na vedomie. Písomnosťou z 26.10.2009 oprávnený požiadal o
predĺženie lehoty na predloženie zmluvy o úvere o 60 dní. Zároveň písomnosťou doručenou súdu dňa18.11.2009 domáhal sa oprávnený oznámenia stavu konania. Úverová zmluva bola súdu doručená
dňa 13.01.2010 a exekučný súd vydal dňa 21.01.2010 poverenie na vykonanie exekúcie a dňa
20.10.2010 požiadal Stály rozhodcovský súd o zapožičanie rozhodcovského spisu. Následne bola

uznesením zo dňa 25.11.2010 č. k. 3Er/693/2009-18 právoplatným 28.12.2010 exekúcia zastavená v
časti úroku z omeškania v zmysle § 57 ods. 2 a § 58 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods.
1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, pretože exekučným titulom je priznané právom nedovolené
plnenie. Toto uznesenie bolo spolu s poverením na vykonanie exekúcie doručené súdnemu exekútorovi
aj právnemu zástupcovi oprávneného dňa 09.12.2010. Postup exekučného súdu pri vydávaní tohto

poverenia bolo potrebné posudzovať podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
exekučného konania. Keďže exekučným titulom bolo vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu
vydané po 01.05.2004, rozhodcovský súd bol povinný aplikovať v konaní nielen vnútroštátnu právnu
úpravu, ale aj predpisy komunitárneho práva, čo rozhodcovský súd nerealizoval. Tieto pochybenia
potom musel napraviť všeobecný súd, a preto lehota 15 dní na udelenia poverenia na tento prípad
sa nemohla vzťahovať. Pri vydávaní poverenia súd postupoval so všetkou opatrnosťou a poverenie

síce vydal 21.01.2010, ale v zapätí bolo exekučné konanie v dôsledku vady exekučného titulu v časti
zastavené. Bolo preto nehospodárnym a nelogickým doručiť súdnemu exekútorovi poverenie na výkon
exekúcie, pri vydávaní ktorého bol zistený dôvod zastavenia exekúcie, pred doručením uznesenia o
jej zastavení. Vzhľadom na množstvo exekučných vecí vedených na exekučnom súde (niekoľko tisíc)
a jeho personálne obsadenie nebolo možné zabezpečiť okamžitý opis a expedovanie zastavujúceho

uznesenia. Poverenie súdny exekútor vrátil súdu dňa 11.11.2011 po vymožení pohľadávky. Počiatok
navrhovateľomtvrdenýchekonomickýchproblémovvovšeobecnostitrebahľadaťvpostupeapravidlách
uzatvárania úverových zmlúv, ktorých texty pripravoval práve navrhovateľ a v následnom postupe
vedenia rozhodcovského konania.

V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody v sume 125,00 Eur a

nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 990,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nerozhodol o návrhu oprávneného v exekučnom konaní v zákonom stanovenej
lehote.

Okresnýsúdcitujúcčlánok46ods.1ačlánok48ods.2ÚstavySR,článok6ods.1prvávetaEurópskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 5 ods. 1, § 9 ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.

1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v platnom znení v nadväznosti na ust. § 120 ods. 1 O. s. p. návrh navrhovateľa
zamietol pre neunesenie dôkazného bremena.

V prejednávanom prípade súd v prvom rade skúmal splnenie základného predpokladu uplatnenia
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na súde, ktorým je v zmysle

§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. predbežné prerokovanie nároku na základe písomnej žiadosti
poškodeného podanej na príslušnom orgáne, ktorým je v súdenom prípade Ministerstvo spravodlivosti
SR. Navrhovateľ netvrdil, kedy sa v súdenom prípade obrátil na Ministerstvo spravodlivosti SR s
písomnou žiadosťou o predbežné prerokovanie súdeného nároku na náhradu škody, čo bolo obsahom
jeho žiadosti, či, akým spôsobom a kedy Ministerstvo spravodlivosti SR reagovalo, či nárok navrhovateľa

na náhradu škody nebol uspokojený alebo bol uspokojený len čiastočne alebo mu bolo písomne
oznámené, že jeho nárok na náhradu škody uspokojený nebude. Ak sa navrhovateľ obrátil na
kompetentný orgán spoločnou žiadosťou, týkajúcou sa viacerých škodových prípadov, mal to v žalobe
jasne tvrdiť. Navrhovateľ neoznačil dôkaz, ktorým by preukázal podanie písomnej žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku v súdenom prípade. Odkaz na iné súdne konanie (spis Okresného súdu Liptovský

Mikuláš o náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu v exekučnej veci vedenej voči
Stanislavovi Árvayovi) je bez akéhokoľvek tvrdenia súvislostí súdeného prípadu s označeným súdnym
konaním nedostatočné. Navyše, nie je v možnostiach súdu lustrovať uvedené súdne konanie, pokiaľ
nie je označené účastníkmi konania, predmetom konania a najmä spisovou značkou. Ak by aj súd
vychádzal z toho, že odporca v písomnom vyjadrení k žalobe dôsledne nerozlišuje konanie Ministerstva

spravodlivosti SR za SR a Ministerstva spravodlivosti SR, a teda prvé žiadosti navrhovateľa o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody boli doručené Ministerstvu spravodlivosti SR 23. 04. 2012,
potom je návrh z čisto časového hľadiska podaný predčasne. Keďže od 23. 04. 2012 neuplynula do
podania žaloby dňa 27. 09. 2012 zákonná lehota 6-tich mesiacov, opätovne je možné prijať záver o jej
predčasnom podaní.Ako právny základ nároku navrhovateľ uvádzal nesprávny úradný postup Okresného súdu Liptovský
Mikuláš pri vydávaní poverenia v exekučnej veci vedenej súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 7045/09.
Preskúmaním postupu exekučného súdu v exekučnom konaní sp. zn. 3Er/693/2009 okresný súd

konštatoval, že pri vydávaní poverenia súd postupoval so všetkou opatrnosťou, vyzýval oprávneného
na súčinnosť - predloženie zmluvy o úvere a až následne mohol vydať poverenie na základe podaného
návrhu.

Aj keď navrhovateľ nepreukázal existenciu prieťahov v súdnom konaní ani nečinnosť súdu zákonom
vyžadovaným rozhodnutím štátneho orgánu alebo súdu, plniac si povinnosť prevencie, aj vo vzťahu k

samotnej žalobe súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal ani výšku tvrdenej majetkovej škody 125,00
Eur. Či už ide o skutočnú škodu alebo o ušlý zisk (čo nie je zo žaloby zrejmé), navrhovateľ nepreukázal
vynaloženie čiastky 70,00 Eur na správu a údržby vymáhanej pohľadávky. Odôvodnenie požiadavky
na nemajetkovú ujmu v peniazoch žalobcom je len v rovine teoretických možných následkov, ku
ktorým by mohlo dôjsť v prípade nesprávneho súdneho (úradného) postupu. Navyše jeho pohľadávka
bola do roku 2011 vymožená, preto nie je opäť zrejmé, kedy a aká škoda mala navrhovateľovi pre

jej nevymoženie vzniknúť. Pre nedostatok skutkových tvrdení a produkovaných dôkazov súd návrh
navrhovateľa zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého odporcovi, ktorý bol
v konaní úspešný, vznikol nárok na náhradu trov konania voči navrhovateľovi v konaní neúspešnému.
Z dôvodu, že odporca náhradu trov konania nevyčíslil a z obsahu spisu trovy konania nevyplývali, súd

rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými

dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca navyše
nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa

nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého

obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil

súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských

súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí

rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak
predčasné. Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal
okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..

Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že

došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden

objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie
je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbecnesúvisia,atietookolnostivydávazaodôvodneniesvojhorozhodnutia.Irelevantnésúpretoúvahy
súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu

podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného

systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je
preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je

možné povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné (nepochybne z dôvodu

predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z
nosných dôvodov, na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie.

Vo svetle týchto skutočností je úplne nenáležitým tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti

takého postupu okresného súdu, ktorý vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom,
nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Naopak, práve navrhovateľom predložené odvolanie
je svojou zmätočnosťou (odvolateľ namieta zároveň okolnosť, že súd nevykonal pojednávanie, ako
aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo), ako aj odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim
obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky

zapríčinil dlžník, resp. záverom o dodržaní namietaných lehôt - takéto tvrdenia okresný súd nevyslovil)
ilustráciou nesprávneho šablónovitého podávania odvolaní. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať
prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.6NcC/48/2013zodňa31.01.2013,žesudkyňaOkresnéhosúduLiptovskýMikulášJUDr.JanaHalušková
nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, ktoré uznesenie doručil právnemu zástupcovi
navrhovateľa dňa 16.04.2013. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne

uviedol všetky dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho
aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť
zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.

Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej

miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť

názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle

spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,

len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a

profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr.
Jany Haluškovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,

pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní.Zobsahuspisuvyplýva,žetermínpojednávania(14.08.2014)prvostupňovýsúdvytýčildňa
30.07.2014 a navrhovateľovi bolo toto predvolanie doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu
dňa 06.08.2014. Dňa 07.08.2014 o 15:32 hod. bol elektronicky doručený návrh navrhovateľa na zrušenie
nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu,

pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom, keď
elektronicky oznámil právnemu zástupcovi navrhovateľa, že nezistil dôvod na odročenie pojednávania,
pričom o návrhu na prerušenie konania súd rozhodne zákonným spôsobom. Správnym je aj samotné
vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako
to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní

„vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch
v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania bola
námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho nestrannosti. Ak sudca
takémuto návrhu na odročenie pojednávania nevyhovel a vec následne prejednal a rozhodol v
neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupoval v plnom súlade s ustanovením

§ 101 ods. 2 O.s.p., keďže o jeho nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z tých istých dôvodovuž bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v
prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci
neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania

bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôž dôjsť k odňatiu práva
účastníka konať pred súdom (uznesenie NS SR sp.zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená
zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať
v neprítomnosti účastníkov konania za splnenia tam uvedených procesných podmienok. Iné chápanie
predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní,

ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného
navrhovateľom v žalobe.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného

obsahu exekučného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 3Er/693/2009 - ktorý dôkaz
výslovne (č. l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia .

Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania (za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe). V súdenej veci je totiž

nepochybné, že pojednávanie nariadené bolo, predvolanie na súdne pojednávanie prevzal právny
zástupca navrhovateľa dňa 06.08.2014 (č. l. 80 p. v. spisu).

Nedôvodným je aj tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporca svoje
vyjadrenie k návrhu zo dňa 18.04.2013 doručil Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 24.04.2013,

ktoré okresný súd dňa 29.04.2013 zaslal právnemu zástupcovi navrhovateľa a adresát ho prevzal dňa
24.09.2013. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril, a preto
postup súdu v zmysle § 153b O.s.p. je vylúčený.

Vo vzťahu k námietkam odvolateľa, že okresný súd zamietol návrh na prerušenie konania odvolací
súd poukazuje na uznesenie Okresného súdu č. k. 8C/184/2012-101 zo dňa 14.08.2014, ktorým bol

návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietnutý, a ktoré uznesenie bolo potvrdené uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/296/2015 zo dňa 21.05.2012. Odvolací súd dospel k záveru, že
zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa postupovala v intenciách
záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na prerušenie konania
ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať vylúčenie

zákonného sudcu než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý
záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenie
sp. zn. 3Nc 14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo 201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu
sudcovskej nestrannosti.

S poukazom na nepochybnú možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako

odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu vhodne okresný súd uprednostnil požiadavku hospodárnosti/
rýchlosti konania. Práve na jej (údajnom) nedodržaní je pritom založený aj meritórny nárok navrhovateľa.
V kontexte týchto okolností by sa opačné rozhodnutie okresného súdu (t.j. prerušenie konania) javilo
ako ťažko argumentačne udržateľné.

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd v predvolaní na pojednávanie na deň

14.08.2014 poučil účastníkov konania o ich procesných právach a povinnostiach, v ktorom ich okrem
inéhopoučilajpodľaust.§120ods.4O.s.p..Predmetnépoučenieprevzalprávnyzástupcanavrhovateľa
dňa 06.08.2014.

Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť krajského súdu odvolacími dôvodmi (§

212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (zrejme z dôvodu predkladania množstva
typových podaní na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom,ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania
(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, „konajúci súd sa musí vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním tvrdení z

návrhu na začatie konania.

V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom (kontradiktórnom konaní) nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň z uvedeného však vyplýva aj to, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd

so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že
okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“,
nekorešponduje s obsahom napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolací uvádza,
že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej konkretizácie, o ktoré časové úseky sa má
jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, (okrem vyššie
uvedeného záveru, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje) platí, že časové

údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd, zodpovedajú zistenému skutkovému stavu a vyplývajú z
pripojeného exekučného spisu.

Odvolací súd odvolaciu námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil ako
nedôvodnú. Krajský súd konštatuje, že okresný súd primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, vymedzil rozhodujúci skutkový stav, citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval a z nich vyvodil konkrétne právne závery, ktoré primerane vysvetlil,
pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Nadväzne je z pohľadu procesného ne/
úspechu výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému dôvodu, na ktorom okresný súd
založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu
protiargumentáciu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne

rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224

ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi
trovy, ktoré mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.